Fucking Berlin

Napriek tomu, že som v sobotu vstala dostatočne skoro, musela som nakoniec bežať, aby som svoje auto stihla včas. Typické. Neviem čo sa dialo, ale nemecké diaľnice sú jedno veľké stavenisko a tak sme asi hodinu trčali v rôznych zápchach a ja som rozmýšľala, kde zoženiem tryskáč, aby som o druhej bola na Groninger Str. 5, kde som si chcela pozrieť prvý byt. Nakoniec ma ten chlapík zaviezol priamo tam, lebo aj tak mal cestu cez tú štvrť, čo bolo od neho hovadsky milé, lebo viete...Berlín neni Bratislava (víno ani káva) a nestačí vám polhodina, aby ste sa dostali kamkoľvek (neviem ako si na to zvyknem, lebo tu v Jene je to so mnou ešte horšie, tu je všetko tak blízko, že permanentne meškám, lebo mám pocit, že mám kopu času).

Potom som sa stretla s Aitanou a kým som na ňu čakala, vliezla som do nejakej kaviarne, že sa spýtam na cestu k tomu druhému WG. Videla som síce že je to nejaká arabáreň, ale viete, ja nad takými vecami moc nerozmýšľam a hlavne ako cudzinec vôbec nič neočakávam a nejak neriešim. Keď som vliezla dnu, boli tam samí chlapi (Arabi samozrejme) a všetci sa na mňa otočili s výrazom takého prekvapenia, že ma skoro primrazilo hneď vo dverách. Ale keď už som raz vošla dnu, odvážne a neohrozene som sa aj so svojím plánikom z google maps doplazila k baru a pípla som na barmana, či mi vie vysvetliť cestu. Hneď ich bolo okolo mňa asi päť a všetci ochotne vysvetľovali a vysvetľovali a ponúkali mi odvoz. Tak som sa poďakovala a prášila preč. (Neskôr mi jeden kamarát povedal "To predsa nemôžeš len tak, vliezť do arabskej kaviarne!" A ja že - "no, tak môžeš si byť istý, že už to asi nespravím...")

Druhé WG bolo úplne ppč. Tú izbu by som veľmi chcela, ale keď zohnať izbu v Berlíne je niekedy horšie než nájsť si prácu, lebo ľudia robia konkurzy na spolubývajúcich pre veľký záujem. Uvidíme.

Potom mi Aitana ukázala najmega party štvrť (vyzeralo to tam jak vo filmoch, industriálne budovy na kope, bordel, všade graffitti a ja už som od nadšenia ani nezvládala mať zavreté ústa. Brutááááálne.

Ona sama býva vo Friedrichshein, čo je vyhlásená party štvrť a je to mrte cool. Šli sme k nej, nachystali sa (to trvalo, ako vždy, hrozne dlho) a potom sme mali namierené na nejakú WG party, kam nás zavolal Robert a Serj (v skutočnosti sa volá inak, ale je napoli Alžírčan a vyzerá ako Serj Tankian). Bolo to cool. Doniesli sme rum a keď ma chalani videli si nalievať, Serj hovorí - Wicked, mach langsam, všetci vieme, ako to dopadlo naposledy. Pff, chacha...veď hej, naposledy som nezvládla cestu z lesa a niesol ma Robert (a v druhej ruke tlačil bicykel...) (a mne sa hrozne vyzúvali baleríny a oni si preto mysleli že neviem ani chodiť, lenže to bolo len napoli spôsobené alkoholom, mne sa tie sprosté boty fakt hrozne vyzúvali!)

Každopádne z "mach langsam" nebol ani holý kokot, lebo každý, kto si vedľa mňa sadol, mi dolieval, aby som nemala poloprázdny pohár a vedzte, že mi nedolievali colu! (A moje "nééé, nechaj, stačí!" sprevádzané opitým chichotom ich akosi nezastavilo...)

Niekedy po polnoci chlapi zavolali taxík pre šesť ľudí a naša časť sa oddelila a vyrazila do ulíc. Tá cesta taxíkom bola mega. Mali sme so sebou zvyšok chlastu, robili sme bordel a trvalo to hrozne dlho, takže to bola celkom zábava. Taxikár sa volal Ahmed a vždy keď išla nejaká dobrá pesnička, chalani revali "Ahmed, daj hlas!" a Ahmed to vypeckoval a my všetci ruky hore. 

