Man kennt sich und dann plötzlich ist es aus

Prišla jar a s ňou sračky. Je to normálne? Ja bývam depresívna v zime, v zime sa môj život vždy dojebal (totiž takto - ak sa dojebal, bolo to vždy v zime) a kým nastala jar, pomaly som sa z tých sračiek hrabala. Mám neuveriteľný talent natrafiť vždy na nejakého kokota. Muži z môjho života miznú bez ohlásenia, bez udania dôvodu, bez stopy. Zostane po nich len diera v mojom studenom srdci a číslo v mojom zozname (zásadne nevymazávam čísla, myslite si o tom čo chcete). Nejaká pesnička, ktorú mali radi a počúvali sme ju spolu. Spomienky. A otázniky, lebo odchádzajú bez vysvetlenia. Pochybnosti o sebe samej. Cítim sa vždy ako chudera. Naivná hus, ktorá si myslela, že tentokrát to výjde. Ale nech nás naivita sprevádza, ja sa neviem poučiť. Hoci - piču, ja som sa vždy aj poučila, lenže vždy  znamenalo dvakrát, lebo ja nemilujem len tak hocikoho. Vždy som zmenila kritériá vyhľadávania. Ale do tretice sa znova všetko dojebalo.

Znamená to, že začínam znova, začínam tretiu desiatku (možno ten pravý bude práve v nej?) a vrátim sa k svojmu single-party-kurveniu (ešte že som s tým tak celkom neprestala, aspoň som nevyšla z cviku). Chystám sa doháňať zameškané (päť mesiacov je dlhá doba) a zahnať smútok bezuzdným sexom. Bezuzdným chlastaním. Und was sonst noch so rumliegt.

Aspoň nezostanem trčať v Jene, pravda? Môžem si vybrať zo všetkých miest Nemecka. Ako povedala Chantal - potrebujem väčšie mesto, kde sa môžem lepšie rozdrapovať. Lebo ja sa rozdrapujem rada. Ale kým sa budem cítiť lepšie, asi padne ešte zopár fliaš Gallo Family a SeaLord rumu. A asi pôjde do prdele aj pár balení vreckoviek (papier má budúcnosť) a fejkových nanukov značky Tip.