Bloody sunday

Tento rok po prvýkrát Veľká Noc pre mňa neznamená obžerstvo. Po prvýkrát tento rok sa dokonca teším z posunu času zlým smerom. Lebo nemecké nedele sú zdĺhavé a nudné a na nete nikto, lebo každý je s rodinou (dokonca som dneska zatúžila byť so svojou rodinou aj ja!) (myslím s celou a pokope, čo obvykle u mňa znamená bolesť hlavy, lebo sa všetci prekrikujú a keďže u nás nie je zvykom piť, som nechutne triezva a nehrozí únik z reality). Takže dnes to pre mňa znamená o hodinu menej frustrácie z ničnerobenia a kultivácie nudy. (Som zástanca hesla live fast, die loud.)

Od rána som už stihla dvakrát jesť (a ne len z pasie, ale od hladu, tak si predstavte ako skoro som vstala!) (ja vám to prezradím, zobudila som sa o siedmej, podľa nového času o ôsmej, lebo na lyžovačke sme celý týždeň vstávali už o pol siedmej, aby sme sa o deviatej nejak vykokotili z chaty), vyprať farebné prádlo a kecať s Aitanou. Teraz počúvam nemecké reggae a pozerám z okna na to smutné počasie. Je to bezútešné, že ešte stále sneží, hoci už je koniec marca. Dopiče, dokedy ešte?

Jediná vec, ktorú dnes treba urobiť je vyniesť staré sklo, ale ani to nie je bezpodmienečne nutné, lebo sa to tu už váľa vyše mesiaca, takže - koho to sere? Keď vám nebehá za riťou rodič s jeho večným "dokedy to tu ešte budem obchádzať?" tak sa vám žije jednoduchšie a spriatelíte sa s bordelom, vyviniete si blízky vzťah k povaľačskému životnému štýlu.

Dnes to ale beriem ako nejaký dôvod vyliezť z chalupy. Aj by som sa šla prejsť, ale keď samej sa mi nechce. Ach, smutná existencia. Tu si pustite toto, ja si to púšťam dokola.

Lyžovačka so sociálnymi prípadmi

Keď vám hovorím, že EVS je najlepšia vec, čo môžete urobiť so svojím životom, tak si nevymýšľam. Mám za sebou práve týždeň, ktorý (hoci som len tesne za polkou tohoto úžasného roku) môžem s istotou vyhlásiť za jeden z najväčších hajlajtov. Prvýkrát v živote som sa bola lyžovať a to rovno v bavorských Alpách (pchachááá!) a za lacný peňáz. Nič som si nezlomila, nemám modriny a na konci týždňa som sa neohrozene rútila dole kopcom ako raketa (síce iba na modrých trasách, ale aj tak!) a opatrných nechávala za sebou.

Párkrát som sa vykydla do sniežiku, čo u mňa vyvolávalo nekonečné záchvaty smiechu, občas som sa nedokázala ani zdvihnúť (a to mi bolo ešte smiešnejšie), za celý čas som sa nenaučila pohybovať po rovinke, takže som sa vždy posúvala dopredu palicami, z čoho ma príšerne boleli ramená (ale narástli mi svaly!) a spálila som si nos napriek opaľovaciemu krému, takže vyzerám trošku ako Rudolf (ne Šuster).

Bol to vlastne lyžiarsky výcvik organizovaný naším centrom, čiže dotovaný kadekým (a preto bola cena absolútne smiešna - za 7 dní aj s cestou som dala stofku). Napriek tomu je ťažké presvedčiť lenivú mládež aby niekam šla (nechápem!), takže zo 14-člennej skupiny boli len 5 naozajská mládež (rozumejte puberťáci), 5 boli staršia mládež (cca 25-roční, čo hubovali do výchovy), traja vedúci a ja (ja som bola sčasti mládež a sčasti pedagóg). Ale viete čo, hentých 5 frajerov nám dalo zabrať. Čo si budeme navrávať, sú to proste prípady (ale čo by ste čakali keď celú akciu organizuje mládežnícke centrum a streetwork?). Vďaka tomu som mala permanentnú svalovicu - od smiechu. Čo hentí vedeli natrieskať za kraviny, to sa nedá ani všetko popísať, ani zapamätať a človek nemá vždy pri sebe papier aby to zaznamenal. Najlepší zdroj zábavy boli dvaja kamaráti z Lobedy (pamätáte, Lobeda je taká jenská Petržka, alebo ešte horšie - Vrakuňa) (vedzte že Vrakuňa je posledné miesto na svete kde by som chcela bývať). Boli nekonečné sprostí (ono vám to na začiatku príde aj ľúto, keď vidíte že tie deti majú proste nedostatočné prostredie, aby sa nejak intelektuálne vyvinuli, ale nakoniec si nepomôžete a smejete sa, lebo inak by ste museli plakať) a ešte boli na to aj hrdí (ich obľúbenú hlášku "100% talentfrei" sme počuli minimálne 30-krát denne, ako koniec koncov všetky ich hlášky, každý jeden vtip zopakovali najmenej 6-krát a potom sa jali ho aj vysvetliť, hoci my sme pochopili už na prvý raz - napríklad že jeden z nich pomenuje svoju dcéru Marie Johanna) (ak vám to nedošlo, vyslovte si to nahlas).

