Štandard

Životné apdejty: mám nové tenisky. Sú biele, klasického strihu, Adidas, no viete, také ako sa nosili v 90-tych rokoch a majú fialové prúžky. Sú na skapanie. Milujem ich, lebo ešte k tomu sú aj biele. Chápete, akože biele tenisky som nemala už asi...ehm...20 rokov? A ten strih. Odteraz by moje nohy mali samé od seba neúnavne poskakovať na tréningu, proste bez námahy (zatiaľ tak činia len moje kozy, ktoré sa márne snažím udržať na mieste - aspoň približnom - pomocou 20-eurovej športovej podprsenky, iba čiastočne úspešne). Zajtra sa už chystám cvičiť, ak sa len budem vládať hýbať po opulentnom rodinnom obede, čím prechádzame plynule k bodu dva a to sú promócie. 

Tie nešťastné promócie, ktoré som najprv zaryto odmietala a potom v rámci zachovania dobrých rodinných vzťahov (ale teraz zas nebude koho ohovárať a keď prejde tá vlna "A to ste Chantal pustili samu do Thajska a nebojíte sa???", tak im začne nuda nudúca) som sa rozhodla ich absolvovať, v spoločenských šatách a topánkach. Spoločenské šaty nemôžem vystáť, ale tie moje som si vybrala sama a  našla som si k nim kladný vzťah (vlastne sú pekné, ale môj základný problém pramení v tom, že aby som vyzerala dobre v súčasnej móde, musela by som mať asi o 10kg menej a žiadne kozy a tak a proste to je všetko) a topánky sú úžasné, len škoda že sa na nič iné nehodia, iba na takéto akcie. A toto je prvá a posledná promócia ktorú absolvujem (keď za 30 rokov budú promovať moje deti - snáď - tie topánky už budú aj tak nemoderné...alebo možno budú zase moderné, človek nikdy nevie). A do baru by som si ich nedala, lebo boli moc drahé na to, aby mi ich niekto pošlapal, prípadne ošablil (to asi najskôr ja sama). No a tak. Plus si musím navliecť ten príšerný prsteň, čo som dostala od hypo-tety (rozhodla som sa, že sa patrí dať si ho aspoň raz v živote a teraz je na to akurátna príležitosť, lebo ma v ňom za prvé uvidia a za druhé ten prsteň už nemôže zhoršiť celú situáciu, kedy sa ja musím natiahnuť do hentakých handier a promenovať sa pred honorabilitami, ktoré v tých čapičkách nakrivo vyzerajú, akoby už mali riadne nakúpené a keď sa to skombinuje s tými ich neprítomnými pohľadmi, obraz je dokonalý).

Ale rebelantsky si ponechám festivalový náramok na ruke (aj tak sa nedá dať dole...totiž, keby som veľmi chcela, tak dá, ale NECHCEM), hohó. (Cítim sa trochu ako teenager.)

 

To je všetko. Nesťažujem sa, len konštatujem, ale hovorím vám, toto je poslednýkrát v živote, čo idem niekam len preto, že si všetci myslia že sa to patrí a konvencie a tak. Posledný. Hovorím vám. Lebo mňa už fakt nebaví robiť to, o čom si ostatní myslia že je to správne a navyše už mám dosť rokov aby som mohla odmietnuť (a zároveň prijať ich rozhorčenie, ale to mám piči, ako sa hovorí a ešte aj na lehátku, jak je libo).

A tamtá škola Ujebaných Kokotov ma tiež vidí naposledy. Hahá, viete čo? Na bratrancovej promócii tam rečnili a dali že "dúfame že aj vaše deti tu budú promovať" a vtedy som si pomyslela že "tak to ja teda dúfam v pravý opak, vy kurvy". Ok, tak bez tých kuriev, to som bola vtedy celkom pokojná, ale viete čo, za to, koľko nervov som na tej škole stratila, si zaslúžia aj ten prívlastok, nebuďme sentimentálni a spomeňme si, ako nás vždy nasrali na zápise, na študijnom, na katedrách a vlastne všade. Presne. Ak to bude v mojich silách, moje deti rozhodne nebudú promovať v aule Ujebaných Kokotov, ó, to veru nie. 

Čo ešte? Dneska som robila sushi a zjedol ho aj môj foter (a tvrdil že mu chutí!!!), to považujem za životný úspech. A kto hovorí, že sushi musí vyzerať tak ako na obrázkoch? Netradičné tvary môžu tiež pôsobiť lákavo.

V piatok sa navracia Chantal na rodnú hrudu, ale ja tu nebudem, lebo idem do Jiráskovho Hronova (s tým názvom mám dosť problémy, už vidím ako načnem túto tému, keď budem mať zopár poldecákov v krvi) na festival amatérskeho divadla. Tešíte sa? Ja hej. 

A inak nemám nič nové na svete, dáme si repete, ak nerátam obnovenie sexuálneho vzťahu s loverom, ale do toho vás nič.

Aha! V utorok idem podpísať papiere kvôli Jene!!! Juchúúúú, Nemecko sa blíži! Zasľúbená zem ma čaká s rozkročenou náručou určite, Nemci to je moje. (Ako minule zahlásila moja kamoška - germanistka, samozrejme - keď sú niekde Nemci, to je siedme nebo!)

Pivo

Nemôžem chodiť cvičiť, lebo som si ogrcala tenisky a boli už také hnusné, že som ich vyjebala. (Nebojte, boli staré a rozpadávali sa, keby boli nové, prekonala by som odpor k vlastnej tyčke a pekne ich vyčistila.)

