Sťahovanie nádorov

Okrem toho, že som začala hľadať byt pre mňa a pre spolubidla (rozhodli sme sa presťahovať spolu, uf nádhera), nasleduje ešte iné, oveľa menej komplikované sťahovanie. Môjho blogu na wordpress. Rátajte s tým, že budem miestami pičovať, lebo wordpressu moc nerozumiem, ale na druhej strane neni od veci sa orientovať v takých veciach, keď už je to vlastne aj náplňou mojej práce. 

Keďže to neplánujem robiť na tajňáša a ani mi nevadí, že to tu čítate (veď načo by som to sem písala), tak tu máte link a nech sa páči: (link bol odstránený autorom...už vám ho netreba).

Robím to preto, že sa tam postupne ťahajú všetci a je pre mňa jednoduchšie. No a tak. A okrem toho ma už gúgel vážne sere!

You keep me under your spell

Tento víkend nebol veľmi berlínsky. Strávila som ho v práci (nebolo to samo o sebe až také strašné, hoci ma čaká ešte päť ďalších dní do ďalšieho víkendu a v piatok vám potom poviem, aké to je ťahať sedem dní v kuse, ok?) a po večeroch som sa vyžierala. Býva u mňa Arašídová, takže trávime večery v kuchyni, fajčíme (pre zmenu len tabak, podľa predsavzatia "Povedz zdraviu NIE") a varíme. V piatok jeden koláč, v sobotu iný. Gazdinky jak kurva. Môj spolubývajúci mi za seba a svoju frajerku napísal dnes velebný odkaz na fejsi, že ten koláč bol absolútne božský. No bodaj by ne, môžte si pozrieť na mojom druhom blogu, ako vyzeral. Ale to neni téma, ktorej sa chcem venovať.

Chcem sa venovať svojmu spleenu, keď už je tu, aby sa necítil nepovšimnutý. Netrávim teraz až toľko času úplne osamote, čo je naozaj prospešné, ale napriek tomu mám párkrát za deň chvíľku, kedy sa môžem utápať v pocitových splaškoch. Vybavujem si každý jeden pekný moment s Properom s masochistickou presnosťou. Tie menej dobré som vytesnila a aj keď sa vedome snažím, akosi si ich neviem vybaviť. Sú zahmlené. V auguste som si myslela, ako dobre som to celé uzavrela, ako kruh, koniec EVS, posledné stretnutie, nový život Vojtechovce v Berlíne. A po poslednom víkende som do toho spadla po hlave a neviem sa pozbierať. A nejak sa mi ani nechce. Neviem ani sama, v čo vlastne dúfam. V decembri mám už iba jeden voľný víkend, ten budúci. Som zvedavá, čo sa stane. (Asi nič.) 

Okrem toho mám pocit, že stále len čakám. Na výplatu, na to, čo sa stane, na cestu domov, na cestu naspäť, na Aitanu, na to či mi Proper nenapíše z jasného neba SMS-ku (občas to robieva), na to, či sa už konečne prestanem napchávať, na to, či sa mi bude chcieť upratať. A kadečo iné. Ako zaobchádzate so svojimi depresiami? Kupujete si lexaurin? Alebo ordinérnu fľašu vína? Fajčíte jednu od druhej? (Musím si kúpiť filtre a papieriky, niekam sa zašili.) Počúvate dokola rovnakú hudbu, ktorá vám pripomína dávno stratené spomienky? Flirtujete so škaredým kolegom? (Prisámpiču už s tým prestanem, lebo začne hroziť, že si v práci niekto niečo všimne a potom sa o tom budú šíriť reči a to fakt nepotrebujem.) 

Och, keď ja neviem. A hrá mi taká smutná piesňa!

The circumstances so strange how I want you to change and still stay the same

Nejak sa neviem z toho víkendu v Jene spamätať. Stále mám pocit, že je to tu niečo len dočasné a za chvíľu sa z toho sna zobudím v Properovej posteli a všetko bude dobré. Mala by som sa toho pocitu čo najrýchlejšie zbaviť, ja viem, ale nedá sa to, neviem ako a...nechcem. Som prekvapená ako krtko, ktorého vytiahnu na svetlo, že to všetko ešte stále je tak intenzívne. Myslím naňho 24 hodín denne a som smutná, lebo viem, že si zasa len staviam vzdušné zámky (a ešte aj tie sú stabilenjšie). 

Okrem toho sa okolo mňa hmýria celé zástupy chlapov, ktorí prejavujú väčší, či menší záujem o moju osobu a mňa to necháva chladnou, maximálne sa zamýšľam nad tým, ako si zachovať priateľské vystupovanie bez toho, aby si robili nádeje (a to mne nikdy nešlo, ako iste viete) (a mala by som prestať flirtovať s kolegami cez e-maily). Chcem toho jediného, ktorého nemôžem mať, aké klišé. Fuj, až je mi z toho zle. Nechcem aby môj život bol klišé, radšej nech je to gýč. 

Posledné týždne rozmýšľam nad tým, ako často a ako dlho sa človek môže v živote cítiť absolútne šťastný (stav, kedy v meste nasneží a nastane dopravný kolaps, takže meškáte do práce, ale vy si poviete - kurva, sniežik, dopiči, ľudia, veď sa tešte!) bez nejakého tieňa, ktorý sa vám vznáša nad hlavou a budí vás zo spánku. Tak ako minulý rok, kedy bol na chvíľu môj život dokonalý bez jedinej chyby a ja som síce vedela že to skončí, ale bola som tak unesená, že som sa na ten bod v budúcnosti nedokázala ani len sústrediť. A teraz sa zmietam v neistote a môj život sú statky-zmätky a z celého toho ma akurát bolí hlava. Poviete mi niekto čo chcem od života? (Minule ste sa nechytili, tak vám dávam druhú šancu, ak vás medzitým napadlo niečo spásonosné.) Chcem naspäť my chemical romance. Chcem chcem chcem! Inak sa hodím o zem! (Ale keďže som stará a zodpovedná, najprv tú zem poumývam.)

Sorry že nedokážem napísať niečo veselé (napriek tomu že sa každý deň nejaké veselé veci aj udejú), ale momentálne som psychicky rozhodená a neviem odhadnúť, ako dlho to potrvá.

You don´t have to tell the truth

Víkend v Jene ma psychicky rozjebal a zároveň mi pomohol z berlínskej depky. Som rozpoltená ako romantický hrdina, aj keď na mne nič romantické nie je.

V piatok keď som pelášila po jenských uliciach smerom domov do domu dobrovoľníkov, mala som v krvi viac adrenalínu, než sa vám vyplaví po požití pol gramu pervitínu. S backpackom na chrbte a mojou mizernou kondičkou som teda vyvinula obdivuhodnú rýchlosť. Potom som až do polnoci poskakovala po dome ako naspeedovaná lasica a nevedela sa ukľudniť. Bolo to ako návrat domov. Cítila som obrovskú radosť a zároveň sa mi do očí tlačili slzy, lebo som si uvedomovala, že v pondelok sa budem musieť vrátiť do Berlína (ktorý mi mimochodom tak veľa ľudí závidí a ešte aj ten Prenzl-Berg, vysnívaná štvrť každého hipstera, hej, tak je to). 

V sobotu ráno sme vstali, dali si super raňajky a šli trochu do mesta nakupovať (irónia, ja viem, ale ja som zatiaľ nedošla na to, kde je tu nablízku Yves Rocher a potrebovala som odličovač, tak som si ho kúpila v Jene) a ja som bola šťastná, že sa môžem prejsť po svojom meste. Viete, taký pocit som mala keď som sa po dlhšej dobe vrátila prvýkrát do Bratislavy, ale som zvedavá, či tento rok na Vianoce príde ten moment, keď sa vrátim do svojho skutočného rodného mesta.

Potom sme nakúpili nejaké potraviny a vrátili sa domov variť večeru. Všetko bolo tak trochu slávnostné. Jedli sme pri sviečkach, potom sme vyprázdnili fľaše, schystali sa a vyrazili do Cafe Wagner, kde sa konal koncert (dobrovoľníci mali vstup zadarmo, lebo pomáhali pri organizácii a ja som s nevôľou musela zaplatiť desinku za vlezné) a bolo tam nastúpené celé Ibero, lebo jedna z kapiel bola juhoamerická. Speváčku som mimojazdom doučovala v mojom kurze nemčiny. Takže som stretla na jednom mieste všetkých priateľov a keďže nikto okrem dobrovoľníkov nevedel, že prídem do Jeny, bolo to veľké prekvapkanie a len sme sa objímali a vítali a bolo to absolútne úžasné. Po koncerte som sa chystala na Inselplatz (mala som fakt šťastie, že zrovna v ten víkend sa tam konala party) a medzitým mi došla ešte aj SMS od Propera, že tam je tiež. (Samozrejme som mu písala že prídem do Jeny, viete...a teraz je čas skončiť so sebaklamom a klamom ostatných a priznať si, že ho ešte milujem. Bodka. Popojedem, späť k textu.)

Takže som vyrazila jak divá sviňa a v rekordnom čase sa dostavila na miesto činu. (Ja viem...ale dajte pokoj.) Bolo to...brutálne. Žúr hodný Berlína so všetkým čo k tomu patrí. Na Inselplatz sme boli do pol 4 v nedeľu poobede a potom som šla spať k Properovi. Asi o 11 večer som sa konečne vyplazila, že idem domov, lebo som mala na pondelok plány a tak bolo pre mňa praktickejšie spať tam kde mám všetky veci. Lúčili sme sa hodinu. Bolo to smutné a pekné zároveň. Len sme sa objímali, ja som revala že nechcem ísť naspäť a neviem čo so životom a on ma utešoval a hovoril mi, že všetko bude dobré. Nie som moc poetická a tak neviem opísať tú chvíľu, ale bolo to krásne, to vám musí stačiť a myslite si čo chcete.

