piatok 30. septembra 2011
Friday party
Píšem opatrne aby som si nepokazila lak (nový, zelený, k novému tričku, zelenému).
Dnes sme boli v Trieri, na výlete, len ja a Katka lebo nejak sa k nám nikto nepridal ale potom sme sa aj tešili, lebo my si tak rozumieme a máme rovnaké tempo a zaujímajú nás rovnaké veci takže hneď po príchode do krásneho historického mesta sme zamierili na obchodnú ulicu a prešmejdili nejaké handrárne. A potom prišla na rad kultúra a tak sme boli v troch kostoloch a ešte aj na Porta Nigra (konečne som sa zorientovala, že je to v Trieri a že je to hento, lebo tá stavba je obrovská ale nejak mi nedošlo že čo a kde to je. Ak máte pocit, že by ste to mali vedieť, tak asi ne, to len my sme sa to učili na reáliách...tak preto sa tým zaoberám.) a v mestskom múzeu.
Bolo krásne, teplo (minisukňa bez pančúch na konci septembra, WTF???) a mesto plné Nemcov, hneď to vidno že to tam vypadá inak než v Luxemburgu, proste neviem čím, ale vidno. (No dobre, neni tam toľko černochov, ale to len medzi nami, hej?)
Perfektný výlet, len ma trochu sklamalo H&M, lebo tam nič nebolo (výpredaj a vybrakované), tak som si musela kúpiť aspoň dva laky na nechty (zelený a modrý, ale ne obyč, ale také zvláštne trblietavé trošku), päťdesiate čipkované rukavičky a knihu (to už je ale investícia!).
Najlepšie bolo že sme si celý čas mohli pičovať po slovensky a nahlas.
Inak - tá dobrovoľnícka práca v Magdeburgu je passé, lebo som si hneď potom uvedomila že začína v marci budúceho roku a to ja musím ešte najprv urobiť štátnice, tak treba nájsť voľačo od septembra.
Jááj, tak ste ma potešili, keď ste mi napísali že čakáte na moje články, hneď sa mi chce písať! Akurát neni o čom, haha... no napríklad je tu nejaká zvláštna voda, hrozne sa mi vysušuje pokožka (čo by na to Pokožkový...? No, Mati?)
Dnes sme ešte nariekali ako je u nás draho, keď sme pozorovali tie polovičné ceny v nemeckej drogérii. Chápete, ja som v situácii keď chodím lacno nakupovať do Nemecka...to už čo je.
Btw potrebujem kabelku a nejaké tričká (zopár) a niečo zimné a jesenné botky (ešte neviem aké presne) a bolero (nijaké nevlastním). A tenisky na fitness dance, tie naozaj potrebujem.
K dnešnému večeru: idem na party, sama (teda sama samozrejme ne, ale Katka nejde, tak sa trochu bojím, že čo navyvádzam, ale hádam ma ubrzdí moja vlastná chudoba a prestanem piť). Včera som sa v kuchyni zoznámila s Julienom (černoch, a čo ste si mysleli) a (ne, skôr než začnete rozvíjať kadejaké teórie, chcem len povedať NE) dlho sme kecali. Je taký...európsky. Je z Nigérie a povedal že s tými ostatnými čo tu bývajú si nerozumie, že sa medzi nimi cíti asi tak ako ja (zaujímavé zistenie....ja sa napríklad cítim viac svoja medzi Európanmi...treba preskúmať), lebo majú iný humor a inú mentalitu a že mu vlastne idú na nervy. (Totiž predvčerom som bola svedkom hádky medzi ním a jedným z nich a brala som to ako jeho urazenú chlapskú ješitnosť - aj stále beriem - ale tak zjavne neni celá Afrika zajedno. Už chápem, šak medzi sebou vkuse bojujú.)
No a včera sme ešte šli na pivo do baru oproti. Platila som si sama, ale trochu ma to prekvapilo, teda vysvetlím: On hovorí - pozývam ťa. Ja - ale né, netreba. On - to je v pohode, vážne ťa pozývam. Ja - ale ja mám peniaze. On - tak fajn.
Teda chápete, ja sa teraz nesťažujem, ale už som to zažila stokrát, vždy odmietam dvakrát (zo zdvorilosti, ne preto že by som si naozaj chcela platiť sama, nejsom debil) a chlap vždy trvá na tom že bude platiť. Takže ma trochu prekvapilo keď povedal že dobre. No vás by to neprekvapilo? Akože žena má odmietnuť dvakrát ale chlap musí trikrát povedať že ne, on platí. Šak je taký nejaký zákon prírody, alebo ne? (Nesmejte sa.)
No ale aj tak dobre. Inak malé pivo (ja stále tvrdím že to pijú iba ženy a deti, ale tu keď si vypýtate pivo, donesú vám automaticky tretinkové, čo je to za krajinu?) stojí 1,80 tak to neni tak tragické, no ale žeby som sa tu zrovna šla ožierať do baru, to ne. A ešte som sa furt nedostala k tej party. Sedeli sme si tak v krčme, rozoberali vážne témy. Svetovú ekonomiku a technický pokrok a situáciu v Nigérii a na Slovensku - moja angličtina dostávala zabrať a moja každá druhá veta bola "Slowly please, I didn´t understand" a on sa smial, ale dobre sa mu smeje keď to je jeho rodný jazyk (neni zjavne také nevýhodné byť bývalou anglickou kolóniou), tak som pindala že ja viem tri jazyky a zrovna angličtinu najhoršie, ale nech sa netotočkuje a radšej nech hovorí zrozumiteľne. A tak a inak a všelijak podobne. Potom ma samozrejme zavolal na tú party (všetci o nej stále hovoria ako keby to bola party roka, ale ja vôbec netuším čo to má byť, hlavne je to v meste, teda v Luxemburgu a posledný vlak k nám ide o jednej) a ja že ne, že ako pôjdeme domov a on že nijako, a kam by sme chodili a predsa ráno ide vlak o piatej a ja že neeevieeem, a on že blablabla, už si nepamätám, ale skrátka, už som dva týždne nepila a moje telo povedalo áno. A tak teda odchádzam o 11 do mesta s partiou černochov, sama som zvedavá a dúfam že sa tam vyskytne nejaká baba v okolí, lebo inak ma z nich porazí (aj keď sa trochu spolieham že ich môj nový kamoš bude odháňať...no ale viete). Takto si zapomínam na staré dobré časy keď sme chodievali domov prvou rannou, tiež o piatej....
Ježiši, ten lak je brutálny, keď dáte dve vrstvy, kráááása. (Kriste, treba mi ísť na hajzel a nemôžem lebo mám nalakované nechty, jedine že ma niekto príde utreť...dokelu. Zaklopem Ernestovi...?)
Dnes sme boli v Trieri, na výlete, len ja a Katka lebo nejak sa k nám nikto nepridal ale potom sme sa aj tešili, lebo my si tak rozumieme a máme rovnaké tempo a zaujímajú nás rovnaké veci takže hneď po príchode do krásneho historického mesta sme zamierili na obchodnú ulicu a prešmejdili nejaké handrárne. A potom prišla na rad kultúra a tak sme boli v troch kostoloch a ešte aj na Porta Nigra (konečne som sa zorientovala, že je to v Trieri a že je to hento, lebo tá stavba je obrovská ale nejak mi nedošlo že čo a kde to je. Ak máte pocit, že by ste to mali vedieť, tak asi ne, to len my sme sa to učili na reáliách...tak preto sa tým zaoberám.) a v mestskom múzeu.