Ale teraz si musím kúpiť nové. Keby bolo za čo.

A namiesto cvičenia som šla šukať. To mám osobne radšej, ale pri tom nespálim toľko kalórií - jedine pri predstieranom orgazme spálite dosť veľa (čítala som raz v Eve), ale to ja nerobievam takže, chápete...lenže keď nezačnem cvičiť, za chvíľu nebude na tomto svete toho, čo by chcel mať so mnou sex, iba ak nejaký lipido-fetišista.

Dneska som bola oplieskať prachy, lebo hneď ako nejaké zarobím, musím ich investovať, aby nestagnovala ekonomika. Tak. Ach deti, nezamestnaní majú nudu!!! Keby som tak mohla trtkať každý deň, to by bolo, viete čo, aj by som možno nejaké kalórie spálila (len by som sa potom nesmela nalievať vínom a potom pripitá dostať o 12 ukrutný hlad a spásť tresku s dvoma rožkami jak včera...uznajte).

Och. Dala by som si pivo. Koľko má kalórií také pivo? Veľa, že. Do piče. Asi si ho dám. Inak som dobrý corgoň. Lebo akože my s fotrom máme v chladničke pár plechoviek Staropramenu. Chápete. Ja som mala byť asi syn. (Moje sexuálne správanie tomu minimálne nasvedčuje.)

In Božkov we trust

Masters of Rock 2012 bol fenomenálny. Skrátka, mega. Neviem čo povedať, lebo za 5 dní sa stalo asi VŠETKO, čo si len dokážete predstaviť. Ale takto vám poviem. Po prvom Mastri pred pár rokmi som sa vrátila domov so svalovicou od skákania a tlieskania (fakt som mala svalovicu aj na rukách z toho večného mávania, no chápete...?) a prachy som minula na tričká. Po tomto Mastri som sa vrátila prepitá a mám (asi) abstinenčné príznaky, prachy som minula prevažne na chlast. (Ale dosť aj na žrádlo, nebojte.)

Máme nové rekordy. Ani nie v pití, to sa už len veľmi ťažko prekonáva, ale veď počúvajte. 

Za prvé sme vládli. VLÁDLI, megavládli. VŠETCI sa s nami chceli furt zoznamovať (chlapi, jasné?) a my sme vypracovali techniku odplašenia mužov do dokonalosti. V prvý večer sa k nám prichomietli nejakí sopláci 19-roční. A sedeli tam s nami, napriek tomu že sme im nenaliali z nášho chlastu (neviem či čakali, ale mňa to ani nenapadlo, to ne zo zloby), ani sme im neponúkli shishu a ešte sme do nich hustili že by mali hovoriť po slovensky a my budeme mluvit česky. Nechytali sa. Ani trošilinku.

Po ostatné večery (a dni) sa k nám pridávali rôzni muži (väčšina z nich sa na náš humor nechytala absolútne, len asi traja) a najviac leteli na to, že sme pekné (lebo nevyzeráme jak tie metalové kreatúry, čo majú 200kg a navlečú sa do korzetov) a že hovoríme po slovensky. Na vetu "Jéé holky, vodkuď ste?" (alebo ešte lepšie "zkama ste") sme reagovali rôzne - napríklad sme začali mluvit česky (vole za každým slovom, z toho sa aj smiali celkom, neviem prečo), ale jednému sme aj povedali že sme Češky a po slovensky sme sa naučili, lebo vieme že chlapi na to letia (ten s nami vydržal originál asi len tri minúty, náš najlepší čas).

Za druhé sme mega pili a hlavne zlé ovocie. Marhuľu, pivo sowieso, ale zvlášť by som sa chcela venovať piatku, kedy sme dali štvorboj.

Celý deň sme popíjali pivo, to je jasné. Poobede sme (no, vstali sme asi o 12, tak to už bolo podvečer) si dali zvyšok vodky (tuším) a šli sme na koncert. Tam sme pili pivo (samozrejme). Po koncerte už bola dosť zima a my sme sa pratali do kempu so slovami "Tomu Božkovu je v tom stane smutno!" a to bola osudová veta. Dve marhuľovice Božkov sme si dotrepali do bufetu, kde sme ich riedili kofolou (ale ne príliš, iba decentne). V nejakom bode sa k nám pridal pekný mladík. Bol fakt pekný, zhodli sme sa ja, Triss aj Vrana. Radana ako zadaná žena sa zdržala. (Zdržala sa chlapov, ale ne chlastu, ha.) A s ním sme pili a pili a on potom objednal ekrazit. Ekrazit bola slivovica, ktorú nalievali z fľaše od vodky, kde bolo rukou napísané Slivovica. Viete si to asi predstaviť, ako to chutilo. Bola to zrejme palírna U bílé hole.

Ekrazity sme exli tri a potom sa nejako stalo že sa to tam kompletne zvrhlo, lenže asi radšej nebudem ani do detailov zachádzať, lebo by ste o nás mali zlú mienku. (Vynechávam aj blízke stretnutia tretieho druhu s nejakými chlapcami pri hajzloch, najebanými jak rite, lebo keby mi o tom Triss ráno nepovedala, nepamätám si to.)

