Paos chanika

Koľko vecí si má človek zabaliť, keď ide niekam na rok? Všetky? Všetky všetky? Alebo len pekné? A staré handry na doma? (No, keď bývate v byte s cudzími ľuďmi, asi sa nepremávate v roztrhaných tričkách, ale zasa v čom potom upratujete? Stačia už tie moje tragické vyťahané tepláky, ktoré ani nejsú tak staré, ale sú z H&M a tá kvalita je ohromujúca, keď ich mám na sebe, po dvoch hodinách sa na riti roztiahnu tak, že vyzerajú akoby ich predtým nosila priemerná Američanka zo stredozápadu. S BMI 40.) 

A koľko párov topánok? Mám ich asi tritisícpäťsto. A dobre viem, ako to bolo na erazme, že z tých tristo päťsto handier čo som si tam dovliekla, som nakoniec nosila asi len tristo. (Tých päťsto ležalo v skrini.) Ale teraz to je celý rok! Dvanásť (12!) mesiacov. To sa mi bude hodiť asi...ehm...všetko. A nakupovať tam nebudem, aspoň ne tak jak v Luxe (keď mi fotri prachy posielali). Tak ja neviem. Dnes som triedila topánky a aj keď si neberiem všetky, je ich nejak veľa. Ešteže ma naši vezú autom (kto ešte má taký luxus?) a tam môžem natrepať čo chcem. Inak, iba tenisiek mám asi štvoro. Chápete - indoorové, do mesta, ešte jedny do mesta ale pohodlnejšie, trekkingové. A to sú ešte len tenisky. Deti moje, ja mám ťažký život, naozaj. Triss, ako si sa preboha zbalila do Brna? Povedz, tvoje rady sú teraz fakticky needed. Ešteže som začala o týždeň skôr. Boha jeho. S tričkami nebude problém, tých mám strašne  málo (veď si nikdy  nemám čo obliecť, to je jasné). Uvádzam rozhovor so Chantal z dnešného rána (bolo asi 12, ale práve sme doraňajkovali):

Chantal: Čo si berieš do Nemecka?
Ja: Všetko.
Ch: Načo ti to bude? Dobre ti radím, neber si všetko.
Ja: Ale ja to potrebujem.
Ch: Nepotrebuješ, aj tak to nebudeš nosiť.
Ja: No tak nejaké úplne staré veci ne, ale nejaké asi áno, keby som napríklad šla do lesa...
Ch: Ty a do lesa? Nepôjdeš do lesa. (Ona ma naskutku diskriminuje a odsudzuje moje lesné sklony!) (Ja mám náhodou les naozaj rada...hlavne keď je v ňom aj asfaltka aby som mohla pohodlnejšie kráčať.)
Ja: Jasné že pôjdem, ja tam budem wandern, to Nemci radi robia, tak ja sa pridám.
Ch: Do lesa pôjdeš možno raz a to si môžeš obliecť aj niečo pekné, staré nepotrebuješ.
Ja: Načo pekné? Keby som náhodou stretla lesné zvieratká?
Ch: Alebo lesníka.
Ja: A horára. Horára a farára.

Bájka

Prečo, prečo, prečo som sa ešte nenaučila, že sa mám poučiť na vlastných chybách hneď na prvýkrát a nie až na stopäťdesiaty??? Lebo viete - múdry človek sa poučí na cudzích chybách, hlúpy na vlastných a ja som asi už úplne debilná, lebo ja ani na vlastných. V podstate ide o to, že nedávajte kontakt na seba kadejakým chujom z baru. Poučte sa na mojich chybách!!! Naposledy keď som bola v Barrocku, balil ma nejaký východný Nemec (už samotný ten fakt ma mal odradiť...no dobre, ja viem že sa drbem na rok do východného Nemecka, ale chápete, čo myslím). Bol čudný a divný a ešte aj trochu tlstý a pekný tiež nebol. Oslovila som ho sama, ale to len kvôli tomu, že som sa stratila (nesmejte sa, aj v krčme sa dá stratiť, hlavne v Barrocku, keď ste tam prvýkrát, je to obrovské - aspoň pre nadrbaného človeka) a keď som šla už piatykrát okolo neho, musela som sa spýtať na cestu. (Výborná zoznamovacia formulka v krčme inak - "ja som sa stratila a neviem kde sú moji kamaráti, pomôžeš mi?" Len si rozmyslite, komu to poviete.)