Bolo krásne, teplo (minisukňa bez pančúch na konci septembra, WTF???) a mesto plné Nemcov, hneď to vidno že to tam vypadá inak než v Luxemburgu, proste neviem čím, ale vidno. (No dobre, neni tam toľko černochov, ale to len medzi nami, hej?)
Perfektný výlet, len ma trochu sklamalo H&M, lebo tam nič nebolo (výpredaj a vybrakované), tak som si musela kúpiť aspoň dva laky na nechty (zelený a modrý, ale ne obyč, ale také zvláštne trblietavé trošku), päťdesiate čipkované rukavičky a knihu (to už je ale investícia!).
Najlepšie bolo že sme si celý čas mohli pičovať po slovensky a nahlas.
Inak - tá dobrovoľnícka práca v Magdeburgu je passé, lebo som si hneď potom uvedomila že začína v marci budúceho roku a to ja musím ešte najprv urobiť štátnice, tak treba nájsť voľačo od septembra.
Jááj, tak ste ma potešili, keď ste mi napísali že čakáte na moje články, hneď sa mi chce písať! Akurát neni o čom, haha... no napríklad je tu nejaká zvláštna voda, hrozne sa mi vysušuje pokožka (čo by na to Pokožkový...? No, Mati?)
Dnes sme ešte nariekali ako je u nás draho, keď sme pozorovali tie polovičné ceny v nemeckej drogérii. Chápete, ja som v situácii keď chodím lacno nakupovať do Nemecka...to už čo je.
Btw potrebujem kabelku a nejaké tričká (zopár) a niečo zimné a jesenné botky (ešte neviem aké presne) a bolero (nijaké nevlastním). A tenisky na fitness dance, tie naozaj potrebujem.
K dnešnému večeru: idem na party, sama (teda sama samozrejme ne, ale Katka nejde, tak sa trochu bojím, že čo navyvádzam, ale hádam ma ubrzdí moja vlastná chudoba a prestanem piť). Včera som sa v kuchyni zoznámila s Julienom (černoch, a čo ste si mysleli) a (ne, skôr než začnete rozvíjať kadejaké teórie, chcem len povedať NE) dlho sme kecali. Je taký...európsky. Je z Nigérie a povedal že s tými ostatnými čo tu bývajú si nerozumie, že sa medzi nimi cíti asi tak ako ja (zaujímavé zistenie....ja sa napríklad cítim viac svoja medzi Európanmi...treba preskúmať), lebo majú iný humor a inú mentalitu a že mu vlastne idú na nervy. (Totiž predvčerom som bola svedkom hádky medzi ním a jedným z nich a brala som to ako jeho urazenú chlapskú ješitnosť - aj stále beriem - ale tak zjavne neni celá Afrika zajedno. Už chápem, šak medzi sebou vkuse bojujú.)
No a včera sme ešte šli na pivo do baru oproti. Platila som si sama, ale trochu ma to prekvapilo, teda vysvetlím: On hovorí - pozývam ťa. Ja - ale né, netreba. On - to je v pohode, vážne ťa pozývam. Ja - ale ja mám peniaze. On - tak fajn.
Teda chápete, ja sa teraz nesťažujem, ale už som to zažila stokrát, vždy odmietam dvakrát (zo zdvorilosti, ne preto že by som si naozaj chcela platiť sama, nejsom debil) a chlap vždy trvá na tom že bude platiť. Takže ma trochu prekvapilo keď povedal že dobre. No vás by to neprekvapilo? Akože žena má odmietnuť dvakrát ale chlap musí trikrát povedať že ne, on platí. Šak je taký nejaký zákon prírody, alebo ne? (Nesmejte sa.)
No ale aj tak dobre. Inak malé pivo (ja stále tvrdím že to pijú iba ženy a deti, ale tu keď si vypýtate pivo, donesú vám automaticky tretinkové, čo je to za krajinu?) stojí 1,80 tak to neni tak tragické, no ale žeby som sa tu zrovna šla ožierať do baru, to ne. A ešte som sa furt nedostala k tej party. Sedeli sme si tak v krčme, rozoberali vážne témy. Svetovú ekonomiku a technický pokrok a situáciu v Nigérii a na Slovensku - moja angličtina dostávala zabrať a moja každá druhá veta bola "Slowly please, I didn´t understand" a on sa smial, ale dobre sa mu smeje keď to je jeho rodný jazyk (neni zjavne také nevýhodné byť bývalou anglickou kolóniou), tak som pindala že ja viem tri jazyky a zrovna angličtinu najhoršie, ale nech sa netotočkuje a radšej nech hovorí zrozumiteľne. A tak a inak a všelijak podobne. Potom ma samozrejme zavolal na tú party (všetci o nej stále hovoria ako keby to bola party roka, ale ja vôbec netuším čo to má byť, hlavne je to v meste, teda v Luxemburgu a posledný vlak k nám ide o jednej) a ja že ne, že ako pôjdeme domov a on že nijako, a kam by sme chodili a predsa ráno ide vlak o piatej a ja že neeevieeem, a on že blablabla, už si nepamätám, ale skrátka, už som dva týždne nepila a moje telo povedalo áno. A tak teda odchádzam o 11 do mesta s partiou černochov, sama som zvedavá a dúfam že sa tam vyskytne nejaká baba v okolí, lebo inak ma z nich porazí (aj keď sa trochu spolieham že ich môj nový kamoš bude odháňať...no ale viete). Takto si zapomínam na staré dobré časy keď sme chodievali domov prvou rannou, tiež o piatej....
Ježiši, ten lak je brutálny, keď dáte dve vrstvy, kráááása. (Kriste, treba mi ísť na hajzel a nemôžem lebo mám nalakované nechty, jedine že ma niekto príde utreť...dokelu. Zaklopem Ernestovi...?)
streda 28. septembra 2011
Všeobecný
A o všetkom možnom.
O kultúrnom šoku napríklad. Nikdy som nestretla živého černocha napríklad. Nikdy predtým teda. No a som o sebe presvedčená že som veľmi tolerantná a tak (ale viete, nedá sa to na 100%, lebo napríklad takí cigoši - už len to že si dovolím ich takto označiť by niektorým zvarilo krv, ale JTJ - ale o tom teraz nie).
Lenže keď sa nasťahujete do baráku kde polovica, ak ne viac, obyvateľstva sú Afričania, kultúrny šok vás dostane či chcete či nie. (Okrem toho som si vždy myslela že pojem kultúrny šok je umelo vytvorenákokotina pojem, aby bolo o čom hovoriť, ale fakt to existuje!)
No a musíte sa s tým nejako vysporiadať, ale v podstate som dnes zistila že zrejme stačí si zvyknúť a mne stačí relatívne krátka doba. Len si musíte uvedomiť, že iná kultúra je iná kultúra a nie je lepšia ani horšia ako vaša (to je ale prednáška, čooo?) a môžte z toho hneď aj niečo vyťažiť. Napríklad my sme oproti nim chladní jak cecek čarodejnice (také pekné americké prirovnanie), takže všetko to vstupovanie do môjho osobného priestoru som najprv prijímala s nevôľou (pričom som si zároveň uvedomovala odlišnosť kultúr, ale ono sa to nedá hneď prijať tak bezproblémovo), ale teraz už to beriem ako normálnu vec, lebo keby ne, asi by ma aj tak jeblo. (Moc možností tu nemáte.)
