Sunday

Mám depku. Neviem čo chcem od života, som nejaká smutná, je tu bordel, myslím na Propera a vôbec, slnko je v piči a toto má byť leto? (Navyše mám slušný fajčiarsky kašeľ, lebo to vyhulovanie mi včera moc neprospelo, čo sa týka choroby. A to som si kúpila aktívne uhlíkové filtre, uznajte!) A inak čo sa týka mojej narodeninovej party, škoda reči. Neviem či som to tu už spomínala, ale fakt neznášam vlastné narodeniny, ani ne preto že starnem (o tom inokedy), ale preto, že ich musím osláviť. Keby som ich neoslavovala, cítila by som sa asi ešte viac na piču, a celkovo ten stres, že bohatstvo narodeniny, treba dačo spáchať a keď to bude nahovno, tak si to budem celý rok pamätať. Tak ako aj minulý rok bola moja oslava o ničom a akurát som na ňu chcela čím skôr zabudnúť. Najlepšie party sú tie, ktoré sa nejak vyvrbia náhodne. 

Prišlo len veľmi málo ľudí, lebo každý je chorý alebo odcestovaný a celkovo to bolo také...no, budem úprimná, nudné. Nechcela som sa strieskať kvôli antibiotikám, tak som len fajčila, ale no viete...alkohol má isté výhody, hlavne keď chcete žúrovať. Nakoniec sme skončili vo Floweri (ako a prečo a okolnosti sa mi teraz nechce), kde sa na mňa lepil chalan, o ktorom som si myslela že má dačo s Mauriciom, preto ma to najprv značne miatlo, lebo akosi som nečakala, že po mne vyštartuje homosexuál. (Hádam nevyzerám jak chlap...ale to by som bol riadne kozatý chlap, vám hovorím.) No a Mauricio tak trochu žiarlil a mne to bolo mega trápne, lebo za prvé sa mi henten týpek vôbec nepáčil, za druhé bol na brutálnom tripe (a možno že ma videl zeleno-ružovú a s krídlami, ktovie), takže sa s ním nedalo komunikovať a za tretie Mauricio je kamarát a ehm - ešte nikdy som nebola takto medzi dvoma mužmi...chápete. (Niekto mi tam navrhoval že nech idem do trojky, ale som povedala že raz stačilo a bolo to dosť zlé, takže ne dik.) 

Neviem čím to je, že ja sa zakaždým dostanem do nejakej zvláštnej situácie. Okrem toho so mnou tancoval ešte ich bulharský kamoš Ivan (ktorý absolútne, ale ABSOLÚTNE nemá zmysel pre rytmus, ale zato tancuje zjavne strašne rád, haha) a o ňom som mala tak nejak informácie, že má frajerku, ale podľa štýlu tanca to tak nevypadalo. A vôbec, vlastne som to vždy len počula, ale nikto ju nikdy nevidel, tak kto vie, ako sa veci majú. Čiže dvaja sa tam okolo mňa obšmietali a tretí sa s nevôľou prizeral, len si to predstavte. Našťastie som tentokrát nestretla nijakých náhodných posteľových známych, ktorí by ma prišli s radosťou v očkách pozdraviť. (Boh existuje.) Jediný osoh z toho nahríbovaného baliča bol, že nás zásoboval pivom, ale tak, že som ledva stíhala dopiť to čo som mala v ruke a už mi strkal ďalšie. Z nejakého dôvodu som nebol opitá, mala som len takú zvláštnu hladinku, asi z tej kombinácie liekov, byliniek a chlastu. (Tělo má jít do hrobu zhuntovaný...však.) Domov sme išli, keď nás vyrazili, že dopijeme dofajčíme záverečná a za svetla som si dala prechádzku mestom. To je všetko. Vlastne dosť trapas, na to že to boli narodeniny, či? Viete čo, teším sa, keď zasa otvorí Kassablanca, lebo toto nemá úroveň.