Poviem vám toto. Radka rozjebala hajzel, a jej pamätníčky zostali v smetiaku (tak strašne ľutujem že ja som vtedy grcala inde a nevidela som ju ako leží pri tom smetiaku), pred jej stanom a v kanáli (blízko stanu). Vrana sa decentne uspokojila len so záchodovou misou (nuda, to je také tradičné) a mňa ten pekný mladík odtiahol pred nejaký cudzí stan a strčil mi prsty do krku. Takže naši (nie veľmi vzdialení) susedia si ráno pred stanom našli prekvapenie. Ehm. Triss má asi namiesto žalúdka bubon z práčky, lebo ona hrdinsky nešablila. Ale mali ste nás vidieť ráno, keď sme sa zobudili ešte najebané a trpeli sme trištvrte dňa, kým to vyprchalo. OMG. Spievali sme si "Všetci ožrali sa, okrem Borisa, všetci zgrcali sa, okrem Borisa..." a tak podobne.

Hláška dňa: "Jebem tvojho ancikrista!" "Môjho?"

Za tretie...čo bolo za tretie? Ale hej, aj nejaké kapely sme videli.

Aha! Vyšetrovateľ! V jedálňovom stane sa s nami zoznámil taký chlapec. Vyšetrovateľ povolaním. Myslím, že sme ho úplne zničili. nedali sme mu šancu. Totiž dali, ale nechytil sa. Neprešiel testom. Testová otázka bola "Ako si oslavoval sviatok upálenia Jána Husa?" A on trápne oznámil, že bol v práci ale väčšina ľudí sa teší, že majú voľno. Pffff. Koho zaujíma také odpoveď? Nás rozhodne ne. (Mal radšej povedať že: Postavíš hranicu, kúpiš si hus, pomenuješ ju Ján a potom ju upečieš a zješ. Alebo si mohol vymyslieť niečo vlastné, toto je iba taký skromný návrh. Muži, buďte originálni, keď chcete niekoho zbaliť! Teda, iba keď chcete zbaliť niekoho kto je ujebaný, ale aj tak.)

Potom sme hádali že aké je povolanie (ŠtB zamietol polo-zdesene polo-prekvapene, že to už predsa zrušili) a potom sme sa mu predstavili: Jolana, učiteľka. Mária, nezamestnaná. Ale vyhrala to Anna, upratovačka, ktorá vyštudovala len kvôli rodičom, ale upratovanie je jej vášňou. Nuž, uznajte, neni to popiči? My sme sa váľali po stole od smiechu a on sedel so založenými rukami. Keď sme sa zdvihli na odchod, vôbec neprotestoval.

Ešte by som vám aj niečo napísala, ale vlastne sa diali stále dokola rovnaké veci - riešili sme volákych chlapov a chlastali sme celodenne. Napríklad v nedeľu som si prvý nealko nápoj dopriala asi o šiestej večer (a viete čo? Nealko vôbec neni na škodu!), lebo som chcela dokázať svetu že sa dá prežiť aj bez vody.

Domov sme prišli bez ujmy, napriek tomu, že som občas robila zmätky pri preraďovaní sa do pruhu a cúvala som na kruháči (ehm...) ale to nikomu nehovorte. Inak už sa moje šoférske schopnosti velice zlepšujú, ja som praktik a Vrana pozná značky, takže ma vždy informuje, keď ja si neviem spomenúť. (Najväčší problém je návesť, veď už len ten názov je jebnutý.)

Božkov forever!

PS: Sme pravdepodobne jediné, kto si na metalovom festivale nahlas spieval Ukáž mi lásku.

Funny Dublin II.

Day Two (Sobota)

Pre lepší prehľad rozložím príbeh do viacerých príspevkov. Tak. Plynulo sme prešli do soboty, keď sme šli spinkať za svitania. Moje spolubývajúce našťastie boli partymejkerky takže spali tiež až do druhej. Z a D bývali v inej izbe a nemali takú pohodu, lebo u nich každé ráno niekto buntošil. Poobede sme sa vytrtkali do mesta. Bolo krásne (bolo nám ľúto, že sme jediný nádherný slnečný deň v Írsku za rok prespali, ale čo už), slnko svícilo, teplo bolo a ľudia vylezení. Sam mal zase skúšku alebo dačo také (už ani neviem), tak sme sa motkali samé a prešli sme si nejaké zaujímavé ulice, popri rieke, nejaký parčík a tak, taká turistická sobotienka. 

Večer sme sa vrátili domenkov, osprchovali sa (tentokrát sme odmietli ísť žiť špinavé a strapaté) a o desiatej sme boli nastúpené u Sama na private party. Znova došli írski kamoši (s menšími obmenami, napríkla môj Sam tam nebol) a chlastali sme v obývačke. (My sme vlastne dotrepali liter bieleho rumu z duty free shopu, ale oni boli voči tomu nejakí podozrievaví, tak sme ho pili hlavne samé.) Čo je také zaujímavé? No...napríklad teplý Gavin (celý čas sme si mysleli že tie gestá sú typicky írske a ne homosexuálne, ťažko sa to odhaduje u cudzincov, aj keď mi bolo podozrivé, že poznal mätovú farbu), ktorý vyzeral ako z anglickej nedeľnej školy a najprv mal dosť blbé vtipy o Slovensku, ale nakoniec bol celkom humorný ("Baby musím vás sklamať, nemáte u mňa šancu, som na mužov" prišlo už v značne podnapitom stave, keď plietol angličtinu s írčinou a rozprával o svojej homosexualite, akurát že okrem tej írčiny ešte aj neartikuloval tak som polku nerozumela). 