Zo starších tam boli traja chalani a dve baby, čo sa už poznali a s nimi bola hovadská sranda, hlavne pre dve veci. Prvá - robili si nehoráznu srandu z našich dvoch špeciálnych agentov, ale tak ironicky, že tí dvaja to nikdy nepochopili. Napríklad ich začali volať Ronnies. Ronnie je vraj hrozne debilné dederónske meno pre idiotov. Nejak sa to ujalo a odvtedy ich už volali takmer všetci Ronnie a oni sa tak začali oslovovať navzájom) ("Du bist der Ober-Ronnie, Alter").

Jedného dňa sa Ober-Ronnie (to bol ten sprostejší z dvojice) učil jazdiť na takom snežnom skútri, čo mali starší chalani (presvedčal ich celý týždeň, aby mu to dovolili, až nakoniec povolili) a moc mu to nešlo. My sme boli vyvalení na lehátkach na svahu a smiali sme sa, keď sa vykydol, ale ani ne zo zlomyseľnosti, ale on sa tváril tak nadšene, že to bolo celkom zlaté).

Ober-Ronnie: Tá vec by potrebovala brzdu.

Paul: Šak už na tom stojíš.

Myslela som že si od smiechu cvrknem.

Iné perly, čo naši Ronnies vypustili do éteru:

"Škola je nahovno, je to nuda. Napríklad biológia, čistá nuda. Načo mi je napríklad vedieť, ako fungujú pohlavné orgány?!"

"Slovensko a Slovinsko? Čo?? To aký je medzi tým rozdiel???" (Smutné je, že v jeho očiach bolo vidno, že tú otázku myslí úprimne vážne.)

Okrem toho mali katastrofálne poruchy pozornosti. Niečo sa spýtali a odpoveď nepočúvali ani 30 sekúnd. Starší chalani si z toho robili srandu, robili vždy taký prekvapený hlúpučký ksicht že "Aaah...Vögelchen!" a obzerali sa po okolí (viete, niečo v štýle "ja nemám poruchy pozornosti...ej, cí pána, veverička!")

Ja som väčšinou iba nevládne ležala v kŕči. Ronnies si mysleli že sa smejem na ich vtipoch, hoci ja som sa viac smiala na tom, ako dokážu trieskať pičoviny bez použitia mozgu ale v konečnom dôsledku sme boli všetci šťastní.

Ešte jedna anekdota - kolegyňa podvečer, keď sme prišli zo svahu: "Vy už ste všetci osprchovaní? To kedy ste stihli?"

Michael: "Proste necháš tie sociálne prípady spolu s ostatnými sociálnymi prípadmi..."

Paul: "...a možno ich potom aj bude menej..."