V pondelok som si vyhradila celé poobedie na moje Jugendzentrum. Ani tam nikto nevedel, že prídem, takže len pleštili oči a bežali sa so mnou zvítať. Smutné a veselé zároveň. Pre nich viac veselé, pre mňa viac smutné, povedala by som. Najdojemnejšie (a to bez irónie) bolo, keď mi tri moje teenagerky zaspievali v štúdiu Shine bright like a diamond od Rihanny (minulý rok som mala chuť vyhodiť poistky, keď som to niekde počula a teraz som tam sedela a chcelo sa mi plakať a dnes som si to na youtube púšťala trikrát za sebou...) a potom mi vyrobili tašku - nasprejovali tam logo Huga a napísali svoje mená a aj moje meno a ešte mi to aj dali s úplne nádherným venovaním. Fakt mi skoro slzy tiekli. Pýtali sa ma, či mi chýbajú...keby vedeli koľko som sa tu už naplakala, ani by mi neverili. Bolo to celé fakt úžasné, ako z nejakého gýčového filmu. A noví dobrovoľníci povedali - ty si zanechala fakt dobrý dojem! (A celý rok som to netušila, vidíte...)

Takže keď som sa vrátila do Berlína, bola som smutná a pri pomyslení, že v utorok mám ísť do práce, ktorú neznášam, mi zasa bolo len do revu. Našťastie som bola unavená a okrem toho tu mám návštevu (pokračujem v páchaní dobrých skutkov a poskytujem azyl ľuďom čo prichádzajú do Berlína hľadať šťastie, alebo čokoľvek). Býva u mňa Arašídová. A to ona dorazila ku mne vlastne ešte v nedeľu a keď som to niekomu hovorila (lebo sme sa vlastne reálne nepoznali), ľudia na mňa kukali trochu čudne, v zmysle - ty necháš u seba niekoho, koho si v živote nevidela? No...hej. Lebo ja mám inštinkt a ešte som aj naivná a verím v ľudské dobro. A to sa vypláca. No každopádne som nemala čas sa utápať v depresii (a dostala som slovenské sladkosti a kofolu, juchú!!!), takže super.

No a po včerajšku, keď som mala zas jeden z dní, kedy sa mám chuť hodiť pod prichádzajúce metro, prišiel dnešok a napriek celodennému daždu a poobednej šichte sa cítim super. Dokonca bola v robote sranda, lebo som sedela s chalanmi a ne s tetami v strednom veku. Uf a dokonca som s jedným zákazníkom debatila po anglicky ("You have to do the Überweisung please, we can´t abbuchen again.") Okrem toho mi zazvonil telefón zrovna uprostred údrbu a mala som čo robiť aby som to predýchala, zatiaľ čo moji kolegovia sa od smiechu váľali po stoloch, keď ma videli ako lapám dych. Čiže dnešok je pozitívny. Inak vám nemám čo povedať, už toho aj tak viete priveľa. Teraz ma môžete kľudne odsudzovať alebo ľutovať, prípadne mi dať nejaké rady do života, každý podľa chuti.

Daily life

"Prosím Vás, tu sa niečo pokazilo, ja keď sa prihlásim, tak vôbec nemôžem meniť svoje dáta, veď to vždy išlo, čo sa dačo pomenilo???"

"Ani keď kliknete na ´Zmeniť´?"

"Aha...ahaaa...noo...bože ďakujem Vám!"

Ale okrem tohto, ktorý bol fakt zlatý, na mňa dnes jeden naziapal (k slovu ma nepustil) a potom tresol telefónom. Totiž, určite by tresol, keby mal slúchadlo a takto mohol len stlačiť gombík a to ho určite tak neuspokojilo. Ani už neviem o čo šlo, lebo ten posledný výlev som nepočúvala. Dokážem medzičasom vypnúť pri nedôležitých kecoch. Cha. Za chvíľu budem úplný profesionál (v ignorovaní).

Včera som sa na 18 mesiacov upísala diablovi fitness centru. To preto, že pri 18-mesačnej zmluve je najnižšia cena (ktorá je aj tak dosť vysoká na moje pomery, ale človek si inak nič nedopraje, však?!). A Môžem tam chodiť ako často chcem a na všetky kurzy a aj do wellnessu (keď sa mi nebude chcieť cvičiť, aspoň mám hento, aby som nemala pocit, že prachy vyhadzujem von oknom). Inak je to celkom akože luxusné fitko, kde mám prvú hodinu s osobným trénerom, ktorý sa zrejme zhrozí nad mojím stavom a naordinuje mi tréningový plán, ktorý bude aj pravidelne kontrolovať a prispôsobovať. A celkovo sa mi to tam veľmi pozdáva, tak som hneď včera šla na jogu (neviem prečo som doteraz žila v presvedčení, že na joge sa človek nezapotí, ale už som si mienku poopravila). Takže za 18 mesiacov budem sexoška, len toľko som chcela.

(V skutočnosti ma tam najviac dohnali moje strašné bolesti chrbta, lebo to predsa nie je normálne v mojom veku a teda som nemala na výber. Aha, ešte jedna výhoda - nemusela som zaplatiť registračný poplatok, či čo to majú, 140 euro, lebo môj zamestnávateľ je v nejakej ich grupe, ktorá poskytuje výhody. No popiči ne?)

A teraz čaute, idem na miestny úrad sa prihlásiť na pobyt. Už by sa patrilo.

Prichádza zima

Už som bola takmer presvedčená, že si idem hľadať nový podnájom, lebo som neni ochotná financovať niekomu meditácie v indickom kláštore. A potom som mala dve návštevy, ktoré boli z môjho bydla nadšené a ešte sa stala jedna vec, ktorá bola dojímavá a vtipná zároveň. A rozhodla som sa vyjebať na to a zostať, napriek zvýšenému nájomnému. Môj spolubidlo sa totiž pre jeden raz zatváril vážne a so slovami "Môžem ťa o niečo poprosiť?" spustil "Neodcháááááááááááááááááádzaj!!!!" (Tak trochu štýlom "Baby pleaaaaaaaaaaaaaaase don´t go".) A to bolo také zlaté a vlastne má pravdu, lebo my sme ako spolubývajúci absolútne perfect match a ako nájdete druhého takého?)

V piatok večer som namiesto divokého žúrovania a znepokojovania Berlína prekladala texty pre drahú mať a trávila večer slušne doma. V sobotu ráno som sa vytrepala na Westkreuz vyzdvihnúť šialenú Maďarku. Ešte si na ňu pamätáte, či? Spolubývajúca z Jeny, ktorá ma neskutočne vytáčala. A ako to už býva, nakoniec mi aj ona začala chýbať (aj keď som si to takto otvorene zatiaľ nepriznala) a keď mi napísala, že ide do Berlína a nejak jej nevyšiel nocľah, a tak či nemôže prespať u mňa, radostne som jej odpovedala, že jasné!

A čuduj sa svete, ale je to s ňou v pohode! Správa sa celý čas normálne, tie najhoršie stavy ktoré mala po príchode do Jeny akosi pominuli. Čo je trochu smutné je, že ma navštívila zrovna ona, hoci my dve sme spolu nemali nejaký extra super vzťah a všetci kamaráti, ktorí mi rozprávali ako im budem chýbať a chystali sa prísť do Berlína, na mňa viac-menej kašlú a nikdy nemajú čas ani odpísať na správy. Hm, vidíte ako to je. Každopádne ja idem do Jeny budúci víkend a už sa neviem dočkať, je to ako ísť domov.

Tak sme v sobotu preliezli nákupné centrum (mám len tri úlovky, je to suboptimálne) a večer došla ešte Justina a varili sme. (Plnené baklažány, moja špecialita.) (Dokonca som zvládla obhospodáriť plynovú trúbu!!!)

Plán bol ísť do Magdaleny a keď sme sa tam po siahodlhých peripetiách, ktoré sa mi teraz nechce vysvetľovať konečne dotrepali, zistili sme k mojej nevôli, že vlezné je 15 euro. To ja teda nejsom ochotná zaplatiť, tak sme hľadali niečo iné. Cestou sme stretli dvoch chalanov, ktorí sa spýtali, či mi môžu nejak pomôcť (pobiehala som okolo Ostbahnhof, lebo som čakala ešte na Justinu a nevedeli sme sa nájsť). Bola kurevská zima, tak som im povedala, že ak chcú, môžu ma zohriať, lebo to by mi teraz naozaj padlo vhod.

Nejak sa nemali k činu, iba klipkali očami, tak som im navrhla, nech sa k nám pripoja, lebo hľadáme nejaký klub. Bez problémov. No a viete čo, nakoniec sme akurát dve a pol hodiny chodili hore dolu, mrzli sme a mne krehli prsty lebo som držala v paprči pivo. Tých dvoch som nazvala Helmut a Otto, najprv sa bránili, ale nakoniec sa poddali a začali sa tak oslovovať sčasti aj navzájom (taký mám ja vplyv). Tvrdila som, že sa volám Svetlana a rozprávala som so silným prízvukom (ale to ma po chvíli prestalo baviť).

Keď sme po tejto nočnej prechdázdke klesli do stavu najhlbšieho zúfalstva, vliezli sme niekam, kde už ma v živote nikto neuvidí. Fritz Club. Typická turistická diskotéka s komerčnými rádiovkami a diskofilným osadenstvom. Absolútne príšerné. Mali aj electro floor, ale prosím vás, to aj taký neznalec a elektrický začiatočník ako ja dokáže rozlíšiť, že to bolo pekne napiču electro a vlastne to ani nebolo, len to oni tvrdili.

