Ako sa tak učím, našla som na FB správu, že naše divadlo pozvali na študentský divadelný festival do Saarbruecken v apríli. No neni to popiči? Hneď som aj napísala, že sa dotrepem, lebo je to síce nákladné, cestovať až sem, ale...divadelný festival a ešte raz byť na stagei? Olalaaaa! Yes yes yes!
A Conrad povedal, že môžu požiadať o finančnú podporu od univerzity na moju letenku. No tak povedzte mi že ak táto krajina neni raj na zemi, tak kde potom?
Tento víkend je pracovne slabý, ale za to sa toho deje dosť na uživenie aspoň troch blogov. Začnime narodeninovou party kráľa lemurov. (Inak aj vy vždy dostanete záchvat újebu, keď to napíšem?)
Ako som už povedala, začalo sa stmievať v kuchyni už poobede a hudba hučala a hučala. Ja som v dobrej viere zaliezla, že sa ešte idem učiť, aby som sa tam potom mohla večer decentne zjaviť a zas vypariť. Nevyšlo. Na fejsi som si vymenila dve-tri správy s Renčou a hneď som sa aj dotrepala k nej na čaj a tam sme riešili životné príbehy. Keď sa už chýlilo k večeru (pre ôsmou), rozhodli sme sa, že sa trošku upravíme a ukážeme v kuchyni.
Šla som teda hore a s ľútosťou usúdila, že vyzerám hrozne - žiadny make-up, okuliare a neumyté vlasy (no a hlavne nijaká party nápada, ale tá sa u mňa nedostaví, keď mám škaredý deň). Tak som na seba hodila tričko Hard Rock Cafe s takými trblietkami (podstatná info!), ale bez výstrihu a jeansy (nech nejdem v teplákoch aby som nebola za burana). Ešte vo dverách som si obula baleríny, po miernom zvažovaní, či neísť v papučoch.
No a keď som došla po Renču, tak ona že má tiene na oči. Zrada, chápete, tak som si hneď u nej požičala linku a špirálu, aby som sa necítila ako najškaredšia osoba na zemeguli. (To všetko píšem, lebo to má priamy súvis s tým čo bude nasledovať!)
Na povzbudenie sme si pustili piesňu od Nohavicu Dežo - stadiaľ aj nasledujúce citáty - a nenápadne sme sa vkradli do kuchyne.
Nenápadnosť nám moc nevyšla, lebo tam bolo iba málo ľudí (jedna vec) a všetci čierni (druhá vec). A my už sme sa chechtali, že aha aha, svítíme jako lejno na oltáři. Lemur vyzeral nadšený že sme došli (niekedy sa čudujem, ako sa môže z toho až tak tešiť, ale no veď jeho vec) a hneď nám ukázal žrádlo a chlast. No a ja nesmiem piť, tak som trapošila s minerálkou (hroznééé a cítila som to pokušenie pri pohľade na niekoľko fliaš Jacka a všetko to pivo...mám problém s alkoholom, hovorím to verejne) a na jedlo som chuť nemala.
Tak sme postávali a klebetili a bolo to veľmi smiešne že sme sa mohli baviť o nich pred nimi a potom ešte tie naše vtipy, že ako tam svietime (biele miesto na mape). Ale bola to pravda a hlavne - bolo tam asi 20 chlapov a 6 báb, z toho jedna bola lemurova sestra a my dve sme boli jediné belošky. No a ešte náš arabský kamoš tam bol. Potom sa to trochu zaplnilo, ale stále tam boli skoro samí chlapi a tak to aj vypadalo, všetci sa okolo nás točili a museli nás povykrúcať na parkete (chabá výhovorka že nikdy netancujem keď nepijem ma nezachránila). Moje neumyté vlasy, lack of make-up a tričko bez výstrihu zožali úspech (asi stačí byť takmer jediná žena a chlapi prestávajú selektovať).
Okrem toho som zjavne dobre známa. Vždy niekto došiel a že hello Lucia a ja že hello a široký úsmev a tri pusy na líčko a keď sa otočil, tak som hádzala zmätené pohľady na Renču (nepamätala som si takmer ani jedného...jakto že oni mňa si pamätajú???).
Každopádne, nakoniec to bola celkom sranda, okrem mometov, keď ma lemur (už pripitý a nešťastný že ja nepijem) (wtf) schmatol a tancoval so mnou v strede veľkého kruhu (to nelajkujem, teda ne keď som triezva a tudíž pri vedomí).