Tá party, kam sme šli, sa volala "Fuck me now, love me later" a podľa toho to aj vyzeralo. Mali sme lístky kúpené dopredu a to bolo dobre, lebo tam bola asi dvojkilometrová rada (no fakt) a my sme na pánov šli dnu iným vchodom. Hehe. Bolo to obrovské, tri rôzne miestnosti s rôznou hudbou, pláž a bazén (ale ten už bol zavretý a sekuriťák sa nedal presvedčiť) (teda ja som sa nechcela kúpať, ale chlapi mali také šibnuté nápady, že aké by bolo super vliezť do vody) a trilión ľudí. A tá pláž! Ešte aj teraz mám plné topánky piesku...

Ja vám ani neviem, čo sa celý čas dialo, lebo sme chodili hore dolu, tancovali, chlastali a Aitana bola celý čas s Robertom a vždy keď som ich niekde videla, váľali sa v piesku a Aitana si sťahovala vyhrnutú sukňu. Vtipné to bolo veru. Okrem vstupu som neplatila nič a furt som mala v paprčiach nejaký chlast, lebo chlapi furt dačo kupovali a skôr než som stihla reagovať na otázky, čo pijem, niečo mi dali. Väčšinu času som sa bavila so Serjom a potom sme sa zrazu začali bozkávať, ani neviem ako a ja hovorím - ja som myslela, že sa ti páči Carolina (to je moja spolubývajúca, cez ktorú sa s ním vlastne poznáme) a on taký nešťastný že - veď hej, ale ja neviem čo mám robiť a blablabla a ja som sa pomedzi to, ako sme sa olizovali a on strkal ruku pod moje tričko (s odôvodnením "ale ja som chlap") snažila dať mu nejaké rady, ako by ju mohol zaujať. Fúúú, som ako poradňa.

Potom niekedy chlapi povedali že chcú jesť, tak sme vyšli von a našli nejakú kebabáreň. Tam sme sedeli, ale nakoniec nikto nejedol, takže mi unikal zmysel celého výjazdu, ale no čo. Sedela som Serjovi na kolenách, lebo nebolo dosť stoličiek a zrazu sa k nám nachomietol nejaký starší chlapík a hovorí - to je také pekné, keď sa na vás tak pozerám a na tebe vidím, ako ho miluješ... Skoro som sa mu z tých kolien zjebala. Hovorím - ale ja ho vôbec nemilujem. A Serj na to - čože?! Nemilujš ma?! Tak som ho začala uisťovať, že teda samozrejme, nikoho nemilujem viac, než jeho.

Henten chlapík dával ďalej - ja by som o vás chcel natočiť nejaký romantický film, ja som režisér. (Hovorila som už, že Berlín je crazy?)

My obaja sme doňho začali hučať, že áno, my chceme natočiť film, ale nech dá najprv prachy.

Potom sme sa nejak zdvihli, že ideme naspäť, lebo je ešte skoro na to aby sme šli domov a cestou bol Robert nejaký urazený, že Aitana stále hovorí o svojom frajerovi (napriek tomu, že sa celý večer olizovali) a povedal jej, že ho to už nebaví. Stáli sme na nejakom moste a vtedy sme sa zrazu akosi vymenili a keď tu zrazu avšak som sa začala bozkávať s Robertom a Serj s Aitanou šli ďalej. Neviem ako dlho sme stáli na tom moste, ale bolo to veľmi dlho a Robert chcel, aby som spala uňho a presviedčal ma asi 15 minút (napriek tomu že som mu stokrát povedala že a) mám všetky veci u Aitany a b) mám aj tak krámy (kks a vedia to všetci, lebo aj Serj mal nejaké návrhy, takže som to povedala aj jemu). Potom chcel ísť domov, ale ja som sa ohradila, že hádam ma nechce nechať niekde uprostred Berlína, keď ani neviem kde som a že teda ma láskavo vezme naspäť do klubu a potom môže robiť čo chce. Tak šiel, ale pindal jak chorá vrana, že je unavený. V klube nám vypičovali Serj s Aitanou, že nás hrozne dlho hľadali ale potom sme zasa šli všetci tancovať a Robert vôbec nešiel domov. Medzitým sme stratili Aitanu (kks to bolo jak straty a nálezy, ten večer) a chalani ju so mnou dosť dlho hľadali, ale nakoniec povedali že chcú ísť už domov, tak som zostala sama. Našťastie som ju našla asi za päť minút, ona sa rozčúlila, že ma nechali samu a hneď napísala Robertovi SMS-ku, že čo to má znamenať.