Nemala som chuť tancovať, tak som sedela na nejakých schodíkoch s Ottom (či Helmutom?) a kecali sme. Hovno som počula a čakala som, kedy mi strčí jazyk do papule. Nejak sa k tomu neschyľovalo, aj keď sme mali ksichty asi tri milimetre od seba, tak som nakoniec prevzala iniciatívu a spravila som prvý krok sama. Vôbec s tým nemal problém. Nejaký čas sme sa ocicmávali a potom som ho bezostyšne pozvala k sebe, pozrieť si moju zbierku motýľov. Nad odpoveďou nerozmýšľal a stále sa na mňa lepil, presne tak si predstavujem optimálny one night stand.

Musím povedať že po dlhej dobe konečne jeden, čo stál za to a stál dokonca aj za tú tabletku po, čo som si dnes musela šupnúť. (Nerobili sme to bez gumy, ale aj tak mám svoje dôvody a verte že sú opodstatnené, lebo ja som tabletku po ešte nikdy nebrala, ako tvrdí Foxy Roxy, mám zrejme nervy zo železa.)

Odišiel dnes okolo obeda bez zbytočných rečí a otázok, takže sa nikto nemusel cítiť trápne. Jediné, čo tu po ňom zostalo je hovadský cucflek na mojom krku, ktorý musím zajtra nejak zamaskovať, lebo v práci to nemusí každý vidieť.

Osadenstvo v kuchyni na mňa hneď vrhlo vševedúce pohľady a spolubidlo si spieval "She got laid, lalalaaa". Heh. Potom sme preriešili tabletku po a cucfleky, každý pridal svoju trošku do mlyna a osobnú historku (teda baby, spolubidlo samozrejme tabletku po nikdy nežral...a predpokladám, že ani s cucflekmi nemá nejaký veľký problém, lebo je černoch a to tak nebije do očí).

Bolo aj navarené, tak ma nakŕmili a potom sme počúvali na youtube kadejaký trash, ako každú nedeľu (hlavne Günthera s jeho neprekonateľným Oh you touch my tralala) a Willst du mit mir Drogen nehmen (to sú zasa nedeľné lekcie nemčiny s využitím hudobnej metódy). Môj spolubidlo totiž vie po nemecky asi päť slov (medzi iným wunderbar, ale len preto, že v tom slove je bar), ale teraz už ovláda aj frázy ako "Wir gehen zusammen den Bach runter". Som na seba hrdá, že aj v ťažkých časoch cholery stále niekoho niečo učím. Chacha.

A viete čo? Teraz idem piecť palacinky.

Alle Farben

Ak máte radi nemecké electro (no dobre, ja viem), vygooglite si Alle Farben. Je to popiči vec. Tip som dostala v jedno upršané nedeľné (tuším) dopoludnie v posteli istého kamaráta Aitaninho frajera ešte voľakedy v Jene. Okrem tohto rozšírenia mojich hudobných obzorov (a čudnej funny cigarety) z neho nebol absolútne nijaký osoh.

Z vyjebaných slúchadiel ma bolí hlava aj uši a pritom mám pocit že takmer nepoužívam mozog. Takže to bude z toho zvuku. A niektorí príšerne vyslovujú sykavky, až mi z toho praskajú bubienky a nemôžem na nich zarevať, dopičeeeee, choďte k logopédovi! Občas ale zavolá niekto, kto sa volá Kockott. True story, real life a real talk. V zmluve som sa síce zaviazala, že nijakú informáciu nesmiem vyniesť mimo firmy, ale uznajte, že o toto meno som sa musela podeliť. Navyše už aj tak neviem čo s ním bolo. Len si pamätám, že našu mantru "oslovte zákazníka menom aspoň trikrát za rozhovor" som rozhodne nedokázala dodržať, lebo inak by som sa neovládla. Stačilo mi vysloviť to raz. Herr Kockott. Uf.

Bez ohľadu na to, že dnes volal zas iný, ktorého meno znelo ako zo zlého porna z osemdesiatych rokov a ešte bol aj doktor a môj šéf mal na tom neskutočné újeby (môj šéf, ktorý hneď v prvý deň povedal, že sa cez tie mená máme preniesť a ne si z toho robiť celé dni srandu, hej). A to ani nevedia, že ja sama pre seba zákazníkov volám kundy (no veď viete, po nemecky sa to povie der Kunde, to si koleduje!) a Kundennummer (ktorým sa musia identifikovať) si pre seba nazývam kundie číslo.

V sobotu idem oplieskať svoju prvú výplatu (no, je to len trojmiestne číslo, ale keď sa niekedy trhnem a odrobím si riadne pracovné časy, možno sa prehupnem cez magickú tisícku...len je možné, že mi z toho zasa stiahnu viac, takže možno sa prehupnem leda do riti) do najbližšieho nákupného centra. A zajtra je pátek!!! A ja som sa minulý víkend tak zničila, že sa mi nežiada ísť von. Zaujímavé. (Drogy jsou špatný.)

Inak oné. Prší furt. Akože nechce sa mi ani kokot a musím sa ísť prihlásiť na miestny úrad už konečne...a to som oddnes znova na pochybách, lebo domáca nám napísala mail, že chce zdvihnúť nájomné, pritom nás už aj tak nechutne obťahuje a žije si za to v Indii. Za naše prachy!!! Takže jej plánujeme napísať, že nič také a keď si to nerozmyslí, začneme si obaja hľadať niečo nové. Čo je v mojom prípade viac než suboptimálne, lebo som tu len mesiac a ten byt má skvelú polohu (aj keď je to brloh). A kde ešte zoženiem spolubidla, ktorý mi bude furt nosiť jointy?

Teraz som vám predostrela tri nesúvisiace témy, robte si s tým čo chcete.

Wochenende

Ak sa chcete zoznámiť s novými ľuďmi, stačí sa voziť v S-Bahne. V piatok som nezohnala nikoho, kto by so mnou chcel žúrovať a tak som sa rozhodla, že pôjdem sama. Prvýkrát v živote a bol to čudný pocit, ale vlastne som sama nebola ani päť minút. Aitana bola u mňa na večeri a keď sme šli S-Bahnom (ona domov a ja niekam), hneď tam som stretla nejakých dvoch chalanov, na ktorých som sa prilepila s vysvetlením, že potrebujem spoločnosť. Oni si od mojej prítomnosti sľubovali, že nás pustia do klubu (lebo berlínske kluby sú otrasné v tom, že môžete čakať aj dve hodiny a ak sa nepozdávate sekuriťákovi - a to nemusí mať normálny dôvod, stačí, že sa mu nepáčia vaše gate - tak vás otočia a pošlú do piče). Vystúpili sme na Ostkreuz a chvíľu chodili hore dolu (odmietla som vyčakať tristometrovú radu pred Wilde Renate, nech je to akokoľvek slávne miesto, mám ich v piči) a cestou stretli nejakého Poliaka. Celý čas sa chvastal, že on pozná všetky party v Berlíne a už bol trimiliónkrát v Berghain (klub so železnou bránou, kam je hrozne ťažké sa dostať a všetci tam chcú ísť, lebo tam neplatia žiadne pravidlá, môžete mať sex kde chcete a s kým chcete, šňupať koks priamo na bare a čojaviemčo ešte, moja predstavivosť asi ani tak ďaleko nesiaha) a pozná ochrankárov a blablabla. Šiel mi hrozne na nervy. 

Nakoniec sme skončili v About Blank, kde som udolala ochrankára 10-minútovým monológom, že ak sa mu nepáčim, nech ma pošle preč, ale nech to urobí hneď a neskúša ma či viem aká party sa tam práve koná (lesbická) (myslím, že testujú, či sa tam nedostanú nejakí homofóbni ľudia, ale uf...bože, toto nie je cesta!)

Nakoniec už ho nebavilo ma počúvať a poslal nás dnu. Zaplatila som vstupné a odvtedy už nič. Poliak sa vyvrbil ako dobrá spoločnosť a hentých dvoch sme postupne stratili a zostali len vo dvojke až do deviatej, kedy nás vyrazili, že dopijeme dofajčíme záverečná.

Sobotu som celú prespala, konc celú, keď som sa prebrala, už bola zase tma a akurát som sa pozviechala, osprchovala a šla naspäť do pelechu. O desiatej došla Aitana, že ideme žiť. Tak sme šli, ale veru musím povedať, že moje telo takéto víkendy už neprijíma najlepšie, haha. S-Bahn zastal v polovici cesty, lebo nejakí šialenci behali po koľajách a tak sme nakoniec vystúpili na Warschauer Str. a našli nejaký bar kde sa neplatilo vstupné. Bolo to aj presne tak narvané a hudba nič extra, ale aspoň zadarmo, eh. Tam sme stretli nejakého Aitaninho borca aj s borčím kamošom (ktorí mimojazdom vyčakali včera radu pred Renate a nepustili ich dnu, tak čo som hovorila). Neviem ako inak ich nazvať, lebo to boli presne také tie typy jak z magazínu, hezouni a dobré postavy a tak. No, prečo ne. Neopila som sa, ale prekecala som noc s kamošom a akosi sme sa nakoniec začali bozkávať. Už som to tušila dlhšie, že k tomu dojde, ani sa mi moc nechcelo, ale keď už raz začal... Potom sme šli ku mne a ... nebolo nič. Asi mám zlú karmu, alebo mi nie je súdené byť prejebaná, alebo ja už neviem. Telo dokonalé, kokot adekvátny a viete čo? Nepostavil sa mu. Myslím, že sa cítil dosť trápne, lebo sa vyparil dosť skoro ráno, už o pol deviatej ho nebolo. Ale nechal mi tu číslo. Ešte si rozmyslím, či sa ozvem. Jednak je to zajac o štyri roky mladší (och), ale zasa...keby ste videli to telo. Brucho jak doska. Ale hovorím...ktovie či bol nervózny, lebo som staršia alebo čo. (To ja som zase nervózna, lebo moje brucho je všetko možné, len ne podobné doske, ale on nevyzeral že by mal s tým nejaký problém.)

