Kto hľadá nájde

Chachacha. V uterek idem podpísať zmluvu do Kiffer-WG. Snažím sa príliš netešiť (aby sa to nedosralo, som extrémne poverčivá), ale moc sa mi to nedarí a musím to niekam napísať (najlepšie na net, že). Chalani z tej popiči izby mi dnes volali, že to mám (ale hovorím, až v utorok majú čas, tak zatiaľ to je len na 99%). Už sa im nechcelo pozývať ďalších ľudí. Vlastne to hovorili už v sobotu, že sa im moc nechce a že ja som taká sympatická, tak načo sa otravovať s ostatnými. Poviem vám, čo sa im najviac páčilo - že som čistotná, že mi nevadí, keď sa tam fajčia chechtavé cigarety, lebo si sama občas dám - to im viditeľne odľahlo a hneď začali baliť jointy a rovno sme sa zhúlili - s že rada pečiem (vtedy môj budúci spolubývajúci radostne zahlásil "Welcome home! We missed you!").

Takže v uterek vám tu napíšem, že ako sa veci majú. A inak som chcela zase dať nejaké postrehy o berlínskych ľuďoch. Jednak sú strašne namyslení, že sú z Berlína (ja neviem, či aj Bratislavčania tak pôsobia, dúfam že ja ne, lebo to je otrasná vlastnosť, keď ste presvedčení že vaše mesto je pupok sveta a dávate to vkuse najavo). A druhak, no pri hľadaní bytu vidíte všeličo. Hnusné, špinavé, pekné a veľké, lacné a drahé izby, ale najlepší sú tí ľudia. Najprv som mala šťastie, lebo všetci boli veľmi milí a sympatickí. Ale za posledné tri dni som stretla dosť ašpirantov na panoptikum do zlého cirkusu. Napríklad dnes večer som v rámci venčenia neodriekla (aj keď som mala chuť, hlavne po tom, čo mi volali huliči, že ma berú), ale vyteperila som sa ven. Byt ok, izba veľká a veľmi lacná (už som došla na ten ich cenový systém, ale nakoniec musíte mať iba šťastie) ale nepáčili sa mi spolubývajúci. (A polohu toho včerajšieho bytu by už aj tak prekonalo jedine WG, čo by bolo na ulici, kde sa nachádza firma, kde budem robiť.)

Boli dvaja, chalan a baba. teda tá baba bola milá, ale ten chalan bol taký...taký chujko. Ignorant (aj to o sebe sám povedal, ale celý čas sa tak aj choval) a navyše absolútne nezdvorilý. Viete ja si nepotrpím extra na nejaké móresy, ale základné veci je pekné dodržiavať. Nejakým spôsobom sa stalo, že sme tam boli štyria naraz (štyria záujemcovia teda) a tak sme sedeli aj s obyvateľmi v kuchyni a kecali. My štyria sme boli všetci cudzinci a henten týpek stále dával sprosté kecy. Napríklad Japoncovi povedal, že miso polievka je odporná (a ne raz, mal asi 10-minútový monológ o tom, že to chutí jak voda z akvárka), Američanke rozprával, že čo všetko sa mu v Amerike nepáčilo, keď tam bol a že v Nemecku sú veci lepšie a mne so Slovincom naznačil, že nás nerozlišuje, lebo my sme len "niečo na východe". Celé to bolo "akože vtipné" a "akože zo srandy" ale neviem teda ako sa cítili ostatní, ja by som s ním bývať nechcela. Proste mi bol vrcholne nesympatický, taký buran. Neurazila som sa, on bol taký ten typ, čo vás ani uraziť nemôže, len ho poľutujete, že keď pánbožko rozdával takt, že chudáčik asi zablúdil (možno pre to, že je ignorant a nepozeral na cedule).

Každopádne to nebolo márne, lebo tá Američanka bola strašne zlatá a my dve sme si vymenili kontakt, lebo ona doletela len dnes ráno a nikoho tu nepozná. A moje sociálne kontakty sú tiež len obmedzené, tak to sa hodí. A už zase to začína - budem poznať miliardu ľudí, ale žiadnych Nemcov. Haha. 

Ozaj, tá ošemetná eskapáda s Robertom - baby sa vôbec nehnevali, povedali, že si sem kľudne môžem doniesť kamarátov, lebo priatelia sú dôležití a nemám sa stresovať. Robert to celý čas tvrdil, že ľudia v Berlíne neriešia pičoviny, lenže viete - ja som z Bratislavy a som zvyknutá pičoviny riešiť a keď ne ja, tak niekto iný. Ale na Berlín si zvyknem rada. Neznášam riešenie pičovín. A slobodná myseľ je to čo potrebujeme všetci. Idem na tom pracovať.