Okrem toho je to dosť zaujímavé, napríklad ten spôsob akým sa socializujú. Európania sedia na svojej izbe a vylezú, len keď už nemôžu vydržať a pošťali by sa, zato Afrika je večne nastúpená v kuchyni a tam sa hučí, kecá a varí a hocikto príde a môže sa s nimi najesť, lebo oni to tak berú, že keď sa varí, tak sa varí pre všetkých. Ešte som prisámpiču nevidela Afričana, čo by si varil sám pre seba. To my sme teda iní, tu si každý uvarí a zežere, alebo napchá do chladničky, lebo zjavne nikto nevie variť pre jedného (stále tvrdím že je to nemožné).
Až dnes som kecala s babami v kuchyni, že by sme si mohli kúpiť spoločný chleba (no lebo jeden chleba budete jesť týždeň a ešte vám zvyšok splesnivie) a spolu si niekedy uvariť, čo by bolo super, lebo ešte aj pri tom ochutnáte nejaké nové jedlo. No nie? No áno. Na Európanov treba ísť skrátka pomaly a takticky. (Teraz to píšem ako nejaký mimozemšťan, no ale na mňa tiež treba ísť pomaly a takticky...viete, aby som mala pocit že som to sama tak chcela, niektorí chlapi v tejto disciplíne dosiahli majstrovstvo a preto keď majú prsty vo vašich nohavičkách, len rozmýšľate, že ako sa tam dostali a kedy ste sa s nimi vlastne dali vôbec do reči. Alebo sa vám to ešte nestalo? Mne celkom často.) (To bol taký odveci príklad, ale platí to aj na iné oblasti, víme?)
A o starnutí a zodpovednosti. Nikdy som nechcela byť dospelá a zodpovedná, lebo to je nuda, ale ono to prišlo samé. Proste nehovorím, že sa neopijem do nemoty, alebo si nesadnem do auta k cudzím ľuďom, až tak ďaleko to nezašlo. Ale taká všeobecná zodpovednosť. Napríklad - potrebujem cvičiť, lebo inak sa necítim dobre. Alebo - musím jesť veľa ovocia a zeleniny a nejesť večer a nejesť fast food, lebo mi to nerobí dobre. Alebo - keď som už na erazme, musím z toho vyťažiť čo najviac a musím sa aj učiť. A sere ma že naša škola nám nič poriadne neponúka a že som štyri roky skysla na Slovensku a zabíjala čas ničím, že som sa neposunula tam kde by som mohla teraz byť. Chápete? No pred pár rokmi som taká nebola a teraz to tak chcem a ešte ma to aj teší/trápi.
To je len taká úvaha.
Posledná vec. Na nete som našla ponuku dobrovoľníckej práce v Magdeburgu. Neviem presne čo to tam obnáša a to čo tam písali robiť neviem (ale tak byrokraciu sa vždy naučím, alebo?). Neviem či chcem ísť do Magdeburgu (skôr ne, ale je to konkrétna príležitosť, ktorá je tam vypísaná, čo je pohodlné, lebo inak to treba hľadať). Treba napísať motivačný list a to neznášam, ale budem musieť a okrem toho moja motivácia je hlavne vypadnúť zo Slovenska. To tam nemôžem napísať. Alebo hej?
Treba to poslať do októbra...ja neviem. Asi to aspoň skúsim.
O kultúrnom šoku napríklad. Nikdy som nestretla živého černocha napríklad. Nikdy predtým teda. No a som o sebe presvedčená že som veľmi tolerantná a tak (ale viete, nedá sa to na 100%, lebo napríklad takí cigoši - už len to že si dovolím ich takto označiť by niektorým zvarilo krv, ale JTJ - ale o tom teraz nie).
Lenže keď sa nasťahujete do baráku kde polovica, ak ne viac, obyvateľstva sú Afričania, kultúrny šok vás dostane či chcete či nie. (Okrem toho som si vždy myslela že pojem kultúrny šok je umelo vytvorená
No a musíte sa s tým nejako vysporiadať, ale v podstate som dnes zistila že zrejme stačí si zvyknúť a mne stačí relatívne krátka doba. Len si musíte uvedomiť, že iná kultúra je iná kultúra a nie je lepšia ani horšia ako vaša (to je ale prednáška, čooo?) a môžte z toho hneď aj niečo vyťažiť. Napríklad my sme oproti nim chladní jak cecek čarodejnice (také pekné americké prirovnanie), takže všetko to vstupovanie do môjho osobného priestoru som najprv prijímala s nevôľou (pričom som si zároveň uvedomovala odlišnosť kultúr, ale ono sa to nedá hneď prijať tak bezproblémovo), ale teraz už to beriem ako normálnu vec, lebo keby ne, asi by ma aj tak jeblo. (Moc možností tu nemáte.)
Okrem toho je to dosť zaujímavé, napríklad ten spôsob akým sa socializujú. Európania sedia na svojej izbe a vylezú, len keď už nemôžu vydržať a pošťali by sa, zato Afrika je večne nastúpená v kuchyni a tam sa hučí, kecá a varí a hocikto príde a môže sa s nimi najesť, lebo oni to tak berú, že keď sa varí, tak sa varí pre všetkých. Ešte som prisámpiču nevidela Afričana, čo by si varil sám pre seba. To my sme teda iní, tu si každý uvarí a zežere, alebo napchá do chladničky, lebo zjavne nikto nevie variť pre jedného (stále tvrdím že je to nemožné).
Až dnes som kecala s babami v kuchyni, že by sme si mohli kúpiť spoločný chleba (no lebo jeden chleba budete jesť týždeň a ešte vám zvyšok splesnivie) a spolu si niekedy uvariť, čo by bolo super, lebo ešte aj pri tom ochutnáte nejaké nové jedlo. No nie? No áno. Na Európanov treba ísť skrátka pomaly a takticky. (Teraz to píšem ako nejaký mimozemšťan, no ale na mňa tiež treba ísť pomaly a takticky...viete, aby som mala pocit že som to sama tak chcela, niektorí chlapi v tejto disciplíne dosiahli majstrovstvo a preto keď majú prsty vo vašich nohavičkách, len rozmýšľate, že ako sa tam dostali a kedy ste sa s nimi vlastne dali vôbec do reči. Alebo sa vám to ešte nestalo? Mne celkom často.) (To bol taký odveci príklad, ale platí to aj na iné oblasti, víme?)
A o starnutí a zodpovednosti. Nikdy som nechcela byť dospelá a zodpovedná, lebo to je nuda, ale ono to prišlo samé. Proste nehovorím, že sa neopijem do nemoty, alebo si nesadnem do auta k cudzím ľuďom, až tak ďaleko to nezašlo. Ale taká všeobecná zodpovednosť. Napríklad - potrebujem cvičiť, lebo inak sa necítim dobre. Alebo - musím jesť veľa ovocia a zeleniny a nejesť večer a nejesť fast food, lebo mi to nerobí dobre. Alebo - keď som už na erazme, musím z toho vyťažiť čo najviac a musím sa aj učiť. A sere ma že naša škola nám nič poriadne neponúka a že som štyri roky skysla na Slovensku a zabíjala čas ničím, že som sa neposunula tam kde by som mohla teraz byť. Chápete? No pred pár rokmi som taká nebola a teraz to tak chcem a ešte ma to aj teší/trápi.
To je len taká úvaha.