Každopádne, dnes som po dvoch týždňoch upratala brloh, konečne vymenila periny a pozrite na to, je pol 12 a ja už mám za sebou pol nedele. Zaujímavé. Občas je pekné nepreháňať to s excesívnym žúrovaním, napríklad včera ráno som myslela že dostanem infarkt. (Ale nedostala.)

Zhrnutie

Negatívna udalosť dneška: môj comp mi oznámil že battery is fucked up (alebo dačo také). To nie je najhoršie, už som to čakala. Teda zlé to je, ale nepokazilo mi to náladu, viete čo myslím.

Dnes má polka Nemcárne svátek, takže sme v robote chytali lelky, vykecávali sa a nudili. S kolegom si už celý týždeň píšem maily typu "Vidíš už piatok?" a dnes mi drzo navrhol, že mu mám navariť. Som zvedavá, či sa táto interná (na tajňáša) komunikácia prehupne do flirtovania, čo rozhodne nebol môj úmysel. (Keď sa nad tým zamyslím, môj úmysel nebol vôbec nič, lebo on mi vlastne začal písať.) (Uf, keby to zistil šéfko, tak by sa asi netešil, hoci keď sa nič nedeje...čo ja viem, nejsom si istá, ako to je, lebo inak nás sledujú jak Veľký brat, merajú nám prestávky a vôbec.) Sľúbila som mu, že v pondelok navarím pre celý tím päťchodové menu v našej kuchynke (kde sa nachádza drez, kávovar a mikrovlnka, toľko k vybaveniu). 

Aj zákazníci boli dneska do pohody, najlepší sú takí, čo volajú a nariekajú, že im dačo nefunguje a keď im krok po kroku vysvetľujem ako to majú urobiť, tak to zrazu funguje a oni potom začnú - no viete, ale predtým to fakt nešlo, verte mi! Ja nechápem, že teraz to zrazu funguje!

Je to hrozne smiešne, lebo ja presne viem ako to myslia, tento problém mám celý život, keď sa o niečo pokúšam na compe sama, nejde to a keď mi dojde dakto pomôcť, zrazu to je ľahké a ja vypadám ako debil. Takže ja som kompletne na ich strane. (Škoda že im nemôžem povedať že ani ja nemám moc tušenia ako to funguje...ach, deti, nevolajte do call centier, vidíte ako to v skutočnosti je.)

Jeden 15 minút hľadal svoje identifikačné údaje a popri tom sa ma vypytoval, do kedy robím a kedy som vstávala a či ráno potrebujem veľa času na úpravu a kokotiny pičoviny a na konci mi odporučil nech moc nežúrujem cez víkend. Celý čas som sa udrbávala a zasa len ľutovala, že sa nemôžem zapojiť do konzervácie tak ako by som si želala, lebo musím zostať profesionálne nad vecou. Ach jaj.

Zlý Olaf sa stále plichtí po floore, ale aj dnes ma nechal dýchať. Len chodí a úlisne sa usmieva.

Aha a aj dobré správy z bojišťa - dnes sme písali test (aha, to je ďalšia chuťovka, každý mesiac nás testujú, či vieme všetko čo máme vedieť, horšie než v škole) a mala som 89%. Tak sa všetci tešili, hlavne Teamleiter atď. Ja som mu aj včera povedala, že to neni moja téma a absolútne nerozumiem technike, takže sa síce všetko dokážem naučiť, ale potrebujem to extra vysvetliť. Inak ma pochválil za pokrok. Vraj aj Zlý Olaf povedal, že sa rýchlo učím (pfff, bodaj by ne, panebože, hádam mi ten unverzitný titul nedali len zo srandy).

Asi im aj trochu lepí, lebo dvaja ľudia na to hodili bobek, že taký projekt robiť nechcú. Tak sa nám snažia všetko do tých gebulí vtĺcť a velice ochotne vysvetľujú aj štyrikrát to isté. Inak pre moju osobnú satisfakciu - zistila som, že Olaf plno vecí nevie a poradil mi sčasti úplne zle. Cha. Nikomu sa tým nechválim, ale v duchu som si škodoradostne mädlila ruky.

Božínku, tento blog má byť o fasa živote a ne o mojej robote (ako to bolo, že radšej sa ušukať k smrti, ako v domove dôchodcov spomínať na pracovné úspechy...?)

A preto idem dnes žiť, aby sa konečne dačo udialo.

Otázočka

Vie mi niekto povedať kód HTML ktorým dostanem nadpis do stredu? Čo? Keď už som taká hovadsky zbehlá, čo sa týka serverov...

Nothing has changed

Otázky, ktoré ma nepretržite zamestnávajú: "What the fuck am I doing here?" a "Toto sme chceli, občania?"

Včera som napísala pár nechutne zúfalých a urevaných mailov, lebo som nevedela, ako to zo seba dostať a chcela som počuť pár teplých slov. Mame a Loverovi. Ak sa pýtate, prečo zrovna Loverovi, nedám vám asi nijakú uspokojivú odpoveď. Už je to raz tak, že s Loverom bola vždy rozumná reč, bez ohľadu na to, čím sme si prešli a občasne sme stále v kontakte. On je (sama nerozumiem prečo) jedna z osôb, ktorým dôverujem a som schopná sa im vyrevať na ramene, hoci máme za sebou dosť čudnú minulosť. Ale tá dôvera tam akosi zostala a viem, že on ma nebude bezdôvodne kritizovať a dokáže ma povzbudiť. Má na to nejaký talent.

Mama je jasná, mama vám vždy vie napísať, čo potrebujete počuť. Aj dvakrát. 

Tento týždeň je celý skurvený, chvalabohu je zajtra piatok (nebudem sa tu rozkvakovať o tom, že máme v práci test, už teraz je mi pri pomyslení na to akosi nevoľno) (alebo je to z tej mega porcie karfiolu, ktorú som zajedla plnenými perníčkami?) (myslím, že z toho testu).

V Berlíne nemajú nijaké sviatky, len Vianoce a Veľkú Noc (no a deň zjednotenia, ale inak asi furt pracujú, to kam som sa dostala???) a tak zatiaľ čo zvyšok Nemecka si váľal šunky dnes alebo zajtra, my sa tu ideme z kože zodrať.

Zlý Olaf ma dnes nechal na pokoji, hoci keď som ho ráno uvidela, úplne mi stiahlo vnútornosti. Celý deň sedel asi meter odo mňa (má tam nanešťastie svoj Arbeitsplatz) a prvé tri hovory som sa nedokázala sústrediť, lebo som mala pocit že tajne načúva. (Jasné že nenačúva, má dosť svojej roboty, ale viete ako.) Inak Zlý Olaf, to je skoro ako strýko Emil na čiernom aute, ktorý sa na vás v noci príde pozerať cez okno, keď budete neposlušní (písalo sa o tom v Knihe rozprávok pre neposlušné deti a ich starostlivých rodičov). Prípadne pre ešte neposlušnejších bola varianta, že ich strčia do rakvy k strýkovi Emilovi. Predstava, že ma strčia do rakvy k Zlému Olafovi, ma napĺňa nefalšovanou hrôzou, rovnako ako ten test.

A prečo je tento týždeň ešte skurvený? Napríklad kvôli daňovému úradu, aj keď to bola vlastne moja chyba, že som nič nevybavila (zato som bola odporná jak ráno po opici na tú tetku za prepážkou) (lenže to je zákon akcie a rekacie, na mňa tiež dennodenne občania vyziapujú za veci, ktorým ani len nerozumiem, ne to ešte aby som ich zapríčinila), ale na druhej strane to bol už len dôsledok toho, ako som nehorázne uštvaná z behania na jebnuté úrady, prosenia nadriadeného, aby ma kvôli tým úradom pustil skôr z roboty, kde musím inak trčať do pol šiestej (každý úrad je otvorený do šiestej len raz do týždňa, čo je vám v takom prípade aj tak na holý kokot) (keby aspoň na holý kokot) a celkovým nervom a depresii. 

A to ešte ani nezačala skurvená zima! Ešte stále je relatívne pekne, schladilo sa, ale neprší (stavím sa, že zajtra začne, len preto, že som to sem napísala, čas začať namiesto laku na vlasy používať impregnačný sprej). Ale napríklad včera som zaliezla a dosť skoro zaspala a dnes ráno som sa namaľovala, aby som predišla záchvatom plaču (zaujímavé, ako to dokáže pomôcť, keď nechcete mať rozmazaný make-up). Cestou do práce som počúvala jeden remix, ktorý som dokola omieľala v Jene a mám k nemu rôzne (zväčša nepublikovateľné) spomienky. A zasa mi bolo do revu. Ale nebola som schopná to prepnúť. keď už sebatrýzeň, tak poriadna. Zatláčala som slzy (revať ráno o pol deviatej je predsa len trapas) a sústredila sa na to, že...ehm...že...zajtra je piatok? Asi. A sledovala som ľudí v U-Bahne a rozmýšľala som, v akých sračkách sa asi topia oni. 

Vždy, keď mnou lomcujú nejaké extrémne pocity, sledujem ľudí v MHD a uvažujem, či sú tiež zrovna smutní, alebo šťastní, alebno či majú v piči, či je ich život taký, ako si predstavovali, keď to v prvom ročníku kreslili na výtvarnej, alebo či otehotneli v 16 a teraz žijú na podpore. Či ich zrovna v škole čaká písomka z matiky, na ktorú sa neučili, lebo sedeli do noci na fejsi, alebo či ich tam čaká frajer, s ktorým poobede prvýkrát v živote vyskúšajú halucinogénne huby.

