O mizernom pracovnom nasadení a poruchách pozornosti

Začínam byť presvedčená, že ich naozaj mám - teda poruchy pozornosti. Jednu by som hádam ešte prekonala, preto usudzujem, že ich musí byť viac, lebo podľa hesla "Ja nemám problémy s koncentráciou, ja len...hej, cííí pána, veverička!" prebieha nie len dnešný deň, ale celé vianočné prázdniny. Ktoré pre mňa nemali byť prázdninami, nie, nie, veď ja mám (bože teraz mi chýba ten aglický čas I have had - presne to by som teraz použila) prázdniny už od júla. Júl, august oficiálne a zvyšok je Erasmus a vy viete dobre, keď pozorne čítate, že som ani prstom nepohla. (No, nebudem na seba taká prísna, dvakrát som pohla prstom, raz keď som mala ten referátik, či čo, na Medientheorie a raz keď sme písali tú slávnu seminárku na jiddiš. To som vtedy pohla aj celou rukou, dokonca.) Jediný prípad kedy som prstom/prstami počas semestra predsa len pohla, bolo, keď som v nich držala...ehm, ale to sem teraz nepatrí. (Každopádne - inak to slovo je fakt smiešne, to kto vymyslel??? - Chantal by iste nesúhlasila, keby som vyhlásila, že som za celý čas nespravila ani holý kokot.)

Taký dlhý úvod a hovno z toho, pohneme sa k veci. Skrátka dnes nastal deň, kedy som sa chystala naozaj (!!!) pracovať ale...ALE. Najprv, ako je dobre známe, treba prešmejdiť facebook (ešte stále nemám timeline a všetci ostatní už zjavne majú, cítim sa ošidená), gmail a blogy (známy bermudský trojuholník, v strede ktorého práca ide ku dnu ako starý vrak) a na tých blogoch sa viem zaseknúť na...dve až tri hodiny to už dnes budú. Lebo, a teraz ukazujem obviňujúcim prstom na Triss, musela som sa zaregistrovať na goodreads. Ona tomu robí reklamu už dlho, určite mi o tom dávno nadšene hovorila a vtedy som to určite zaradila volakam do "to-check" zoznamu, samozrejme. A dnes nastal ten deň, lebo dnes som si prečítala jej článok o knižnej štatistike, ktorá sa na tej stránke dá urobiť. Neni to fantastické? Je. Môcť si na internetovom profile nahadzovať knihy do zoznamov podľa rôznych kategórií, to je presne to, po čom moja upišťaná duša piští - lebo a) knihy, b) pekný internetový profil a c) program SÁM vypočíta štatistiku a ja budem vedieť, koľko a akých kníh som prečítala. (Za posledný rok to počítať nebudem, ani neviem ako, ale prečítala som žalostne málo kníh, aspoň na pocit a hlavne na erazme nebol čas, katastrofa!!!)
Btw dnes som chcela písať niečo melancholické ale keď som sa babrala s profilom na goodreads, celkom som zabudla na svoje pseoudoproblémy.
Na koniec si dáme jeden super vtipný citát (ešte aj citáty podľa kníh a autorov tam môžete vyhľadávať, no neni to popiči???):

“Outside of a dog, a book is man's best friend. Inside of a dog it's too dark to read.”
― Groucho Marx

My jinak žít neumíme, chceme ale nemůžeme

Zdá sa mi, že keď máte zvýšenú hladinu cukru v krvi, mali by ste mať aj viac energie, nie? (Je aj možné, že som niečo zle pochopila...môj mozog pracuje asi na 30%.)
Môj jediný šport v týchto dňoch je leda tak Rittersport a to je fakt smutné, ale (jasné, teraz príde výhovorka) nemám chuť, nemám náladu a vôbec - neviem a nechce sa mi, ako hovorí porekadlo. (Alebo niečo také, pre mňa je všetko porekadlo, čo odcitujem, bez uvodzoviek a preto neviete čo z toho sú moje myšlienky a čo z toho vata, ale zaujíma to niekoho? Ne. Chacha.)

