Dickes B

V jeden večer sa teperím tmavými ulicami a v slabom daždi do štvrte, ktorú obývajú prevažne prisťahovalci (na schodoch metra sa hádajú - ale možno iba priateľsky doberajú - traja kamaráti každý inej farby a mňa premkne zlý pocit, či je to tu naozaj tak bezpečné, ako všetci tvrdia) aby som si pozrela izbu, ktorú vlastne ani moc nechcem, lebo sa dá prenajať iba do konca februára. Izba je celkom pekná, obrovská, ale byt je kvázi stavenisko a chlapík viac-menej prenajíma, aby mal na renováciu. Za 10 minút už som na ceste späť, v strede štreky sa pokazí metro a keď po zdĺhavom hľadaní v plániku konečne vygenerujem vhodnú náhradnú trasu, čakám na S-Bahn 20 minút (nehorázne!)

Domov prídem unavená a ešte dve hodiny čumím do obrazovky a píšem e-maily. Aj tak v noci neviem zaspať, lebo mi treští hlava, od toho hektického dňa, akým je tu vlastne každý, od myšlienok a úvah, lebo sa mi už asi nezmestia do mozgu a tak tlačia na kôru a to bolí. Od pocitov zúfalstva a nádeje a zase zúfalstva a potom sa upokojujem, že už mám polku za sebou a to vlastne tú dôležitejšiu - a teda mám job, kde budem mať stabilný príjem. 

Ráno vstanem do krásneho rána (zobudím sa extrémne skoro, nato koľko obyčajne potrebujem spánku), svieti slnko, povieva iba slabučký vetrík a počasie sa tvári, že teda s októbrovou pľušťou ešte pozhovie (hmmm...aká írečitá veta, to sa mi páči). Zapípa mi mobil - Proper mi v noci poslal SMS-ku nech sa mi darí a či je všetko v poriadku, lebo má nejaký zlý pocit (cha...prišiel na psa mráz? Žeby nevedel kvôli mne zaspať? To je ale milé.) Na raňajky spasem štyri Knäckebroty (kým ich požujem, trvá to tak dlho, že mi celý proces raňajok začína liezť na nervy) a vydám sa na cestu k nejakému inému WG. A o tejto ceste by som vám rada napísala viac, lebo to bolo tak trochu ako putovanie s prsteňom k hore osudu. Akurát, že ja som putovala s nádejou do piče sveta ku komunistickej hore sádla (keď už mám byť exaktná hnusná).

Cesta tam mi z centra trvala čosi vyše hodiny. Konečná S-Bahnu, čo vám poviem. Úplná piča, proste z okna som sa dívala na polia, lány, lesy, lúky a myslela na to, že ak tu budem bývať, seriózne hrozí, že niekde zakopnem o seno a vytknem si členok. A ešte na to, že keby som chcela bývať v absolútnej piči, odsťahujem sa do Orechovej Potône a ne do Berlína. Ale dobre. Dorazili sme do štvrte, čo vyzerala ako niečo medzi dedinkou v údolí a ružinovským sídliskom (a aj tí ľudia tam tak vyzerali). Naveľa som našla aj správny smer a šlapala ešte dobrých 20 minút od stanice k tomu domu (teta tvrdila že to je 12...no hovno, a to ja mám relatívne rýchly krok). Presne, je to rodinný dom. Už zvonka vyzeral dosť zle, taký úplne runtergekommen, opadaná omietka, staré okná, že asi drží len silou vôle. Je to predvojnová stavba (ale zaujímalo by ma, pred KTOROU vojnou ho stavali) a od bombardovania Berlína sa na ňom zrejme nič nezmenilo. 

Privítala ma taká tetuška (to je tá spomenutá hora sádla) jak zo zelovocu v Hornej Maríkovej so zväzkom kľúčov na krku a húpavým krokom. Už keď sme vošli, začala som mať taký ten pocit že ne. Všetko staré a HNUSNÉ. Ukázala mi tri izby (zrejme vlastní celý dom, nevráža doňho ani cent, ale prenajímať by ho chcela za ťažké prachy, hovorím vám, už som videla krajšie, väčšie, čistejšie a lepšie izby v centre, ktoré stáli menej) a všetky boli HNUSNÉ. Proste...odporné. Hnusný komunistický nábytok (preglejka rulz), vstavané nábytkové steny (chcelo sa mi grcať) a dokonca tam neboli ani normálne postele, ale také tie vyklápacie, čo sa dajú sklopiť ako skriňa, viete čo myslím? Proste HNUSNÉ. A nechutné staré koberce, asi jak v dome odborov. 

Už len z toho pohľadu sa mi robila vyrážka a nehovorím o tom, že ja ako ťažký alergik by som tam do týždňa asi aj skapala. Kuchyne a kúpeľne boli tiež hnusné, aspoň zrenovované, ale vyzerali, akoby tam nikto poriadne nebýval, proste také...už chápem, prečo sa nikto z tých ľudí nehodlá zdržať tam dlhšie. Korunu tomu nasadila tetuškina "pracovňa", kde si ma ešte preklepla, že či mám prácu a akú a za koľko. Nechutná komunistická izba, na stola kvázi háčkovaná dečka (akurát že to nebolo háčkované, ale umelohmotné). A všade prach a z kútov som videla jak mi kývajú plesne. Teta je stará komunistka ("voľakedy vás síce niekam pridelili, ale aspoň ste mali prácu, všetko má aj klady aj zápory") a navyše tak ukecaná, že som tam zabila hodinu počúvaním jej žvástov. A ešte pindala, že ľudia nedodržiavajú upratovací plán a ona to tam musí chodiť kontrolovať. Keby som chcela aby mi na dvere klopali gestapáci, tak spácham zločin a nechám sa zatknúť. Blueeeh.

Vyhovárala som že, že je to pre mňa moc ďaleko a že jej dám do stredy vedieť, ale už teraz viem, že ma tam nikto nedostane ani za boha. Fuj, ešte teraz ma striasa, keď si to predstavím. Tak som odtiaľ prášila, že cesta mi fakticky trvala len asi 12 minút (hmm...tak ani neklamala, len zabudla dodať, že až cestou späť) a celú cestu som sa vnútorne otriasala a dúfala, že budem čím skôr v civilizovanom centre. Bleh. Grc. Tyčka. NIKDY.

To už radšej k starému úchylovi. Tam idem zajtra, hádam bude zase dobrá téma na článok. Aj keď vám poviem, že radšej by som vám oznámila celkom nudne "mám kde bývať".