Posledná vec. Na nete som našla ponuku dobrovoľníckej práce v Magdeburgu. Neviem presne čo to tam obnáša a to čo tam písali robiť neviem (ale tak byrokraciu sa vždy naučím, alebo?). Neviem či chcem ísť do Magdeburgu (skôr ne, ale je to konkrétna príležitosť, ktorá je tam vypísaná, čo je pohodlné, lebo inak to treba hľadať). Treba napísať motivačný list a to neznášam, ale budem musieť a okrem toho moja motivácia je hlavne vypadnúť zo Slovenska. To tam nemôžem napísať. Alebo hej?
Treba to poslať do októbra...ja neviem. Asi to aspoň skúsim.
utorok 27. septembra 2011
Zajebište
Som tvorivá, preto ten názov. Inak to pochádza z poľského slova, ktoré neviem napísať ani za boha, ale číta sa to takto, akurát že to znamená niečo ako "popiči dobrý". Lenže mne to proste pripomína také miesto, kde sa môžete zajebávať a to miesto je všade tam kde ja.
Napríklad dnes by som mala (a veru ešte budem, lebo odkedy som na erazme tak pristupujem k štúdiu zodpovednejšie než kedykoľvek predtým...veď videli ste ma už niekedy robiť niečo do školy mimo januára/júna??) čítať taký článok o porovnávaní jazykov - jidiš, nemčina, luxemburčina. No, dobre čítate, presne tak to je a ešte aj seminárku budem o tom písať, už sa neviem dočkať ako budem porovnávať nemeckú gramatiku s dvoma jazykmi o ktorých nemám ani poňatia (o tom, že som si až do minulého týždňa pokojne žila v presvedčení, že jidiš je to isté, čo hebrejčina radšej pomlčím).
Tak akosi nemám na výber, jednak som tu na bakalárskom štúdiu a veľa predmetov už som absolvovala na Slovensku (ten srdcervúci príbeh o problémoch ktoré mi spôsobila naša fakulta všetci poznáte) a druhak (keď môžem povedať jednak, hneď sa mi tlačí na jazyk druhak...nejde to? Ale ide...) je to vlastne dosť zaujímavý predmet. Akurát nemám šajn, ako obvykle a musím sa cítiť trápne, lebo všetci vyzerajú že šajn majú (dá sa kúpiť v Tuzexe?) a ja som úbohý študent z východného bloku ktorý padol do tohto západného systému ako do akvárka s piraňami a teraz sa musí dostať k brehu. Systém je dobrá vec, jeden alebo druhý (no jasné že ten náš je napiču, to netreba vysvetľovať), ale keď máte prehodiť výhybku, začína sa to zadrhávať. Som zvedavá ako mi toto štúdium pôjde, lebo ja som zvyknutá na váľanie šuniek jak je semester dlhý a potom nesystematické biflenie v panike. Mám taký vodojem že tu tomu bude inak. (Ale tá panika zrejme nastane.)
Mimojazdom, ten článok včera som dočítala skoro až do konca, ale bol tak nudný a nezrozumiteľný, že som to dve strany pred vykúpením vzdala a šla som spať. Dnes sme s ním pracovali, teda ostatní, ja som len čumela, lebo toľko cudzích slov pohromade nájdete hádam len vo výkladovom slovníku. Navyše to bolo v nemčine a to mi celé chápanie ešte o stupeň sťažilo, takže keď nás rozdelil na skupiny - vďakabohu aspoň za to - našu otázku sme nevypracovali, lebo ja osobne som z nej nerozumela ani kokot, Katka neviem, ale asi tiež ne (usudzujem z toho, že nepridala nijaký konštruktívny návrh do pléna) a tá chuderka Luxemburčanka ktorej sme prischli z toho tiež veľa nemala (navyše je prváčka, takže sa tiež asi ledva orientuje, aj keď asi nie je tak šokovaná ako my tým čo sa od nej vyžaduje).
Tak sme desať minút sedeli, čítali si časť textu stále dokola a snažili sa prísť na to, čo znamená subjekt (neprišli). Potom prišlo na lámanie chleba a každá skupina mala povedať výsledok svojej krátkej úvahy. Našťastie sme boli až číslo 10 a nestihli sme to (hodina už končila, boh existuje!) a mohli sme sa ho na konci prednášky spýtať čo to má byť. On najprv päť minút rozprával odveci (aspoň mne sa zdalo) v zmysle že ten článok na to jasne poukazuje, vlastne je to úplne jasné (no, možno jemu, ale bol niekedy vo východnom bloku na vyučovaní?) ale potom z neho vypadlo riešenie a hneď všetko dávalo zmysel.
Bohužiaľ on vyžaduje aktivitu na hodinách (neviem si predstaviť ako mám byť aktívna keď ledva stíham chápať o čom sa hovorí) a ešte aj krátky výstup. Prischlo mi zreferovanie uplynulej hodiny (ale až v novembri, tak aspoň uvidím, ako to robia iní) ktorá bude mať tému sovjetsky revolučný film. Nie, neviem o čom by to malo byť. (Celý seminár sa týka revolúcie v médiách ale je to o niečom úplne inom než som podľa názvu čakala...)
Uvidíme, nakoniec, ak to neurobím, ešte stále mám 5 iných predmetov, v ktorých môžem dosiahnuť vysnívaných 20 kreditov pre našich referentov. OMFG.
Hovoril mi niekto že erazmus sú polročné party a leháro???
Napríklad dnes by som mala (a veru ešte budem, lebo odkedy som na erazme tak pristupujem k štúdiu zodpovednejšie než kedykoľvek predtým...veď videli ste ma už niekedy robiť niečo do školy mimo januára/júna??) čítať taký článok o porovnávaní jazykov - jidiš, nemčina, luxemburčina. No, dobre čítate, presne tak to je a ešte aj seminárku budem o tom písať, už sa neviem dočkať ako budem porovnávať nemeckú gramatiku s dvoma jazykmi o ktorých nemám ani poňatia (o tom, že som si až do minulého týždňa pokojne žila v presvedčení, že jidiš je to isté, čo hebrejčina radšej pomlčím).
Tak akosi nemám na výber, jednak som tu na bakalárskom štúdiu a veľa predmetov už som absolvovala na Slovensku (ten srdcervúci príbeh o problémoch ktoré mi spôsobila naša fakulta všetci poznáte) a druhak (keď môžem povedať jednak, hneď sa mi tlačí na jazyk druhak...nejde to? Ale ide...) je to vlastne dosť zaujímavý predmet. Akurát nemám šajn, ako obvykle a musím sa cítiť trápne, lebo všetci vyzerajú že šajn majú (dá sa kúpiť v Tuzexe?) a ja som úbohý študent z východného bloku ktorý padol do tohto západného systému ako do akvárka s piraňami a teraz sa musí dostať k brehu. Systém je dobrá vec, jeden alebo druhý (no jasné že ten náš je napiču, to netreba vysvetľovať), ale keď máte prehodiť výhybku, začína sa to zadrhávať. Som zvedavá ako mi toto štúdium pôjde, lebo ja som zvyknutá na váľanie šuniek jak je semester dlhý a potom nesystematické biflenie v panike. Mám taký vodojem že tu tomu bude inak. (Ale tá panika zrejme nastane.)