Dnes som dokončila ten nešťastný jiddiš (neviem či je namieste sa pochváliť že je to jedna z mojich naprepracovanejších seminárok, lebo keby ste to videli, zas také terno to neni...asi radšej pomlčím) ale to nebola nijaká poriadna robota, lebo už bolo všetko prakticky hotové. Hádam s nami nevyrazí dvere (čo ten slávny výrok "I don´t know, I´m Erasmus student!!!"???). Mne vlastne stačí aj zlá známka, hlavne nech mi dá body, lebo ak budem museť vrátiť 1611 euro, tak sa radšej obesím, lebo to nezarobím ani do súdneho dňa.
A potom som niečo obedila (novotvar) ale nejak nemám na nič chuť, je tu priveľa koláčov (aj keď priveľa je možno exagerovanie, my až tak veľa nepečieme), ale inak nič, takže v praxi to znamená že som dojedla kapustnicu a šalát zo štedrého večera (no, poviem vám, že dvojdňový šalát nič moc) a nebola som ani sýta ani hladná (utrpenie mladého Werthera, akurát moje problémy sú prízemnejšie) (ale zase, on bol tiež iba schwanzgesteuert a hoci ja tvrdím, že sex je jedna z najdôležitejšiích vecí v živote, určite si to všetci nemyslia, tak tak...tak nič, hlavne že sme zajedno s Werthim) ale hlavne som bola beználadná. Už som beználadná pár dní, vlastne od soboty, nejak mi ide rodina na nervy a viem že sa to už nezmení a chcem ísť naspäť, ale na druhej strane by som aj rada zostala, lebo som doma. Tieto ambivalentné stavy ma otupujú a preto som sa dnes rozhodla hybernovať. Nebolo to moc múdre, ani čas nemám, ale keď to nejde, tak to nejde (to spieva aj nejaká hus, či? Nevyznám sa v slovenskom pope...) a hotovo.

I´ll bite your face off

Jediný dôvod prečo vám chýba vaša drahá rodina keď ste dlho preč je, že zabudnete akí sú všetci neznesiteľní. Už sa neviem dočkať návratu do krajiny dažďa, kde nebudem robiť nič iné, než písať tristo skurvených seminárnych prác, ktoré som odkladala.

Ale aj tak to je lepšie než počúvať hypochondrickú tetu sťažovať sa (tentokrát, čuduj sa svete) ne na choroby, ale na svet ako taký, ekonomiku, problémy, imigrantov, cudzincov, černochov, židov (asi aj Židov), cigánov, moslimov a ... ktovie ešte koho (musela by som si robiť poznámky) za výraznej asistencie môjho fotra (čím je starší, tým je to horšie a pritom je vo svojej podstate dosť tolerantný, aspoň býval). Po výroku "naša vlajka je derivácia tej ruskej" som nevydržala a historicky prvýkrát zasiahla a odporučila im nech už sú ticho. Takmer nasledovala hádka, ale včas niekto vtrhol do výmeny názorov ("Vitaj vo svete dospelých" "Môj svet taký nebude" "Ale bude, svet je už raz taký" "Môj ne" ...) a zmenila sa téma. Našťastie. Nerada by som sa pohádala s tetou presvedčenou, že len ona má monopol na pravdu.

Aj tak je to lepšie než hádať sa s mamou tesne pred spaním, ako toľkokrát, ako vždy. Že ona ma nebude živiť do konca života. Och bože, ako keby som niekedy niečo také žiadala. Pokiaľ viem, už vyše roka všade vyhlasujem že hneď ako to bude možné sa plánujem odpratať ne len z rodičovského domu, ale aj z tejto krajiny a nespomínam si že by som si niekedy pýtala dotácie na môj neskorší život. Neskúšajte to pochopiť, to je u nej normálne, treba si iba zvyknúť. Nikto nechápe, prečo vždy vyťahuje môje živenie. Doživotné. Osobne si neviem naozaj predstaviť nič horšie ako zostať im na krku, ale asi to nedávam dostatočne najavo, mala by som byť viac ostentatívna??? Viac exagerovať? (Eheheh.)

Aj tak lepšie ako bolesť hlavy z nich všetkých a tiché nevyslyšané želania nech už je koniec obligátnej vianočnej návštevy. Zajtra sa aspoň budem môcť odpratať s deťmi do zadnej izby. A dospelí môžu lamentovať v obývačke, ale aspoň to nikto nemusí počúvať.

Ako vydržím ten nápor keď sa vo februári vrátim natrvalo (hoci ja som stále presvedčená, že budem mať šťastie a v septembri s gestom veľkého hrdinu zamávam na diaľku...lebo viete, inak...no, inak by som si asi mala pomaly hľadať job, či? Och, všetko začína byť také konkrétne, až strach).

