Dazed and confused

Celý čas som sa pripravovala ako to sem napíšem a teraz už ani nemám chuť. Nasleduje tá nudná správa: mám kde bývať. (Nádych, výdych.)

Necítim nijakú eufóriu, nijakú radosť, dokonca som začala pochybovať. (Pre informáciu, je to tá izba v Kiffer-WG, čo už mi raz sľúbili, nakoniec to klaplo a teraz už mám aj zmluvu, takže by to malo byť v suchu.) Včera som to podpísala (zasa ma zhúlili a donútili dať si pivo) (niečo mi hovorí, že som tam správne) a potom som šla s Grékom na pivo do krčmy na rohu (to je ten čo odstupuje izbu) (ten Grék, ne ta krčma) (tá krčma je taká štamgastská, viete, kam si dojdu dať chlapi svoje Feierabendbierchen, čo bývajú na okolí). Mám silné podozrenie, že mňa vybral len preto, že sa mu páčim, ale veď nakoniec je to jedno, či? (Inak je to komunista, má taký ten typický grécky prístup, že som mala celý čas chuť mu povedať, že je úplne jasné, prečo sa ich krajina dostala do takej piče, keď všetci takto uvažujú...ale keďže som diplomat, zdržala som sa.)

No a potom som šla domov, bola som trošku pripitá a tak som hneď zaspala. A potom asi o hodinu som sa zobudila a už som bdela až do rána. Nepodarilo sa mi zaspať a celý čas som rozmýšľala, či vlastne tú izbu fakt chcem, keď je taká malá a drahá a vôbec, what the fuck am I doing here? Nač som sa sem jebala, keď budem pracovať v call centre (dnes sme mali welcome day a poviem len - som tam široko-ďaleko najvzdelanejšia, ale inak sú všetci milí a obdivujú mi nemčinu...ako ostatne takmer každý, koho stretnem a už ma to trochu unavuje) (nejsom nevďačná, ale je také divné ovládať perfektne cudzí jazyk???) a platiť 310 euro za poštovú známku (podľa mňa nemá 13m štvorcových, myslím, že to je ojeb, ale pomôžem si?) v starom dome kde vlastne určite netesnia okná. Ach neviem, som nejaká zmätená. Neviem čo chcem od života a neni tu nikto, čo by mi hovoril - nerob kokotiny alebo toto urob, to je dobrý nápad. To má byť samostatný život? Neviem, nepáči sa mi to. (Okrem toho som dnes oplieskala 80 euro na posteľné pičoviny, ale mám nádherné obliečky z Ikei a vždy som po takých túžila, hovorte si čo chcete, Ikea je popiči.) (Tá časť sa mi páči - teda akože zariaďovať si domček, ja som to odmalička milovala, najradšej som sa hrala s nábytočkami, mala som asi štyri sady.)

Deti, povedzte mi, čo so životom!!! To už takto bude navždy? Bože, ako sa poznám, z lenivosti skysnem v call centre dlhšie než sa patrí, lebo cez víkendy budem nivočiť svoje telo a myseľ na príliš hlučných a príliš divokých žúroch všetkými dostupnými prostriedkami a cez týždeň budem rada, že existujem. Neee, každopádne mám aj ja nejaké ciele...ale ja nie som príliš ambiciózna, chápete. Ja netúžim byť manažér, alebo tak. Ja chcem mať svoj klídek, taká som ja. Hm. Ale potom mám pocit, že nespĺňam predstavy iných a tak a že mám na viac (to viem, len keby som nebola tak pekelne lenivá) (radšej by som rozvíjala iné hriechy...síce...vlastne rozvíjam, no tak teda nič, zabudnite na to).

Tento blog sa zmení na zápisky smutného emigranta. A ani neviem čo mi vlastne chýba. Nechcem sa vrátiť, ani zostať, chýba mi Jena a študentské časy a celkovo mám absolútne hlbokú quarter-life crisis! Ako to riešite vy? Vodkou? Trávou? Meditáciou? Uf...všetkým dokopy?