Druhý dôvod, prečo bola hentá staršia skupinka vtipná, boli ich hitlerovské vtipy. Vkuse rečnili s hitlerovským prízvukom a dávali také hlody, že ste sa až v duchu červenali, že sa na takom smejete, ale pomôžete si, keď je to vtipné?? Zásadne používali staré nemecké slová, vyhýbali sa anglicizmom ("Nemec negriluje! Nemec si opeká!") (a predstavte si to s rolovaným R a takým ukvákaným hlasom, aký mal sám fúzkatý) a namiesto "Ja" hovorili "Jawohl mein Kamerad". (Alebo raz jeden z nich opisoval ako moja kolegyňa ide do zákruty - "Nebrzdiť, len pridať plyn! Plyn, plyn, plyn!") No a tak. Horšie bolo to, že naše sociálne prípady nevedia čo je irónia, takže podobné vtipy boli v ich prítomnosti  trošku nebezpečné. Moji kolegovci to starším niekoľkokrát zatrhli a následne adolescentom vysvetlili, že o čo ide, ale ktovie, aké to bude mať následky a či nebudú volať nasratí rodičia, že ich decko doma vypráva hitlerovským prízvukom. Každopádne, ja som sa zasmiala.

Chémia je všade okolo nás

Ľudia mi rozprávajú, aké su škodlivé cigarety a ako si kupujem rakovinu a podobné chujoviny, ktoré nikoho nezaujímajú, lebo to už každý stokrát počul (áno, kupovali by sme si cigarety aj keby sa volali Nádory!) (a nejaký obrázok rakovinou prežratých pľúcok ma nemôže odradiť). Tí istí ľudia v ďalšej vete seriózne odporúčajú na problémy brať Xanax. Tak to kde sme? Či len mne sa to zdá uhodené? (A kde by som doboha tu zohnala Xanax??? Jedného farmaceuta som poslala do péčka ešte v októbri...takže asi nikde. Odvtedy som sa ale zoznámila s ľuďmi čo mi vedia zohnať onakvejšie vecičky, keby som chcela.) (Ale naozaj - Xanax????)

Viete čo teraz urobím? Spravím si vlasy a idem si von zapáliť. Svieti slnko, podľa predpovede je -4°C (a prehánky, takže sa spolieham na to čo vidím z okna), skvelý čas na jednu Marlborku.

Dopiče, práve som si kýchla na obrazovku. KURVA DRÁT!

I´d rather be the heartbreaker than the heartbroken

Po úvahách, čo z toho je lepšie (a niekoľkých praktických cvičeniach) som usúdila, že je to naozaj lepšie. Keď ste heartbreaker, máte dve možnosti - buď ste absolútny cynik (občas snažím sa k tomu stavu dopracovať a potom si vždy uvedomím, že to nie je v mojej povahe), alebo ste ten chudák, ktorému je to ľúto (to skôr sedí na mňa, aj keď by som sa s tým v živote nikomu nepriznala) (preto to teraz hovorím vám, vidíte, to je logická akrobacia ala Wicked). Lenže keď ste heartbroken, tak je vám to ľúto automaticky, samozrejme, logika navráva. A to je čo? To je napiču. Pozorujem, ako som sa za posledný týždeň opustila. Keby to znamenalo, že vypijem každý večer pol litra tvrdého, ošukám nového chlapa a dám si dve-tri lajny do nosa! Bohužiaľ. Znamená to, že spím priemerne desať hodín denne, po zobudení civím do stropu a z postele ma vyženie až neudržateľná potreba látkovej výmeny. Nemám doma ani normálne jedlo a preto sa kŕmim cestovinami s pestom a chlebom (mám zmrazený, hlavne si nemyslite že by ste ma mohli načapať v nejakej pekárni) - tiež s pestom (nemám maslo). Včera som o desiatej v noci zežrala polku pizze upečenej v mikrovlnke (to mi bolo ponúknuté, až tak hlboko by som neklesla aby som sama niečo piekla v mikrovlnke) (ale kto vie).

Voľný čas zabíjam upratovaním po druhých. Jednak naozaj nemám čo robiť a druhak si myslím  viem, že to urobím lepšie než moje spolubývajúce (stačí mi pozrieť na tie riady, ktoré - ako aj všetko ostatné - sa v tomto dome umývajú štýlom čo je mokré, to je čisté). 

Dokonca nemám ani chuť začať pátranie po človeku, ktorý zožral polku môjho drahého kečupu. (Lebo viem, kto to bol, ale nemám chuť o tom hovoriť...snáď čoskoro a začnem si kresliť na obal čiarky.)