Vtedy sme si uvedomili, že sme vlastne celý čas počuli len jedného DJ-ja a že musíme checknúť tých ďalších a tak sme našli druhú miestnoť a tancovali ešte tam ale ja už som začala zaspávať postojačky.

O siedmej sme sa teda zbalili na odchod a verte, že tá party ešte nebola ani poloprázdna a pravdepodobne trvala ešte do nedele poobedia.

Už bolo samozrejme svetlo a ulice boli plné ľudí, čo sa vracali domov, raňajkovali, alebo šli na ďalšiu party. Cestou sa na nás nalepil nejaký černoch a s ním sme sa odfotili v takom tom automate (pred každým fotoautomatom bola rada, lebo všetci sa po žúrkach fotili!) a on nám všetky fotky nechal.

Domov sme sa dostali asi o ôsmej. A teraz, vážení a milí, plesniví a hnilí, mi povedzte, ako ja prežijem v tomto meste dlhšie než mesiac. Pre človeka ako ja je nebezpečná aj Orechová Potôň, lebo poznám ľudí, ktorí poznajú ľudí. A títo chalani sú presne tí ľudia. Uf. Už sa neviem dočkať, kedy sa tam presťahujem!

Brandt Brauer Frick

Včera som bola na parádnom koncerte. V rámci letnej akcie Kulturarena sa každý večer koná niečo super na námestí pred divadlom (ale ne že sadne krava na včeličku a pustí jej žihadlo, tým dobám už odzvonilo). Včera večer (za výdatného dažďa) vystupovali Brandt Brauer Frick Ensemble. Niečo medzi minmal, electro a jazzom, veľmi alternatívne a absolútne fascinujúce. Sedela som s vyvalenými očúmi a vrelo odporúčam, keď chcete počuť niečo experimentálne.

Z bežného života - ochladilo sa na 18 stupňov (kurva aj s takým letom), M. mi rozpráva ďalšie zabudnuté detaily zo svadby (vážne som perlila až hanba) a ja idem zajtra do Berlína. Pozriem si štyri byty, mám plný kalendár adries a čísiel a už som úplne durcheinander, ale hádam to nepopletiem a prídem v správnu hodinu na správne miesto. Večer ideme s Aitanou žiť jak za starých čias a ide aj Robert, istý chlapík, ktorý raz u mňa spal po tej alternatívnej ilegálnej žúrke v lese. Žije v Berlíne a s Aitanou sa zoznámil na nejakej party a ona už uňho tiež spala...takže máme ďalšiu spoločnú vec. Chacha. To bude, to vám už teraz hovorím, že tešte sa na ten report.

Is this beginning of the end or the end of the beginning?

Odomknem zámok, otočím bicykel, nasadnem a spúšťam sa z kopca. Svieti slnko, ale nie je príliš teplo, lebo odvčera sú prehánky a ráno bola búrka. Obchádzam mláky a prebehnem cez obrubník na cestu z mačacích hláv. Obchádzam ľudí, brzdím, ale nie je ich veľa, v auguste je mesto prázdne. Pozerám sa napravo na stoličky vyložené pred kaviarňami, aj tie sú zväčša neobsadené. Niekoľko ľudí raňajkuje v meste, ale väčšina odišla na prázdniny niekam do piče. Je to také smutné, niečo tu chýba. Výklady naľavo sa lesknú ako vždy, ako aj v januári, alebo v apríli. Bicykel hrkoce po mačacích hlavách a ja cítim ako sa mi natriasa sadlo a inštinktívne sťahujem brucho (myslím že to nepomáha, ale snaha by sa mala ceniť). Rozmýšľam nad tým, koľkokrát som asi prešla po tejto ceste hore a dole, keď som šla k Properovi a od neho. 