Piči kurva kokot cecky jebať

Som chorá. Jeden deň pred mojimi narodeninami. Totiž, neumieram, len ma bolí hrdlo, ale ja viem že mojím štýlom si to stihnem ešte zhoršiť a nakoniec skončím s nejakou trojtýždňovou angínou jak minule. Ale poporade. Tak za prvé sa mi na koži spravila nejaká infekcia (odmietam si pripustiť súvislosť medzi kúpaním sa v nedávno rozvodnenej nechutne špinavej rieke a tým svinstvom, podľa mňa to je boží trest za moju ľahkovážnosť). Dostala som na to lieky v hodnote asi 80 euro (až mi prišlo ešte horšie, totiž môjmu účtu, ktovie, či ešte žije), pričom peňázu sa dočkám tak za tri mesiace, ak to pôjde dobre. Ak ne, tak možno za päť...ktovie čo tam tí Belgičania porábajú. Okrem všelijakých mastičiek mi doktorka (paní doktorko, vy ste doktorka?) dala antibiotiká. Ja to neznášam, lebo môj životný štýl to nesmierne obmedzuje. Jednak sa mi ešte od pondelka ani raz nepodarilo dať si ich načas (a teraz si, študenti medicíny, odpustite tie poznámky) a druhak som už dvakrát bola na pive, lebo to tak proste vyšlo. (Mám výčitky svedomia jak sviň a trochu sa bojím, navyše to nejak neprospieva môjmu žalúdku.) (Z tohto vlastne vyplýva, že to môj životný štýl nijak neobmedzuje...eh, ale vy viete ako to myslím.)

Okrem toho ma dnes začalo bolieť hrdielko, lebo sa tu kurva ochladilo. Takže dnes som do seba nahádzala všetky pilule, čo som doma našla a mohli by byť nápomocné a dúfam, že to prejde. Ale dosť bolo o mojom zdravotnom stave (ale vidíte, je toho relatívne veľa, to je tým že starnem, zdravie sa stáva mojou obľúbenou témou).

To, čo vás zaujíma, je istý muž. Škoda že mňa nezaujíma až tak ako ja jeho (alebo on vás, neviem). Ten Martinov kamarát, s ktorým som sa nedávno zoznámila v Rosenkeller a kecala s ním na intelektuálne témy a potom sa s ním kúpala v rieke. Stretli sme sa ešte v pondelok a včera. Také absolútne nevinné rande, na puberťákov - sedeli sme na lavičke v parku a bozkávali sa (mám vodojem, že preto som teraz chorá, môj organizmus na také podmienky neni zvyknutý). Je milý, zlatý, fajn a tak. Ale viete - nijaký feaver! (Alebo nijaká? Ako sa to skloňuje, podľa prekladu, alebo podľa koncovky?) Proste sa mi s ním dobre rozpráva, ale akože nejak ma netankuje a všeobecne...no neviem. Mám pocit, že jemu ide o viac. (No a keďže mne nejde o nič, ani mu nemusí ísť o tak veľa...) Čo mám robiť? Celé je to nejaké čudné. Čo chcem od života? (Skúsim to vygoogliť.) V posledných týždňoch som relatívne mimo, neviem sa pohnúť k nijakej poriadnej činnosti, nič ma nebaví a nič sa mi nechce. 

A inak včera Interkulturelles Büro, či ako sa oni volajú, usporiadali slovenský večer. Šla som sa tam pozrieť, lebo som si povedala, že jednak sa s niekým zoznámim a druhak sa najem (chacha) a treťak zistím, či ich prezentácia bola lepšia než moja. Nebola. Hahá! Moja bola popiči a oveľa zábavnejšia, moje publikum sa smialo a vyzeralo zaujato. A moja nemčina je tiež oveľa lepšia, čo by som sem vôbec neťahala, keby tie baby neštudovali germanistiku. Najprv som si totiž myslela, že študujú niečo iné a tak sa tu po nemecky len tak učia, ale potom z nich vyliezlo, že budúce učiteľky...no len som zalapala po dychu. Uf. Slovenské školstvo je na tom naozaj biedne. (Ale čo už, keď tí dobrí učiť nešli?) Ale jedlo bolo skvelé. A my ako dobrovoľníci, sme si drzo vzali dve porcie, no lebo viete ako...my sme jak mestská chudoba, jak je niečo zadarmo, sme ako kobylky.

Čo vlastne robíte vy celé dni? Ako lebo už od nedele sme o sebe nepočuli, viete ako... (Boha ja dávam štylistike celkom zabrať.)