No a tak. A chlapi chodili a hustili a namotávali a tancovali (totiž vrteli panvou - to je asi nejaký africký štýl tanca, oni dávajú také battle alebo čo, vždy jeden tancuje a ostatní pozerajú, ale vždy len chlapi a väčšinou len obscénne krútia panvou) a my furt triezve, ale potom sme boli radi že sme triezve, lebo sme mali silu ich odháňať, alebo aspoň držať na nejakej uzde. A o 11 sme s gestom veľkého hrdinu zamávali na diaľku.
A dnes som lemura zasa stretla v kuchyni, hneď ráno (no, teda na obed, ale ja som raňajkovala a on tiež - o pol 12) a velice sa na mňa usmieval a konverzoval a pičoviny kokotiny. Už mi ani nelezie na nervy, už som si zvykla, už mi to príde len strašne smiešne. A tak trochu si užívam všetku tú pozornosť ktorej sa mi dostáva, lebo ich tu mám dvoch pod jednou strechou, ktorí sa snahou idú rozkrájať, aby boli vždy v kuchyni, keď som tam aj ja a na každej party si ma striedajú pri tancovaní (no, to je náročné, ale aj s tým už sa viem vysporiadať) (ale hlavne mi nosia chlast a dobre vieme že ja som využívačná mrcha) a blablabla.
A ja viem, že nemusím robiť vôbec nič, dokonca ešte môžem byť aj odrzlá a oni sa furt okolo mňa točia (hehe) a keďže všetci vieme že to bude trvať len do konca januára, tak je to ako výnimočný stav. Len čo som vylézla z kuchyne že idem spať, už som mala za riťou druhého - kamerunského kamoša, volajme ho KK - že či už idem a aká škoda a že blablabla, všetci chlapi sa furt so mnou bavia a on nemá šancu lebo sa ku mne nedostane, och bože, proste typické hustenie po africky. Chudák žiarli. No, si mal rozmysleť, že kto sa mu bude páčiť, lebo ja som teraz v upratovacej fáze (t.j. zametám s nimi ako ma napadne, tak ako predtým vyzametali so mnou a budem zametať, až kým mi niekto nedá po hube a neobráti sa karta).
Inak bola tá lemuria party celkom vtipná, teda my dve sme sa nasmiali keď sme si poza ramená robili srandu zo svojich tanečníkov, ktorí boli celí bez seba, že sa na nich ušla rada (ale hádam je náš problém, že lemur pozval tak málo žien?).
Jediný, koho som odmietla poctiť svojím tancom bol Das Auge (teda Oko) - jednooký čudný chudý malý (tuším) Kamerunčan, ktorý "has problems with finding love" a požiadal o pomoc Olgu. (Vraj keď mu povedala že toto ona vyriešiť nemôže a musí si poradiť sám, tak na ňu niekoľko minút neveriaco sklamane zízal. Čo k tomu dodať.)
Teraz večer som si pozrela nejaké fotky u lemura na compe (lemur trávi celý svoj čas v kuchyni, je to jeho druhé bydlisko, vraj sa mu tam lepšie pracuje) a vyzerá to že sme spolu tancovali celý večer. Mój ty kkt, hádam to necapne všetko na fejsbuk. Aha a pozval ma na výlet do Bruselu. A ja hlúpa som sa najprv zasnívala že ako rada by som šla lebo som tam ešte nebola a až potom som si uvedomila že do pičééé, čo to hovorím.
O toto sa musím podeliť. ("Ale toto ešte musím povedať a potom už naozaj ideme na tie vzorce uhľovodíkov..." ako hovorievala teta Marta z GLN.)
V rámci bezhlavého štúdia (začínam v sobotu, kedy očividne celý intrák nerobí nič, okrem domácich prác a hádzania šípok v kuchyni) som si zobrala svoje šialene zaujímavé poznámky o tom, čo je revolúcia so sebou do kuchyne, že si to budem čítkať, kým sa mi bude dusiť mäso (vzala som aj foťák, že vám ukážem nový recept, teda nový v zmysle že ho robím prvýkrát, také to školsko-jedálňové dusené bravčové s mrkvou, ale samozrejme stokrát lepšie, ale márna snaha, bolo tam tak plno že mi bolo trápne to fotiť - a potom že, né, nezaujíma ma, čo si myslím moje okolie, ja som predsa individualista).