Hotel Mama

O deviatej sme bezpečne pristáli v rodnom meste, svietilo slnko. Keď sme odchádzali z romantického grundu, snežilo jak sviňa a ja som fňukala že nezačalo už skôr, Katka pičovala, lebo sa nám šmýkalo. Potom som pičovala aj ja, lebo som bola celá zasnežená a mokrá, ale aspoň nohy som mala suché a v dvoch ponožkách zohriate! Hell, yeah, that´s it!
Doma som zistila že mi nefunguje net, lebo máme nový rooter a niečo treba zmeniť v nastaveniach ale samozrejme nikto nevie čo, ale dúfam že sa to do zajtra vyrieši , lebo si takto nemôžem vziať facebook so sebou do kuchyne!
A inak...vybalila som dve kilá čokolády a dary, milión oblečenia ktoré netreba prať, lebo ja som múdro vyprala všetko ešte pred odchodom a zjedla knedlo vepřo zelo, ktoré som si objednala už pred dvoma týždňami (och mňam, konečne žiadna ryža ani cestoviny) a veterník (mama myslela na dezert, aké milé) a zaspala na gauči v obývačke pri rádiu Aligátor. Domáca pohoda. Zajtra je vianočná party so slepačím výborom a pozajtra malé stretko zo strednej, teším sa stokrát viac než inokedy, lebo uvidím Bratislavu, fakt ma tie tri mesiace naučili že domov je domov??? To som potrebovala. A doma je všetko čisté...a pekné! V kuchyni môže nechať tanier v dreze (síce to sa robí aj u Vikyho, len ja ne, asi som príliš zodpovedná, mala by som s aniečo naučiť od tých Afričanov, veď načo je celá interkulturalita) alebo bárs aj na stole a pustiť si CD-čká na veži (alebo brúsny kotúč) a ne na notebooku a nemusím počúvať CNN aj s reklamou na Inside Africa a každých päť minút niekomu hovoriť Hello, sava (píše sa to tak?). Savovanie mi nebude chýbať, haha. Ale ja chýbam Afrike, zjavne. No, veď ma ešte uvidia v januári...keď si budem robiť hojné prestávky v učení a variť trojchodové obedy a večere, ako zvyknem cez skúškové.

A je to!

Konečne nastal vytúžený pondelok a aj my s Katkou sa praceme kade ľahšie. Intrák vyľudnený, iba my dve sme cez víkend smrdeli v kuchyni a písali našu veleúžasnú seminárku na jiddiš. Hovorila som už že mi celý jiddiš ide nehorázne na nerv? (Vlastne na nervy, ne len na jeden nerv, na úplne všetky nervy!)
Teda, iba intrák na pošte je vyľudnený a to vlastne tiež iba európska chodba, chlapci zhora zostávajú (zrejme ani bohaté vrstvy nemajú na to aby sa furt premávali medzi Afrikou a Európou) a včera mali party takže v kuchyni nad nami dupali jak slony.
Môj intrák vyprataný neni, lebo ja som inside Africa (chodí taký program na CNN, to stále beží zapnuté v kuchyni a ja vždy len tú reklamu vidím a myslím na to, že ja veru už ani do Afriky nemusím ísť, lebo ja tu mám gazelie rite v hrncoch, prasačie nohy pohodené v mrazáku a kadejaké korene, ktoré oni nazývajú "kind of vegetable" na dennom porádku). Teda tých päť a pol Európana čo obývajú Vikyho Huga sa už odjebalo domov a ja som tu zostala sama zastupovať úniu a tak už sú aj chlapci volajakí družnejší. Neviem či to bude tými Vianocami, alebo čo, ale všetci by si ma len na fejsi pridávali a keď oznámim nadšene že už konečne idem domov, tak sa tvária posmutnele ako keby sme boli najlepší kamoši (pritom sa iba na schodoch zdravíme) a hneď sa uisťujú, či sa ešte v januári vrátim. Och moj boh. Viete čo, je to značne únavné, aj keď ich mám nejakým spôsobom celkom rada (ale ne všetkých a toho strašidelného hrôzu-naháňajúceho so skleneným okom vytesňujem z pamäti, lebo on vždy tak čudne pozerá. Asi preto že má jedno oko sklenené, ale z toho by jeden mal nočné mory...).
Idem pokračovať v balení, večer poslednýkrát v tomto roku nasadneme na vlak smerom do Luxemburg-Ville.

