Prvé dojmy

Dnes len krátko. V noci som si prečítala tie podklady do práce, bolo to pár strán o komunikácii a mne osobne sa to čítalo super, lebo to bolo jak výcuc z mojej diplomovky (akurát k veci...ehm).

A bol tam aj kytát od Watzlawicka (ale samozrejme tam nebol uvedený autor, ale jáááá to vííím, lebo ten kytát som teda v mojej diplomovke predsa použila!) (Hrozne som sa tešila, aká som vzdelaná, podľa mňa ostatní nevedia od koho to je. Škoda že to tam nie je podstatné.)

A konečné riešenie lepeňákovej otázky: nie je to trápne, aj ostatní mali. Ale tak to je sockársky job, kde oni málo zarábajú, takže to je asi normálne a ja si aj tak radšej varím sama, než jem vonku. A teraz idem ven, je krásne babie leto a ja som nejaká baba, ne?

Citová výlevka

Rozhodla som sa tento víkend neprežúrovať (zrelé uvažovanie?) (doufám, že ne) a trochu sa vyvenčiť a objavovať čo sa dá v meste robiť zadarmo. Prechádzať napríklad a vďakabohu, že je to tu tak obrovské, lebo asi nikdy nezačnem mať ten pocit, ktorý Z. vyjadrila, keď sme mali asi 15 a pekelne sa nudili v centre že "v tomto meste nie je dlažobná kocka, na ktorú by som nestúpila" (to je asi tá povestná teenagerská nuda a vtedy sme si to ani tak neuvedomovali).

Takže som sa včera nachodila a zároveň si vypočula stoh klebiet z Luxemburska (veľmi poučné) a potom sme šli nakúpiť pár vecí do nákupného centra pre Assis a domov na kávu, lebo doma je to zadarmo - sami sme tak trochu Assis. On prachy nemá a ja ich musím šetriť, lebo kaucia a nájom a veľká posteľ (správne, nepotrebujem, CHCEM) a chlast a drogy a rock´n´roll (v mojej momentálne životnej fáze skôr techno, už som písala, že sa cítim, akoby som zrádzala rodinné tradície?), to všetko dačo stojí, preto radšej žerem najlacnejší salám z Aldiho (ale hovorím vám, že poslednýkrát, je fakt odporný a podľa mňa v ňom mäso vôbec neni, asi je to aj vegetariánske).

Potom som šla domov (ešte stále nemám ten svoj, ale tento týždeň sa budem sťahovať a tomu že ma naozaj niekto chcel k sebe do domčeka uverím, až keď jebnem na zem poslednú kufor a zavrem za sebou dvere) a celú noc som nespala, lebo tie dve kávy vo mne vyvolali taký pocit aký mávam po...aha to nemôžem povedať, ale každopádne som oko nezažmúrila a nemyslím to metaforicky, ja som bola FAKT celú skurvenú noc hore a rozmýšľala som, ako, kedy a kde do piče si mám vybaviť nejakú daňovú kartičku, predstavovala si seba ako budem maľovať (tragickomické) a umývať okná (to mi ide) a vykladať skriňu baliacim papierom (som freak, mlčte) a zariaďovať si a vyzdobovať a ako asi funguje plynová trúba (je nutné strčiť ruku s horiacou zápalkou dakam do útrob??? To NIKDY neurobím.) a kedy dostanem kartičku poistenca a či mi slovenská poisťovňa vráti prachy za tri dni, ktoré sa prekrývajú s obdobím, za ktoré som im poslala peňáz ako samoplatca (ešte som nevedela, že zmluvu podpíšem skôr než v pondelok) a ak mi to vrátia, koľko poldecákov si za to kúpim (moja spolužiačka onehdy všetko prepočítavala na rožky, ale to boli jednoduché časy na strednej, keď sme ešte platili devalvovanou korunou - haha, páči sa mi to spojenie, používala to naša angličtinárka - a rožok stál naozaj 1SK takže to bolo kurevsky jednoduché) a vyšlo mi že aspoň tri by to mali byť, nula dvojky samozrejme, lebo západniari nenalievajú poriadne, ako dostanete v Hornej Maríkovej (také, z ktorých vás skoro jebne, keď ich dáte na ex, lebo ste z mesta a odvykli ste si dedinsky chlastať), ale viete, to je zároveň jediná výhoda Hornej Maríkovej, takže radšej budem do seba kopať tie predražené štvrťdecáky v metropole a dúfať, že znova stretnem niekoho, kto mi zaplatí 15-eurové vlezné na homo-party. Ech, kde sme boli a kde je pointa?