Mimojazdom, ten článok včera som dočítala skoro až do konca, ale bol tak nudný a nezrozumiteľný, že som to dve strany pred vykúpením vzdala a šla som spať. Dnes sme s ním pracovali, teda ostatní, ja som len čumela, lebo toľko cudzích slov pohromade nájdete hádam len vo výkladovom slovníku. Navyše to bolo v nemčine a to mi celé chápanie ešte o stupeň sťažilo, takže keď nás rozdelil na skupiny - vďakabohu aspoň za to - našu otázku sme nevypracovali, lebo ja osobne som z nej nerozumela ani kokot, Katka neviem, ale asi tiež ne (usudzujem z toho, že nepridala nijaký konštruktívny návrh do pléna) a tá chuderka Luxemburčanka ktorej sme prischli z toho tiež veľa nemala (navyše je prváčka, takže sa tiež asi ledva orientuje, aj keď asi nie je tak šokovaná ako my tým čo sa od nej vyžaduje).
Tak sme desať minút sedeli, čítali si časť textu stále dokola a snažili sa prísť na to, čo znamená subjekt (neprišli). Potom prišlo na lámanie chleba a každá skupina mala povedať výsledok svojej krátkej úvahy. Našťastie sme boli až číslo 10 a nestihli sme to (hodina už končila, boh existuje!) a mohli sme sa ho na konci prednášky spýtať čo to má byť. On najprv päť minút rozprával odveci (aspoň mne sa zdalo) v zmysle že ten článok na to jasne poukazuje, vlastne je to úplne jasné (no, možno jemu, ale bol niekedy vo východnom bloku na vyučovaní?) ale potom z neho vypadlo riešenie a hneď všetko dávalo zmysel.
Bohužiaľ on vyžaduje aktivitu na hodinách (neviem si predstaviť ako mám byť aktívna keď ledva stíham chápať o čom sa hovorí) a ešte aj krátky výstup. Prischlo mi zreferovanie uplynulej hodiny (ale až v novembri, tak aspoň uvidím, ako to robia iní) ktorá bude mať tému sovjetsky revolučný film. Nie, neviem o čom by to malo byť. (Celý seminár sa týka revolúcie v médiách ale je to o niečom úplne inom než som podľa názvu čakala...)
Uvidíme, nakoniec, ak to neurobím, ešte stále mám 5 iných predmetov, v ktorých môžem dosiahnuť vysnívaných 20 kreditov pre našich referentov. OMFG.
Hovoril mi niekto že erazmus sú polročné party a leháro???
pondelok 26. septembra 2011
Fox on the run
Mám roboty ako na kostole, ale robím čo? To čo vždy, sedím tu a píšem vám dôležité veci. Aby ste na mňa nezabudli, keď už si nemôžete nič uvariť podľa mojich skvelých receptov (mimojazdom, robili sme už dvakrát palacinky, odkedy sme tu a všetko len bajočko, lebo nemáme váhu ale boli dobré, ale chutili inak, to asi kvôli tomu že tu majú inú múku) (Vajcia sme samozrejme nedávali bajočko).
Tak poporade. Hovorila som vám už, že som bola na castingu do divadla? Neviem, asi ani ne, skrátka minulý štvrtok (mrte drsné), musela som predčítať Shakespeara po anglicky a iné chuťovky (môj prízvuk je dosť svojský, takže Shaky sa asi v hrobe obracal že akú frašku som z toho spravila) ale výsledok je taký že ma VZALI!!! Dnes večer mi konečne došiel mail, takže budem hééérečka (akože po blavácky čítať, hééj?).
Ešte neviem čo budeme hrať, ale poznám zatiaľ troch spoluhercov (Iránec - vypadá presne ako to, čo si predstavíte pod pojmom Iránec, teda akože hovorím o výzore, ale je veľmi milý, potom jedna Luxemburčanka a Nemec - vyzerá strašne nemecky, Hiťo by skákal meter päťdesiat, keby si neprestrelil gebulu roku pána 1945).
Škola už ide naplno (ne jak u nás, že prvé tri týždne všetko odpadne alebo nám len rozdajú sylaby a pošlú nás domov), tu sa prednáša od prvej sekundy a už sa dávajú aj úlohy, ide ma jebnúť, keď si predstavím všetku tu prácu, napríklad dnes nám dobrý človek doniesol Baudelaira v originále, lebo veď "predpokladám že všetci viete po francúzsky" ale našťastie sa unúval aj s nemeckou verziou. Mimochodom bola to stará dobrá Mrcina, ktorú sme čítali už na strednej a už vtedy som tam nevidela všetky tie obrazy, akurát mi to prišlo nechutné, ale to bol asi zámer...lenže chce toto ten 40-kilový poskakujúci ADHD profesor počuť? Ne. Chce symboly pominuteľnosti, tradičné a moderné obrazy a ich kombinácia a podobné hlody, tak som písala jak fretka, keď už nemám na báseň vlastný názor, hodí sa vedieť ten učiteľov. Bola tam aj jedna baba, ktorá mala kopu nápadov (zrejme to robievajú často, lebo to neznelo ako "práve ma napadlo...") a on zakaždým celý žiaril nadšením (jak atómová elektráreň, normálne by ste potrebovali slnečné okuliare) a dobre že nevyskakoval od radosti.
A chce seminárku na 12 až 15 strán. Nemusím asi hovoriť že už interpretácia sama o sebe neni môj cup of tea, ale toto je seminár o lyrike a ja lyriku neznášam, lebo nedáva zmysel a neznášam aj hľadanie symbolov. Okrem toho ja neviem interpretovať ani prózu a ani knihy ktoré sa mi páčili. (Ak ste nabrali dojem, že sa mi ten seminár nepozdáva, tak správne, ale bohužiaľ si ho musím zapísať, aby mi ho uznali doma...no viete, čachre machre s predmetmi a tak.)
A inak sa hanbím jak pes za Slovensko aj za Univerzitu Komenského, lebo sa celý čas musím cítiť trápne a je to nepríjemné veru. Hneď ako to bude možné, odchádzam z tej krajiny, lebo to je katastrofa, celý ten systém v akom sa tam žije a študuje, to by som svojim deťom (budúcim) spravila len nerada. Ide niekto so mnou?
A ešte niečo veselé, aspoň pre vás, lebo ja viem že ste škodoradostní, hoci mne zatrnulo.
King Africa. Stretávam ho až príliš často (áno áno, prichádzam k tomu že ľutujem svoje chyby a dobre si nabudúce rozmyslím komu strčím jazyk do papule keď sa najebem, ale rozhodne to nebude Afričan). Večne sa poneviera po intráku a dokoncamá tú drzosť je taký priateľský, že mi minule zaklopal na dvere aby sa povypytoval ako sa mám. Už si zvykám pomaly. Včera som ho zase stretla v kuchyni, jednoducho neni deň bez Kinga Africa.
Okrem toho mi zase dnes písal na fejsi iný adept, miesto narodenia Togo. Akože nič proti Afričanom, ale chápete, oni sú jednoducho až moc. Moc všetkého. Pre mňa je dosť náročné naladiť sa na Španielov (ktorí absolútne nerešpektujú osobný priestor, lebo v ich kultúre je to normálne) ale na toto si budem asi zvykať tak dlho, že si ešte ani nezvyknem a už budem doma. Európania sú naozaj chladní, ale ja si nemôžem pomôcť, mne ten chlad celkom vyhovuje.
Och a navyše sa všetci tak hrozne podobajú! To je zas trapas, pre mňa. Včera ma jeden pozdravil večer na ulici a ja že "Poznáme sa?" A on že hej, veď dneska sme boli na tej party! (Bola taká party poobede kde sa varilo a hrali sa zoznamovacie hry...zjavne neúspešne, ale prosím, vy by ste spoznali černocha v tme, navyše keď si prezliekol tričko???)