No a potom som s ním kecala a on furt volačo ondil a ja som taká blbá že som mu dala svoju mailovú adresu (našťastie ne taká blbá, aby som mu dala tú so svojím menom), lebo "veď ja idem do Jeny" "veď ja bývam tam blízko" "šak sa stretnime, to bude super". Asi tak nejak. (Btw upozorňujem, že som sa s ním nebozkávala, ani nič!!!)

No a potom som sa tam ešte nejak potulovala a potom som našla Chantal aj Luxemburčana a potom sme už aj nejak šli domov ale ešte medzitým sa Východný Nemec vybavoval so Chantal. A ona mi na druhý deň povedala, že od nej chcel moje číslo (ktoré som mu tuším tiež dala, bože blbá, blbá, blbá) a mail, lebo to vraj stratil. Ale ona mu neverila tak mu nedala nič a ja som potom dúfala že ju naozaj stratil, lebo bol fakt nudný a čudný a ani neviem prečo som sa s ním bavila tak dlho (ale keď ste ožratí, čas plynie inak) (zákon fyziky). 

No a teraz sa konečne dostávame k jadru veci - on to zjavne našiel, lebo práve pred chvíľkou som si našla mail. Taký...ehm...nudný. Ale viete čím sa najviac previnil? Povedal, že viem "celkom dobre" po nemecky. (Hej, to je ten čo som ho teraz riešila v komentároch.) Tak aby ste vedeli, ak ma chcete naozaj do krvi uraziť, povedzte krivé slovo o mojej nemčine. Tým ma stopercentne naserete. (Ani neviem, či sa dokážem naozaj, ale tak naozaj naozajsky kvôli niečomu do krvi uraziť, okrem tohto.) Možno vám to pripadá smiešne, ale ja som na svoje Deutschkenntnisse strašne háklivá a okrem toho také dačo si ešte nikto nedovolil a tobôž ne nejaký východný Nemec!!! Doteraz mi všetci Nemci nemčinu chválili a tak to má ostať. Šak on sám má komplex menejcennosti, lebo by chcel byť zo Západu, pffff. Eh, každopádne, po tej informácii som si povedala len "Kokot jeden zasraný." a potešila som sa že sa neozýva. No ale on sa ozval. Neodpíšem mu. Pcha, viete s čím sa vytasil? Že ma naučí Ostdeutsch!!! Preboha, a ja celý čas úpenlivo dúfam, že si tam nepokazím prízvuk! Ešte tak to by mi chýbalo. Och. A poučenie (sme ako v Ezopovej bájke): nedávajte svoj kontakt kadejakým kokotom a keď im ho dáte, dúfať, že ho stratili, vám nepomôže.

Live fast, die loud

And party hard. Včera som mala rozlúčkovú párty pred Nemeckom a rada by som povedala, že som si ju fakt užila, lenže si skoro nič nepamätám. V pätici sme stiahli dve vodky a šli sme do Harleya, kde som ja mala ešte 6 vodiek a takmer žiadnu brzdu. A potom som mala blackout. Dokonca ani striptíz som nestihla a to som sa naň chystala, ale tak nevadí, Sebastiána som už videla a dokonca som ho raz aj za riť chytila (bola som súčasťou rozvášneného davu), takže to obanujem. Ale to že som sa bozkávala s dvoma chlapmi, ktorých si nepamätám??? Ech...v Nemecku mám šancu začať nový usporiadaný život. (Kokotina.)

 Inak dostala som aj darček od mojich kamošiek, ktoré vedia presne, čo sa mi zíde - pekný obal na kondómy! (Taká kovová krabička do kabelky, popiči vec...totiž ne že by som ja pri sebe nosievala kondómy, ale teraz začnem. Okrem toho aj lubrikačný gel to go, vždy sa zíde mať v kabelke, človek nikdy nevie, však.)