Aha, takže som sa celú noc prevaľovala a snažila som sa počítať blbé ovce (pri stovke ma to prestalo baviť), myslieť iba na nádych a výdych, uvoľňovať svaly ako pri meditačných cvičeniach (lenže ja som knedla a nemám svaly) a nič z toho nezabralo, takže keď začalo svitať, tešila som sa, že už tá skurvená insomnia nebude dlho trvať. Spím najnovšie každú druhú noc a zároveň som absolútne neproduktívna, lebo keď sa snažíte zaspať, nemôžete robiť nič iné...a včera ani nešiel internet a ja nemám v compe nijaké filmy, iba Requiem for a Dream a to som nechcela pozerať.

Nadránom som asi na polhoďku zaspala, ale to je akurát kontraproduktívne. Potom som vyliezla a vygooglila si múzeum štátnej bezpečnosti, kam som sa chcela v rámci kultúrneho nedeľného popoludnia vybrať dnes, ale vonku bolo krásne počasie a kamaráti šli do Mauerparku na blší trh, tak som sa pridala (na múzeá bude času v zime). Tam som zežrala na obed predražený (ale kurva dobrý) turecký fast food a keď nám po sedení na tráve začalo byť zima, šli sme sa ešte prechádzať a našli sme Kastanienallee, kde sa vraj chodia presúšať nemecké celebrity (ale keďže ja by som nikoho nespoznala, mám piči na lehátku). Je tam plno krásnych štýlových kaviarní naprataných hipstermi a ja vždy myslím na svoj anti-hipsterský sprej a predstavujem si, ako by som ich v tých kaviarňach trochu postriekala a či by padali k zemi ako hnilé hrušky (ja si to v duchu predstavujem a je to hrozne smiešne) a odletovali by im tie šáliky a okuliarky a vyhrnuli by sa im tričká, takže by sme videli ešte viac ich spodného prádla, než doteraz.

V jednej takej kaviarni som si dala chai latte (a ne preto, že som hipster ale preto, že mi chutí a v pomere cena-chuť je to skoro tá najlepšia voľba) a sledovala som ulicu. Svietilo slnko a bolo také krásne jesenné počasie, aké je každú jeseň asi tri dni, kým nezačne tá hnusná pľušť, pre ktorú ja jeseň nenávidím (mám odpor takmer ku každému ročnému obdobiu, v ktorom nie je 30-40 stupňov) a ľudia sedeli aj vonku a možno okolo prešla aj nejaká nemecká moderátorka, ale keďže davy nešaleli, tak skôr asi ne. (Určite majú aj Nemci nejaký ekvivalent Martinky z Turca, o ktorej som si predvčerom prečítala niekoľko článkov a veru...no...veru. Ale tá by sa asi neproducírovala po Berlíne.)

Potom sme zaplatili a šli hľadať Märchenbrunnen, čo je fontána so sochami z ľudových rozprávok. Je brutálna! Bola som absolútne beeindruckt. A nachádza sa vo Friedrichshainskom parku a ten je tiež krásny a najkrajšie je to, že ho mám cez ulicu, takže keď sme sa rozhodli ísť domov, prešla som tri kroky a už som sedela v kuchyni, a zapodievala sa pičovinami, hoci mám v izbe hodené nejaké podklady do práce, ktoré by som si asi mala aspoň prelistovať, nech už robím robrý dojem, keď som študoVAná (čítať s východňárskym prízvukom). Ale nechce sa mi. Plus som si spomenula, že som na pohovore tvrdila, že viem robiť s Outlookom a pritom som ho asi tak videla len z diaľky otvorený na compe u kolegu. Ehm, ale to nie je také ťažké, či? (O tom, že tvrdím, že ovládam aj Excel, radšej pomlčím...ale pred 10 rokmi sme sa to na strednej učili a fakt mi to išlo!)

A pán Tyčka, na vás mám jednu otázku: Je trápne si v Nemecku vziať do práce na obed lepeňák?

Dazed and confused

Celý čas som sa pripravovala ako to sem napíšem a teraz už ani nemám chuť. Nasleduje tá nudná správa: mám kde bývať. (Nádych, výdych.)

