Nové ráno a ďalšia fľaša do zberne

Čas vás zasa trošku poinformovať. Dnes svietilo celý deň slnko. Teda aspoň si myslím, že svietilo celý deň, lebo keď som sa o tretej zobudila z opileckého delíria (pritom som vôbec nepila veľa, pár pív a pár cigariet, ale Proper na to povedal "menej je niekedy viac" nech už to malo znamenať čokoľvek), tak bolo vonku naozaj krásne počasie. Také, keď spontánne zatúžite ísť sa prejsť do mesta aby ste si užili modrú oblohu. Lenže ak ste hranostaj, tak do piatej stihnete akurát raňajky a keď o siedmej konečne prekročíte prah vlastného bytu, je už tma. Hm. ALE! Bola som dnes prvýkrát behať a som na seba hovadsky hrdá, lebo som odbehla svoju starú trasu, hoci som teraz celú zimu ani riťou nepohla, takže to neni také zlé a môžem sa zo seba tešiť. Navyše sa mi vyplavili endorfíny a tentokrát naozaj zdravou cestou a to neni odveci, lebo je to za a) zdravé a za b) zadarmo. Ehm.

Včera bol španielsky kultúrny večer (úúúúúžasné jedlo!!), na ktorom sa zišla asi polka Jeny (toto mesto je mi malé, lebo na každom rohu narazím na niekoho, o kom som dúfala, že už ho neuvidím!).

Okrem tisícpäťsto Španielov a Latinoameričanov, ktorých tu medzičasom poznám sa tam vyskytlo pár ľudí, ktorých som vôbec nečakala.

Napríklad: jedna baba, proti ktorej som raz vo Floweri hrala kicker, asi pred 100 rokmi (ale je to Španielka, takže logika). Ďalej moja zubárka (najprv som musela asi minútu rozmýšľať kam mám tú známu tvár zaradiť, ale potom mi docvaklo, našťastie) (pozdravila ma slovami "my sa čoskoro zasa uvidíme", čo ma ani trochu neteší, hoci ona je veľmi milá). Potom Lorenzo, ten Talian, čo je tak hrozne do seba zamilovaný a ľúbi si obzerať vlastné svaly. No a perlička decká - ten čudný Poliak, ktorý ma nedávno otravoval vo Floweri a vďaka ktorému som sa bozkávala s Jonom (veď viete s ktorým, španielskym homosexuálom). Tak prosím vás, čo ten tam chcel??? Namáhavo som sa celý čas tvárila, že ho nevidím, hoci som periférne videla, že na mňa furt čumí a posúva sa mojím smerom. Baby mi pomáhali prchať. Bolo to zábavné. (Vlastne ani ne.)

Okrem toho som sa zoznámila s Ekvádorčanom, ktorý je asi o žiletku vyšší než meter (t.j. asi o tri hlavy nižší odo mňa) a strašne sa snažil, ale akože nudný bol. (Prečo som mu dala svoje číslo? Lebo neviem zdvorilo poslať milých ľudí do piče. Treba mi kurz asertivity.)

Keď candrbál skončil, pokračovali sme v žití inde. Totiž, taký bol minimálne plán. Vypratali sme sa, že na Inselplatz je party (Inselplatz je taký ten dom, kde sa konajú fakt uletené neoficiálne alternatívne party, kde sme boli raz pred Vianocami). Tak sme sa tam dotrepali a ja som hneď na začiatku stratila všetkých svojich ľudí. Treba povedať, že tá party je tak neprehľadná, že nemáte šancu nikoho nájsť a čo som sa aj snažila, tak som ich už nevidela. Zato koho som videla častejšie než som chcela, bol ten čudný Poliak. Ale keď sa na mňa v jednej chvíli nalepil, tvárila som sa tak ignorantsky, že za 10 minút ho to prestalo baviť a odpáchol otravovať iných.

Asi hodinu som tam bola sama a za triezva som tancovala na techno (hm, zaujímavé, všetko treba vyskúšať, ale oveľa lepšie to je, keď ste drauf) a snažila sa opiť, ale keďže bola kurevská zima a tá party bola sčasti vonku a sčasti v pivnici, stále som mrzla (a to som mala na sebe kabát celý čas!) a nešlo mi to studené pivo dolu gágorom. Potom som stretla Propera, ktorý už mal v sebe minimálne päť rôznych druhov alkoholu. A mal aj chechtavé cigarety. Asi o piatej sme sa zdekovali, keď povedal, že on je vlastne aj tak chorý (ono vlastne kvôli tomu nešiel do Drážďan, lebo je chorý a potom sa vytrepe na party, tak mi povedzte kto je nezodpovedný, on je horší než ja) (ale ja zas vždy hovorím, že na niečo sa umrieť musí a v duchu toho hesla som si dnes kúpila Marlborky za sedem euro - Vorteilspack, ale aj tak ma to zabolelo).

No a zvyšok poznáte. Zobudili sme sa o tretej... A teraz sa cítim tak dobre, že pôjdem na jeden (hahá, aký eufemizmus).

A tu máte pieseň na dnešný deň.