No ale keď som došla, bola tam jedna veľkoritná Afričanka (je taká čudná, možno je to vrodené, ale stále mám pocit že je nejaká smutná/nasratá a bojím sa ju osloviť) ktorá v obrovských hrncoch varila nejaké seno a zemiaky (našťastie dnes nie gazelie rite, takže ma nenapínalo, iba mi šla para do ksichtu, ale to je ako tie parné sauny a to pleti robí dobre, nie?) a revala tam hudba. To mi bolo divné, lebo to na ňu nesedelo, ona je taká utiahnutá (aj tak si myslím, že robí len to, čo jej Ernest dovolí, lebo ona býva uňho a napríklad odkedy tu je, už som ho nevidela variť).
Ale nepýtala som sa (hovorím, že vzbudzuje rešpekt...) a za chvíľu sa to vysvetlilo, keď dotiahli s rehotom Lemur a mój kamoš z Kamerunu, ktorý ma furt obletuje (vlastne oni ma obidvaja obletujú, preto mám najradšej keď sú v kombinácii, lebo vtedy si ani jeden príliš nedovoľuje a ešte sú aj celkom vtipní a nepýtajú sa ma na hlúposti, ako je slovenská ekonomika).
No a oni dvaja dotrepali repráky a začali zapájať aparatúru jak v nejakom night clube. A potom to pustili tak nahlas že nadskakovali hrnce a rinčali sklá (no, skoro). A postupne sa vám začali zliezať ďalší a ďalší, takpovediac sa tam zotmelo a ja som zostala jediným svetielkom v čiernom lese (ehm, nechajme tie rasistické vtipy) a tancovali a poskakovali a černoška len na nich pozerala a tvárila sa ako keby mala asi tak 90 a liezli jej všetci na nervy. (No a dali najväčšie hity - Kuduro, Alors on danse a ešte aj najnovší hit čo tu teraz frčí Masa masa asi bace me mata, proste konec sveta.)
A popri tom hádzali šípky ale väčšinou sa trafili do steny. Proste party začína zjavne už poobede, chápete toto čo je, šak slušní ľudia (teda leniví) sa už musia učiť a ne toto, tancovať o tretej kuduro.
Aby som vysvetlila okolnosti - kráľ lemurov má totiž dnes narodky a bude žúrka a ja tam som pozvaná tiež. A musím tam ísť, lebo ak by som nedošla sama, tak ma dojde vytiahnuť z izby sám vlastnoručne, takže to mám jedno, ale ja nechcem byť jediná biela na tej party! Už som z toho nervózna odkedy som došla, lebo každý deň mi to pripomína a že musím dojsť. Najprv som si hovorila, chvalabohu že aspoň nesmiem piť, ale teraz si hovorím, že keby som sa opila, hádam by som to lepšie prekonávala, lebo veru neviem ako sa ubránim, keď sa na mňa začnú liepať (očividne majú so mnou najlepšie vzťahy, lebo nevšimla som si, že by ostatné Európanky večne niekam ťahali na pivo, vždy mňa klofnú, keď nevinne idem po chodbe) a ťahať ma na parket. Lebo keď som opitá, tak tancujem s každým a keďže bieli chlapi sa opierajú o steny s plechovkami v paprčách, logika navráva že vždy len s Afričanmi. Ale ja triezva nikdy netancujem ale nepripravím sa o pečeň zasa, že áno.
Musím predvedčiť Renču nech ide tiež, lebo inak sa asi budem tváriť že sa mi pohoršilo a zemírám a nevládzem (ale to by ma zas henten už aj bral do špitálu...nesrandujem, už sa raz ponúkal).
Nie je mi celkom jasné, čo je v neporiadku, ale v Luxembursku svieti slnko. Ehm, nanajvýš podozrivé.
Druhá vec na pretras - neviem čím to je (dneska taký zmätený príspevok, no sorry), ale v poslednej dobe celý moj FB friend list uverejňuje fotky kadejakých bábätiek, akože buď len tak bárskde z netu, alebo (vo väčšine prípadov) svoje krsňatá a netere a synovcov a podobné. A všetky do jedného sú okomentované tísíckou sladkých slovíčok, ťuťuli-muťuli, cmučíček a srdiečka (kurva nezabudni na srdiečka) a bozkávajúce smajlíky a iné nechutnosti. Už ma to začína unavovať, ak mám byť úprimná, zdá sa totiž, že sa to nezlepší, práve naopak, lebo ženy v mojom veku zjavne budia biologické hodiny zo spánku. (Mňa ne, lebo ja spávam spánkom opilcov a ten je sám o sebe nepokojný, prípadne som otupená liekmi, ako tento týždeň.)