Bol to trapas, ale oni to berú normálne, lebo zjavne sú zvyknutí, že ich nevieme rozoznať, tak sa neurazia...
Hm, panebože, niekto tu chodí po chodbe a šúcha nohami o zem, to ich nemôže dvíhať??? Kks, neviem či je to Ernest (môj čierny sused), ale on tiež neni zrovna tichý typ, to keď tu niekoho má tak hučia jak na lesy. Hrozím sa dňa, kedy ho tu navštívi žena za účelom styku. Asi sa upracem do kuchyne, alebo do práčovne, to je v suteréne a treba ísť cez dvor. (Práve začal telefonovať, som zvedavá dokedy to potrvá. Ešteže nechcem spať, ale čítať ten pojebaný článok.)
No idem si prečítať teda ten skvost o revolúcii v médiách (desne záživný...)
Tak poporade. Hovorila som vám už, že som bola na castingu do divadla? Neviem, asi ani ne, skrátka minulý štvrtok (mrte drsné), musela som predčítať Shakespeara po anglicky a iné chuťovky (môj prízvuk je dosť svojský, takže Shaky sa asi v hrobe obracal že akú frašku som z toho spravila) ale výsledok je taký že ma VZALI!!! Dnes večer mi konečne došiel mail, takže budem hééérečka (akože po blavácky čítať, hééj?).
Ešte neviem čo budeme hrať, ale poznám zatiaľ troch spoluhercov (Iránec - vypadá presne ako to, čo si predstavíte pod pojmom Iránec, teda akože hovorím o výzore, ale je veľmi milý, potom jedna Luxemburčanka a Nemec - vyzerá strašne nemecky, Hiťo by skákal meter päťdesiat, keby si neprestrelil gebulu roku pána 1945).
Škola už ide naplno (ne jak u nás, že prvé tri týždne všetko odpadne alebo nám len rozdajú sylaby a pošlú nás domov), tu sa prednáša od prvej sekundy a už sa dávajú aj úlohy, ide ma jebnúť, keď si predstavím všetku tu prácu, napríklad dnes nám dobrý človek doniesol Baudelaira v originále, lebo veď "predpokladám že všetci viete po francúzsky" ale našťastie sa unúval aj s nemeckou verziou. Mimochodom bola to stará dobrá Mrcina, ktorú sme čítali už na strednej a už vtedy som tam nevidela všetky tie obrazy, akurát mi to prišlo nechutné, ale to bol asi zámer...lenže chce toto ten 40-kilový poskakujúci ADHD profesor počuť? Ne. Chce symboly pominuteľnosti, tradičné a moderné obrazy a ich kombinácia a podobné hlody, tak som písala jak fretka, keď už nemám na báseň vlastný názor, hodí sa vedieť ten učiteľov. Bola tam aj jedna baba, ktorá mala kopu nápadov (zrejme to robievajú často, lebo to neznelo ako "práve ma napadlo...") a on zakaždým celý žiaril nadšením (jak atómová elektráreň, normálne by ste potrebovali slnečné okuliare) a dobre že nevyskakoval od radosti.
A chce seminárku na 12 až 15 strán. Nemusím asi hovoriť že už interpretácia sama o sebe neni môj cup of tea, ale toto je seminár o lyrike a ja lyriku neznášam, lebo nedáva zmysel a neznášam aj hľadanie symbolov. Okrem toho ja neviem interpretovať ani prózu a ani knihy ktoré sa mi páčili. (Ak ste nabrali dojem, že sa mi ten seminár nepozdáva, tak správne, ale bohužiaľ si ho musím zapísať, aby mi ho uznali doma...no viete, čachre machre s predmetmi a tak.)
A inak sa hanbím jak pes za Slovensko aj za Univerzitu Komenského, lebo sa celý čas musím cítiť trápne a je to nepríjemné veru. Hneď ako to bude možné, odchádzam z tej krajiny, lebo to je katastrofa, celý ten systém v akom sa tam žije a študuje, to by som svojim deťom (budúcim) spravila len nerada. Ide niekto so mnou?
A ešte niečo veselé, aspoň pre vás, lebo ja viem že ste škodoradostní, hoci mne zatrnulo.
King Africa. Stretávam ho až príliš často (áno áno, prichádzam k tomu že ľutujem svoje chyby a dobre si nabudúce rozmyslím komu strčím jazyk do papule keď sa najebem, ale rozhodne to nebude Afričan). Večne sa poneviera po intráku a dokonca
Okrem toho mi zase dnes písal na fejsi iný adept, miesto narodenia Togo. Akože nič proti Afričanom, ale chápete, oni sú jednoducho až moc. Moc všetkého. Pre mňa je dosť náročné naladiť sa na Španielov (ktorí absolútne nerešpektujú osobný priestor, lebo v ich kultúre je to normálne) ale na toto si budem asi zvykať tak dlho, že si ešte ani nezvyknem a už budem doma. Európania sú naozaj chladní, ale ja si nemôžem pomôcť, mne ten chlad celkom vyhovuje.
Och a navyše sa všetci tak hrozne podobajú! To je zas trapas, pre mňa. Včera ma jeden pozdravil večer na ulici a ja že "Poznáme sa?" A on že hej, veď dneska sme boli na tej party! (Bola taká party poobede kde sa varilo a hrali sa zoznamovacie hry...zjavne neúspešne, ale prosím, vy by ste spoznali černocha v tme, navyše keď si prezliekol tričko???)
Bol to trapas, ale oni to berú normálne, lebo zjavne sú zvyknutí, že ich nevieme rozoznať, tak sa neurazia...
Hm, panebože, niekto tu chodí po chodbe a šúcha nohami o zem, to ich nemôže dvíhať??? Kks, neviem či je to Ernest (môj čierny sused), ale on tiež neni zrovna tichý typ, to keď tu niekoho má tak hučia jak na lesy. Hrozím sa dňa, kedy ho tu navštívi žena za účelom styku. Asi sa upracem do kuchyne, alebo do práčovne, to je v suteréne a treba ísť cez dvor. (Práve začal telefonovať, som zvedavá dokedy to potrvá. Ešteže nechcem spať, ale čítať ten pojebaný článok.)
No idem si prečítať teda ten skvost o revolúcii v médiách (desne záživný...)
streda 21. septembra 2011
O školstve a pocitoch menejcennosti
Keď prídete ako zahraničný študent na západ tak sa zákonite cítite jak posledná chudera. A nejde len to, že tu sú v každej knižnici Apple počítače.
Ale ten ich prístup, ochota, celkové vybavenie samozrejme a obsah kurzov! A ja už som asi urobila dokonalý (=napiču) obraz o Slovensku, keď som jednej Nemke rozprávala ako to chodí u nás. Už s tým prestanem, ale nemôžem si pomôcť, len som hovorila pravdu a až potom som si uvedomila jak to znie...fakt blbo. Sme tráááápni. (Nudní a blbí, žiada sa mi povedať, lenže my nejsme nudní.)
No a tak.
Život ubieha a nič sa nedeje, školu mám len poobede a len veľmi málo, tak spím do pol desiatej, idem sa naraňajkovať do prázdnej kuchyne (všetci asi zarezávajú už od rána) a tam stretnem Talianku/Nemku (či čo ona vlastne je, každý rodič odinakiaľ a žila pár rokov neviem kde a potom pár rokov inde a študovala tiež asi v troch rôznych krajinách), ktorá si došla uvariť kávu. Tak sa teším, že si konečne pokecám a ona potom za chvíľu že "idem, lebo píšem práve esej do školy". A ja si pomyslím WTF?