Necítim nijakú eufóriu, nijakú radosť, dokonca som začala pochybovať. (Pre informáciu, je to tá izba v Kiffer-WG, čo už mi raz sľúbili, nakoniec to klaplo a teraz už mám aj zmluvu, takže by to malo byť v suchu.) Včera som to podpísala (zasa ma zhúlili a donútili dať si pivo) (niečo mi hovorí, že som tam správne) a potom som šla s Grékom na pivo do krčmy na rohu (to je ten čo odstupuje izbu) (ten Grék, ne ta krčma) (tá krčma je taká štamgastská, viete, kam si dojdu dať chlapi svoje Feierabendbierchen, čo bývajú na okolí). Mám silné podozrenie, že mňa vybral len preto, že sa mu páčim, ale veď nakoniec je to jedno, či? (Inak je to komunista, má taký ten typický grécky prístup, že som mala celý čas chuť mu povedať, že je úplne jasné, prečo sa ich krajina dostala do takej piče, keď všetci takto uvažujú...ale keďže som diplomat, zdržala som sa.)

No a potom som šla domov, bola som trošku pripitá a tak som hneď zaspala. A potom asi o hodinu som sa zobudila a už som bdela až do rána. Nepodarilo sa mi zaspať a celý čas som rozmýšľala, či vlastne tú izbu fakt chcem, keď je taká malá a drahá a vôbec, what the fuck am I doing here? Nač som sa sem jebala, keď budem pracovať v call centre (dnes sme mali welcome day a poviem len - som tam široko-ďaleko najvzdelanejšia, ale inak sú všetci milí a obdivujú mi nemčinu...ako ostatne takmer každý, koho stretnem a už ma to trochu unavuje) (nejsom nevďačná, ale je také divné ovládať perfektne cudzí jazyk???) a platiť 310 euro za poštovú známku (podľa mňa nemá 13m štvorcových, myslím, že to je ojeb, ale pomôžem si?) v starom dome kde vlastne určite netesnia okná. Ach neviem, som nejaká zmätená. Neviem čo chcem od života a neni tu nikto, čo by mi hovoril - nerob kokotiny alebo toto urob, to je dobrý nápad. To má byť samostatný život? Neviem, nepáči sa mi to. (Okrem toho som dnes oplieskala 80 euro na posteľné pičoviny, ale mám nádherné obliečky z Ikei a vždy som po takých túžila, hovorte si čo chcete, Ikea je popiči.) (Tá časť sa mi páči - teda akože zariaďovať si domček, ja som to odmalička milovala, najradšej som sa hrala s nábytočkami, mala som asi štyri sady.)

Deti, povedzte mi, čo so životom!!! To už takto bude navždy? Bože, ako sa poznám, z lenivosti skysnem v call centre dlhšie než sa patrí, lebo cez víkendy budem nivočiť svoje telo a myseľ na príliš hlučných a príliš divokých žúroch všetkými dostupnými prostriedkami a cez týždeň budem rada, že existujem. Neee, každopádne mám aj ja nejaké ciele...ale ja nie som príliš ambiciózna, chápete. Ja netúžim byť manažér, alebo tak. Ja chcem mať svoj klídek, taká som ja. Hm. Ale potom mám pocit, že nespĺňam predstavy iných a tak a že mám na viac (to viem, len keby som nebola tak pekelne lenivá) (radšej by som rozvíjala iné hriechy...síce...vlastne rozvíjam, no tak teda nič, zabudnite na to).

Tento blog sa zmení na zápisky smutného emigranta. A ani neviem čo mi vlastne chýba. Nechcem sa vrátiť, ani zostať, chýba mi Jena a študentské časy a celkovo mám absolútne hlbokú quarter-life crisis! Ako to riešite vy? Vodkou? Trávou? Meditáciou? Uf...všetkým dokopy?

Akcia B

Ešte vás neprestali baviť tie historky o bytoch, však? Som si aj myslela. No sadnite si, ešte toho bude - a čo dávam, dávam z úprimnosti duše! (A vy sa možno zasmejete, ale ono je to asi skôr do plaču.)

Chodím si tak po berlínskych obydliach a niekedy sa ozaj nestačím čudovať. No napríklad včera som videla jedno mrte pekné WG s dvoma učiteľmi (och bože, ako by sme sa k sebe hodili a navyše frajerka jedného z nich robí práve EVS v Berlíne a pozná sa s našou šialenou Maďarkou z Jeny!!!).