Tento týždeň som vás zanedbávala, chudiatka moje, ale mala som návštevu z Luxemburska. Tak som sa jej venovala. Došiel za mnou môj ex, ten čo som s ním tak hnusne zamietla (ne ten neger, ale native Luxemburčan) (kľudne ma ukameňujte za ten politicky nekorektný výraz, že neger, mne je jedno), ale on je taký dobrý zlatý chlapec a stále ma má rád (aj sa mu čudujem, ale viete čo, asi mám čaro osobnosti, alebo sa karma rozhodla že ešte jednu šancu si zaslúžim). Tak sme boli na Kamzíku, na lanovke, na Devíne, v meste (v Barrocku - btw, oplatí sa tam ísť, nič to nestojí, lebo je to tam samý pičilap a tí platia) a tak, bolo to také milé. Akože normálne sme kamaráti, aby ste teraz nenabrali nejakú mylnú predstavu o druhom vstupe do tej istej rieky, viete. Ale inak ja už nič nebudem hovoriť, lebo ehm...akože u mňa dobrý kamarátsky vzťah obsahuje aj rôzne iné záležitosti, povedzme telesného charakteru. A to ešte pred dvoma týždňami som bola v pelechu s iným (otrasné, toto kurvenie, ale keď raz začnete, ťažko prestať), ktorý moje orálne snaženie ohodnotil slovami "To je moc hezký" (keby som nemala plné ústa, asi sa začnem hystericky smiať...presne pre toto ja mám radšej cudzincov, lebo slovenčina a čeština v posteli pre mňa znamená jazykovú bariéru). 

Tento týždeň som teda strávila s Luxemburčanom (ale sex nebol!) a zrovna v tom čase (aká to náhodička) mi napísal stratený milenec (Lover, aby ste boli v obraze, s ktorým som sa mala stretnť asi pred troma týždňami ale potom sa neozval tak som to neriešila, ale že sa ozval práve teraz, považujem za absolútnu životnú iróniu), či nemám čas. Tak ja že šak jasné, do piatku mám návštevu ale v piatok večer kľudne a tak aj bolo. Iba tak preskakujem z postele do postele a už som hovorila Chantal, že chvalabohu že sú všetci z rôznych krajín, lebo keby boli pokope, nestíhala by som ich obhospodarovať (Chantal to okomentovala veľmi humorne: "Ty si taký pilní domajší a polní hospodár"). Normálne trochu dúfam, že v D-lande aspoň prvý mesiac nebudem poriadne nikoho poznať a budem mať trošku pokoja a času pre seba. Eliza, len toľko teda k rovnakým riekam... u bývalých vždy vieš na čom si. A sex s Loverom sa zásadne neodmieta, veru nie.

Deti, ešte dva týždne budem na rodnej hrude a potom idem do preč...čudný pocit. A som ako dôchodkyňa (mi dnes povedala babka), lebo na každý deň mám naplánovaný nejaký výjazd - doktori a úrady. Neviem sa dočkať. No ja končím, už nemám viac čo povedať. Aj tak som sa zasa raz rozkecala viac než je treba, ale keď vy sa inak nudíte.

Orál tatranský

Nie nadarmo sa v kuloároch rieši, či Štúr nebol na chlapov. Ak chcete môj odborný názor historika, bol to latentný homosexuál (pre aký iný dôvod by zakazoval svojim kamošom romantikom trtkať ženy a hlásal, že treba celým srdcom milovať vlasť?) a potom si od zúfalstva prestrelil gule (no dobre, tak z nešikovnosti stehno) a zvyšok poznáte. Ale nechcela som ani o štúrovcoch, ani o homosexuáloch (to prvé je síce zábavná téma, ale iba ak pre mňa a to druhé nech porieši niekto kompetentnejší), ale o fajčení kokotov (a iných večierkových dobrôtkach). Hm, v poslednej dobe takéto háklivé témy zamestnávajú moju myseľ, no niekde to ventilovať musím.

Konkrétne som zistila, že niektorí muži sú (príjemne) prekvapení, keď zistia, že prehĺtam. Ja sa zas pýtam, čo by som s tým mala robiť??? Keď si predstavím, že vyletím do kúpeľne a ešte si potom vydezinfikujem hubu Listerinom, je to hrozne smiešne, navyše, necítil by sa ten chlap trochu hlúpo? (Ja by som sa určite hlúpo cítila.) Čo robia tie ženy, ktoré vehementne vyhlasujú že by to neprehltli, ani keby čo bolo? (Ja také teda nepoznám, ale myslím, že určite niekde na tomto svete existujú.) Tesne pre finišom skončia? Alebo mu to vypľujú do ksichtu? Alebo majú pripravený kýblik?