Ja mám pomalý rozbeh a riešim, či sa prihlásim na aquajogging, fitness dance alebo na oboje a ona toto? Kks, tu sa inak pracuje...no a ja mám teraz problém, lebo už by sa patrilo prešaltovať zo slovenského systému do takého, kde sa aj pracuje. Ale keďže sa zatiaľ neviem dostať do skvelej moodle platform (naša biblia), tak sa nepohnem a preto zostávam v duševnej nečinnosti. O fyzickej hovoriť nemôžem, lebo vstávam síce neskoro ale inak sa nabehám jak fretka, najprv do kuchyne (skoro jak doma, akurát že sa tu nepromenádujem v pyžame) po schodoch a potom do obchodu, lebo vždy niečo zabudnem (citróny napríklad...nemám ocot a chcem zajtra šalát...možno niekto bude mať, tak si požičiam, alebo potom už fakt neviem) a domov dojdem tak okolo desiatej.
A potom ešte sem aby som zistila že na mňa každý kašle, lebo asi nikomu nechýbam, ani naši mi nepíšu, ani Šantala, ani vy (iba dvakrát nemožná za černošské hogo-fogo) a nemám sa ani s kým porozprávať, lebo všetci sú zalezení v izbách. V kuchyni sú vždy iba Afričania a oni sa bavia po francúzsky a keď som tam ja tak sa so mnou vždy zdvorilo vybavujú po anglicky, ale medzi sebou aj tak po francúzsky a chápete, oni sa poznajú už dlho, lebo väčšina z nich je tu na regulérne štúdium alebo čo a tak sa cítim ako taký votrelec, proste z inej množiny, no veď viete... Takže to sa mi nechce tiež každý deň absolvovať.
Ale som na tom celkom dobre oproti ostatným obyvateľom, lebo ich poznám skoro všetkých (ale priznávam že mám problém ich rozoznať keď nestoja vedľa seba a mená si zapamätať...nooooo) a ostatní Európania ani ne, lebo asi sedia večne u seba. Ja sa v tej kuchyni zjavím aspoň raz za čas, keď mám potrebu sa socializovať, ale je tu aj jeden Nemec, ktorého som stretla v škole a on býva tiež tu u Vikyho Huga (Maison Victor Hugo, olala) a povedal že nepozná ešte nikoho!!! Nechápem čo robí a kde to robí, lebo ja som došla v sobotu a hneď v ten večer ma Černoši pozvali na večeru, chápete oni sú strašne milí a priateľskí, je vlastne nemožné sa s nimi nezoznámiť, lebo oni stále zdravia a zoznámia sa s vami aj za pochodu na chodbe. To asi Nemci sú moc uzavretí, ale nečakala som že až tak. Keď si mám vybrať či prekonám ostych a vtrepem sa do skupiny kde sa všetci poznajú, alebo ma má jebnúť na izbe, vyberám si prvú možnosť (z druhého výkladu si taktiež vyberám cukrovinky Čierny Princ).
Dnes sme boli na dve hodiny v Trieri, lebo Ivan (Katkin kamarát u ktorého sme bývali prvý týždeň, víme?) mal voľno a chcel sa s nami stretnúť. Síce sa mu to ani trochu nevyplatilo, šli sme autom až o pol 6 keď mi skončila škola, ale bolo to celkom milé a my sme si lacno nakúpili kozmetiku (škoda že už mám skoro všetko, lebo tam som to mohla lepšie vybaviť v DM - v Luxemburgu neni DM, verili by ste??? - ale mám roztok na čočky pochybnej značky za 6 euro!) a ja ešte aj tričko (to len z čistého zúfalstva že si potrebujem niečo kúpiť). Už som asi mesiac a pol nenakupovala, lebo som si hovorila, že si nakúpim tu, ale tú neni NIČ, nijaké poriadne obchody, iba tie čo u nás ale menej. To je zlé...musíme ísť ešte do Nemecka.
A už končím, lebo vás to aj tak nezaujíma, keď mi nekomentujete...
Ale ten ich prístup, ochota, celkové vybavenie samozrejme a obsah kurzov! A ja už som asi urobila dokonalý (=napiču) obraz o Slovensku, keď som jednej Nemke rozprávala ako to chodí u nás. Už s tým prestanem, ale nemôžem si pomôcť, len som hovorila pravdu a až potom som si uvedomila jak to znie...fakt blbo. Sme tráááápni. (Nudní a blbí, žiada sa mi povedať, lenže my nejsme nudní.)
No a tak.
Život ubieha a nič sa nedeje, školu mám len poobede a len veľmi málo, tak spím do pol desiatej, idem sa naraňajkovať do prázdnej kuchyne (všetci asi zarezávajú už od rána) a tam stretnem Talianku/Nemku (či čo ona vlastne je, každý rodič odinakiaľ a žila pár rokov neviem kde a potom pár rokov inde a študovala tiež asi v troch rôznych krajinách), ktorá si došla uvariť kávu. Tak sa teším, že si konečne pokecám a ona potom za chvíľu že "idem, lebo píšem práve esej do školy". A ja si pomyslím WTF?
Ja mám pomalý rozbeh a riešim, či sa prihlásim na aquajogging, fitness dance alebo na oboje a ona toto? Kks, tu sa inak pracuje...no a ja mám teraz problém, lebo už by sa patrilo prešaltovať zo slovenského systému do takého, kde sa aj pracuje. Ale keďže sa zatiaľ neviem dostať do skvelej moodle platform (naša biblia), tak sa nepohnem a preto zostávam v duševnej nečinnosti. O fyzickej hovoriť nemôžem, lebo vstávam síce neskoro ale inak sa nabehám jak fretka, najprv do kuchyne (skoro jak doma, akurát že sa tu nepromenádujem v pyžame) po schodoch a potom do obchodu, lebo vždy niečo zabudnem (citróny napríklad...nemám ocot a chcem zajtra šalát...možno niekto bude mať, tak si požičiam, alebo potom už fakt neviem) a domov dojdem tak okolo desiatej.
A potom ešte sem aby som zistila že na mňa každý kašle, lebo asi nikomu nechýbam, ani naši mi nepíšu, ani Šantala, ani vy (iba dvakrát nemožná za černošské hogo-fogo) a nemám sa ani s kým porozprávať, lebo všetci sú zalezení v izbách. V kuchyni sú vždy iba Afričania a oni sa bavia po francúzsky a keď som tam ja tak sa so mnou vždy zdvorilo vybavujú po anglicky, ale medzi sebou aj tak po francúzsky a chápete, oni sa poznajú už dlho, lebo väčšina z nich je tu na regulérne štúdium alebo čo a tak sa cítim ako taký votrelec, proste z inej množiny, no veď viete... Takže to sa mi nechce tiež každý deň absolvovať.
Ale som na tom celkom dobre oproti ostatným obyvateľom, lebo ich poznám skoro všetkých (ale priznávam že mám problém ich rozoznať keď nestoja vedľa seba a mená si zapamätať...nooooo) a ostatní Európania ani ne, lebo asi sedia večne u seba. Ja sa v tej kuchyni zjavím aspoň raz za čas, keď mám potrebu sa socializovať, ale je tu aj jeden Nemec, ktorého som stretla v škole a on býva tiež tu u Vikyho Huga (Maison Victor Hugo, olala) a povedal že nepozná ešte nikoho!!! Nechápem čo robí a kde to robí, lebo ja som došla v sobotu a hneď v ten večer ma Černoši pozvali na večeru, chápete oni sú strašne milí a priateľskí, je vlastne nemožné sa s nimi nezoznámiť, lebo oni stále zdravia a zoznámia sa s vami aj za pochodu na chodbe. To asi Nemci sú moc uzavretí, ale nečakala som že až tak. Keď si mám vybrať či prekonám ostych a vtrepem sa do skupiny kde sa všetci poznajú, alebo ma má jebnúť na izbe, vyberám si prvú možnosť (z druhého výkladu si taktiež vyberám cukrovinky Čierny Princ).