Ale bolo príliš pekné na to, aby som mala ja šťastie, takže sa snažím zabudnúť. Ehm. No a dnes, kokos!!! 

Tak za prvé celý deň leje a ja sa tralalákam sprostými S-Bahnmi (neznášam S-Bahn, proste mi vadí...všetky mi vadia okrem Ring-Bahn, ktorá chodí do kolečka) kade tade. No a jeden byt ehm brloh fakt stojí za spomenutie. Otvoril mi taký malý tlstý nesympatický chlapík. Ten byt bol katastrofálny!!! Všade bordel, naskladané veci na sebe, na zemi, v krabiciach a proste všade, neupratané a rozsypaný tabak na stole. On si tam trónil uprostred toho bordelu a trávil deň na fejsi (je na invalidnom dôchodku) a počúval zlé techno. (Ne že by som bola nejaký znalec techna, ale toto bolo fakt nehorázne zlé.)

No a tá izba čo ponúka...ten inzerát tam bol už mrte dlho a teraz chápem prečo. Zaprataná hnusným nábytkom, ktorý tam zostane, čiže nijaká možnosť vyjebať to preč. Hnusný starý všivavý koberec. Na skriniach veci (jeho veci, ktoré takisto zostanú) - totiž staré haraburdy. A pozor - steny natreté na tmavomodro!!! Veď už len prvý dojem bol fakt otrasný. A navyše to vyzeralo, akoby to boli namaľované tapety alebo čo, lebo niektoré kusy sa olupovali a ovísali dolu. Bolo to celé natreté tak amatérsky, že aj ja by som to lepšie zvládla, strop ostal biely ale nebol tam nejaký sokel alebo čo, proste jak tým štetcom jebli, tak to tam zostalo. Viete si to predstaviť? ODPORNÉ. A kúrenie dreveným uhlím. Ďakujem pekne. Za 5 minút som už aj bola vonku, nesmierne hrdá na seba, že som bez hanby okamžite odmietla. Myslím, že to zažíva denne. Veď tam sa môže nasťahovať len feťák (a ten si to nemôže dovoliť).

Potom som pelášila zasa niekam na koniec sveta (to som tiež odmietla, ale to nie je podstatné), keď mi zrazu došla SMS-ka. 

"Ahoj, ja som Mario, stretli sme sa v piatok v Köpi-Keller, dúfam že si ešte pamätáš."

Kurva, jaký Mario? Köpi-Keller si každopádne pamätám, aj to, že som mrte dlho rečnila s nejakým chlapom (snáď to bol teda Mario) ale žeby som mu dávala svoje číslo???

"Ahoj, jasné že si ťa pamätám!"

Takto vám poviem....keď sa dohodneme, že sa stretneme, veru neviem, ako ho rozpoznám. Nemám ani najmenšieho poňatia. Ale Berlín je každopádne veľmi pestré mesto. Uf uf... A ozaj, Proper mi zase písal. Milé od neho, že sa tak stará o moje zdravie a to len preto že ma párkrát na party zažil tak trochu...veselú. Nechávam ho v napätí a trochu preháňam, aj keď v skutočnosti až tak nevyvádzam ako by som chcela.

Partytier

Ja som to celý čas hovorila, že aj Orechová Potôň je pre mňa nebezpečná a mala som pravdu. Ojojoj. A už som stará, takže mi dlhšie trvá, kým sa zotavím. Každopádne idem podľa hesla "čo to dá" lebo každý deň treba žiť, akoby bol váš posledný (neviem či sa ten výrok pôvodne vzťahoval na bezuzdné žúrovanie, ale niečo mi hovorí, že to tak nebude). Aj piatok tak vyzeral.