Inak vedeli ste, že existujú aj také ženy, čo odmietajú orál-príjem??? (Som čítala v časopise, či kde.) Hm, rozmýšľam, čo je v neporiadku s týmto svetom. Keď na to dojdem, dám vám vedieť.

Keď včera bola tma, tak dnes príde ráno

Chystám sa na takú menšiu (možno väčšiu) rozpravu o bežnom ženskom ráne. Ak patríte k ženám, ktoré sa vychystajú za 10 minút, tak vás sa to netýka, lebo to nie je normálne a mali by ste sa zamyslieť, či nevynechávate nejaký životne dôležitý úkon, alebo či každý úkon robíte dostatočne dlho. Takže, začneme.

V podstate ide o to, že keď ste niekde s chlapom, musí na vás čakať, aj keď sa veľmi ponáhľate a vlastne vedome urýchľujete celý ranný čistiaci proces. Ale chlap je aj tak vždy hotový skôr, jedine že by bol metrosexuál a nosil make-up, ale s takým som ja nikdy nikde nebola. Š. sa na mne celý festival zabával, keď ma ráno sledoval. No haha, veľmi vtipné - že jemu stačí si prehrabnúť vlasy, umyť zuby a prezliecť sa z pyžama. Ja vám vysvetlím, čo všetko musí jedna žena spraviť. Teda nemusí, ale ak máte takú, ktorej to dlho trvá, tak to asi robí. (To že ja a Chantal sa ráno pohybujeme rýchlosťou slimáka po obrne je ešte iná vec.) Ale veď dávajte pozor. Či som doma, alebo inde, robím v podstate to isté, ibaže keď som doma, som o trochu rýchlejšia. Neviem celkom prečo je to tak, lebo keď cestujem, neberiem si zo sebou celú kozmetickú výbavu, takže v podstate robím menej činností, ale zas doma je všetko na svojom mieste, nemusím to hľadať a tak je to celé nejak automatické.

Keď sa vykopnem z postele (náročné, ale nikdy sa mi nestalo, aby som zaklapla budík a zostala spať, predstava ranného čistenia mi to nedovolí), prvá zastávka je na hajzli. Veď viete - keď sa ráno nevysereš, celý deň je nahovno. Čo si to tu budeme romantizovať, vy dobre viete o čom hovorím a aj lekári to označujú za najdôležitejšiu chvíľku dňa. Celé sa to spomalí, keď máte v rodine otvorené vzťahy a zvyknete tráviť čas v kúpeľni pohromade (do našej sa komfortne zmestia traja - jeden na hajzli, jeden vo vani a jeden pri umývadle) a stále vám tam niekto lozí. Nuž predsa len nejaká ilúzia súkromia nie je odveci, hlavne ak máte plachý mechúr (a plaché črevo) (keby ste mali v našej rodine ešte aj mechúr plachý, tak to by ste ráno nemali šancu). Ale popojedem.

Nasleduje kompletná očista, ale občas musím niekoho vyháňať z vane, lebo u nás sa zásadne každý chce sprchovať v rovnakú dobu (moja mama je schopná vliezť mi do vane ešte skôr než z nej vyleziem a pritom pindá, že už som mala byť vonku, lebo ona nemá čas, no predstavte si tie ranné fofry). Vo vani ma zdržuje to, že používam minimálne štyri až päť rôznych kozmetických prípravkov (na rôzne časti tela). Tak najprv našampónovať vlasy, potom opláchnuť vlasy a natrieť balzám (fakultatívne, nie vždy). Medzitým namydliť telo, potom namydliť tvár (ale špeciálnym pleťovým gelom, chápete snáď že mydlo vysušuje!), potom osprchovať telo a nakoniec vlasy (balzám nechať pôsobiť čo najdlhšie). Aha jasné, zabudla som na Lactacyd (ženské "mydielko" na drahušu, zistila som že mnohí muži nie len že netušia o jeho existencii, ale ani o tom že drahuša sa nemá umývať klasickým mydlom, och bože, zdravotná osveta by sa mala robiť už na základnej škole a nie oddelene). No a tak. Inak všetky tieto veci stíham približne za 15-20 minút (ak si nedávam balzám na vlasy, tak 15), už som sa vytrénovala. Ale keď som neni doma, všetko trvá dlhšie, samozrejme. Aha...nedajbože aby do toho prišlo ešte aj holenie, keď ráno zistíte, že dofrasa. To sa môže kľudne pretiahnuť aj na 30 minút, podľa toho do akých detailov sa potrebujete oholiť. Ale nechajme to radšej.