Žúrka v lese

Včera sa nám naskytla úžasná príležitosť. Carolina sa totiž zoznámila s nejakým týpkom (vyzerá ako Serj Tankian) a ten sa vyzná v miestnej scéne, takže sa vždy dostaneme, kam chceme. Tomu ja hovorím kamarát s výhodami! S výhodami, z ktorých máte aj nejaký osoh (totiž napríklad aj ja). A Serj napísal, že sa niekde vo Winzerle (štvrť kde pracujem) koná ilegálna party. Viete, mne stačí počuť, že je ilegálna a hneď sa tam hrabem, lebo zakázané ovocie a tak ďalej. Neviem či bola naozaj ilegálna, ale vzhľadom na to, že sa konala uprostred lesa (nepýtajte sa aká bola cesta tam) (tŕnistá) (a ako vyzerajú moje baleríny), niečo na tom zrejme bolo. Bola to súkromná party, bol tam DJ a bar, šecko jak má byť a vlastne to bolo len pre pozvaných. Íííííha. (Šťať sme chodili do vysokej trávy a keď ste naliati, ani vám nevadí, že vás možno niekto uvidí.) Neviem čo na to lesná zver, lebo akože zrovna tichý kontemplačný večierok to nebol, ale kým sa to nedozvie Sloboda zvierat, tak pohodička. A stretla som tam kolegu! (Už som bola riadne unterwegs, ale hádam to nebolo až tak nápadné.)

Tancovali sme do bieleho rána, aj keď už slnko vyšlo, party pokračovala ďalej, proste popiči. No a potom mi nečakane došlo strašne zle a skymácala som sa na zem. Serj mi doniesol nejakú minerálku a ja som sa cítila hrozne zúfalo, ale nakoniec som nešablila a rozhodli sme sa že to treba vychodiť - cestou domov. Nejaký jeho kamoš sa nachomietol a celú cestu ma podopieral a poviem vám, že to bola veru nahovno cesta, lesná a ja v balerínach a hovadsky sa mi vyzúvali, takže som každých 5 metrov zastavovala aby som si ich nazula a popri tom som mu vykladala svoje typické "prečo mi vlastne pomáhaš, keď ani nevieš kto som a blablabla" ako sa mi to občas stáva. A on ma potom stopol a tak som držala zobák a tešila sa že sa nemusím trepať sama. 

Vždy po prechlastanej noci mávam poopičnú depku a tak ma napadlo, že by sa mi určite zobudilo lepšie, keby som nespala sama a pozvala som ho ku mne. Dopredu som mu vysvetlila o čo mi ide a že na sex môže zabudnúť, že chcem len spať vedľa niekoho. Súhlasil. A bol fakticky vzorný, nič na mňa neskúšal, len sme sa trošku bozkávali a inak mi škrabkal chrbátik až do piatej poobede, kedy sme sa rozhodli že by sa hodilo vyliezť z pelechu. Velice pekné. A fakt to pomáha na poopičnú depku! Čísla sme si nevymenili. A teraz by som mala upratať túto noru, lebo už zasa som jak hranostaj.

Crazy crazy crazy nights

Mám ja stále, ale včera som náhodou bola ešte aj spontánna (to je jasné, že náhodou, inak by to už nebolo spontánne, či čo).

Večer sme šli na Inselplatz, lebo v stredy robievajú vegánsku kuchyňu. Je tu hic jak v riti, všetci sme sa svorne potili a ľudia tam behali so striekacími pištoľami a atakovali náhodných okoloidúcich. To celkom dobre padlo. Potom sme sedeli, pili pivo, fajčili jointy, lebo na Inselplatz je dovolené všetko a ďalej sa potili. Hrala tam aj kapela a bola tam asi polka ľudí, čo tu poznám.

Potom došiel aj fyzik zo soboty. (Čo mám povedať, ja viem že z toho nič nebude, aj keď moje spolubývajúce z toho vždy robia predstavenie, že nejaký chlap.) (To mi nebránilo sa s ním neskôr bozkávať, ale čo som mala robiť, keď on začal?) Keď skončila kapela, šli sme si sadnúť k rieke, lebo tam je chladnejšie. Ako sme tak sedeli a kecali, asi tri metre od nás sa zložila skupinka piatich chlapov, vyzliekli sa do naha a vbehli do rieky. Kukám na tie biele rite a hovorím - hm, aj ja mám chuť sa okúpať keď je také teplo...ale v rieke? (Neni to síce Dunaj, ale prúdenie má celkom grády.)