Nakoniec sa vyšťal do záhradného kochlíka na dvore a Sam to okomentoval s pokojom Angličana prekvapným "Er pisst in die Blumen!". No, veď vlastne je napoli Angličan. Ale to bolo až keď sme sa vrátili z krčmy. Do krčmy sme sa vyterigali neskoro, takmer tesne pred záverečnou, vlastne to bola diskotéka a museli sme zjednať vstupné (7 euro je aj tak veľa, zvlášť keď už bude otvorené len asi hodinu a pol). Trošku sme si zatancovali a tento večer sa zas zabavila D - so Samovým kamarátom Oisinom (netuším či je to napísané správne, aj tak sa to číta úplne inak, tak to máte jedno). Nuž. Ukázali sme slovenskú pohostinnosť. A tak. 

Do postele sme sa dostali až nad ránom, asi okolo štvrtej. 

Day three (Nedeľa)

Ráno (ehm...ale mám pocit že sme sa vymotali už okolo obeda alebo dokonca skôr) bolo typicky írske - mrholilo a bolo chladno. Dáždniky sme už mali značne rozjebané, ale na hento počasie to stačilo, lebo vietor si dal pauzu. V nedeľu sme si naplánovali výlet na útesy do Howthu. Kým sme sa tam dostali, boli asi tri (nuž...ale lepšie než nikdy), obedovali sme šalát z Tesca vo vlaku. Vystúpime do kurevskej zimy (horšie než v Dubline, lebo toto je pobrežie) a kým sa stihneme rozkukať, zoznámi sa s nami chalan čo sedel vo vlaku vedľa nás (mysleli sme si že mu ideme dobre na nervy s našimi újebmi ale asi ne). Bol to Srb z Belehradu a presťahoval sa do Írska pracovať. Na výlet šiel sám, tak sa chcel pridať, aby nebola nuda. A veru dobre sme urobili, všetci. (Sam bol znova na skúške, takže sme boli len my tri.) 

Spolu sme boli na móle a potom sme si šli pozrieť nejaký kaštieľ a múzeum dopravy. Po dvoch prežúrovaných nociach sme boli hrozne spomalené a ja som si aj hovorila či chudák chlapec neľutuje že sa s nami ťahá, lebo nám všetko trvalo dve hodiny. Doslova. Keď sme boli v tom múzeu, písal Sam, že skúška skončila skôr a dojde do Howthu za nami. Po nejakom tom chaose (musí byť) sme sa nakoniec dohodli že my teda pôjdeme na tie útesy (už konečne) a on sa ozve keď dojde a spolu sa najeme. Poradil nám, že na začiatku je taká tabuľa kde sú popísané rôzne trasy a že môžme ísť nejakou kratšou, čo trvá len hodinku. Neboli sme ešte ani v polovici asfaltovej cesty keď Sam volal, že už je na stanici a či už sme sa vrátili. No haha. Nakoniec nás dobehol. Potom sme značne zrýchlili tempo, aby sme to vôbec stihli za svetla. Chceli sme vyjsť na útesy, pozrieť si to a vrátiť sa. Čím ďalej sme šli, tým bahnitejšia cestička (predstavte si túto trasu vo fajnových mestských teniskách a s dáždnikom - na skapanie) a tým viac sa šmýkalo, čo bolo asi najhoršie (keď sa už raz zmierite s tým že budete mať svoje najlepšie jeansy zajebané od bahna, obávate  sa už len, aby sa sa nezjebali do toho bahna celí, alebo prípadne dole z útesu, čo by rozhodne nebolo popiči...ale na skapanie možno hej).

Lenže keď sme navrhli zbabelý návrat (my a Nikola, náš nový srbský kamoš), Sam oznámil, že je to už kratšia cesta keď to prejdeme do konca (Nikola na to poznamenal že "Never trust the Irish", na čom sme sa celkom pobavili, kým sme nezistili že mal zrejme pravdu.) Ne že by on mal poriadne topánky. Íri sú, ako sme sa už naučili, impregnovaní, takže on chodí všade v plátenkách. 

Tak sme sa pechorili po útesoch aj s tými našimi parazólmi, ale viete čo? Nikto nakoniec neľutoval, lebo ten výhľad stál za všetko bahno sveta. Bolo tam krásne a skoro celý úsek bol po záveternej strane, no nádhera. Dole sme sa vrátili hladní a na múriku sme zjedli fish and chips (haháááá ako z anglickej učebnice) pod dohľadom vypasených čajok (boli VŠADE, striehli a pôsobili strašidelne. Nebola som jediná kto musel myslieť na Hitchcockov horor Vtáky.)

Na stanici sme zistili že sme zmeškali vlak, tak sme sa rozhodli ísť na jedno do írskej krčmy. (Irish pub sa môže strčiť, lebo hentá krčma bola presne to, čo si pod takým názvom viete predstaviť...a volala sa Bloody Stream.) Bolo tam prítmie, steny vyložené drevom a nábytok tiež z masívu. Všade sviečky a malo to atmosféru, akú som už dlho v žiadnej krčme nezažila (odkedy zavreli Aligáč, celkovo je to s atmosférou na pováženie). Pili sme írsku kávu a natriasali sa do rytmu live hudby. (Wheel chair dance.) My totiž sme mali celý čas šťastie na všetko - aká je pravdepodobnosť že prídete do dedinskej krčmy, lebo vám ušiel vlak a bude tam hrať kapela??? Dali sme si ešte pivo a nechali sme ujsť ďalších päť vlakov. 