(Už máte približnú predstavu, prečo som za 5 rokov neprišla takmer nikdy do školy načas, ani keď sme začínali až o 10.) Ehm, a nehovorím ani o expresnom pemzovaní piat (eh...akože množné číslo od päty, tuším nás to tak učili) a telovom peelingu. Ale všimnite si v lete v električke, aké majú ľudia chodidlá! Na grc. Ja také nemám.

Keď vylezem z vane, začnem všetky časti tela, čo som vydrhla aj krémikovať, sprejovať a pudrovať, podľa potreby. Najhoršie je krémovať si ráno chodidlá, lebo to potom musíte sedieť aspoň 10 minút na riti, hompáľať nohami a modliť sa nech už to vsiakne. 

Nasleduje obliekanie. Nebudem sa rozpisovať o tom, aké ťažké je vybrať si niečo z napratanej skrine, v ktorej to zíva prázdnotou.

Naspäť do kúpeľne. Do vlasov tužidlo (podľa dĺžky a konzistencie, boli časy keď som používala jedno penové a jedno v spreji, potom fénovala a nakoniec gelovala, ale krátky účes chce proste viac času), potom vytrhať obočie a potom už konečne raňajky, lebo medzičasom začínam byť dosť hladná. Ja si nikdy neodopieram raňajky. Jednak som naozaj ráno hladná a druhak je to zdravé a tretiak ja rada žerem (dnes o deviatej večer som spratala zavináča...mňam) (jasné že mám výčitky svedomia, jak sviňa!) takže ja sa riadim podľa hesla "Raňajkuj ako kráľ". Žiadny trápny jogurt. Varím si kaše, robím si hrianky, proste čokoľvek na čo mám chuť, ale niekedy to trvá príliš dlho (boli doby keď som raňajkovala 30 minút, čo je už dosť dlho, keď uvážime, že v škole bolo trebať byť o ôsmej). 

Skrátime to - po raňajkách umývanie zubov, samozrejme a teraz už nastáva panika, lebo väčšinou sa čas nehorázne posunul a je už načase vypadnúť do rannej premávky. (Prepočítavanie: ak pôjdem neskorším autobusom, kedy prídem?) Ale ešte nás čaká veľa roboty, lebo kultivácia je zložitý proces. Takže make-up (tým myslím ksicht, nie očné tiene - rátam do toho čokoľvek, aj korektor a puder a líčka, proste to čo si plácate na ksicht, hej? Tak sa netvárte, že "ja make-up nepoužívam" lebo také chudery hádam nejste a ak máte dokonalú pleť, nič o tom nechcem vedieť, iba čo by som vám závidela.) a čočky a potom už očná linka a maskara (a to som väčšinou vynechala lebo už som aj tak meškala, potom keď som sa dostala do fázy, že mi nevadí prísť aj o hodinu neskôr, veď prednáška trvá 4 hodiny, tak čo, už som linku nevynechávala). 

A nakoniec vlasy, ktoré medzičasom viac-menej preschli (v lete pohoda-jahoda, v zime sa obávam zápalu mozgových blán, ale fénujem ich iba ak je to úplne nevyhnutné, lebo neznášam vyfénované vlasy). Tak rozčesať, upraviť do požadovaného tvaru (gel, vosk, lak, čo ja viem) a už ste skoro hotové. Hovorím skoro, lebo ešte treba parfum, náušnice a nejakú bižitériu teda, nakrémovať ruky (ktoré som si medzičasom päťtisíckrát umyla a sú suché jak rašpla), zbaliť si kabelku, potom si cestou dole schodmi spomenúť že som si niečo zabudla a vrátiť sa do izby. No a potom doletím s pološialeným výrazom do kuchyne, narýchlo exujem pohár čaju a môj foter luxusne raňajkuje a komentuje moju spomalenosť (u nás taký rituál). A ja už sa obúvam a obliekam (hovorím, v lete je to oveľa jednoduchšie, menej vrstiev) a jednou rukou hľadám kľúče a druhou rozmotávam slúchatká. Zabuchnem za sebou dvere, zistím, že som si zabudla slnečné okuliare/dáždnik a keďže ja som pozér a imidž si pestujem dôkladne, vrátim sa pre ne. A potom už bežkám na zastávku. 

