Dickes B po druhé

Berlin - love it or leave it. Keď si to štrádujem nočnými ulicami smerom na Kiez (som sa včera naučila nové slovíčko - to je akože hot spot, miesto kde sú sústredené bary, ja som to nevedela, vy hej?) (asi preto, že v Bratislave nemáme hot spot, chachacha), Berlín priam milujem. Všade sú ľudia, bary, ľudia v baroch, ľudia pred barmi, Spätis a ľudia v Spätis a pred Spätis (v jednom sme si včera kúpili pivo a mali tam vyvesenú takú reklamu že "Koksen ist achtziger." Povzdychla som si, že veru - zlaté osemdesiate) a plný Kiez a na kluboch nálepky "no drugs". No haha, nenechajte sa vysmiať.

Včera sme išli do Kater Holzig, také mega miesto, ani neviem ako to nazvať, či je to krčma, klub alebo čo, ale je to obrovské (ako všetko v Berlíne). Hralo sa tam divadlo (také alternatívne spracovanie Alice v krajine zázrakov). Bola som sama s Aitanou, mali sme sa síce stretnúť s Robertom (pamätáte, Serjov kamoš), ale on nejak nedošiel, či meškal, či čo (Aitana mu do telefónu povedala, že sa jej to nepáči a že je čudný Nemec), takže sme sa stretli až po predstavení. Zobral nás autom na Revaler Str. (odteraz dôležitý pojem, tam je ten Kiez, viete) (inak vás ľutujem, lebo na vás hádžem tie nemecké reálie a pritom sama poriadne neviem kde to je) a tam sme vyliezli a prešmejdili všetko, čo bolo zadarmo. (Je to také miesto, že keď nevinne idete, okoloidúci vám ponúkajú drogy, teda mne nie, asi vyzerám slušne, ale iným.) (To som vždy chcela zažiť, juj!)

Neboli sme dlho, lebo každý mal v sobotu nejaký program a ja som povedala že do tretej sa vrátim (viete, kvôli kľúčom, mám ich ja a oni musia u seba doma zvoniť). Keď som sa rozhodla že je čas, Robert šiel so mnou (vlastne, ehm, sme sa už pred tým tak trochu chvíľu bozkávali...hodnú chvíľu) a ja som vlastne len chcela, aby mi ukázal smer na moju U-Bahn, ale on zavolal taxík (prostesty nepomáhali) a šli sme ku mne. Samozrejme som mu celý čas hovorila, že predsa nemôže spať u mňa, keď bývam u kamarátov a to je neslušné a dosť blbé, dotiahnuť tam ešte niekoho ďalšieho na noc. Nedal si povedať. Chvíľu sme sedeli na schodoch pred vchodom, kedy ja som sa ešte z posledných síl snažila mu vysvetliť že to nejde a potom som plynule prešla do svojho "kde ja len budem bývať, keď ma nikto nechce k sebe do domčeka" a on tam sedel, objímal ma a sľuboval, že zavolá nejakým ľuďom a že do týždňa mám byt. (Eh, čo všetko jeden chlap nespraví...)

Nakoniec som mu teda povedala, že nech ide hore, ale hlavne potichu (chci to, hlavně tiše a rychle). Potom sme boli spolu ešte aj v kúpeľni (v poslednej dobe sa mi čoraz častejšie stáva, že s ľuďmi, ktorých takmer nepoznám sa ocitnem v kúpeľni, pričom jeden z nás je na záchode a už mi to ani nepríde nejaké zvrátené) a hneď sme zaliezli. Všetky jeho pokusy som stopla hneď na začiatku a vlastne sme relatívne rýchlo zaspali.

Dúfala som, že sa stihne vypratať skôr, než na to niekto dojde, ale ráno jedno z dievčat došlo do izby, lebo tu majú skrine a potrebovala si dačo vziať. Tvárila som sa, že spím a v duchu som panikárila (mega trapas!).

Nakoniec ona odišla skôr než my. (Písala som jej SMS a ona že to je v poho, nič sa nedeje. Fakt cool.)

No a dnes som mala zase taký plodný deň čo sa týka WG.

Najprv byt u strého úchyla. V podstate ide o to, že ten typ je divný. 40-tnik čo žije sám (a ten byt tak aj vypadá, dosť odporne páchne od cigariet, je to v piči sveta a proste také typické atribúty staromládeneckého bytu) (t.j. všetko nechutné, asi jak chata na Spiši - pre tých čo si pamätajú a ešte sa im nepodarilo to vytesniť). Okrem toho pije najlacnejšie a najhnusnejšie pivo (Sternburg), čo pijú iba punkáči a bezďáci a socky a všade má plné bedničky s prázdnymi fľašami. A celkovo mi furt dačo punúkal - akože si môžem hocikedy požičať jeho auto a blablabla, proste také divné to bolo celé.

Keďže ja neviem povedať nie, povedala som mu, že sa ozvem do utorka. (Bože, musím sa to naučiť, lebo takto to ďalej nemôže fungovať!) Ani tej starej komunistke som nevedela povedať, že to nechcem a hotovo, tiež sa jej "ozvem do utorka". Uf.

Druhý byt bol mrte ďaleko, to som rovno odriekla. (Ale ten človek bol normálny, ja mám vlastne problém iba s takými čudnými ľuďmi, u ktorých mám pocit, že ma do niečoho tlačia, vtedy neviem rázne povedať NIE, len sa začnem vyhovárať.) Tretí bol celkom fajn, ale krpatý a ne moc pekný. Tí ľudia všetci berú peňáze, ale renovovať sa im nejak nechce.

No a štvrtý. Mój ty kokot. Tú izbu chcem. Menšia síce, ale: tri (!!!) zastávky metrom od práce (kto môže toto povedať v Berlíne?), mega v centre, ale tichá ulica, k metru asi tri minúty peškom a party štvrť hneď za rohom. Jeden spolubývajúci z Anglicka. Veľká kúpeľňa s oknom (ojój, miesta na moju kozmetiku) a popiči milá a útulná kuchyňa. Mauerpark kúsok odtiaľ peši. Starý dom. Tie sa mi páčia. Chalani mi pomôžu vymaľovať. A za tri kilá mesačne. Teraz držte palce aj prostredníčky aby mi to vyšlo, lebo niekedy to už musí prísť!