Pomaly prejdem na koniec barovej uličky a otáčam sa dozadu, aby som zistila, či idú z druhej strany autá a môžem bezpečne prejsť na druhú stranu. Idú tri, tak čakám a pritom sa zamyslene dívam na sushi reštauáriu na rohu. Prejdem pár metrov a zastanem na križovatke. Otáčam sa dozadu a vidím kaviareň, kde majú najlepšie (a najdrahšie) koláče a myslím na Propera, lebo on ich tam kupoval. Naskočí zelená, ja naskočím na bicykel a znova sa nechám viezť dole svahom. Že svahom, taký vŕšok to je, ale dosť na to aby ste si vytvorili slušnú rýchlosť a prevalcovali nejakých zblúdilých dôchodcov. Naľavo sú kebabárne a Rosenkeller, napravo sú schody, kde večne vysedávajú punkáči, ale aj tí sú doobeda niekde zalezení (asi grcajú Sternburg). Pri shisha obchode zabočím doľava, kľučkujem pomedzi nerozhodných chodcov a miestami zvažujem, že ich naozaj zrazím, ak budú tak nečakane poskakovať doľava-doprava. 

Nemusím veľa šľapať do pedálov, skoro celú cestu idem z kopca (ráno to bolo namáhavejšie), po ceste pre autá a nemusím mať strach o život. Pri knižnici sa obšmietajú nejakí študenti, neviem či zabudli, že už začali prázdniny.

Svištím dole najstrmšou častou cesty a užívam si rýchlosť (need for speed, cha), potom zabočím doprava a veziem sa mojou obľúbenou ulicou. Neviem ani ako sa volá, ale je to široká ulica so stromami v strede a je na nej krásny obchod s umeleckými kokotinami do záhrady (majú hlavne úžasné vtáčie búdky). Keď stojím na ďalšom semafore, vidím Cafe Melange, kde sme nikdy neboli, lebo dnu vás pustia, len ak máte nad 50. (Si aspoň myslím. Určite kontrolujú občianske.) 

 Prejdem podchodom, kde treba prudko brzdiť, lebo sú tam neprehľadné zákruty, hore vylezem na našej ulici, ktorá je teraz úplne nová (staveniska sme si užívali už pridlho). Pred domom zosadnem, priväzujem bicykel a do očí sa mi tlačia slzy.

Od včera ma bolí žalúdok a skoro celú noc som nemohla zaspať (a to som do postele išla o druhej). Je mi zle, psychicky, fyzicky a neviem ešte ako. Celé zle je myslím odborný výraz.

Keď prídem domov, púšťam si nahlas Clash a je mi úplne jedno, čo na to moja nová spolubývajúca, lebo odchádzam za tri týždne a mám piči. Viete, už si to môžem dovoliť. (Síce sa aj ja rada oháňam ohľaduplnosťou, ale čo sa týka hlasitosti hudby, neviem to dodržať. Ne že by som sa extra snažila.)

Dám variť čaj, otvorím editor a začnem písať tento článok...a popri tom mi tečú slzy a kvapkajú na tričko.

Tri týždne. Tri fucking týždne. (Vyzerá to čudne, čo?) Uvedomila som si to včera v noci, keď som telefonovala s Aitanou. Myslím už len na veci čo musím urobiť pred tým, než zdvihnem kotvy - hento zaplatiť, tamto odovzdať, hentam sa odhlásiť, hentam nahlásiť zmenu bydliska. Požičať si kufor. Zohnať si niekoho s autom, čo ma presťahuje. Dve rozlúčkové party a niekoľko neoficiálnych "len tak" party. Ukradnúť pohár z Wagnera už asi nestíham. A sama na to nemám chuť, chceli sme to urobiť s Aitanou. Teraz ma ospravedlňte, idem si dať svoj čaj a utreť si slzy.

A friend with weed is a friend indeed

Som hovadsky hrdá na to, aké vtipné slovné sračky dokážem sama vymyslieť a ešte v angličtine. (A ak to už niekto predo mnou povedal, vedzte, že o tom neviem a vymyslela som to naozaj sama, ale aj tento jav existuje a má to aj nejaký odborný názov, čo sme sa učili ale som ho samozrejme zabudla.) A viete kto je ten friend? Samozrejme ja. Lebo ja som si mladosť neprehýril zásoby neminula a mám z toho akurát to, že ich postupne asi rozdám. Hovorím si, že tým aspoň robím niečo pre svoje zdravie (a ja sa zas tiež nehanbím si vypýtať).