Pozreli sme na seba - a prečo vlastne ne? Tak sme aj my zo seba zhodili handry a nahí vbehli do vody. Bola studená, takže za minútu sme boli zase vonku, ale bolo to popiči. Asi desať metrov od nás boli moji kamaráti, ktorí sa tiež kúpali (ale nahý bol len Mauricio). Každopádne, bolo to vtipné. Inak tí mladíci vedľa nás tam nahí postávali ešte dobrých 20 minút, aby vyschli, lebo chceli ísť ešte niekam žiť a nechceli sa obliekať kým sú mokrí. Prišlo mi to hrozne smiešne, viete, päť nahatých nemeckých zadkov a tak. 

Porúčam sa...idem sa opaľovať na dvor.

LETO!

Taký trefný nadpis sa mi už dlho nepodaril a možno sa vám zdá nudný, ale len si predstavte, čo všetko tento pojem obsahuje! (Ak vám nič nenapadlo, tak vás vážne ľutujem, ale že som taká dobrá, poviem vám to: sex, drogy, rock´n´roll.) (Čím by sa teoreticky ničím neodlišovalo od mojej zimy, keď tak nad tým rozmýšľam, ale ja si od leta sľubujem viac sexu, viac drog a viac rock´n´rollu.)

V Nemecku sa usídlilo naozajské leto a ak sa mu bude chcieť odísť, hodím sa o zem a chytím ho za nohu a nikam ho nepustím. (Viete si to predstaviť?)

Dnes som sa už opaľovala na dvorku (neni ma ani vidno, lebo tráva je vysoká už vyše metra), lebo mám voľno a potom som bola na úrade práce (to kvôli tomu mám voľno), ale to trvalo asi iba pol hoďky, ak vôbec, takže som šla buržujsky nakupovať. Totiž ani ne moc buržujsky, ale do oddelenia s nápisom sale, ale viete ako...mám pár nových handier (zelené nohavice, ktoré by mal mať každý, si tak myslím, aj keď sú to už moje druhé zelené nohavice, ale viete čo, to je ÚPLNE iná zelená, tak mlčte). Chcela som síce šaty, ale jediné, čo sa mi páčili mi akosi nesvedčali, aj keď výnimočne som ich dokázala natiahnuť cez kozy (ale už to začína byť neúnosné a to myslím doslova...kto to kedy videl!) (Ok, ja viem o pár jedincoch, ktorí to videli, ale viete čo, nebudem menovať.)

A nemám ani nič moc party-like, ale keď tu nič také neexistuje a vlastne Jenčania (či ako to je...oni si nadávajú že Jenenser, ale to je hrozne smiešne) sa moc nestarajú o to čo majú na sebe. Jedinečná šanca vyniknúť dokonalým štýlom? Prd. Preorientovala som sa a dokonca minule som bola na party bez make-upu. Akože konec. A to v Bratislave sa mi ježili vlasy, keď som si nestihla nalakovať nechty (ne že by to niekoho trápilo, ale som márnivá až hrôza).

Inak čo som vám chcela napísať? Je tu MRTE teplo, nad 30°C a všetci sa hrozne potia (fakt, celé mesto je v nejakom smradľavom opare, extra som kontrolovala, či necítim seba, ale to zjavne Nemci nečakali že u nich môže nastať také teplo, alebo čo a nestihli nakúpiť deo...alebo ja už neviem ako si to vysvetliť).

Keď je taký hic, hneď je všetko krajšie, teším sa zo sveta, aj keď ešte stále nie je istá moja budúcnosť (ale teraz už viem na 100% že mám nárok na Hartz IV. tak sa nestrachujem) a nemám chlapa a stále sa mi nepodarilo schudnúť tých 500 kíl nadváhy (aby som mala už len 600) (haha...to je taký náš starý vtip so slepačím výborom). Jebem vám riť, všetkým, proste leto je lepšie než čokoľvek a nikdy by nemalo skončiť!!! 

Končím tvoj Fero, lebo toto posolstvo sa zase dostalo do sfér, kam som nechcela, ale to bude tým, že som dnes bola dlho na obedňajšom slnku.

A oné, absolútne výnimočne vám sem dám jednu moju fotku - v našej defektnej Seifenkiste.

Seifenkistenrennen a horúčka sobotňajšej noci

Drahí moji, musím vám s ľútosťou oznámiť, že som sa na svojej saufenkiste (ako to nazvala Chantal) nedoviezla ani do polky trasy, lebo mi odletelo koleso, takže som skončila v kríčkoch. Smutné. V mojej vekovej kategórii som skončila napriek tomu na štvrtom mieste (lenže sme tam boli len štyria, tak neviem) a mám nejaký kvázi diplomík za účasť. Ale inak to bola vtipná akcia, celý deň na vzduchu, až sa mi slušne rozbehla alergia (ale som silná a neberiem tabletky, lebo som sa rozhodla, že chémiu nepotrebujem) (aspoň nie takú, z ktorej nemám blažené pocity) a trošku som sa aj opálila. 