I can hear it callin´ me back home

Status na dnes, ktorý mám vymyslený už dva týždne. Svedčí to o niečom? Asi som závislá na fejsi.
Celý deň čítam články na jiddiš (predstieram že čítam, ale chápete snáď aká je to nuda, desná nuda a celý tento kurz je taký nejaký, ne celkom pre mňa, ale o tom už som raz určite nariekala).
A zo seminárky nemám ani čárku. Svedčí to o niečom? Že som lenivé hovado.
Práve som hodinu a pol telefonovala s kamoškou z Poľska, svedčí to o niečom? Že mám množstvo zaujímavých priateľov z rôznych krajín. Že hľadám bársjakú možnosť zajebať sa a nepracovať.
A oné...včera som bola na takej debate o drogách. Mňa veľmi zaujímajú drogy, neviem prečo, až chorobne. A bol tam chlapík, čo 15 rokov drogy bral, všetky čo si viete predstaviť, z toho niekoľko rokov heroín. Teraz je už deväť rokov čistý, ale mali by ste to vidieť. Úplne ho to zničilo, zaujímalo by ma ako vyzerá jeho mozog. Pritom taký milý človek. Každopádne je to odstrašujúcejšie, než akýkoľvek protidrogový poradca, aj keď on sám si to nemyslel. Takí ľudia by mali chodiť do škôl k adolescentom pubertálnym, aby videli čo z nich zostane, keď začnú vymýšľať blbosti.
Bodka. Vraciam sa k jiddišu. Ako hovorievala naša pani docentka (mimojazdom Židka, hehe) - je to waaaaahnsinnig spannend. Keď si ju predstavím, hneď mi dojde ľúto že tomu tak málo venujem, lebo je fakt milá a vyzerá že žije len pre tento predmet. No ale keď...nie každý môže byť tak nadšený porovnávaním jiddišu, luxemburčiny a nemčiny. (Myslím, že jediný nadšenec bola ona.) (Aj keď nejaké prvolavicové bifľošské elementy sa nájdu aj tu v Luxembursku.)
Chcem už ísť domoooov!
(Správne, teraz je ten vhodný čas vyhodiť mi na oči ako som sa veľmi kasala že mne nič a nikto chýbať nebude, come on, len do mňa!)

Lucy in the sky with diamonds

Dnešný deň is supposed to be mine. Ale. Lialo ako z konvy, ba ešte mrdnejšie, bolo to ako keby...na vás liali vodu z konvy. Z kýbla. Takže cestou do vyjebaného Limpertsbergu som zmokla jak zmok, natiekla mi voda do čižiem (môžem ich vyhodiť, lebo premokajú ako keby boli plátené) a čvachtalo to (bolo by fakt výhodnejšie nosiť v tomto počasí žabky, lebo to voda rovno aj vyteká von). Navyše tak fúkalo že som mala úplne mokré aj stehná (a ne že by som niekoho stretla a bola stečená po kolená, nene, to všetko dažďová voda. Vyjebaná.) a dáždnik mi vyvrátilo na sto spôsobov. Zaplatila som rentu a jebala sa domov. Celý deň som ani nejedla ani nepila (iba jednu rittersportku som mala, ktorú som dostala za to že som sa zúčastnila nejakého experimentu...fail, chápete, niektorí ponúkajú 10 euro a ja si vyberem zrovna taký kde vám dajú čokoládu) a nešťala. Popičovka. Nevedela som sa dočkať kedy budem doma, lebo som mala mokré nohy a myslela som na zápal obličiek.

A viete čo? Nastúpila som do zlého vlaku. Odkedy sme tu, ešte sa mi to nestalo. Ale sranda musí byť. Mala som zlý pocit, ale aj tak som doňho vlézla, neviem prečo a keď sa pohol a oznámil prochain arret, stŕpla som, lebo to bolo niečo úplne iné. Tak som si spravila okružnú jazdu Luxemburskom, vystúpila v Petange a nastúpila na vlak opačným smerom - do Eschu. Dotrepala sa domov, dve hodiny som si varila fantastickú večeru (aspoň dačo) a keď som zapla comp, vypli elektrinu. Romantika, všetci vyliezli z izieb a svietili mobilmi a horekovali akí sme my závislí na elektrine (ani variť sa nedalo, tu je všetko na eletriku). Pár ľudí sedelo v kuchyni tak som doniesla sviečky a vtedy mi napadlo, že vlastne Lucia je nositeľkou svetla. Haha, ironické. Škoda že za pár minút tú elektrinu zase zapli. Dúfala som že to bude aspoň také dve hoďky, lebo je zaujímavým fenoménom, že ľudia sa začnú rozprávať až keď nemôžu byť na počítači. No ale nevydalo a všetci sa vrátili na fejsbuk.