Eh, ale nechcela som tu riešiť svoje bylinkárstvo, ale návrat domov. Presne tak, domov. Už neviem kde ho mám. Keď som pred 10 dňami dorazila na Slovensko, bola som v rozpakoch snáď zo všetkého a liezla som svojmu okoliu na nervy rečami o Nemecku. (Kultúrny šok funguje obojstranne.) Potom som sa aklimatizovala a bolo mi super a teraz som naspäť doma (všimnite si to doma!)a zasa neviem čo od dobroty. Keď ma dnes ošpliechalo auto (dobre čítate, mali sme búrku, tak sú mláky, hahá, závidíte?), pičovala som po slovensky. Náhly obrat, lebo inak myslím anglicko-nemecky a to aj sama pre seba, bez nejakých vážnych problémov. A navyše Baiba je preč. Chápete, ja som na ňu síce permanentne pičovala, ale som v byte sama!!! No len dnes, lebo večer príde tá nová, do môjho bytu! Uznajte. So zadosťučinením som ale vyšmarila Baibine zvyšky z chladničky a z kúpeľne (to že to tu nechala len svedčí o jej povahe) a upratala. Ale upratala štýlom, ktorým by som ešte pred rokom opovrhovala - t.j. ten humus za práčkou (čo tam je už rok) tam zostal. Ale nikto vás nenúti sa tam dívať. Inak je to tu pekné.

Okrem toho som stihla všetky veci, čo robia samostatne žijúci ľudia, keď sa vrátia z dovolenky - nahádzať do práčky (toto slovné spojenie som nenávidela, keď to mama dokola omieľala, ale už ju asi chápem, keď to spravíte, máte akúsi potrebu o tom hovoriť, alebo to aspoň spomenúť a badám to u väčšiny nedávno osamostatnených...Ježišove magnólie, načisto sme dospeli!!!) a nakúpiť (aha a nedá mi - potraviny zdraželi!) (Potrebujete tam aj smajlíka, alebo chápete že to je irónia?)

Mám čudný pocit, že tu už budem bývať len mesiac a potom odtiahnem do hlavného mesta zasľúbenej zeme, aby som tam zazvonila na zvonček s menom Šťastie a ono mi otvorí a nenakope ma do riti, ale pozve ďalej. Vedia mi emigranti povedať, ako sa vyrovnávajú s tými zmiešanými pocitmi? Prejde to keď tu budem dlhšie? Či zostanem rozpoltená do konca života? Či nemám chodiť domov tak často? Čo?

Inak ešte k predslovu k Sodome a Gomore (tá svadba) by som rada dodala, že si zrejme nepamätám to osudné ráno úplne celé a musela som natrieskať kopu vecí, lebo M. sa ma dnes na voľačo pýtal a ja som si hovorila že ííííííííííííííha, kurva drát, toto čo, to ja? Nabudúce by sa mal pre dobro všetkých opiť on (ale to by som mala zlý pocit, že som ožrala neplnoletého, treba mu ísť dobrým príkladom a preto by sme vlastne my už spolu nikdy nemali žúrovať spolu).

Stay drunk all night

The Wedding. 

Krátka anotácia - s cigaretami sme chodili za dva rohy, aby nás nevideli mamy, pri dávaní pozor na mladšieho bratranca, nech sa neopije, som sa sama sťala jak hovado (z domácej slivky), mačku treba chytiť medzi nohami, aby sme zistili či je to kocúr (bol), polka rodiny ľutovala, že som nedoniesla trávu, lebo všetkým hrabalo z DJ-ja a dostala som dve ponuky na sex, obe od zadaných mužov. (S vďakou som odmietla.)