Po 11 hodinách práce som sa dotrepala domov, osprchovala a tiahla žiť, lebo únava ma predsa nemôže zastaviť a očakávania na sobotňajšie noci sú vždy priam hyperbolizované. Akosi sme nemali šťastie. Všade kam sme došli, bola práve záverečná. Ale boli sme na bicykloch a tak nám presuny po meste netrvali dlho, akurát sme šli takým cik-cakom, ako sme postupne boli opitejší a opitejší. Skončili sme v Rosenkeller. Nebola som tam sto rokov. Ale bol to jediný podnik v Jene, ktorý bol v sobotu plný (asi polka mesta bola totiž v nejakej diere menom Kahla na protinacistickej demonštrácii). 

No a ja som pokračovala v započatom diele a to testovaní Martinových kamarátov. Postupne sa zoznámim asi s celou katedrou fyziky. Keďže Stefan je passé (bol tam s nejakou inou babou a ja som s uspokojením zistila, že som krajšia než ona a to mi stačí) a astrofyzik tiež (mám jeho číslo, ale nebudem mu volať, hoci jedno lákadlo v podobe chechtavých cigariet mi nedá spávať, ale to mi nestojí za to, že ho budem mať na krku), treba sa posunúť ďalej. V sobotu som sa celú noc vybavovala s nejakým Christianom. A viete čo? Som na seba extrémne hrdá, lebo sme sa ani nebozkávali, ani nič, ani som nič neskúšala ani som netrieskala pičoviny. Viedli sme originál intelektuálny rozhovor o spoločnosti, rasizme, nezamestnanosti, chudobe vo svete a kultúrnych rozdieloch. Niekoľko hodín, v krčme, kde všetci boli ožratí, ale to tomu len dodávalo čaro. A vlastne sme boli traja, bol tam ešte nejaký ďalší. 

Ale inak som sa v tú noc zoznámila s mega veľa ľuďmi (totiž chlapmi, samozrejme, ale to je vám asi jasné, že so ženami sa nevybavujem), napríklad cestou na WC a cestou z WC, lebo ma furt niekto oslovoval. A okrem toho mi traja chlapi (nezávisle od seba) tvrdili, že ma poznajú z nejakých iných party (lebo "na taký úsmev sa nedá zabudnúť" chacha, to vôbec neznie ako klišé) a ja teda neviem, ale ja som si nepamätala ani jedného z nich. (Jedného som sa spýtala, či sme sa bozkávali, lebo to bol zrovna taký žúr, kde som sa za večer bozkávala minimálne so štyrmi a s posledným som skončila uňho doma, ale tento tvrdil že ne a trochu prekvapene sa zasmial.) Okrem toho mi stále niekto kupoval chlast, lebo som vyvinula novú taktiku. Keď sa vás Nemec spýta, či chcete niečo piť, akosi čaká, že si to zaplatíte sami. Takže som sa vždy zatvárila smutne, že hej, ale keď ja už nemám peniaze...a oni sa vždy zľutovali. (Ráno som zistila, že som vlastne ani neklamala a naozaj som mala už asi len dve eurá, tak vidíte.)

No a Christian? Vymenili sme si čísla a včera som si trochu písali sms-ky a Aitana na to vždy hovorí len süüüüüüüüüüüüüüüüüß. Uvidíme. Aitana mi povedala, že sa o tom bavila s Martinom (ona s ním všeobecne rieši môj život, hlavne ten sexuálny): "Čo sa deje s mojimi kamoškami a tvojimi kamarátmi?" A Martin na to: "Ne, skôr čo sa deje s mojimi kamarátmi a Wicked!"

Haha. Neviem, ale ja som povedala, že mám ešte asi tri mesiace a to je čas spoznať všetkých fyzikov, takže žiadne obavy.

Don´t think about you

Kassablanca preháňa a mystifikuje. Ich schody im v skutočnosti nikto neujebal, proste stavajú nové, kamenné, bezpečné. (Proste Nemci, Ordnung-Sauberkeit-Disziplin, nebezpečné schody v štýle "rozviklané lešenie" asi niekomu nevyhovovali...)