Ráno potrebujem cca hodinu a pol. Ak vynechám raňajky, stačí v podstate hodina. Ak som bola deň predtým chlastať, nestačí ani hodina a pol, lebo sa ledva hýbem. Podľa toho, ako je neskoro, modifikujem ranný proces a vynechávam niektoré veci, ale niektoré zasa nemôžem vynechať nikdy. A radšej budem meškať, ak dotrepať sa s neumytými vlasmi. Veru tak.

Now we play a very romantic song special for you. But please don´t kiss us because then we can´t sing.

Unavená som jak hovado, lebo neni čas na spánok, keď treba žiť. Veď to poznáte. Včera som po doučku rovno zostala v meste, stretla som sa so Chantal (väčšinou sme spolu v jednej izbe a na fejsi, ale sme sa rozhodli že pôjdeme sa trošku venčiť) a dali sme si opulentný obed. A potom ešte karamelové latte, lebo sme bezodné. Nakoniec sme polehávali v tej peknej chill-zóne vo dvore Národnej galérie (musíte sa tam ísť pozrieť, je to tam super!) v hojdacej sieti. 

Asi okolo trištvrte na desať mi zavolali moji noví španielski kamoši. Nehovorila som vám? Cestou domov z Hronova som vo vlaku stretla troch Španielov (v katalánskych kostýmoch, poviem vám len toľko, že boli zamatové, čierne a vyzerali že sú dosť hrubé, ale oni sa radšej potili a vyzerali cool), s ktorými som kecala a oni že idú do Bratislavy a tak slovo dalo slovo a vymenili sme si čísla. Šli sme spolu na Račko, vysvetlila som im tam cestu do centra a keď sa za nimi zavreli električkové dvere, uvedomila som si že som im povedala dobrú kokotinu, lebo sedeli v 5-ke a tá nestojí na Mariánskej, kde som im kázala vystúpiť. Hneď som im volala, že som sa pomýlila, ale smola, príjemný hlas mi oznámil, že volané číslo neexistuje. (Zabudli mi dať predvoľbu.) Tak som šla domov a dúfala som, že sa neodviezli až do piče do Dúbravky. A to ešte päť minút pred tým mi ďakovali so slovami "We would be lost without you." Ehm.

No a včera večer teda volali, či si ich pamätám a že sú v meste a či ideme von (inak typické, Španiel začína žiť najskôr o desiatej, keď my už sme sa pomaly zberali domov, veď ráno treba pracovať). A my že šak poďme. (Mimochodom, pýtala som sa ich a vraj sa naozaj odviezli až do Dúbravky, chudáci.)

Stretli sme sa na Hlavnom (spoznať ich bolo zďaleka podľa kostýmov a hudobných nástrojov) a oni nám oznámili že majú hrať v jednej krčme, lebo na ulici ich oslovil nejaký chlapík, že nech dojdu. A hádajte kde to bolo. U Dežmara! Haha. Tak sme tam došli, čašník nám došiel oznámiť že máme free drinks (a my tiež, lebo my sme boli s kapelou!) a hneď si ich chcel zajednať na budúci týždeň. Ale to oni už tu nebudú, tak bol sklamaný. Keď odišiel, jeden z nich mi hovorí: "Vieš, my nevieme moc hrať, my nie sme muzikanti, my sme študenti medicíny a hráme len tak na ulici. Ale to on nevie."

Ja hudobný sluch nemám, takže ak niečo neznie úplne napiču, aj tak to nerozoznám, navyše hrali samé španielske pesničky, poviem vám, podľa mňa to bolo super. Celá krčma šalela a všetci sa hrozne tešili a my so Chantal sme sa tešili najvác, lebo kapela tam bola s nami (!!!) a mne venovali špeci pesničku (za tú pomoc) a okrem toho stíhali s nami aj tancovať. Popiči to bolo. Nehrali až tak dlho a všetci chceli viac, oni na to (ale len tak potichu, pre nás), že oni ani viac pesničiek nevedia. 