Cestou späť sme vládli vo vagóne (boli sme tam sami) a počúvali hudbu z mobilu (a trošku tancovali pri tyči...). Keď sme museli vystúpiť, bolo nám smutno že Nikola nemôže ísť s nami ďalej žiť, lebo na druhý deň pracuje. Znova sme si presadili že skôr, než sa pôjde von, sa chceme ešte osprchovať, takže kým sme sa dostali na tú party, bolo už asi 12. Prosím pekne, to bolo. Konala sa u nejakého Matea. Jeho byt vyzeral (a vlastne skutočne bol) ako feťácke doupě. Holé steny, všetko špinavé a na dlážke pri dverách kopy fliaš, ktoré keby vrátil, kúpi sa dávky na pol roka dopredu. O kúpeľni sa nejdem zmieňovať, snáď len toľko, že nemal na hajzli dekel. Trochu sme pili, ale neboli sme tam dlho, lebo pán domáci sa vybral spať a jeho slečna tiež (aj ona vyzerala taká nemytá a nečesaná). Tentokrát tam bol Sam B. a chýbal Oisin. (Rozmýšľali sme, koľko príkázaných absencií každý z nich má.) Chalani potom umyli poháre a keď sme sa zberali na odchod, vyliezol Mateo a ešte s nimi voľačo riešil. Ja som nedávala pozor na to čo hovorí, lebo sme s babami rozoberali, či je naozaj feťák. Škrabal sa totiž ako pravý heroinista a neprítomný pohľad vybrúsil do dokonalosti. S koncentráciou mal tiež rather problems. Ale keby ste videli jak sa škrabal!!! A hlavne, vkuse mal ruku v gatiach a škrabal si gule a zjavne mu nevadilo že tam má asi 6 ľudí na návšteve, z toho tri (nás) ani nepozná. Keď sme odišli, Sam B. nešťastne zahlásil: "On mi podal ruku!!!" Spoločne sme sa otriasli. Áno, presne tú ruku. Pýtali sme sa na tie drogy a vraj heroinista to neni, ale minimálne alkoholik v druhej fáze a k tomu berie extázu. Vtedy sme si povedali, že keby sa už aj na tomto výlete absolútne nič nestalo, tak sme zažili viac než sme čakali.

Day four (Pondelok)

Vytrtošili sme sa extrémne skoro (už o 11) a tmolili sme sa po meste, až kým sme sa nestretli so Samom. On nám urobil prehliadku posledných turistických atrakcií (Dublin Castle a St. Patrick´s Church a Phoenix park a neviem čo ešte). A konečne sme našli sochu Jamesa Joycea!!! Po troch dňoch. Nakúpili sme si suveníry za posledné prachy a šli na večeru k Samovi domov, varil jeho otec. (Fantastické to bolo!)

V pondelok sme už mleli z posledného, takže sme ešte akurát stihli jedno pivo v jedinej krčme otvorenej aj v pondelky po polnoci (to osadenstvo!!).

Spali sme dve hodiny, let sme mali o 6:40 v utorok ráno. Teda dnes. Domov som došla asi o pol 12. A viete čo? Dublin je jedno z naujúžasnejších miest aké som doteraz videla. A určite sa tam ešte vrátim!

Funny Dublin

Čítať ako vidíte. Írska výslovnosť je ... smiešna. A teraz fakty.

Čo som vedela o Írsku (v bodoch):

• IRA
• kríza
• leprechauni
• PS: I love you (ráta sa to?)
• írska reč znie ako nejaký fantasy jazyk z Pána prsteňov
• Ryan Air (a tí teda Írsku moc dobrú reklamu nerobia)

Čo som o Írsku nevedela (v bodoch):

•  Íri sú neuveriteľne milí, otvorení a ochotní ľudia
• v Írsku vôbec nie je tak draho
• James Joyce bol Ír (ehm...hej, mám dosť medzery)
• aj Thin Lizzy (ktorí budú mmj hrať na Mastri) sú Íri
• Íri sa doma nevyzúvajú (tento nepekný zvyk majú z Ameriky, alebo si to Američania doniesli z Ostrovov???)
• írski chodci (našťastie ne aj vodiči) s pozoruhodnou radosťou prechádzajú na červenú, ale ešte radšej cez prostriedok cesty kde nijaký prechod nehrozí a potom kľučkujú pomedzi autá
• írske ženy sú strašne STRAŠNE škaredé 
• a snažia sa to zlepšiť make-upom (ale potom len vyzerajú že sa chystali na maškarný ples a je to ešte horšie)
• írski muži sú brutálni jebači!!! 
• a je ich tam veľa!

Čo som o Írsku mala/mohla vedieť alebo som zabudla (v bodoch):

• Íri nemajú normálne zástrčky a keď sa vám vybije mobil, potrebujete skurvený adaptér, ktorý stojí 8 euro (no way) takže potom nastupujú alternatívne riešenia (t.j. vyžobrať ho niekde inde)
• Íri nemajú ani normálne vodovodné kohútiky (tí Angličania to dohnojili všade kam sa dostali, ale našťastie sa tá kohútiková nákaza nerozšírila do celej Európy) a dokonca je dosť možné že vo vani neni ani sprchová hadica (wtf)
• Íri jazdia po zlej strane a je kurevsky ťažké si na to zvykať a sústrediť, napriek nápisom Look left, Look right na každom prechode (apropos prechody - oni nemajú zebru, iba nejaké čudné čiarky, takže niekedy je dosť ťažké ten prechod nájsť v spletitej križovatke)
• keď ste s Írmi ktorí tak radostne riskujú svoje životy v premávke, je dvojnásobne ťažké sledovať z ktorej strany vám vlastne hrozí smrť rozfašírovaním doubledeckerom

Teraz keď máme zhromaždené základné fakty (aktivovala som vaše Vorwissen, ako správna pedagogička), poďme na príbeh (denníkovou formou).