Taká svadba neni vôbec zlá žúrka. Nemusím moc také mega rodinné akcie, ale včera som sa fakt zabavila a niektoré veci som naozaj nečakala. Bolo tam 70 ľudí, ale väčšinou som sa bavila len s časťou rodiny, ktorú poznám, zato o to intenzívnejšie. Veľmi vtipné bolo, že všetci sa skrývali s cigaretami, aby ich nevideli ich rodičia, babky, dedkovia a podobne a bolo jedno, že sú vlastne všetci už dávno plnoletí. Tak aj ja som chodila s mojou tetou fajčiť za dva rohy, aby nás nevidela moja mama a babka. S ujom som chlastala domácu slivku a on potom zľahka nacenganý skúšal, či mačka neni kocúr ("Má vajčiská...plné.") a dedkovi som vysvetľovala, že ne všetko čo má basy je techno a že svadbový DJ určite techno hrať nebude. ("A čo je to teda, keď to neni techno? Veď to je taká technická hudba..." "Neviem, toto je podľa mňa odrhovačka.")

Celý večer som bola na víne a triezva, lebo sa tam neustále hemžila rodina. Okolo štvrtej šli spať aj naši, aj ujo s tetou a teta mi ešte hovorí - dávaj pozor na M. nech sa neopije. (M. má totiž čerstvých 17. Inak som sa celý večer bavila skoro len s ním a začalo to tým že za mnou došiel s iskričkou v očiach s otázkou "Počul som, že ty budeš mať zelenú svadbu. Na tráve a s trávou.")

Jak vytiahli päty, hovorím mu - M., naši spia, vaši spia, pome chlastať. A on že dobre. Musím inak povedať, že on sa vlastne ani tak nenajebal, ale ja. Lenže on nepil celý večer víno a začal až nadránom a ja už som sa tou slivkou dorazila a potom som mu dávala dobré rady do života ("Neber drogy") a prekladala to nadšeným "čo ti jebeee, ja si ťa pamätám takéhoto krpatého a teraz už konečne môžme spolu chlastať!!!".

On mi povedal že som bola vždy jeho vzorom v nezdravom životnom štýle. Uf. Ja som vedela že to bude mať následky, ak si ho pripojím na fejsi... Šak tie moje party fotky hovoria za všetko.

A tie dve ponuky na sex? Tak jedna prišla od nevestinho ženatého bratranca (jeho žena a deti už išli spať), ktorý mal síce promile, ale ešte bol v norme. Najprv ma balil a to som spolupracovala, lebo šak na tom neni nič zlé. Potom sa na rovinu spýtal, či si nezašukáme. Myslela som, že zle rozumiem. Ehm. Nuž. Vyvalila som naňho oči, že veď je ženatý a on kaleráboval a namotával, ale zasa aj ja mám nejaké zásady. Potom sa zdvihol, že "nechceš ma, tak idem" a šiel ešte chlastať a za nejakú pol hoďku už bol celkom slušne naliaty a neostýchal sa chytať ma za riť, pričom nás podľa mňa videlo celkom dosť ľudí (dúfam že naši ne). Jeho sestra to ukončila a odviedla ho spať a dobre urobila, lebo ja som mala v pláne ešte ho trošku provokovať a to by určite nerobilo dobrú krv. 

Druhá ponuka na sex prišla ráno (už svitalo) od ženíchovho kamaráta, ktorý nehorázne romantickým spôsobom vyhlásil, že by ma prejebal (alebo niečo podobné) a vystriekal sa mi na prsia (ja neviem čo majú všetci stále s mojimi prsiami) (mala som síce veľký výstrih, ale je leto, Ježišove magnólie!!! Človek si nemôže ani dôstojne vyložiť výklad bez toho, aby vzbudzoval erotické fantázie u polky svadobných hostí.), pričom M. sedel vedľa mňa. Chudák M. príde o ilúzie tak skoro...

Ja som najebane niečo hulákala o tom že je nevybúrený a keby bol býval mal toľko sexuálnych partnerov čo ja (uviedla som presné čísla a bolo to cca 5-krát viac než mal on...trapas), tak by sa ukľudnil a nemal nutkanie podvádzať svoju frajerku (ktorá už tiež o tom čase spala). Ehm. Chudák M. príde o tie ilúzie vďaka mne! 