Každopádne boli velice vtipní a milí a veľmi sa k nám mali (to hlavne) a chcete vedieť ako vyzerali? Neboli moc pekní - jeden krpatý, jeden ušatý a jeden tučný (vlastne ani nebol moc tučný, skôr zavalitý). Chcete vedieť, ako sme si ich rozdelili? Ja som mala krpatého a Chantal ušatého a toho tretieho nám bolo trochu ľúto, lebo zostal na ocot. 

Keď to v Dežmare vymrelo, šli sme do Infiniti (otrasný podnik, namôjdušu), lebo oni tam boli už v pondelok a vraj tam bola mrte žúrka a veľa ľudí. No tak v utorok nás tam bolo asi šesť, z toho piati sme boli my. Ale na olizovanie v tmavom kútiku to bolo jedno. (Ale no, trochu sme aj tancovali.)

Domov sme došli o štvrť na päť. (Viete si predstaviť aký výkon som dnes podala na doučku...)

Netreba chodiť ďaleko, aby ste stretli zaujímavých ľudí, niekedy je správne miesto práve preplnený vlak (úsek z Brna do Bratislavy) bez klímy.

Mimochodom, Španieli sú rodení namotávači-kalerábisti a fakt im to ide. (Mohli by občas poriadať medzinárodné konferencie, lebo niektorí sú v balení extrémne nemožní.)
Príklad:
"You both are like beautiful spring flowers..."
"No, no, they are more, they are like whole-year flowers!"
"Ok, so you are like beautiful whole-year flowers!"

Jiráskův Hronov

Keď sa chcete kvalitne najebať, musíte ísť na festival, bárs aj divadelný. V piatok som si zbalila švestky a vydala sa na strastiplnú cestu, ale to som ešte nevedela, AKO strastiplná bude. Vlak z Budapešti mal meškanie 70 minút a ja som kvasila na hnusnej bratislavskej stanici a nudila som sa. Zoznámila som sa s jednou českou hipisáčkou a nakoniec sme prekecali skoro celú cestu a vymenili si kontakt. 

V Brne vystúpila a pristúpil môj festivalový parťák Š., s ktorým som sa zoznámila na divadelnom kurze v Brne. Už som vám tu hovorila, že som sa obávala, ako to chlapec so mnou vydrží, lebo nie každý sa vie nastaviť na ten humor, ale Š. je asi moja česká verzia, lebo sme celý čas viedli jebnuté reči a rehotali sme sa jak sprostí, ako keby sme sa poznali už 10 rokov. Keďže ten pojebaný vlak (mmj Š. sa hrozne smial keď som nadávala, hlavne slovo jebať mu prišlo celkovo také smiešne) mal meškanie, nestihli sme naše naplánované spoje a cesta ktorá mala trvať asi 5 hodín, trvala 9 hodín. Hronov je totiž komunistický skanzen na severovýchode Čiech, kam sa z Pardubíc dostanete asi za hoďku ale s troma prestupmi. My sme nakoniec museli ísť busom, ktorý šiel viac-menej priamo (viac-menej znamená s jedným prestupom), ale trvalo mu to hrozne dlho a bolo tam teplo jak sviňa. Bolo už asi 10 hodín večer a celý autobus bol tichý, len my sme vzadu robili bordel (najprv kto bude kde sedieť a potom kto sa rozťahuje za svoju polku, ako v škôlke).

Kým sme sa ubytovali, bola noc hlboká. Totiž, ešte kým sme my vôbec našli tú ubytovňu (intrák to bol), tak sme blúdili po nočnom Hronove a poviem vám, to neni Londýn, takže stretnúť tam v piatok na ulici človeka je rarita. Pýtali sme sa takého páriku (Š. sa musel vždy pýtať, lebo ja som mu nakázala - som predsa v cudzine a nehovorím miestnym jazykom) a keď nám vysvetľovali, začala som hubovať do Š., že prečo si nevytlačil mapku a vtom dostali Češi mrte újeb (oni slovo tlačiť zjavne používajú iba v súvislosti so sraním) a ten chalan zahlásil že "Jo, Slováci jsou nejlepší". Nuž...

Von sme už potom nešli, lebo ja som bola hrozne unavená, ale chvíľu sme ešte hučali (ja ani neviem čo sme robili, ale vždy sme revali jak na lesy), ale asi v okolitých izbách nikto nebýval, lebo nám nedošli vypičovať. 