Či ich bije manžel, alebo či ich podvádza žena. Väčšinou na nič neprídem, lebo vystúpim skôr, než stihnem v hlave rozvinúť celý príbeh niekoho iného. Mohla by som byť režisér, keby som na to mala nadanie. Alebo scenárista. 

Zasa som niekde inde. Vidíte, aj som na chvíľu zabudla, že zajtra sa ráno potrepem na daňový úrad, kvôli tomu budem meškať do práce a cítiť sa trápne a dúfať, že to bola posledná pičovina, čo mi stojí v ceste k úspešnému zaradeniu sa do spoločnosti. Alebo že aspoň nebudem riešiť sto pičovín tohto typu každý mesiac.

Absolútne suboptimálny deň

Kým začnem v štýle kurva-kokot-piča-jebať-cecky, ešte dačo - nefunguje mi vyjebané kúrenie! A doteraz to šlo, nechápem, čo sa deje, ale ak s tým niekto niečo nespraví, asi ma tu v zime jebne. Viete (a teraz to tu bude kurva úprimné), necítim sa tu síce doma (jediné čo milujem na tejto izbe je môj matrac), ale ten byt je ok, je v centre a spolubidlo (naschvál s I a ne s Y) je super. Inak tá izba páchne cigaretami, lebo sa tu fajčilo a je malá a celkovo nie je útulná, lebo nemám čas, ani peniaze s tým dačo robiť. (Tuším mám dokonca menej času ako peňazí, čo doteraz nikdy nebol môj prípad. A hovorím vám, že peňazí mám kurva málo. Zrovna tak na to, aby som si zaobstarala niečo, vďaka čomu cez víkend zabudnem.) Takže ako, to kúrenie ma vážne sere.

A teraz prejdime k ostatným sračkám, ktoré sa mi dnes od rána vylievajú na hlavu. Jednak už včera mi bolo akosi smutno, lebo viete ako, som síce v D-lande a tak, ale som relatívne sama. Nemám taký Netzwerk a preto som počas dlhým temných večerov sama doma, prípadne so spolubidlom si pokecám, ale chápete čo myslím. (Btw spolubidlo si kúpil vaporizátor za vyše dve kilá a vyrába čistý extrakt z trávy, ktorý fajčíme s nejakého igelitového vrecka, poviem vám len - nárez jak sviňa a koniec nezdravému tabaku.) A Robert tiež robí na smeny, takže nemá vždy vtedy čas keď ja a Aitana je späť v Erfurte. 

Teraz cez víkend som bola na EVS comeback seminári v Kolíne, ktorý bol úplne popiči, zoznámila som sa s kopou ľudí, aj z Berlína (založili sme Stammtisch, kam sa chystám pravidelne dokvitnúť, aby sa môj social life zdvihol z bahenného dna). Okrem toho tam bolo pár ľudí, čo robili EVS na Slovensku a v Čechách a tak som kecala s Nemcami v rodnom jazyku, oni ospevovali slovenčinu a moju rodnú zem (príjemné počúvať) a dokonca sme spievali Horkýže (Nazdááár, čo si ma nepamätáš a Hurá už mám 18, no na skapanie).

Bolo to úžasné, ako vrátiť sa v čase, všetci s tým istým zážitkom, istou post-traumou a chaosom v hlave. Kam vlastne patrím? Okrem toho som objavila celkom zaujímavé možnosti ďalšieho vzdelávania, síce je to všetko v rámci dobrovoľníctva, ale viete, semináre nikdy nie sú na škodu a ani pracovné skúsenosti, nech už robíte hoci zadarmo. Aspoň to vyváži moju naničovatú prácu. Čím sa dostávame plynulo k hlavnej téme večera. (Krehnú mi rybie prsty.) (To nie je hlavná téma, to je poznámka na Margo. Kurva, margo s malým m samozrejme, to už zas myslím na sladkosti a v hlave mám tyčinku Margot.)

Also. V robote som mala dnes absolútne pičúsky deň. Po tom, čo už mi to pár dní šlo lepšie a aj ma pochválili (hlavne za maily, to si pamätajte, to je dôležité), ma dnes celý deň počúval Olaf. Olaf je hrozne nudný patrón, čo nám robil teoretické školenie. Sám vôbec nerobí telefonistu (neviem čo je presne jeho úloha, ale to nie je podstatné, podstatné je to, že on síce ovláda teóriu, ale v praxi to nerobí). A je taký čudný a ja som z neho hrozne nervózna. Len sa tak divne pozerá a nič nehovorí, nedáva mi najavo či to robím dobre alebo zle a to ma doráža ešte viac. Viete, keď vás pri telefonovaní niekto počúva, automaticky sa viac pýtate na všetko, čo máte robiť, aby ste sa uistili. Všetci ostatní prikyvovali, alebo krútili hlavou, ale Olaf pozerá pred seba skleným pohľadom, ako v trolejbude a nedá mi šancu. 

Prípadne ma nechá niečo povedať a potom až krúti hlavou a potom to celé vyznie trápne, lebo sa musím zákazníkom ospravedlňovať a meniť výpovede a celé to znie hrozne amatérsky. Okrem toho som urobila miliardu chýb, ktoré už som medzičaom nerobila, len z nervozity. No a zlatý klinec do rakvy bol, keď mi skontroloval e-mail. Aby som vás uviedla do obrazu. Všetky tie floskuly čo sa píšu do oficoš mailov som odkukala od kolegov, ktorí nás trénujú. Viete, také tie drísty na úvod, na záver, určité slová, ktoré sa používajú v oficiálnej komunikácii. (Nebudem sa tváriť, že to pre mňa nie je ťažké, nemčina stále zostáva cudzím jazykom a ja som doma hlavne v slangu. Tak sa snažím pozerať, čo píšu iní a potom to aplikujem.) Sledoval ma ako píšem a zdrbal mi každú jednu vetu - načo píšeš toto slovo, to je zbytočné, len to znie príliš zložito. Načo píšeš tamto, to je len klišé a nič to neznamená. Hento je vata, to vynechaj. A prečo mu želáš einen schönen Tag? Myslíš že zajtra umrie? Želáš mu len jeden dobrý deň?

Pri tom poslednom som už musela silou vôle zatláčať slzy (nehovorím o tom, že posledných desať minút som sa hovadsky premáhala, aby som sa nerozrevala priamo tam pred ním), vypýtala som sa na prestávku a letela som na hajzel, kde som sa ledva stihla zamknúť, kým som vybuchla do hysterického záchvatu plaču. Samozrejme potichu, lebo vedľa niekto bol. Povolenú prestávku som pretiahla o dve minúty (ale mám to v piči, za celý deň mám právo mať 5 minút každú hodinu a toto bola vlastne moja jediná čo som mala) (okrem obednej, aby ste si nemysleli že nás vykorisťujú) a vrátila som sa s očami jak feťák. Našťastie sa ma nikto nič nepýtal, lebo asi by som zasa vybuchla do revu. (Cestou domov som revala v U-Bahne, až som si skoro vyplavila čočky...)

Doteraz nechápem, čo mu vadilo na tom želaní pekného dňa (viete, ja im to aj do telefónu hovorím, ale iba tým, čo sú na mňa milí a myslím to aj vážne, lebo ja sa do nich väčšinou tak vcítim, lebo viem, ako to chodí, len im nesmiem povedať, že čo si ja o tej firme myslím, lebo by ma samozrejme vyrazili) (dnes sa mi napríklad jeden vyhrážal, že na nás pošle právnika a že on ho neplatí, preto si to môže dovoliť a blablabla...ani som poriadne nepočúvala, lebo vlastne to bol len taký pičung). 

Všetci ostatní to píšu aj hovoria a tak som si najprv myslela, že asi som sa pomýlila a nemá tam byť člen. Tak som sa spýtala, či to nesmiem. On vôbec nevysvetlil, čo vlastne myslel, len sa zasmial, že to bolo od neho nemilé. (Teraz si začínam myslieť, že to bol asi pokus o vtip, ale on je taký suchár, že by ste ho mohli jesť ako diétne jedlo. Ak ste videli Pirátov na vlnách, tak približne ako ten minister.)

Ja mám u piči, čo on považuje za nemilé, ale prečo ma musel zdeptať hentakým spôsobom, navyše za niečo, čo ani nebola chyba??? Nemám chuť tam už nikdy ísť. Alebo teda - nemám chuť ho už nikdy stretnúť. Celý zvyšok ich tímu (došli tam totiž jak delegácia priamo z firmy, pre ktorú telefonujeme) je úplne v pohode, sú milí (aj keď poviete dačo zle a nemávajú vám ani pred očami papierom, kde sa známkujú všetky skills a neukazujú perom na päťku, aby vám bolo jasné, že váš prínos je nahovno) a snažia sa nám pomáhať. Lenže henten Olaf. (Ešte aj meno má blbé.) Kokos, Olaf mi bol hneď od prvého dňa nesympatický, a to som ešte nevedela, že je aj extra nudný (školenie bolo príšerné). Ale jednak ako osoba vzbudzuje moju absolútnu nedôveru a druhak pôsobí hinterhältig (preložte mi to niekto, teraz si nespomeniem). Keď si predstavím, že si zajtra zas vedľa mňa sadne, je mi zle. Napíšte mi niečo milé prosím. Dnes som mala chuť to tu zabaliť a ísť do Jeny a zamestnať sa hoci aj v Lidli. Berlín je také nehostinné miesto.