Dnes sme boli na dve hodiny v Trieri, lebo Ivan (Katkin kamarát u ktorého sme bývali prvý týždeň, víme?) mal voľno a chcel sa s nami stretnúť. Síce sa mu to ani trochu nevyplatilo, šli sme autom až o pol 6 keď mi skončila škola, ale bolo to celkom milé a my sme si lacno nakúpili kozmetiku (škoda že už mám skoro všetko, lebo tam som to mohla lepšie vybaviť v DM - v Luxemburgu neni DM, verili by ste??? - ale mám roztok na čočky pochybnej značky za 6 euro!) a ja ešte aj tričko (to len z čistého zúfalstva že si potrebujem niečo kúpiť). Už som asi mesiac a pol nenakupovala, lebo som si hovorila, že si nakúpim tu, ale tú neni NIČ, nijaké poriadne obchody, iba tie čo u nás ale menej. To je zlé...musíme ísť ešte do Nemecka.
A už končím, lebo vás to aj tak nezaujíma, keď mi nekomentujete...
pondelok 19. septembra 2011
Novinky zo života hmyzu
V sobotu bola prvá welcome party a viete...no veď viete aká som. Ožrala som sa (ale ne jak divá sviňa, iba tak mierne, niekde na polceste k divej svini) a podľahla som dobyvačnej politike istého Afričana, nazvime ho pracovným názvom King Africa (ne, nevyzerá ako King Africa - toho si móžete vygoogliť - ale je to dosť smiešne, tak sa to hodí).
Zoznámila som sa s ním už u nás v kuchynke, lebo on síce nebýva tu, ale blízko a už ani neštuduje, ale chodí sem oxidovať za kamošmi. Už vtedy po mne išiel jak gestapo po Púčikovi, lenže to som bola triezva a držala som si odstup, ako tomu už nebolo v neskorých večerných hodinách. Lenže! Bola som najebaná, nezabúdajte!
Keď som sa chcela pratať domov, ochotne sa gentleman ponúkol že ma odprevadí a veruže odprevadil, až priamo do izby. (Kks, prisámpiču si nepamätám, ako sa dotrepal až hore...) Nevedela som ho odtiaľ dostať, ale nakoniec sa mi to našťastie podarilo (Thank you, bye - to je akože diky čááááu, to ja tak rada používam - a tlačila som ho von dverami, no fakt! Viete si to predstaviť?), ale ešte prv (fakír padá na zem...) si vypýtal moje meno, či mail, či kerého anciáša ale zrejme som sa pomýlila, lebo si ma nepridal. On mi samozrejme napísal svoje meno, ale verte že som ho nehľadala.
Ale príbeh nekončí! Po pokojnej nedeľôčke nastal pondelôčik, ktorý sme strávili nákupom potravín (to fakt až toľko stojí, keď sa chcete normálne najesť???) a nejakými úvodnými prednáškami v škole, kde boli nečakane všetci milí a ochotní a vysvetľovali sto ráz do aleluja všetko.
Na intrák som sa dotrepala až podvečer a šla som sa pokojne napásť do kuchyne (mám papriku!!! Zelenina, po týždni, mňámes). Sedím si, cpem sa svojimi suchármi (s nátierkou, ani diétu netreba preháňať) a kto sa nedovalí do kuchyne? Správne, už sa smejete, čo? King Africa s hlasným smiechom (on je taký dosť uhučaný aj na Afričana). Keď som ho zbadala, skoro mi zabehol suchár a nahodila som iba kŕčovitý úsmev (to si asi všimol, že aký kŕčovitý). Dúfala som že sa podo mnou otvorí zem a prepadnem sa do izby pod kuchyňou, ale nestalo sa a King si prisadol ku mne a už vyprával a hustil a namotával a že prečo som si ho nepridala na fejsi (krútila som sa ako prišlapnutý červ) a iné veci čo zvyčajne Afričania robievajú.
Bola som celá nervózna, lebo za a) sa nemám chuť až tak družiť a za b) tam bolo asi tristo iných ľudí v tej kuchyni (celá Afrika, jak vždy, teda celý Kamerun) aj keď oni sa tvárili že si nás nevšímajú.
Omg omg, čo ja teraz budem robiť. Tak mi treba...
Zoznámila som sa s ním už u nás v kuchynke, lebo on síce nebýva tu, ale blízko a už ani neštuduje, ale chodí sem oxidovať za kamošmi. Už vtedy po mne išiel jak gestapo po Púčikovi, lenže to som bola triezva a držala som si odstup, ako tomu už nebolo v neskorých večerných hodinách. Lenže! Bola som najebaná, nezabúdajte!
Keď som sa chcela pratať domov, ochotne sa gentleman ponúkol že ma odprevadí a veruže odprevadil, až priamo do izby. (Kks, prisámpiču si nepamätám, ako sa dotrepal až hore...) Nevedela som ho odtiaľ dostať, ale nakoniec sa mi to našťastie podarilo (Thank you, bye - to je akože diky čááááu, to ja tak rada používam - a tlačila som ho von dverami, no fakt! Viete si to predstaviť?), ale ešte prv (fakír padá na zem...) si vypýtal moje meno, či mail, či kerého anciáša ale zrejme som sa pomýlila, lebo si ma nepridal. On mi samozrejme napísal svoje meno, ale verte že som ho nehľadala.
Ale príbeh nekončí! Po pokojnej nedeľôčke nastal pondelôčik, ktorý sme strávili nákupom potravín (to fakt až toľko stojí, keď sa chcete normálne najesť???) a nejakými úvodnými prednáškami v škole, kde boli nečakane všetci milí a ochotní a vysvetľovali sto ráz do aleluja všetko.
Na intrák som sa dotrepala až podvečer a šla som sa pokojne napásť do kuchyne (mám papriku!!! Zelenina, po týždni, mňámes). Sedím si, cpem sa svojimi suchármi (s nátierkou, ani diétu netreba preháňať) a kto sa nedovalí do kuchyne? Správne, už sa smejete, čo? King Africa s hlasným smiechom (on je taký dosť uhučaný aj na Afričana). Keď som ho zbadala, skoro mi zabehol suchár a nahodila som iba kŕčovitý úsmev (to si asi všimol, že aký kŕčovitý). Dúfala som že sa podo mnou otvorí zem a prepadnem sa do izby pod kuchyňou, ale nestalo sa a King si prisadol ku mne a už vyprával a hustil a namotával a že prečo som si ho nepridala na fejsi (krútila som sa ako prišlapnutý červ) a iné veci čo zvyčajne Afričania robievajú.
Bola som celá nervózna, lebo za a) sa nemám chuť až tak družiť a za b) tam bolo asi tristo iných ľudí v tej kuchyni (celá Afrika, jak vždy, teda celý Kamerun) aj keď oni sa tvárili že si nás nevšímajú.
Omg omg, čo ja teraz budem robiť. Tak mi treba...
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)