A už len všetky komentujú a roznežujú sa a z tých sladkých rečí je jednému nevoľno, lebo najradšej by tam napísal "no bože, decko, tak už si zvyknite, že všetky deti vyzerajú rovnako a vždy budú", ale za to je trest ukameňovaním. Akože nechápte ma zle, nech si svoje deti každý komentuje a postuje kam chce, ale prečo niektorí musia okomentovať každú fotku každého decka ktoré nepoznajú a ani nikdy nebudú poznať osobne???
A pripadám si ako jediná v celom vesmíre, ktorá pri pomyslení na tehotenstvo dostáva panické stavy (a prosím pozor - od slova panika, ne od slova panic) a husiu kožu a iné príznaky (ako u drogovo závislých).
A už to vidím ako sa jedna po druhej začnú vydávať a tehotnieť a ja stále podľa toho hesla (z FB, odkiaľ inokadiaľ, však) "everybody´s getting married or pregnant and I´m just getting drunk".
Ešte si začnem myslieť že je niečo v neporiadku so mnou. Popravde, asi je, keď ani v 24 ešte stále nemám rada deti. Nikdy som ich nemala rada (no, iba keď som sama bola decko, ale tak chápete), totiž...to ani neni presne to čo chcem vyjadruť, skôr sú mi úplne ľahostajné. Nedostávam také tie záchvaty pri pohľade do bársjakého cudzieho kočíka (alebo aj do nejakého v našej rodine), že "ježíííííš, aké kjááásne žuaté bááábo" (zo žvatlania je mi tiež zle) ani ma nenadchýňajú obrázky bábätiek (akože Anne Geddes je príkladom za všetky) ani nijakých mláďatiek vlastne (Triss ma raz rozhorčene označila za chlapa, keď som povedala na malé ježky že sú hnusné, lenže...to bola prvá reakcia, tak mám ju potláčať? Chantal by na to povedala že ježe roznášajú blchy...asi.) Tak ja neviem, asi je môj modzok viac mužský.
Ech, zasa som sa rozpísala viac než som chcela...lebo pôvodne som plánovala jeden krátky odsek s posolstvom "už prestaňte prosím s tými deťmi".
No a teraz hádžte virtuálne kamene (ale slepačí výbor ma pozná a predpokladám že sa nebude obťažovať s komentovaním :P).
Možno ste už o nej počuli ale pre mňa to bola včera novinka a preto s a s tým musím podeliť na všetkých frontoch. A pre tých čo nemajú to šťastie (chichi) mať ma na FB (a nechať sa každý deň zamorovať dôležitými informáciami) to postnem tutok:
A nechce sa mi. Už nemám teplotu ale mám pocit akoby mi tie lieky vymyli modzok. A nevládzem (takto sa cítia 90-roční? No diky čáu, hádam umrem tak okolo padíka), som extrémne pomalá (a vy čo ma poznáte a viete aká pomalá som aj keď som zdravá, tak si to ešte znásobte, vydeľte, alebo toto...derivujte, či čo, ja sa v matike vyznám asi ako ehm...vo fyzike), napríklad pomaranč som si dnes lúpala asi pol hodinu.
A nemám jedlo a keby som aj mala, nechce sa mi variť, ale nechce sa mi ani ležať lebo už mám preležaniny. A stále ma otravuje kráľ lemurov, v ktorom sa prebudil materinský cit, asi. (Včera mi nechcel dovoliť jesť moju vlastnú ryžu, lebo vraj potrebujem pestrejšiu stravu. Kks, čo je on, babka bylinkárka, strýko feťák, či nejaký daktr? Leda tak daktr lóve...by bol rád, ale neni ani to.)
A nerobím nič, iba sedím a čumím na notebook a počúvam zvonka apokalypsu (ne, tu nemóže len tak normálne pršať, tu musí ešte aj hrozitánsky fúkať, to by ste museli počuť, tie zvuky) a vietor naráža do okien až cítim prievan. Hnus. A strach. V Luxemburgu. Vlastne v Esch/Alzette. Ó január, ty si ale kokot.