Day Zero (štvrtok)

Rozhodla som sa zahrnúť aj tento deň, hoci to je deň pred, lebo mal násedky na celý trip. Jedna rada (vlastná skúsenosť, lebo ako všetci vieme, hlúpi sa učia na vlastných chybách): keď je 40 stupňov a vy sa balíte niekam, kde má byť len 20 a dážď, snažte sa čo najlepšie zapojiťpredstavivovať a spomeňte si, aké to je keď je tak zima. Aby ste sa nedotrepali len s dvoma tenučkými tričkami a jednou jeansovou košeľou (môj prípad), alebo len s jedným párom topánok a bez dáždnika (prípad mojich kamošiek).

Day One (Piatok)

Meeting na bratislavskom letisku o 9:20 SEČ. Úspešne sme prešli check-inom, vystáli si radu a chytili si miesta vedľa seba v lietadle. 

O 8:55 miestneho času sme pristáli v Dubline. Ďážď (hnusný lejak!!!) a zima. Celé vytešené sa obzeráme po letisku, kde nás asi čaká Sam, náš kamarát, ktorého sme došli navštíviť. Nenájdeme ho, tak mu posielame SMS, asi sa zdržal. Za 5 minút zvoní telefón: Sam. Dopiči, dopiči, prečo volá, keď vie, že my zle rozumieme (v telefóne ešte horšie) a na letisku je hluk??? Po asi piatich telefonátoch (a 5 eurách z kreditu) (čo povedal? Neviem, nerozumela som.) sa dozvedáme, že Sam sa pomýlil a očakával nás až v sobotu, ale žiadna panika, máme ísť autobusom 16 na ... tu nastáva chaos, tristokrát vyspellovaný Dorset ja pochopím ako Bosret (ale uznajte že sa to podobá) (ja musím telefonovať, lebo som oficiálne vyhlásená za najlepšieho english speakera (to sme dopadli...) a my sa vydávame hľadať zastávku. Po krátkom chaosení ju nájdeme aj s rozpisom zastávok, mne docvakne chyba a rýchlo pochopíme že to je naozaj Dorset (ale až potom ako som tú skomoleninu povedala nejakému autobusárovi, ktorý zaryto tvrdil že on tam nejde - nechápala som prečo, keďže to bol vodič 16-ky!!!) a zoznamujeme sa s nejakým slovenským chalanom, ktorý v Írsku pracuje. Ide s nami autobusom a cestou nám vysvetľuje všetko potrebné aj nepotrebné. Je to veľmi poučné a my sa tešíme, aké máme šťastie.

Zároveň zisťujeme že Dorset Street má asi šesť zastávok a nasleduje ďalších sto telefonátov, kým pochopíme, na ktorej nás Sam bude čakať. Slovenský kamoš nám u vodiča vybaví, že keď tam budeme, zakričí nám (v dublinských autobusoch sú všetky zastávky na znamenie). Myslím, že nás má akurát tak po krk, lebo ešte pri nástupe sa nám nedarilo cvaknúť si lístok a keď mi ho ten automatík sedemkrát vypľul bez označenia, vodič zavrčal "you´re waisting time" a zobral mi ho.

Na zastávke sa zvítame so Samom (je mokrý, lebo nemá dáždnik - preto som presvedčená, že Íri sa rodia impregnovaní) a peškom ideme k nemu domov.

Tam vybalíme svoje dary (tristo miliónov slovenských sladkostí, tri magntky - to len z nedorozumenia a tričko) a Sam nám varí čaj. Po obede/večeri on ide na divadelnú skúšku, my sa ubytujeme v hosteli, prezlečieme a vyrážame na krátku obhliadku mesta v lejaku. Kým sa dostaneme do centra, máme mokré nohy, ruky a poniektorí aj vlasy (to tí bez dáždnika). Čvachtáme ulicami a už začínajú újeby (ale čo iné môžete v takom lejaku???). Hľadáme sochu Jamesa Joycea (neúspešne a postupne pri každej ďalšej soche čohokoľvek nasleduje otázka "A neni toto náhodou James Joyce?"), riešime Heineken Piss ("Veď vieš, tá socha v Bruseli") a nakoniec sa skoro poštíme od smiechu v Trinity College. 

Tam sa o desiatej stretávame so Samom a jeho kamarátom a postupne ideme po nejakých baroch (upozorňujem že ešte stále v daždi a vetre), kde vyzbierame ďalších írskych kamošov aby sme sa dostali do nejakej miestnej krčmy, kam turisti zjavne nikdy nepáchnu. Pivo tu stojí len 3,50 (pint) a celé osadentsvo na nás zíza ako sůvy z nudlí (nevieme či preto, lebo po celom dni vo vetre a lejaku vyzeráme hrozne, alebo sme celkom zjavne ne-Írky, lebo tie vyzerajú hrozne aj v peknom počasí a zas tak zlé to ani s nami nebolo).

Usadíme sa za nejaký stôl a nachomietne sa k nám taký čudný mladík (ktorého naši noví kamoši neznášajú - vraj si myslí že je next James Joyce) v obleku, s klobúkom a ryšavou bradou a lennonkami (vyzeral jak z minulého storočia a bol to hrozný pozér).