Okrem toho som si dnes spomenula, prečo nenávidím IT ako pojem a všetko čo s tým súvisí. Neviem za boha pochopiť, čo sú skurvené FTP protokoly, aj keď mi to už stokrát každý vysvetlil. A OutLook som videla iba z diaľky, ani ho dokonca nemáme, lebo nám založili nejaký ThunderBird (akože Mozilla sa prekonáva v tých názvoch, vážne), o ktorého existencii som doteraz ani netušila, ale veď ok, program jak každý iný, až na to, že osobne považujem googlemail za oveľa praktickejší, prehľadnejší a priateľskejší k užívateľovi...a ne, google ma neplatí, ale ja keď som raz niekde spokojná, tak nemusia už nič robiť) (najlepšie by bolo, keby aj s tými pojebanými apdejtami prestali, ale to je iný príbeh o starej platni).

Slovo roka 2013

Mám dve a neviem sa rozhodnúť. Jedno z nich je moje najobľúbenejšie slovo vôbec, jeho sladký zvuk sa mi rozlieha v ušiach už od rána, kedy na to pomyslím, až do poobedia, kedy to nastane. Správne ste si mysleli, je to Feierabend.

Vždy keď prídem domov, sedím s flatmateom v kuchyni, fajčíme shit a múdro pokyvkávame hlavou a hovoríme - Feierabend, man.

Druhé skvelé slovo je suboptimal. Viete, dačo také sa dá aj preložiť, lenže načo? Kto iní, než Nemci by mohol podobné slovo vymyslieť, tobôž ešte zapojiť do aktívnej slovnej zásoby?

Takže Feierabend a fajčenie trávy zo shishe je optimal, ale pondelky a jointy sú suboptimal (optimálne jointy sú ešte eventuálne také s uhlíkovým filtrom, keď nemáte spálené hrdlo od horúceho vzduchu, ako keď fajčíte bez filtra). Lenže ak fajčíte v pondelok hoci aj jointa, už vám ani tak nevadí, že je pondelok. Rozumiete?

Víkend bol príjemný. To je presne to slovo, ktoré ho skvelo vystihuje. V piatok som šla spať tak high, že som sa hlavou skoro praštila o Mesiac a v sobotu som sa zobudila nádherne čerstvá, v ranných hodinách, čo mi pridalo na nálade.

Stihla som rôzne veci, aké vybavuje pracujúci ľud cez voľné dni (nie, neupratovala som) a napísala Robertovi, či má nejaké plány na večer. Neozval sa, tak som sa o deviatej uložila do postieľočky (vlastne som skôr zalehla na matrace - ale čítal vôbec niekto z vás Kmotra?) a pozerala film (po anglicky, takže som niekoľko podstatných častí nerozumela, ale nevadí). O desiatej mi došla SMS-ka, že chlapec má čas, za dve hoďky. Tak som sa o pol 12 pozviechala a hodila sa do gala, aby on nakoniec povedal, že vlastne nemyslel, že pôjdeme žiť (zato bol dosť nadšený mojím outfitom) (ja som vedela, že polopriesvitné čipkované tričko za 17 eur nie je zbytočná investícia!). 

Oznámila som mu, že som sa nepresťahovala do Berlína na to, aby som v sobotu v noci čučala doma ako stará panna, vypila som štyri zo šiestich pív (ale boli malé, tie sa hrozne rýchlo minú!) a o nejakej druhej sme sa konečne vykotili von. Prešli sme asi tri metre a zapadli do nejakej krčmy u mňa za rohom, kde hrali swing a rock´n´roll. Keď som bola dostatočne pripitá, vysvetlila som mu, že budeme len kamaráti (ja k tomu poviem len toľko, a to tiež len vám a už dopredu si dávam po facke, lebo to neni pekné, vyzrádzať také veci na kamarátov, však, ale vám to musím povedať - kotkodák, malý vták) a že v tom môže byť inklusive nejaké to olizovanie, ale die ganze Sexgeschichte ma nejak neberie a je všeobecne lepšie, keď proste budeme len kamoši. Našťastie ma prerušil, že rozumie, a to skôr než som sa stihla zamotať do vlastných viet. Ja hovorím, že on je super chalan.

Ráno som ho vyrazila z postele z matracu, že ideme na blší trh a niekam na raňajky. Nakoniec som si vôbec nič nekúpila a ani tie raňajky sme nejak nezvládli, zedli sme len voláky falafel, lebo to je lacnejšie. Ale máme quest, že jedného víkendu sa na tie raňajky dostaneme.

(Flatmate sa dneska s radosťou základoškoláka vyškieral, že či spolu teraz chodíme a ja stále že neee, neee! Nebudem mu vešať na nos to s tým veľkostným problémom.) 

Poobede (ono celý deň som zažila vlastne len poobede, ale tak pre poriadok...no dobre, podvečer to bolo, ale pre nás furt len po raňajkách) sme šli k nemu a pozerali Davida Lyncha (môj nápad, samozrejme).

No a tak. Večer som zaľahla, učila sa materiály do práce a potom som nemohla od nervov zaspať. Dnes som tak unavená, že snáď s tým nebudú problémy, okrem toho mám celý týždeň na hovado program - divadlo, jednu návštevu a v piatok o 6:48 mi odchádza vlak z Trenčína do Šaštína Berlína do Kolína, v kupé sedíš ty a vrah. Ešte niečo z môjho napínavého života? Som tak unavená, že už nevládzem byť ani vtipná. To už tak bude stále? Akože pracujúci ľud...fuck me!!!

Zelená je tráva, zelený som ja, zelení ma jebú, jebem ich aj ja. Olé!

Písala som naposledy že si idem prečítať svoje pracovné materiály? Hahá. Veď to by som nebola ja. Došiel totiž môj flatmate a ako vždy (on je ako Santa Claus) vytiahol svoj čarovný balíček so zeleným šťastím a tak sme sedeli v kuchyni, riešili život a fajčili jednu od druhej. Potom som dostala spásnu myšlienku (on to nazýva weed wisdom), že skúsme to so shishou. Ani ja, ani on sme ešte nikdy nefajčili shishu s trávou a tak to bol taký posvätný moment (loosing virginity), keď sme to pripravovali. Medzitým došla jeho frajerka, ktorá mu oznámila, že už bolo načase, aby to vyskúšal. A poviem vám, to bol cleanest high ever. Sedeli sme tam traja, mali sme újeby jak nikdy a celý svet bol nejaký ľahší a veselší a vôbec. Nevedela som, že je možné dosiahnuť takéhoto stavu obyčajnou marjánkou. Fúúúha. Do postele som šla asi o štvrť na jednu s tým, že sa musím aj trocha vyspať, keď na druhý deň idem do práce a zaspávala som s úsmevom na perách (lebo tak trochu nebolo možné sa neusmievať).

V piatok som došla domov asi o šiestej a ešte som si ani kabát nevyzliekla, keď flatmate vzniesol prosbu, či nespravíme shishu. Ale samozrejme! Došlo ešte pár jeho kamarátov a všetci sme boli zmastení jak prasa. A to už o pol ôsmej, čo vyvolalo ďalší záchvat smiechu. Nakoniec som ani žiť nešla, aj keď som mala v pláne dakam vyraziť, ale z nápadu "trošku sa vyspím" bolo nakoniec "vytuhla som a zobudila sa o pol druhej v noci". Tak som vypla comp a zaliezla naspäť. Dnes sa cítim výborne. Originál, to je medicína!!!

Don´t let the blues get you down...

...hovorím si a pchám do seba lidlácku sladkosť (nugátovo-marcipánová čokoládová tyčinka, kalórií má v prepočte asi na 40km behu). Hlavne nerevať, hovorím si a zatláčam slzy. A popri tom píšem ufňukané správy kamoškám a mame a ufňukaný post na blogýsek.

Dnes bol úplne hnusný deň. Hnusné počasie, vyjebaný dážď a skurvený vietor. (A čoskoro nastane aj spíčená tma. Počas dňa teda.) A v práci som dosrala všetko čoho som sa chytila. Ne že by som tam dačo chytala, ale každý jeden call som nejakým spôsobom dojebala. Takmer celý tím už môže telefonovať na vlastnú päsť (a to mi veľa z nich prišlo hlúpejších odo mňa, ale sľubujem, že nabudúce sa zdržím posudzovania!), len ja ne. Ne že by som veľmi chcela. Aj tak som absolútne aufgeschmissen, hoci mentor sedí vedľa mňa a stále sa ho na všetko pýtam. Nedokážem si zapamätať všetky tie sprostosti, všetky funkcie našich tools (vidíte, ani neviem, ako to nazvať po slovensky) a zakaždým niečo dopletiem, poviem nesprávne alebo to poviem, pričom by som nemala. Na konci dňa bol ten chlapík ešte stále na mňa milý, ale myslím, že šiel po práci na pivo, lebo to čo si dnes musel vypočuť bol hardcore. Mne bolo už od tretej do revu a to som ešte mala pred sebou dve a pol hodiny. Želala som si, aby sa zázračne posunul čas, alebo aby sa podo mnou otvorilo peklo a vzalo si ma (aj tak tam podľa všetkého patrím).

 Cestou domov som sa nekukala napravo ani naľavo a hovorila som si, že keď ma ťukne nejaké auto, aspoň tam zajtra nebudem môsť ísť znova. Ale jedinú škodu, ktorú som si napáchala, bolo tých 3689 kalórií (zato mega dobrých).

Stále si pripomínam, že to bol iba druhý deň a že aj iní sa to naučili, ale aj tak som depresívna, lebo ako je možné, že ostatní si tie kokotiny pamätajú a ja ne? Je to preto, že nemusia hovoriť cudzím jazykom a tak im to v hlave zostáva dlhšie? Majú väčšiu operačnú pamäť? Mala by som prestať húliť? (Ale to je len rétorická otázka, navyše nehúlim moc často dlho.)

