Stále sme v hovne, len hĺbka sa mení

Čo by som tak povedala na úvod. Praktikujem zrovna taký postoj, že "keď ste po krk v sračkách, nevešajte hlavu", ale za chvíľu ju možno zvesím, lebo začnem byť z toho celého príliš unavená. Sťažovala som sa niekedy, že môj život je nuda? Beriem naspäť!!! Preboha, len nech zavíta trocha nudy do môjho života, sľubujem, že už nikdy na to nebudem pičovať. 

Ten kokot (nemám už naňho iné pomenovanie) mi tú izbu odriekol (čiže žiadna obhliadka nemeckých pišulákov, drahí čitatelia). Viete ako - v sobotu SMS a mail, že izba je moja na 100%. V nedeľu nebolo možné sa mu dovolať a nakoniec mi v noci odpísal na mail, že mi tú izbu ponúknuť nemôže, lebo blablabla, jeho spolubývajúci tam ešte zostane. Tak na kerú Máriu mi to sľúbil??? Som rozhorčená a nasratá a frustrovaná jak trpaslík. (Tomu jebte, že trpaslíci majú všetky tri atribúty, aj vy by ste boli, keby ste boli trpajzel.)

Ostatné izby zasa neprichádzajú do úvahy, ešte čakám, čo mi povedia manželia (lebo som im medzitým napísala, že už niečo mám a teraz som sa ozvala, že keby ma teda zaradili do užšieho výberu, nebudem sa hnevať...trápne, viem, ale som v núdzi a friend with weed is a friend indeed...a ja nemám ani tú pojebanú weed a to som dnes uvažovala že sa zveziem na Cottbusser Tor - nová Bahnhof ZOO - a tam si zoženiem dačo onakvejšie, môj život bude stále na piču, ale aspoň si to nebudem tak uvedomovať).

Čo sa týka mojich slávnych pohovorov, myslím, že prebehli celkom dobre, ale som v takom strese, že som nezvládala robiť uvoľnený dojem. Prvý bol do call centra a bol k veci a mala som aj dobrý pocit. Druhý bol (!!!) do obchodu so športovým oblečením. Viete, taký nahovno job, akože sorry, ale nech si to nazvú jak chcú, furt je to len predavačka. Pohovor trval hodinu a vyskytlo sa všetko, vrátane takých chuťoviek ako "kde sa vidíte o také dva až päť rokov", "aké životné hodnoty sú pre vás dôležité", "ako riešite pracovné konflikty s kolegami", "vymenujte svoje tri silné a tri slabé stránky" alebo "aký výrobok v športovom obchode by ste vedeli najlepšie predať". Akože WTF. Na hentakú robotu pohovor, jak keby som sa uchádzala o pozíciu generálneho riaditeľa Sparkasse (to teda nechcem vedieť, čo sa pýtajú jeho...ale možno hentaké miesta sa dostávajú po známosti). Šla som odtiaľ vyflusnutá jak po skúške a chcelo sa mi revať, aj keď si nemyslím, že by som to nejak extra posrala. Snažila som sa, vyprávala som, vymýšľala som svoje silné stránky (najhoršie sú tie slabé, predsa im nezavesím na nos, že som nedochvíľna a keď sa mi nechce vyzliekať figurínu, tvrdím zákazníkom, že to nie je ich číslo) a myslela na očný kontakt a nebabrať sa s rukami a sedieť vystreto a tak. Nakoniec mi povedal, že pôsobím hanblivo. No viete...je to tak, ale to sú tie roky strávené na výške, tam platí že s prístupom "úctivý služobníček" zájdete ďalej, než s nejakou americkou asertivitou. Aspoň u nás na fakulte. 

Ja o sebe netvrdím, že viem veci lepšie než viem, možno by som mala...napríklad som musela chvíľu hovoriť aj po anglicky (prvú vetu som zo seba nevedela dostať, neviem prečo, asi od nervov) a chlapík bol akože impressed, že vraj mám lepšiu úroveň než B2, čo si uvádzam v životopise. Eh...ja netuším, akú mám úroveň, nemám nijaký diplom, posledný ročník jazykovky končil B2 úrovňou a odvtedy konverzujem každý deň, tak možno sa to zlepšilo...ale tak lepšie tak, než keby si myslel, že to je na prd. 

Celé to bol inak iba rozhovor s chlapíkom z agentúry, stále neviem ani len meno tej pojebanej firmy. Zmrdi sú to. Nakoniec mi povedal, že ma bude odporúčať ďalej a jakožto dve slabé stránky mi vymenoval že: nejsom Nemka (popiči, to nemôžem zmeniť, ale na to že to je poľská firma, tak si kladú nejaké extra nároky, že chcú native speakerov...kokos šak v Berlíne keď sa pýtam na cestu, zatiaľ som nestretla jediného Nemca, fakticky) a že nemám skúsenosť s predajom športového oblečenia. No nemám, robila som len v Orsay...chápete, niečo absolútne odlišné, ako sa vôbec môžem uchádzať o miesto predavačky športových  handier??? Veď ktovie či by som to zvládla. Asi si musím spraviť na to Ausbildung. A kks, pýtal sa že s akou kasou som pracovala a ja že šak s normálnou, lebo som nechápala, čo to chce vedieť a on že - ale mala scann? A tak mu hovorím, že u nás majú všetky kasy scann, iné som videla asi len v zelovoci na sídlisku (som to teda nepovedala tak explicitne, ale chápete ma). A on že - aha, no hej, ale musím sa spýtať, ale veď jasné, u vás bolo všetko vybudované po revolúcii...

Ako mala som z neho trochu taký fúzikovský pocit miestami. A okrem toho dal aj voľačo o tom, že ženy hento tamto, len už som zabudla čoho sa to týkalo. Nebolo to vyslovene útočné, ale také latentné a začínalo ma to srať, lebo Nemci narobia okolo korektnosti taký bordel a potom vám niekto bude špliechať kokotiny do ksichtu pri pohovore. Pfff. Nech sa idú pojebať všetci. A dnes je tak skurvený deň, že ešte aj prší a fúka a je to tu jak na severnom póle a mne chýba Jena. Ešte že to metro je také rýchle, lebo dnes som bola asi úplne všade a už sa pomaly začínam vyznať v niektorých smeroch. Ale když se to vezme kolem a kolem, najradšej by som šla k mame a vyrevala si oči a nechala sa poľutovať a tak. (Dnes som akurát zežrala celú karamelovú Milku...a nepomohlo to.)

Aha a henten sa ešte aj vypytoval asi 10 minút, prečo chcem žiť v Nemecku a prečo ne na Slovensku a prečo zrovna v Berlíne a ne v Mníchove (som si kusla do jazyka, aby som nepovedala, že do Bavorska by ma nedostali ani za nič a Mníchov ma absolútne neláka). A vôbec - neni to moja vec? Ako keby ľudia nemali právo migrovať, šak na kerého fasa sme v únii. (A tiež sa pýtal, či mám pracovné povolenie...) Uf. Hotová som z toho. Idem spať, zajtra vstávam na vlak domov, aspoň dačo. Raz ma v Berlíne jebne. Som v meste kam som nikdy netúžila ísť, bez práce a bez bytu a bez poistenia a ani prihlásená nejsom ale zato mám zúfalstva na rozdávanie.