My ideme na WC, kde si ja prezliekam ponožky (kúpila som si nových 5 párov), staré a mokré nemám kam dať, tak ich vyhadzujem do koša na papierové utierky a popri tom ešte stíham slzavý záchvat smiechu opretá o stenu (spustil sa na mňa sušič rúk, keď som sa tam tak podopierala). Írky sú nahodené v šatách a štekloch, takže popri nich pôsobíme ako socky (ale ešte stále krajšie).

Potom pijeme (Guiness je skvelé pivo, oveľa lepšie než to presladené Leffe) a kecáme a nakoniec nás opúšťa James Joyce (vtedy chalani začali bujaro jasať a pripíjať si na jeho odchod). Potom sa aj my zdvihneme a ideme do Temple Bar, čo je party štvrť pre turistov. Chlapci cestou vyslopú zvyšok fľaše Pimms, ktorú majú z domu (čistý hnus, asi ako Jäger - fuj - ja sa dobrovoľne vzdávam svojho dielu) a už sa ledva držia na nohách. (Inak všetci sú mladši, majú 21-22.) Dotackáme sa do Temple Baru (are we going to pray now? yes, cause we have drunk too much) a tam už je pivo za 5, ale ešte si jedno doprajeme, keď už sme na dovolenke. Chlapci si dopriavajú viac a ja som pozvaná na vodku (neodmietam). Sam je za chvíľu na mol, tak hovorím jeho kamošovi (tiež Sam), že potrebuje nejakú vodu. Sam B. vezme Sama F. (Sam F. je náš kamoš, čo je tak na mol) niekam preč. Keď sa vrátia, má Sam F. úplne mokré vlasy, lebo henten expert ho namočil do úmyvadla. Asi vzal moju radu doslovne. Samovi F. to nepomáha a niekam sa vytratí. Po chvíli jeho kamaráti povedia že šiel domov, ale že oni nás potom odprevadia, takže no worry, žijeme ďalej. Ja po náročnom dni, pár pivách a jednej vodke začnem pociťovať nedostatok ľudského tepla a preto balím Sama B. (bol fakt strašne mladý, lebo potreboval suggestions, ale nakoniec pochopil) a bozkávame sa. 

Keď zatvoria Temple, vychádzame von a nájdeme pred barom sedieť v kútiku na zemi Sama F. ktorý vyzerá všelijak, len ne dobre. Po tom čo takmer hodí tyčku do davu (dav zdesene ustupoval), ho Sam B. berie domov taxíkom, my čakáme a potom keď sa vráti, ideme peškom domov. Asi hodinu, ranná prechádzka za svitania. S cikacou zastávkou v Burger Kingu. Na hajzli sa tesne pred nami zavreli dvaja chlapi, tak som im klopala a oni že "Yes?" tak im hovorím že pohnite sa a oni otvoria už s rozopnutými gaťami, že čo si to chcela? Keď ich tak vidím, napadne ma len jedno a pýtam sa: "Are you gonna have sex?", odpoveď znie "You wanna join?" Ja len že keby teda hej, nech ma pustia sa najprv vycikať. Keď som zdvorilo odmietla ponuku na sex v hamburgerárni, zavreli sa. Vyšli za chvíľku a pre našu radosť a pobavenie sa knísali dosť na široko a držali si rite. My so Z (kamoška) sa teda tiež natrepeme do toho hajzlu spolu a po niekoľkých rokoch zažívame spoločné cikanie v kabínke. (Bola to kabínka pre vozíčkarov, takže dosť miesta.)

Medzitým nám niekto trieska na dvere a reve "Baby, baby!" (akože bejby, ne akože my dve, chápete). To je nejaký ďalší čo už nevie vydržať. No, takéto veci sa vám proste doma nestanú.

Celú ďalšiu cestu domov už absolvujeme za svetla a za mojich podnapitých hlášok (Spire - taký vysoký oný, obelisk alebo čo, záchytný bod Dublinu, vyhlasujem za big Irish cock a ešte toho natrepem aj viac, ale našťastie nič iné sa neuchovalo v pamäti). Aha a so Samom B. sa držíme za ručičky. Milé.

Do hostela dorazíme asi o šiestej ráno, dokonca aj moje španielske spolubývajúce už spia (ha!) a ukladáme sa do postele.

Day two (Sobota)

(coming soon)

Leto

V lete má byť teplo, ja súhlasím so 40 stupňami bárs aj v meste, ale mohli by byť po centre rozmiestnené nejaké sprchy, alebo tak. Inak pohoda. Rozhodla som sa že je lepšie sa potiť na bycigli ako v električke a mám trochu výčitky svedomia, že som si ju kúpila, keď ju skoro nepoužívam (za mamine prachy teda, preto tie výčitky, voči sebe nemám výčitky nikdy).

Konečne mám aj nejaké doučká, lebo našťastie (pre mňa) sú z nemčiny všetci kompletne vymletí a niektorí až tak, že majú reparát. Tých teda nemám moc rada lebo väčšinou sú ne len vymletí ale aj leniví a nevedia toho oveľa viac než si myslia, takže je dosť ťažké ich doučiť niečo, k čomu nemajú ani mizivé základy. Ale aspoň ich mám istých a nezrušia mi hodiny, lebo im ide o krk.

Zvyšok dní trávim na kúpalisku (ale voda pomaly začína byť tak teplá, že už to neni ani osviežujúce), okrem dneška, keď som zvolila poobedný spánok a hybernáciu. Keď už v noci sa spať nedá, lebo v podkroví je aj viac než len 30° ktoré sú podľa všetkého vonku. No nič.

