Neznesiteľná ťažkosť bytia

(Kľudne mi povedzte že som hovado, ale napadlo ma k tomu hneď že blitia.)
Dnes vás tu bolo 13 a včera 18??? Neverííííííííím. Kokos, akože závratná návštevnosť, som dojatá. Že vás tak zaujímam, ja, chorá vec (tak ma nazvala Chantal).
Nuž...ne, vlastne nemám čo povedať. Šak už som dnes písala a tiež to bolo inkoherentné a zmysel ani okolo nešiel. A sťažujem sa...no ale niekto to robiť musí! Beriem to tak.
Ja fakt nemám rada tie poopičné depky. Veď to je ako boží trest (a možno aj je, vlastne to je logické).
Dneska som sa o deviatej nažrala (biele pečivo rulz, aj keď ne s Nutellou, ešte mám čo doháňať) a potom som mala záchvat sebaľútosti (našťastie som bola sama doma, tak aspoň to nebolo trápne. Teda bolo, ale nikto to nevidel.) a potom išiel môj seriál (ak vás to trápi, je to Mafia v Atlantic City...fakt super, 20´s chápete, Amerika, mafiáni v oblekoch, ppč, vtedy ešte mali štýl, ne jak teraz že nahodím tepláky a reťaz a na sedláka sa vyvážam v BMW či v čom.)
No a teraz by som mohla zaliezť a snažiť sa zaspať, ale keď ešte stále riešim v hlave pominuteľnosť bytia a je to dosť nechutná záležitosť.
Vergänglichkeit des Daseins.
To mi spôsobuje štúdium literatúry. Je to nezdravé. Mala by som byť radostný mladý človek ktorý hľadí do budúcnosti s úsmevom a nadšene buduje svetlé...toto. Aha, to už sme tu raz mali. A nasratí mladí muži, či ako si to nechali hovoriť...tí boli kedy vlastne? Teraz úprimne, fakt ma to zaujíma. Síce...mohla by som si to vygoogliť, že. Ale ja som človek z ľudu, tak sa pýtam vás, lebo vy ste ľudo.