Keď som sa zdvihla že idem spať, dobehol ma niekde za rohom a asi dve minúty sme sa bozkávali (bol inak dosť škaredý, ale viete, víno a slivka robia svoje), ale našťastie nás niekto vyrušil, tak som sa spakovala a bežkala na izbu. Spala som asi tak tri hodiny a keď som ráno došla na raňajky (ktorých som sa ani nedotkla), bola som ešte opitá. Ležala som na stole na supermana, našťastie si rodina myslela, že som len unavená (nechápem, že zo mňa necítili ten chlast...). Prvého Rómea som už videla jak nosí na rukách bábo a tvári sa že je zaneprázdnený (neviem, či si ma všimol, lebo tam bol dosť chaos a ja som bola tak mimo, že som nevládala mať ani oči otvorené, len som tak žmúrila). Možno sa ani netváril.

Každopádne...všeobecne je super ožrať sa s rodinou, ale teraz už sa môžem len spoliehať na to, že M. chápe význam slova mlčať.

Tell me where the hell I´m going

Po troch dňoch v domovine môžem konštatovať: chýbali mi moji priatelia. Nechýbali mi slovenskí ľudia, bratislavské bary a čudné existencie. A vôbec mi nechýbal Rockok, kam sme sa neviem prečo vybrali. Sedela som tam a cítila som sa rozpoltene. Trochu zúfalo. Jedna časť mala pocit, že veď odtiaľto pochádzam a druhá časť zúfalo myslela na to, čo sa asi práve deje v Jene. Neviem čo to má byť a ako sa s tým mám vysporiadať. Nemám vlastne vôbec chuť ísť tu ešte raz žiť. Mám chuť stretnúť ľudí a rozprávať sa s nimi, je to oslobodzujúce, keď môžete citovať a hláškovať v rodnom jazyku, na druhej strane mi občas ujde nejaká nemecká fráza alebo ma napadne niečo, čo neviem adekvátne preložiť do slovenčiny. A cítim sa hlúpo, neviem či si ľudia nemyslia, že sa len chcem predvádzať, viete, ako ľudia čo dlho žijú v cudzine a potom dojdu a hádžu zahraničné slovíčka. Naši majú jedného takého kamaráta čo žije v Kanade a mama sa o tom občas tak vyjadrila, že či si on myslí že je cool, keď občas povie niečo po anglicky a že predsa nezabudol svoju rodnú reč, tak nech sa nenaparuje. Vtedy som to nekomentovala, ale teraz viem, že nechce byť cool, ani nezabudol svoju rodnú reč, ale mozog pracuje inak keď denne rozprávate iným jazykom. Slová vás samé napadajú a neviete to ovplyvniť a niekedy sa to proste inak nedá. (Napríklad ja sa v obchode zakaždým nadýchnem, že poviem predavačke Hallo a potom sa zaseknem, lebo ma v tej sekunde napadne že to tak nefunguje a potom som taká vykoľajená, že sa nezmohnem pre istotu na nijaký pozdrav a keď odchádzam, hovorím čau, lebo to je aspoň internacionálne. A asi aj nezdvorilé...neviem.)

A party. Včera v meste som sa cítila tak cudzo a zároveň doma a bola som celkovo nejaká zmätená. Kultúrny šok funguje zjavne oboma smermi. Ja neviem čo chcem od života. Keď hovorím ľuďom, že tu nemôžem zostať, lebo by som tu nebola šťastná, väčšinou sa mňa len mlčky hľadia a ja celý čas zúfalo rozmýšľam, ako to berú. Či sa ich to osobne dotýka, akoby mali pocit že mi nie sú dosť dobrí. Lenže to s tým vôbec nesúvisí. Súvisí to s krajinou a s mestom a celkovým prostredím, z ktorého chcem uniknúť.