Ale naozaj. Najradšej by som sa zhúlila do klbka v mojej postieľočke na mojom matraci (ktorý sa mimochodom nejakým spôsobom niekomu podarilo obliať pivom hneď v prvý deň, ale o tom neskôr...), počúvala The Wall od Pink Floyd (lenže ten album nemám a na youtube neni, prípadne je tu zakázaný) a revala do vankúša. Na čokoládu už ani chuť nemám, lebo hento mi leží v žalúdku. Takže vážne. Prípadne by mi niekto mohol škrabkať chrbátik a aj viem kto, ale to sem radšej ani nenapíšem, lebo sa na mňa znesiete jak tona splaškov, že naňho nemám absolútne čo myslieť. Ale nepomôžem si.

Namiesto toho sa môžem zhúliť do klbka akurát s pracovnými materiálmi a snažiť sa naučiť naspamäť aspoň nejakú časť. Po dvoch týždňoch školenia mi zjavne v hlave nezostalo nič. Ešte že si pamätám meno firmy.

Och a inak, keby vás to zaujímalo, ľudia čo mi volali boli fakt milí a trpezliví a nikto na mňa neziapal a aj komunikáciu zvládam super. Forma bez obsahu, to presne som!

Ako som kupovala matrac II.

Za prvé: NEMÁM frajera!

Akože teda, aspoň ja sa stále cítim byť single a ani to nebudem nikam posúvať, ale tento článok mal byť o inom, že? O živote praktickej ženy.

Tak aby ste vedeli, nakoniec som šla do Ikei a kúpila si matrac za púhych 169 euro, ktorý mi podľa tety v luxusnej matracárni zrejme zničí chrbát, ale viete čo? Spí sa na ňom absolútne úchvatne. Milujem ho. (Ale nie preto som na ňom dnes preležala trištvrte dňa...to kvôli opici.)

Včera sme mali nejaké plány, ktoré sa nakoniec nezrealizovali, ale ja som sa celkom sundala a potom som trieskala kokotiny a dnes mám zlé svedomie a uvažujem (celkom seriózne!) že prestanem piť v takých množstvách, lebo keď pijem, neviem sa kontrolovať a hovorím čo si myslím. Uf. A to neni nič moc. Lenže ako sa to dá dosiahnuť? Ja vždy keď začnem chlastať, už je mi jedno, že veľa pijem a dám si ešte viac. Takže po jednej flaši vína som taká dobre rozbehnutá a lejem do seba všetko, čo mi príde pod ruku. Ani tie trapasy čo už som za celé moje picie obdobie nazbierala ma nejak neodradili. Čo mi navrhujete?

Ako som kupovala matrac I.

A hovno som vybavila. Ale ešte prv (fakír padá na zem a valí sa krv) sem musím dať vsuvku o živote v mojom novom byte. Dojdem domov v noci o 12 a idem do sprchy. Vylezem z kúpeľne a zrazu sa vo dverách zjaví môj spolubývajúci a podáva mi jointa. Nijaké protesty napomáhajú (podľa újebov čo som počula pri príchode domov z jeho izby som aj tak vedela, čo sa deje). Znova zaleze. Tak si sedím v kuchyni, bafám a potom sa opäť objaví, tentokrát s otázkou, či chcem aj pivo. Nie. Nejak si sa zopsula, včera ti ten súhlas ešte celkom šiel. Tak dobre. Hahaaaa, hahahahahaaaaaaaaaaa, nech sa páči, prost! Uf. Dokedy sa dá takto fungovať? (Neberte to ako sťažnosť, to nie, preboha!)

A ten nešťastný matrac. Našla som najprv jeden v Ikei, že za dvesto pade. Hovorím si, to je dosť, tak som vygooglila nejaký outlet. Ceny super. Tak som sa teda dohodla s Robertom, že tam dnes skočíme. Dotrepali sme sa do obchodu a teta mi oznámila, že ich matrace sú vysoko kvalitné, vysoko nemecké a stoja asi 700 euro. Hahaaaaa.... Toľko asi ani na účte nemám, ak už mám byť tak explicitná.

Tak sme teda zasa odtiahli. Sedeli sme v aute, Robert ma viezol na Alexanderplatz (išla som ešte k Aitane pomôcť jej preložiť nejaké texty do portfólia, na ktoré mala čas tri mesiace a preto to robí teraz, keď termín odovzdania je v pondelok) a na každej červenej sme sa olizovali jak 13-roční teenageri. Aké sladké. (A potom ešte na autobusovej zastávke, až kým na nás nezatrúbil zúrivý berlínsky autobusár.)

Teraz má nočnú a príde ráno o siedmej. (Lebo najprv sa trochu vyspí a potom pôjde so mnou do Ikei, chápete.) Hm. Bývanie bez rodičov má svoje nepochybné výhody. Čo si o tom myslíte vy?

Žienka domáca

Konečne mám jeden deň, kedy som len tak doma a nerobím nič a nikam sa netrepem a vôbec. Totiž, po práci, to sa rozumie. Ale inak sa každé poobedie niekam tralalákam a už som z toho unavená a po týždni, čo spím len 6 hodín denne (pre vaše info, potrebujem 9, aby som sa nechovala ako pre krámami) už nevládzem ani myslieť. A dnes ešte aj prší. (A neviem zohnať taký mop, aký by som chcela, čo je s týmto mestom???)

Dnes mám pre vás aj foťky, aby ste videli kde to žijem (a ešte je to ťažko provizórne, ale to sa zlepší, prvé fotky izby z Jeny boli príšerné a potom to tam vyzeralo celkom útulne).

Čo sa týka uplynulého týždňa (boha a piatok je až zajtra!!!), bol relatívne ereignisvoll. Pondelok si nepamätám, uterek som bola v divadle a včera som sa stretla s Robertom. Prvýkrát v živote sme spolu boli za triezva (ak nerátam tie rána, čo sme sa vedľa seba zobudili, ale to sme boli po opici). Veru zábavné. Sedeli sme v pizzerii a vymieňali si informácie. 

Hovoril mi: Serj mi povedal, že sa s Aitanou stavili, či sme spolu v sobotu v noci spali alebo ne.

- Ja viem.

- To je drzosť, či?

- To teda. A čo si mu povedal?

- Nič, to je jedno, lebo on aj tak bude všade vykecávať čo sa mu zapáči, je jak stará baba.

(...)

- Aitana bola včera so Serjom na káve.

- Viem.

- Vie Aitana, že sme dnes spolu?

- Jasné.

- Ach...Wicked!!!

- No a čo, len sa nevzrušuj, tváriš sa, ako keby bolo ešte možné mať nejaké tajomstvo. Ne medzi nami štyrmi.

- Hm, pravda...

(...)

- Cez víkend si chcem konečne kúpiť nový matrac, ten čo mám je úplne nahovno.

- A potrebuješ pomoc, či ako to chceš dopraviť domov?

- No, vlastne hej...

- Môžem ti ho doviezť autom.

- Jéééj, super! No...keď mi pomôžeš s tým matracom, tak ho vlastne môžme rovno aj otestovať...

- Veľmi rád.

Neviem ako sa pri tej vete tváril, lebo mal tvár tak blízko mojej, že som si to nestačila všimnúť. A inak je všetko super.

Ale aby sme neodbiehali od témy, tu máte fotky.

Prosím, venujte extra pozornosť mojím nádherným posteľným obliečkam z Ikei (milujem ich!!!) a žiadnu pozornosť tej hore šiat na stoličke (inak to je tá rozheganá). To hnedé čo vidíte na stene napravo sú zabednené dvere (do izby môjho spolubývajúceho). Bol tam taký biely záves, ale som ho vyprala a odvtedy sa mi lenilo ho tam vešať a vlastne som si hovorila, že si kúpim nejakú onakvejšiu šatku na blšom trhu (už mám jednu vyhliadnutú...ešte sa tak cez víkend zobudiť pred šiestou aby som ho stihla...)

Tu máte pohľad od okna k dverám a menší náhľad do kuchyne (hahaha). Inak tá podlaha na fotke vyzerá lepšie než v skutočnosti. Je to také odporné linoleum, treba nejaký kobereček vymyslieť.

Detail!!!! Sekretár po pani hraběnke. Naľavo igelitky s topánkami (neviem kam ich mám podieť), napravo požičaný zelený kufor, na vrchu vianočné svetielka (to keď chcem bordelovú atmosféru) (škoda že nejsú červené) (hovorte si čo chcete, ale červené svetlo sa podľa mňa k nemravným ľuďom hodí najviac).
Všimnite si naľavo ten čierny obrázok, to mi namaľovala Aitana k narodeninám. Koniec hlásenia.

Ako doma

Som tu iba pár dní, ale je mi tu parádne! Teším sa, že mi vyšla zrovna táto izba. Môj spolubývajúci je super a hlavne nerieši (okrem toho že máva hlučný sex, mu nemám čo vytknúť, ale aspoň aj ja budem môcť mať a nebudem mať výčitky). A dokonca upratuje a celkovo máme rovnaké názory na čistotu, takže myslím, že sa nám bude dobre spolunažívať. (Za všetko hovorí fakt, že po pretyčkovanej noci upratal celý byt a po party tu nezostala ani stopa.)

Apropo...party. V sobotu sme trošku oslavovali. Jeho frajerka je z Uruguaja, čiže tu bola polka južnej Ameriky. Okrem toho došli aj nejakí moji kamaráti (napr. Robert, pre tých čo začínajú mať chaos, to je Serjov kamoš, čo ma raz ťahal z lesa po tej ilegálnej žúrke v Jene...stále nič? Tak sa vyjebte na to, lepšiu indúciu vám už dať neviem.)