V sobotu sme pekne vstali (Š. ma dostal z postele hnusným klamstvom že už je 11 hodín, pritom bolo len deväť) a šli sme preskúmať Hronov. Neno tam nič, je to najväčšia piča na svete a keby sa tam nekonal ten festival, tak je to fakt zabité. Festival sa slávnostne otváral až poobede, takže dovtedy sme len tak lelkovali a Š. ma prinútil ísť do lesa (tí Češi by furt po tých lesoch lozili) ale ja som mala obuté žabky takže som rezolútne zamietla odbočiť do hustejšieho lesa (na lesnú cestu) a šli sme len po asfaltke. Potom sme pili pivo (nič iné sa tam robiť nedá), šli na obed (regulérny bod programu) a potom už konečne bol nejaká kultúra. 

Mali sme lístky na dve sobotné predstavenia. Najprv sme sa teda vrátili na intrák, vzali fľašu slivky a kúpili si brzdu (nájsť v sobotu v Hronove otvorený obchod je výzva) a šli do divadla. Bolo to detské predstavenie, ale celkom milé, hlavne sme sa potom odjebali niekam mimo ľudí, sadkali si na nejaké schody a stiahli pol slivky. Bola totiž hnusná a tak nám to šlo dosť pomaly, navyše bola teplá a zapíjali sme ju teplou kofolou. Takže...

Druhé predstavenie bolo velice vtipné a končilo až večer (neviem koľko bolo hodín, ale už bola tma). Zvyšok fľaše sme stiahli na hlavnom námestí (asi sa volalo Jiráskovo, ako všetko v tom meste dedine) a potom sme ešte dačo popili v provizórnom stánku čo tam mali postavený. Bol tam aj DJ, ktorý púšťal kadejaké hitovice a tam sme dali krátke tanečné predstavenie. Keď začala byť na námestí nuda, vydali sme sa hľadať bar. Predstavte si, v Hronove naozaj majú bar, dokonca so zrkadlami a ešte aj tyčou na tancovanie. Z baru si pamätám relatívne málo, v podstate sa tam nič nedialo, len sme sa ožrali a tancovali a nakoniec (kto by to bol povedal) sme sa začali bozkávať, tak sme sa rozhodli že môžme ísť odtiaľ do piče. A to som si ešte v sobotu poobede hovorila, že ako dobre mi to ide, že veď nemusím pri každej príležitosti šukať a že sa mi darí dodržiavať čo som si predsavzala - skrátka som sa tešila sama zo seba, že aká som zásadová. Ehm. (Naša predohra vyzerala asi tak že sme ležali vedľa seba, pozerali do stropu a ja som zahlásila "Asi sa pôjdem vygrcať". Ale nakoniec nebolo treba. Rovnako som nezistila, či naši susedia boli skutočne hluchí, alebo sme žiadnych nemali. 

Čo bolo v nedeľu? Aha, polku sme prespali (ja s miernou opicou) a potom ma Š. znova donútil ísť do lesa, ale zasa som mala žabky tak sme šli po asfaltke, lenže šmatlem a preto sa mi žaby roztrhli. Ako vždy, sú to šunty z New Yorkera, také tie slamené, viete, každý ich má a sú hrozne nekvalitné a už dvakrát som ich mala a rozdrbali sa mi, ale vždy v meste a vtedy som si mohla kúpiť nové, ale keď ste v lese, tak sa môžte akurát tak pojebať - vyzuť a ísť pešo. Bolelo to. Tak veru. Ale dalo sa to vydržať, len by ste po tých 5km nechceli vidieť ako vyzerali moje nohy. Keď sme šli cez mesto, ľudia na mňa čumeli, nechápem prečo, veď čo je na tom ísť bosý??? Pfff.

V nedeľu sme po divadle už nechlastali - ne že by sme nechceli, ale v Hronove zdochol pes, napriek tomu že bol plný návštevníkov festivalu. Hróza. 

A dnes ráno? No a tak.

Domov som sa dotrepala asi o pol piatej, smädná, hladná a spotená, lebo vo vlaku bolo 300 ľudí a nešla klíma. Teraz ma ospravedlňte, idem si zabodnúť vlajočku do Českej republiky.