A dnes som aj mačku poliala, aj kvety nakŕmila, mám dobrý pocit. (Chuderka už nedostala žrať asi tri dni lebo som na ňu tak trochu zabudla...ale skôr než mi vypičujete, vedzte, že ona býva vonku a keď u nás nič nedostane, nažere sa u susedov, takže neumiera od hladu, len na mňa vyčítavo pozerá.) (Na staré kolená sa stáva sentimentálnou a nechá sa dokonca pohladkať.) (Alebo možno len senilnou.) (Rozhodne hrozne žiarli, objavil sa tu totiž malý kocúr a keď sme oňho prejavili záujem, nasrala sa a začala sa normálne líškať, to nikdy nerobila. Veru, pri konkurencii ide hrdosť bokom.) (A keby ste videli jak hnusne naňho pozerala, chudák.)

A tie kvety som tiež trocha zanedbala cez víkend, lebo som spala u Vrany, no to by ste veru nechceli vidieť v akom boli stave, keď som sa vrátila, ale tuším sa už vzchopili, lebo som na ne vyliala toľko vody, že foter asi skolabuje keď dojde účet z vodární. 

Nuž, ja a príroda to nejde moc dokopy, fakt som mestský človek, mne ešte tak izbovú rastlinu dať, ale takú, čo nechce moc vody, lebo inak by zhynula. A to mám potom ešte teprv výčitky. Voči kvetom mám hrozné výčitky, neviem prečo, ale dokonca viac než voči našej mačke. Asi preto že mačka má čo žrať aj keď ju okašlem, lebo inak by som nemohla ani spávať. (Ale to v tomto teple aj tak neni možné.)

Bože viete čo sa mi práve stalo? Takmer som napísala o informáciu viac než sa patrí. Už som mala celý odsek keď som si uvedomila, že nie nie... Srdce mi na sekundu zastalo z toho šoku. Ale nebojte sa, ani to nebolo moc zaujímavé. Namiesto toho vám môžem povedať, že už by sa hodilo mať sex. Lebo akože to čo je za nevyžiadanú pauzu?

Rezumé

Toto jebnuté slovo neviem ako by sa malo písať, tak som ho napísala po štúrovsky, nevadí? Víkend s Vranou. Čo vám poviem, lahůdka. V piatok sme sa sťali jak divé svine, najpr polka vodky u Vrany doma (sme to do seba kopali lebo sme boli v časovom sklze) a potom rýchlo do mesta. V Irishi hrali Silent Duo (vždy sú traja) a my sme sa na nich usmievali a keď mali prestávku, zavolali sme si jedného z nich k nášmu stolu. (Seriously? Móžme my toto?) Chvíľu s nami kecal a potom nám venoval pesničku Hotel California (pre dve pani učiteľky, ktoré budú vychovávať to, čo my splodíme). Potom som sa bavila s nejakými Švédmi (pre poriadok som ich všetkých volala Sven) (protestovali) a vyfajčila som Vrane niekoľko cigariet (na druhý deň som ju za to pozvala na zmrzlinu). Len pre info, ja nefajčím. 

Vrana bola v nejakom backstagei (by ma zaujímalo, kde v riti je v Irishi backstage, ale šak nevadí) a držala im káble (to znie trochu inak než ako to je) a potom keď kapela odišla a Irish zatváral (neviete o koľkej má Irish záverečnú?), presunuli sme sa do Zbrojnoša. A tam ani neviem presne čo a v akom poradí sa dialo (lenže - 2,5dl vodky a asi 5 pív), len viem, že som sa bozkávala s maloletým. On to teda tvrdil, ale ja mu neverím, lebo nevyzeral na 16. Ale viete, keby mal rovno aj 18...no hróza! Každopádne bol dosť mladý, lebo bozkávať sa síce vedel, ale bolo vidno, že ešte nemá takú prax. Ehm. A ja čo som mala potrebu mu porozprávať? Napríklad - predstav si že v septembri nastúpim ak otvoja nová dejepisárka, čo by si robil? Alebo - vieš aké výročie si pripomíname 28. júna? Atentát na Františka Ferdinanda d´Esteho. Tak, no nepýtajte sa. Ja chlapom v baroch vždy rozprávam kokotiny. Niektorých ten druh humoru dokonca odoženie, ale to je ich chyba, že.

Domov sme došli zaránky, za svetla. Nepríjemné. A v sobotu som trpela najprv nevoľnosťami a následne kurevskou boleťou hlavy. Šli sme po raňajkách (o pol 4) na Kuchajdu a hádajte kto tam hral v rámci kultúrneho leta! Silent Duo. Skaping. Ale vyzerali sme hrozne a nemali sme umyté vlasy ani make-up, tak sme si sadli ďaleko od pódia. A tam nás balil nejaký Rakúšan. S otrasnou nemčinou a zlatými hodinkami. Myslíme si, že to bol nejaký rakúsko-balkánsky pasák Zdravko. Museli sme mu zdrhnúť. Obedovali sme o pol 11. A k tomu sme na youtube počúvali Ukáž mi lásku. Hentí dvaja raperi nás dostali do nemého úžasu, lebo naozaj neviem, ako to adekvátne okomentovať. Rozhodli sme sa, že aj my by sme mohli byť raperky a nazvali by sme sa Pusi & Ket. Koniec hlásenia.