Prípadne, ak ide o moju rodinu, sa babka začne do toho angažovať v štýle "niečo si tu celý čas dostávala a teraz by bolo načase aj niečo vrátiť, nemyslíš?" Ehm. Nemyslím. Dostala som napríklad vzdelanie, ktoré mi je všade inde na holý kokot. Nemám teda pocit, že by som z vďaky mala odučiť päť rokov na nejakej škole. Ani sa nijak inak tomuto štátu revanšovať, napríklad platením daní. A keďže ja sa nemiešam do toho, čo si myslia ostatní (napríklad moji dedkovci volia Fica, čo spôsobuje permanentné hádky s celou ostatnou rodinou pri každej rodinnej oslave, ale ja si myslím, že nemáme šancu ich presvedčiť, že je to blbosť, rovnako ako oni nás nepresvedčia, že Fico tejto krajine pomôže. Panebože, sú to dedkovci...načo by som s nimi o tom hádala? Navyše každý má právo na svoj politický a akýkoľvek iný názor.), myslím si, že ani ostatní by mi nemali vysvetľovať, prečo sú moje rozhodnutia nesprávne. Pre mňa sú totiž správne.

A little speed is all I need

Páči sa mi ten dvojzmysel a v skutočnosti ide len o kofeín (včera hovorím tatovi: "Potrebujem kofeín, alebo kokaín, to je jedno." On: "No snow, no show?")

Som unavená jak hovado a nemôžem spať, lebo je teplo. Včera sme boli v Brne na Alicea Coopera a bolo to popiči, návrat k rockovým koreňom. A stretla som tam svojich spolužiakov z výšky, ktorých som naposledy videla minulý rok. No neni to popiči? Človek je na Slovensku asi 24 hodín, ide do Brna a stretne známych. Ale kde inde by sme sa v hentakej zostave zasa mohli stretnúť, ak ne na rockovom koncerte. Už sme dohodnutí na pár pív počas týždňa. Chalanom zjavne nevadí, že musia pracovať, dobre pre mňa.

Cestou domov som ponúkla fotrovi joint a on na to len povedal - ty si takto prevážaš trávu po Schengene? (Ako sa vlastne to píše? Šengen je to a hotovo.) (Heh, to znie trochu ako šógun...či ne? No, ani moc ne.)

Apropo - bylinky a šengen. Na českých hraniciach nás zastavili tí vyjebaní colnícki zmrdi (celý čas som sa v duchu pýtala na kerú Máriu sme teda všetci v únii a sú nám sľubované tie cestovateľské výhody, keď nás zakaždým kontrolujú akoby sme každý viezli dve kilá heráku) a držali nás tam hodinu. Už som pomaly čakala, že začnú rozoberať autobus a premietala som si scénu z filmu Občanský průkaz. Viete ako, lepilo mi. Logika mi síce navrávala, že predsa nebudú rozoberať všetku batožinu 45 pasažierov, či nenájdu nejaké pochutiny, ale tá paranoja, čo ma ovládla musela byť zjavná. Potom som sa snažila ukľudniť a nejak sa mi to podarilo. Inak nás nekontrolovali, len s vodičom tam cvičili...ale ako poznám našich polovodičov, určite nemal v poriadku papiere. (Raz sme šli na nejaký zájazd zo školy a náš vodič nemal diaľničnú známku, lebo "keď ju chcel kúpiť, tak nemali" a potom dostal pokutu. Čo mám na to povedať...)

Nakoniec sme sa dostali do Prahy o hodinu neskôr a ja som sa prvýkrát v živote tešila, že medzi tými dvoma spojmi je hodinový prestup, takže som vlastne nemeškala, len som nemala čas sa trochu natiahnuť a keď pridlho sedím v buse, začnú ma chytať mrle a som mega nervózna.

A čo sa týka couchsurfingu, bola to haluz. Taký milý chlapec, došiel pre mňa na stanicu na mopede. Naložil ma aj s kufrom, trochu som sa bála, keď som myslela na to, ako blízko sme cesty, ale pri štvrtej jazde som si to už úplne užívala. A to sme ešte šli na pivo s jeho dvoma kamošmi (jeden z nich bol sexi doktor, heh...a ten sa so mnou aj naviac bavil a všeličo sa ma vypytoval a chválil mi nemčinu) (ľudia čo mi chvália nemčinu majú u mňa body navyše, lebo ja som na svoju nemčinu hrozne háklivá a zároveň je to aj moje najzraniteľnejšie miesto, ak ma chcete uraziť) (hovorte si čo chcete, možno je to choré a prehnané, ale ja za to nemôžem).

No a to je všetko, ak ste čakali nejakú story, tak vás sklamem, ale veď ešte budem týždeň tu, ktovie čo sa stane...haha.