Trpím krízou identity. Neviem čo chcem od života a neviem kde to chcem. (Mám chuť nechať sa tetovať, ale nemám na to prachy, okrem toho - rieši to problémy?) (Ne, ale v D-lande sú všetci potetovaní, tak to vo mne vyvoláva ten efekt "feťák v obchode Farby-Laky".) Neviem kam patrím a kam sa mám posunúť. (Stále sa posúvam, len som nedošla na to, ktorým to je smerom, a či je to ten správny, lebo často odbočujem.) (Hlavne od témy.) (Zásadne bez smerovky.) (Mám chuť urobiť niečo nebezpečné.)

Nechcem ísť domov, tam sa necítim doma. Chápete. Môj život nie je tam, je tu. Lenže tu som cudzinec a viete ako to je. Mám quarterlife crisis!!! (Ak by sme to brali doslovne, znamenalo by to, že sa dožijem stovky...mám radšej povedať midlife crisis? V zmysle "čo vy viete, koľko sa chcem dožiť"?) Ale je to asi skôr kríza identity. Och bože, keď ja neviem.

Včera mi kolegyňa povedala - teraz môžeš žúrovať a spoznávať kopu chlapov. Ja na to, že neviem či mám vôbec chuť na nejakého chlapa. Odpoveď - maj sex!

Tak. Ne že by som bola proti, ale dlhodobo je to relatívne nudná záležitosť (som nejaká rozpoltená tuším) a vôbec, ja som Miazga otec. Chcela som vám ešte dôležité niečo povedať, ale zabudla som cestou.

Pracovné fragmenty

"Keď som bol na vojne, no viete, veď sami vidíte že nejsom moc športový typ, tak veliteľ mi bol večne za riťou a naháňal ma a vyziapoval aby som bežal rýchlejšie. Ja beh teda moc nemusím, vždy som si šiel svojím tempom a tak a on furt za mnou. No a potom..."

"A potom sa ti zlepšila kondička...?"

"Po čase proste zachrípol."

Stojí v kancli a prezerá si taký ten gumený vankúšik, čo si položíte na stoličku, keď máte problémy s chrbticou.

"Na čo to je?"

"Na chrbticu."

"A prečo si to teda dáva pod zadok???"

Matze (o tom že je bisexuál viem zhruba dva dni) sa nasrato zvalí do kresla a začne pičovať (jeho terajší frajer niekam odišiel so svojím bývalým):

"Proste sa zobrali a niekam zmizli...tie dve buzny!"

"Ja sa o nej vždy všetko dozviem. Buď mi to niekto povie alebo si to prečítam v jej správach..."

"Takže ju stalkuješ?"

"Ne! To je pre jej bezpečnosť!"

"Takže ty si nikdy nelyžovala?"

"Ne."

"Ale vieš korčuľovať, či?"

"Hej."

"Tak toto je úplne iné."

Depresívne blogovanie

Depresívne blogy sú zaujímavejšie. Je to jasné, koho zaujíma donekonečna čítať o tom, ako je iným dobre, keď sa sám cíti na piču? Nikoho. Preto to pre vás má samé výhody. Jednak vás zasa môžem častejšie oblažovať svojimi vzletnými myšlienkami (prípadne ponosmi typu "zožrala som na večeru celé balenie Knusperflocken" - ale oni sú návykové!) a druhak sa znova ocitnú na víkendovom oddychovom programe historky z piatkových nocí, pregrcaných sobôt a historky zo sobotných nocí a následne nedieľ s bolehlavom. To sa dobre číta a väčšinou je to aj vtipné, aspoň tie časti, na ktoré si dokážem s ťažkosťami spomenúť. Kto preferuje temné stránky života, môžem sa tochu rozpísať o tom, ako po nociach revem do vankúša, ale zasa nechcem tu z toho robiť emo blog, že. Takže červené oči, hory zasoplených vreckoviek a zúfalé sms-ky si nechám pre seba. Viete čo ľutujem? Že som svoj kalorický príjem na dnes vyčerpala tými vyjebanými dederónskymi čokoládovými pičovinami. Mohla som radšej chlastať. Ale v stave jasnej mysle sa mi zdalo, že mi Chantal dobre radí, keď hovorí "Nepi sama". Vedela som že to je kokotina, lebo nakoniec, kto vie, ten môže. A keď sa môžem sama napchávať... (Vraj - pi so spolubývajúcimi. Tak k tomu vám niečo poviem. Moji spolubývajúci a) nemajú depresiu, b) nepijú so mnou rovnakú ligu, c) nezvyknú piť počas pracovného týždňa a myslia si že to nie je celkom ok. Tak teraz raďte, keď ste takí múdri. Ja viem, že najlepším liekom je valium, ale to sa ťažšie zháňa, než Sealord Rum za 7 éčiek, ktorý je mimojazdom tak hnusný, že ho pijem zásadne s čajom - a to potom aj rýchlejšie stúpa do hlavy, viete, teplý alkohol...)