Je mi zle, lebo...to je na dlhšie, ale posledný klinec do rakvy bola polka Milky ktorú som zaliala mliekom, nech nežerem. (Hm.) Tento týždeň je taký pracovný, taký mega pracovný (taký asi ako majú všetci ľudia s plným úväzkom, ale tak pochopte, že pre mňa to je nezvyk) a aby mi nebolo ľúto, dobrovoľne idem pracovať aj zajtra. Naša štvrť (totiž tá kde pracujem) organizuje Seifenkistenrennen (to sa postaví také akože auto, z čohokoľvek, a potom sa v ňom spúšťate dole kopcom a kto má najlepší čas, vyhrá) a ja som v organizačnom týme. Okrem toho, že sa celý deň môžem premávať v tričku s nápisom Crew (ešte že ne screw) (alebo screwed), sa mi dostalo výsady pretekať. (Ne jak moje brucho, ktoré preteká deň čo deň ponad opasok, ale naozajsky.) Hoci som im povedala, že ja som veru už stará a opatrná, takže jednoznačne nevyhrám, ale aspoň sa povozím. Inak máme popiči Seifenkiste s leopardím sedadlom a dnes som vyrobila ceduľku s nápisom "Brzdím pred žabami" ktorú nalepím dozadu. Chacha, lebo som čo? Mega vtipná.

Okrem toho som dnes bola nakupovať s kolegami equipment do centra a tralalákali sme sa asi tri hoďky po kadejakých obchoďákoch s bytovým zariadením, až nám z toho jebalo. Cestou sme sa zasekli na 40 minút v zápche, keď sme si to chceli strihnúť skratkou cez diaľnicu, ale popri tom som sa ja s Karin ujebávala na tom, jak Krištofík pičuje za volantom ("Das ist aber ´n dummes Arschloch, ´n dummes!!!")

Keď sme skončili s tým nakupovacím martýriom, boli sme hladní jak Čenkovej deti a nanešťastie sme natrafili na jediný kebab v okolí - v Lobede. Bol to najodpornejší kebab aký som kedy jedla. Ale ten chlapík čo ho predávala! Božínku bože, prípad pre Samantu. Tak pomalého človeka som prisámpiču ešte nevidela a to poznám Aitanu a moju sestru, ktoré lámu v pomalosti rekordy. Vypýtala som si jeden klasický kebab a on ho pripravoval asi 10 minút. Nakladal uhorky a rajčiny po jednej!!!! Ale to bola ešte jednoduchá úloha. Moja kolegyňa je vegánka, tak si objednala kebab s falafelom a bez omáčky. A to ho kompletne vyhodilo z konceptu. Proste s falafelom (ale inak mal taký v ponuke, tak neviem čo bol taký vykoľajený) a ešte aj bez omáčky, no toto! A ľudia za ňou chceli zasa len s mäsom a bez zeleniny, uznajte, to je na jedného predavača priveľa, trvalo mu všetko ešte dlhšie a pre istotu sa každého ešte trikrát spýtal že aký to chceli a či do ruky alebo zabaliť. Myslela som že ma tam jebne. Od ľútosti nad tou nebetyčnou blbosťou. Krištofík sa na to nemohol dívať a kúpil si Currywurst. Potom sme sedeli na lavičke a riešili kebabára (Krištofík povedal, že podľa neho nepredá viac než 10 kebabov denne hentým tempom, ale ja som namietla, že to by mu musel niekto aj pomáhať, aby to stihol...). A ne len naše kebaby boli hnusné, aj Currywurst zo susedného stánku bola hnusná...nuž, to je Lobeda. Hentí by nezvládli ani stanicu v Hornej Maríkovej a neto ešte nejakú metropolu, kde sa premelie za deň trilión ľudí. Fúúú. Tak z toho kebabu mi je ešte furt zle...ale pre istotu som to zabila tou čokoládou. Idem si uvariť čajík. Dneska som poslušne doma a zajtra strávim deň na vzduchu, to je vlastne hlavný dôvod, prečo som chcela pracovať v sobotu, lebo inak ma nikto nepresviedčal. Čo sa týka hľadania práce, dostala som už kopu odpovedí. Záporných. Ja len aby ste vedeli, nemusíte sa stresovať, ak ma niekde prijmú, určite nebudem tajnostkárčiť.