Nadrbali sme sa jak činky (môj spolubývajúci už von ani nešiel, len rovno šabliť) a rozhodli sme sa vyraziť na nejakú electro-swing party. Ale bolo nás tak veľa, cesta trvala tak dlho a stále sme na niekoho čakali...a ja som sa celý čas olizovala s Robertom, ako skoro na každej party, kde sa my dvaja opijeme. Po tom, ako sme asi 40 minút čakali niekde na Ostbahnhof, ma začal presviedčať nech idem k nemu a ja že nééé, ja mám doma návštevu (bola tu kamoška z Jeny a ešte u mňa dočasne prebýva jedna bývalá spolužiačka zo strednej, ktorá došla do Berlína a má rovnaký problém ako ja na začiatku minulého mesiaca, takže momentálne ja pomáham a slúžim ako hostel=) a to sa nehodí a blablabla. A on ma presviedčal a presviedčal a všetci vieme, že ja sa ešte len učím odmietať, takže som strčila kamoške kľúče, rozlúčila sa a šli sme k nemu. Boli sme tam iba chvíľu, keď sa zrazu zjavil Serj aj s Aitanou (Robert je Serjov spolubývajúci), že aj ona tam bude spať. Ja keď som ich videla, mala som hrozné údrby, lebo mi to celé prišlo mega vtipné, táto naša skupinka.

Dnes som sa s Aitanou stretla a ona povedala, že spolu nič nemali, zato stávkovali, či ja s Robertom sexujeme alebo ne. Kto prehrá, musí druhému kúpiť nejakú sladkosť. Pfff.  Uznajte. Prehral Serj, lebo sme vlastne nesexovali....neboli kondómy a bolo nám trápne ísť sa ich spýtať, či oni nemajú. Celkovo bude podľa mňa trochu čudné, keď sa nabudúce zase stretneme všetci spolu. Ehm... no... a tak.

Robert mi dnes volal že čo robím zajtra poobede (Aitana na to - haha, asi už kúpil kondómy). Fúúúú...tento život, veď tu sa nič nezmenilo oproti Jene, akurát že som dlhšie v práci a mesto je väčšie...I like!

Tri-a-polté dojmy

Lebo je jakože ešte furt ten istý deň, víme? Sedím na rozheganej stoličke (povedala by som dokonca, že ona dáva slovu rozheganý úplne nový rozmer) vo vlastnej izbe (ak sa dá podnájom nazvať vlastným, ale viete čo myslím) a vytešujem sa.

Dnes som sa úspešne nasťahovala do tohto...brlohu, ehm, príjemného starého bytu. Včera som u nejakej snívajúcej blogerky čítala, ako rada by bývala v starom byte s drevenými oknami a vysokými stropmi... Tak presne v takom bývam a mám len jednu pripomienku - lepšie by bolo, keby bol zrekonštruovaný, čo nie je, ale viete čo, je to moje. A hotovo. 

Mám aj starý nábytok (o matraci sa nebudem extra rozpisovať, len toľko, že si kúpim nový tak rýchlo, ako to pôjde) a najväčšie terno je písací stôl. Určite ste už všetci boli v nejakom múzeu a videli ste tie starodávne stoly, ktoré boli zároveň sekretárom a doska sa vyklápala a keď ste chceli, dalo sa to aj zamknúť (starodávnym krásnym kľúčom) a malo to kopu priehradok na pičoviny a vy ste si vtedy povedali - boha, tam by som napchal všetky tie krámy, čo sa mi inak povaľujú kade-tade. Tak tí čo o takom niečom aspoň na chvíľku snívali, mi môžu závidieť, mám presne taký a disponujem aj tými krásnymi starými kľúčmi. Cha. Má to jednu nevýhodu, nebolo to premyslené, čo sa týka notebookov (neviem kde nechali hlavu, keď ten kus nábytku navrhovali, keď sem položíte notebook, už tu moc miesta nezostane a podložka na myš je tu tiež len tak provizórne. Ale toto všetko tomu nádhernému stolu s vitrínou (!!!) odpustím. (Boha, vitrína! Milujem vitríny, sú také...starodávne. Môžem si za sklo zastrkovať fotky, no popiči.) (Haha, nábytky starodávné, platím v hotovosti!)

Skriňa vyzerá jak podomácky vyrobená (moc sa mi teda nepozdáva, ale je to v cene, tak nepičujem) a je dosť malá a ja mám miliardu vecí. Takže v blízkej dobe sa vyteperím niekam zohnať voláky regál. Úplne ideálne by bolo nájsť dačo z druhej ruky, aby to nebolo moc drahé.

A čo sa týka bytu... tak ľudia vedia pekne ojebávať (to sa týka našej nájomníčky, ale nemám chuť tu teraz písať celý príbeh). A keď som si to tu bola pozrieť, bolo tu čisto, ale už mi došlo, že to bolo zrejme len preto, že chlapi mali termín na návštevy. Dnes tu bol bordel väčší než v tanku, fakticky, to čo som našla v Jene bolo nič, ale keďže ten rok ma zocelil a som otrlá, ani som si nič nepomyslela, fakt, ani nijaký vnútorný pičung, proste som vytiahla vysavač (prehistorický kus) a celé to tu prebehla. (Okrem mojej izby, ktorú dnes došiel extra vyčistiť grécky komunista (popri tom stihol ešte kydať na kapitalizmus, ale ja to moc nepočúvam, tak už neviem o čo šlo), lebo on tu býval a bol to jeho svinčík. Keď vyklidil pole, vzala som handru a vyumývala všetky kusy nábytku (prach na skrini neutrel zjavne nikdy...ale ja by som to aj tak umyla, čiže to je jedno) a potom došiel ešte jeden môj kamarát a pomohol mi poprestavovať nábytok, takže to tu vyzerá oveľa útulnejšie a mám aj pocit väčšiho priestoru. Neviem ako tu henten dokázal bývať v tak neprakticky zahádzanej izbe, ale to neni moja starosť, však. 

Zároveň som aj vyprala záclony (výborný pocit...len ten dym vsiaknutý do stien asi odtiaľto nevyvetrám) (ale nechám steny nasiaknuť vonnými tyčkami) a poviem vám...vešať záclony v starom byte neni len tak. Strop je vysoko tri metre, tak som si postavila rebrík (rozheganý, ako inak), prežehnala sa a vyliezla do výšin. Trvalo mi asi pol hodinu kým sa mi ich podarilo zavesiť (je tu taký pripičený systém drátiku na takej skobe ktorú treba odšroubovať, len musíte odhadnúť že koľko, lebo inak je to prikrátke a tak som si presúvala rebrík z jednej strany na druhú (ešte že tá izba je taká malá!), kým sa mi podarilo nastaviť správnu dĺžku a lozila tu jak nejaký makak. Ale už visí!!! Sú to biele ľakhé záclony z Ikei (myslím), ak by vás to zaujímalo. Príjemná zmena oproti Jene, kde som mala modré a ja fakt neznášam modrú. Len akurát bývam na prízemí a cez tie záclony podľa mňa aj tak všetko vidno, tak ak si sem niekoho privediem, buď to bude peep show (mám posteľ pod oknom, inde sa nevojde), alebo si kúpim iné. Ale skôr to vidím na peep show, lebo momentálne mám iné výdaje než nejaké záclony.

Uf deti, ja som fakticky DOMA!!! Prihlúplo sa usmievam, ako zamilovaní ľudia a plánujem, ako si to tu zariadim a čo si kúpim a teraz už nechcem kupovať pičoviny lebo tu plánujem byť dlhšie, takže to musí nejak vypadať, ne jak v Jene, kde som plácala na steny všetko čo som našla, od pohľadníc, cez mapy, kadejaké plagáty, čo sme vyrábali na seminároch, listy, nemeckú vlajku (bez komentára, na tú sa tu ešte miesto nájde) a veľký reklamný banner na Circus Berlin, čo som ukradla z plotu oproti nášmu domu. V tej malej izbe to bolo jedno na druhom, no viete si predstaviť, taká intráková atmosféra, hehe. Ale ja umrem z tej vitríny. Ja vám ju zajtra za svetla aj odfotím. Ozaj aj nejaký lampión si chcem zaobstarať, lebo moja lampa je taká kokotská...alebo takú tú bielu papierovú v Ikei, ktorú môžem sama pomaľovať. (Ok, ja viem že vás nezaujíma každá kokotina ktorá sa tu nachádza, ale...vydržte to chvíľu.)

Ten kamarát čo tu dnes bol je kultivovaný homosexuál (to je terminus technicus, kľudne si ho osvojte) a tí sa vyznajú v takých veciach, to on mi vlastne poradil ako to tu prestavať a ešte mal aj nejaké nápady čo sa týka zariadenia. Výborné, to sa hodí, lebo viete...ja dokážem izbu zapratať bez ladu a skladu (vráťte sa o pár riadkov vyššie k tomu, čo som všetko nacápala na svoje jenské steny).

A teraz asi zaľahnem (fuj, nemám chuť, lebo ten matrac je dosť hnusný a nepohodlný a mám pocit, že tá plachta ma neochráni pred tou hnusnosťou čo na mňa môže v noci naliezť a navyše mi Grék dnes povedal - len si predstav koľko detí tu už bolo splodených, na čo som začala hystericky kvíliť, nech okamžite prestane) (prišlo mu to hovadsky smiešne, ale on už tu spať nebude...)

No deti...Chris ešte furt neni doma, možno dnes ani nedojde, čo by bolo úplne ideálne, lebo nemám chuť teraz už s nikým diskutovať a už vôbec ne fajčiť a on vždy vyleze s nejakou ponukou, ktorá sa neodmieta. Inak, bolí ma chrbátik!!!