Všeobecný obkec alebo čo som zabudla

Zabudla som vám porozprávať o návšteve hypo-tety (nie je hypotetická, je hypochondrická, zato jej choroby sú podľa mňa z väčšej časti len hypotézami) ešte keď som sa nachádzala na rodnej hrude. (Na rodnej hrudi, hehe.)

O tom, že ona je energetický upír (ale nevyzerá tak dobre ako upíri z True Blood) vedia všetci v mojom okolí. Je neskutočné, ako z vás za 5 minút vysaje všetko šťastie (fúha, ona je možno ešte aj dementor). Ale minule som si spomenula na starú dobrú vec, energeticky som sa uzavrela a tým pádom som si jedine vypočula jej sťažnoti, ale nezanechalo to na mne následky ako zvyčajne (zvyčajne sa odtiaľ odtiahnem ako po nejakom brutálnom tréningu, pričom som celý čas len sedela na gauči). 

Neviem, ako ste na tom s Vorwissen o mojej drahej tete, ale zhrniem vám to: má všetky choroby sveta a aj také, čo neexistujú (je tak trochu hipster), nikoho nemá rada (ona neni rasistka, ona neznáša rovnakým dielom všetkých, je v tomto nekonečne spravodlivá) a celý svet jej ublížil. Horekovala že prečo som sa rozišla s frajerom z Luxemburska a bolo to už pred dvoma rokmi a ona stále že "neľutuješ to?" tak som jej povedala, že bol chudobný a ona na to "tak čo nepovieš hneď". Cítila som sa v tej situácii trochu trápne. Ja si s nikým nezačínam kvôli peniazom. 

A byt je tak uprataný, že keď niečím pohnete, okamžite si to všimne. Tak napríklad naposledy si obrala vlas zo svetra a nehodila ho na zem, držala ho celý čas v ruke a až keď šla do kuchyne, hodila ho do koša. Keď som si sadala, uistila sa, že nemám na zadných vreckách jeansov kovové gombíky, lebo by tým utrpela jej kožená sedačka. (Ehm...seriously???)

A potom mala prejav o tom, ako naháňala pol dňa po byte muchu, lebo "tá si sadá na všetko a keď si predstavím, že si tu u nás na niečo sadne, no veď to je nechutné a všetky tie infekcie čo prenáša, no predstav si že ti chodí po kuchynskej linke..."

Skoro som odpadla...nechcela som hovoriť, že už som aj často zjedla veci, na ktorých sedela mucha, lebo možno už ani ja by som nesmela do jej bytu. Uf, keby tá videla, ako ja žijem, asi sa ma už nikdy nedotkne. Že si sadnem hocikde na múrik, chytám sa štangle v metre a pijem s cudzími ľuďmi z jednej fľaše (napríklad ešte v októbri minulého roku, keď som sa vracala z on-arrival semináru do Jeny, bol sviatok a nemala som si kde kúpiť vodu lebo všetko bolo zavreté. Pred supermarketom sedeli dvaja chalani a jeden z nich mi daroval svoju fľašu s vodou.) No fuj predsa!

Druhá téma je starý úchyl. Povedala som, že nebol až tak úchylný, iba vlezlý, že? Tak viete čo? JE to úchyl. Dnes mi došla SMS, že škoda, že to nevyšlo s naším WG, ale chceš električenku za 50 euro? Ja si neukladám ich telefónne čísla, tak som odpísala, že síce neviem kto si, ale to znie celkom dobre. A on že tie lístky sú pravé, pošle mi scann. A ja že ale ešte stále neviem kto si! A on že zjavne to pre teba nebolo dôležité. Vtedy mi to došlo, porovnala som si čísla so staršou SMS a vedela som, že to je ten divný starý ajťák, čo žije sám a chlastá Sternburg. Neodpísala som. Potom znova zamňaukal mobil: Dám ti typ - som číslo 17. (To už tak býva, že keď si hľadáte bývanie, nenapíšete len jednej osobe, hoci on očividne dúfal, že dostane do svojho hnusného brlohu zrovna mňa.)

Tak som mu odpísala, že som hľadala izbu a ne vzťah a hento nech skúša inde a mne nech dá pokoj. Už neodpísal a dúfam, že to tak aj zostane. Kokos ešte starého úchyla mať na krku, to mi tu fakt chýbalo.