No a teraz tu sedím a dumám, čo robiť. Nemám chuť na nič - ani na knihy, ani na filmy, ani byť na nete (lebo sa tu nič nedeje, samozrejme) a vlastne ani piť sa mi až tak nechce... Na behanie ešte furt zima a mokro. Kurva piča kokot cecky jebať bzdocha riť. Che cazzo. Takže si len hryzem nechty a vyzerajú už fakt odporne.

A čakám na víkend. Ale to trvá dlho, väčšinou tak sedem dní. Vlastne päť. No, popojedem. 

Včera nám nefungovalo ani kúrenie, ani teplá voda, to bola parádička, v dome zima jak v byte na Luníku a všetci nervózni. Ja som zvyknutá z Masters (to je medzi kopcami, víme - Morava), každé leto je tam zima jak v piči a kým som nemala poriadny spacák, spávala som s mikinou zaviazanou okolo nôh, aby mi neumrzli (slepačí výbor sa ujebával na celý stanový tábor). Nebolo to zas tak zlé, jak na fesťáku, ale už som zažila aj lepšie veci. (Dnes už to ide, niekoho sem cez deň poslali, chvalabohu.)

Druhá novinka je veselá - budúci týždeň idem na lyžovačku! Je to popiči super, lebo za stovku na 6 dní so stravou, vlekmi, lyžami, proste šeckým čo treba. Neviem ako to bude s ožieraním, lebo som tam napoli ako mládež a napoli ako dozor, čo ani v jednom prípade nepripúšťa ožrať sa večer čo večer do nemoty...no, ale veď uvidíme, ja dobre poznám svojich kolegov, hádam aspoň raz sa decká unavia a zalezú skôr. Mehehe.

Čo sa týka toho kokota nebeského, ešte sa nezmohol na odpoveď že kedy sa teda stretneme. Viete, cez deň ma to len vytáča do nepríčetnosti. V noci som z toho definitívne v piči. Potrebujem piatok.

Fuck this shit

Mám chuť: ležať v posteli, analyzovať obliečky (alebo stenu, keď ma začne bolieť jeden bok, predsa sa otočím), hybernovať, atrofovať, kultivovať nudu, utápať sa v žiali, hádzať vreckovky na zem, púšťať si dokola rovnaké pesničky a prehrávať si v hlave všetky pekné scény.

Nemám chuť: vstať, jesť, piť (alkohol je výnimkou), ísť von, učiť sa taliančinu, stretávať ľudí, ísť do práce, ísť si nakúpiť, športovať, mať akýkoľvek sociálny kontakt (internet je výnimkou).

Z týchto dvoch možností je druhá mojou realitou a racionálna časť môjho ja (je tam nejaká, síce si nikdy moc nevyskakuje, ale existuje) mi navráva že to je aj tá, čo mi pomôže. Ale aj tak. 

V stave absolútneho zúfalstva som sa rozhodla, že hrdosť-nehrdosť (a kto ju vlastne potrebuje? Viete čo som si už nechala všetko spraviť, toto je vlastne nič oproti tomu ako so mnou zamietol Lover) (s ktorým mám mimojazdom ešte stále občas kontakt, takže tell me something about it!), chcem odpoveď. Lebo technicky sme sa nerozišli, len ma ignoroval. Tak som mu napísala správu, na ktorú nakoniec predsa len odpovedal. Teraz mám šancu nadiktovať si podmienky posledného stretnutia a make sure, že budem dobre vyzerať a chladne sa správať. Hádam to zvládnem, veď som nejaká femme fatale. Horšie je, že si budem musieť vypočuť nejaké kecy o tom ako ho to mrzí (nemrzí, ja viem aké to je s niekým sa rozchádzať, na kom vám až tak nezáleží, najviac vás mrzí, že ste sa do toho vôbec namočili) a potom mi bude zasa nanič. Nevadí, obchody sú plné chlastu, ulice sú plné drog.