Chcem ísť k mamééééé!
Som zasa spať v tejto krajine dažďa (a aby som si náhodou nemyslela že sa niečo na tom zmení, hneď včera som zmokla jak zmok), sama samička, nemá ma ani kto poľutovať. Hoci, pár sa ich včera v kuchyni tvárilo veľmi súcitne, ale ďakujem pekne (a mama mi zakázala dať sa ľutovať černochom - teda v mojej izbe - a mama má vždy pravdu). Ešte to by mi tak chýbalo aby mi sem celé komando napochodovalo do toho bordelu (no, ale keď už majú také odvážne nápady že by mi zaklopali, mali by byť pripravení na to čo možno uvidia).
V pondelok som naklusala k dokymu, ktorý mi diagnostikoval vysoko infekčnú hnisavú angínu a zakázal mi kamkoľvek cestovať. Proti mojim námietkam, že letenku mám už vyše mesiaca kúpenú, iba povedal, že takto nakazím celé lietadlo (ja som si sebecky vydýchla, že teda nehrozí že cestou zdochnem, iba že nakazím ostatných a s tým dokážem žiť. Ale keď raz zdochnete, s tým sa už žiť nedá.)
Po útrpnom lete s teplotou 37°C (v lietadle som mala pocit že mi exploduje hlava) ma čakali dve smutné hoďky na letisku, kým som sa dostala do nejakého autobusu a tam som tri hodiny ležala v delíriu a snažila sa moc nedýchať (predsa len trochu zlé svedomie...?)
Na stanici som hneď chytila vlak do Eschu a potom odtiahla kufre domov pešo, aj v tom lejaku. A bolo mi do revu, lebo ma všetko bolelo a vôbec, bola som v stave akurát tak niekde sa zložiť a zemreť. Teplota mi samozrejme stúpla až na 38 (teraz tu mám teplomer a je to moja najväčšia zábava, meriam si teplotu aj 4-krát denne) a bolo mi na vracanie (lebo som žrala antibiotiká na prázdny žalúdok). A v izbe ma čakalo hejno mŕtvych mušiek (také malé lepkavé kurvy, sú všade ale v mojej izbe ich nikdy toľko nebolo...väčšinou sú v sprche a tam ich každé ráno zabíjam, splachujem ich do odtoku, je to taký don-quijoteovský boj lebo tie kurvy sa nechcú vzdať bez boja a každé ráno sú tam nové, ale ja ich naháňam so sprchovacou ružicou a nakoniec ich aj tak dostanem. A niekedy im pri tom hovorím "Zdechneš ty kurva") a otvorené okno. Som si istá, že som mala všetky okná zatvorené keď som odchádzala. Toto je vetračka, ktorá sa nedá ani zavreť, ako som zistila (ale ako je možné, že doteraz sa tri mesiace neotvorila, až keď som odišla? Straší tu?), musela som vyliezť na stôl a zabuchnúť ju nasilu, ale ona sa zas otvorila. Irituje ma to. Ešte musím porozmýšľať čo s tým.
A inak? Ako mi písala Olga pred pár dňami, only black souls in the residence, tí ma včera poľutovali, ale mne nebolo moc do reči, lebo ledva vládzem prehĺtať čaj a vôbec nemám chuť teraz rozmýšľať nad mojimi príznakmi v angličtine, aby som im vysvetlila čo mi je.
Chýbajú mi starostliví rodičia. (Och, ozaj som ambivaletná, nejaké pozostatky puberty sa u mňa prejavujú.) Napríklad poslednú noc mi mama rozprávala všelijaké historky z knihy o mozgu ktorú teraz číta a to bolo super, lebo ja som nemohla hovoriť, ale aj tak k tomu nemám čo povedať, takže to je presne také rozprávanie na dobrú noc. A navyše máme doma šošovicoú polievku, ktorú milujem ale tu sa mi ju robiť nechce takže ju zase budem jesť až vo februári...alebo sa prekonám. A tu mám iba hnusné hríbové rizoto, ktoré som si včera uvarila (nejak mám pocit že mu niečo chýba, len neviem čo).
Deti idem, nejaká som slabá, idem sa vrátiť na lôžko utrpenia.