O šiestej som mala jeden WG-termín (odpoveď negatívna...neviem načo mi pomôže vedieť že som bola v najužšom výbere...asi pre môj dobrý pocit). Nestihla som sa moc najesť a oni otvorili pivo (treba sa uchádzať o izby u chlapov, tam sa vám dostane onakvejšieho pohostenia, ako nejaký čaj, hehe), takže po hodinke u nich v kuchyni a dvoch pivách som odchádzala celkom obveselená. Na Alex (kks som nerozhodná, či skloňovať, alebo nie) som stretla kamošku (zoznámili sme sa minulý týždeň na inom WG kastingu, u toho burana). Ona je Američanka a je tu nová, tak sme hneď usúdili, že je dobré si vymeniť čísla. Ju pozvali v inom byte na ich WG party. Takže sme v meste vyzbierali Aitanu (bože, nepýtajte sa akou náhodou - celý čas lialo, mne sa vybil mobil a nevedeli sme presné miesto, iba ten Kiez, kde sme boli naposledy, lenže tam je barov jak naondiatych a ja som si samozrejme nepamätala v ktorých sme presne boli (len jeden, ale Aitana čakala v inom...ale nakoniec nás osud zviedol dohromady a stretli sme sa náhodou vonku) (nás dve začali baliť nejakí mládenci s fľašou whisky a Migrationshintergrund - toto úžasné nemecké slovo je nepreložiteľné a ak áno, znie to fakt blbo - a ešte sa tam nachomietol čierny dealer s otázkou "Want something, want something??")

Ech...každopádne po šťastlivom stretnutí sme vyrazili na cestu. Justina bola ohľadne tej party neistá, lebo jej nepovedali presný čas a ja som jej vysvetľovala, že to nie je vôbec podstatné, lebo nemecké party sú divoké a trvajú do rána (Španieli so mnou málokedy súhlasia, ale tak so Španielskom sa nedá porovnávať) a že keď sa dotrepeme okolo polnoci, bude to akurvát. Tak aj bolo. (Taká veta jak z rozprávky.) 

Chlast bol zadarmo (ešte nedorazili tie maniere z Jeny, oni tam chlast predávajú a samozrejme to je ilegálne takže často dojde polícia a potom všetci chvatne skrývajú zásoby), tak sme sa nalievali a ja s Aitanou sme sa zasa usídlili v kuchyni (bol tam mega slivkový koláč a nejaký úžasný zemiakový šalát...čo vám budem hovoriť, dve pažrošky). Bavila som sa s miliń ľuďmi o tom istom. Niekedy ma to už nebaví. (Spravidla pri treťom.) Ty si zo Slovenska? Wow, cool! (Ehm...mne sa nezdá, ale tak keď myslia.) A potom nasleduje to - čo tu robím, prečo a načo a čo chcem robiť potom a odkiaľ viem tak dobre po nemecky a celá tá séria otázok, že by som mohla rovno prednáškový cyklus urobiť. Príležitostne príde aj bonusová otázka, čo si myslím o rozdelení Československa. Uf. Ako na štátniciach.

Stretla som tam aj poľský párik a nejakého chalana z ostrova Maurícius. Tak to som si zasa ja nemohla odpustiť poznámku o tej poštovej známke (čo je aj zároveň moja jediná vedomosť o Mauríciu) a on na to - ja som vedel, že to povieš. (Nuž...tuším každý bojujeme s tým istým.) Tak som mu povedala, že on je pre mňa mega exotický a on že ne, pre mňa si exotická ty! (Haha...vtipné to je veru.)

Potom došla polícia a vypli hudbu. To už nebolo tak zábavné a Aitana zavolala nejakému Rumunovi, ktorého stretla minulý víkend (viaže sa k tomu nejaká historka v nočnom parku) a on nás pozval na techno party v meste. Cestou, v U-Bahn sme stretli nejakého chlapíka, čo sa k nám pripojil. Tá party bola super, ale skončila už o deviatej ráno. Medzičasom sme stratili Aitanu s Rumunom a tak sme sa rozhodli že ďalej tiahneme sami a šli sme inam. V jednom klube sa konala trojdňová gay party - začala v piatok a trvá do pondelka rána (čiže ešte stále). Vstup 15 euro. Ja som už v predstihu stihla vylíčiť svoju situáciu a kvetnato som popísala, že aká som chudobná. Môj nový kamoš všetko zatiahol. Všetko. Celý večer. Výborná známosť. A nič nechcel. (Teda možno chcel, ale ja so povedala, že nič nebude a on pochopil a tak sme len kecali.)

Ten bar bol mega. Vzhľadom na to, že sme tam strávili čas medzi deviatou ráno a jednou poobede, nebolo narvané (ale bolo tam dosť plno a dosť tma, aby ste mali pocit noci). Mali aj takú záhradku, kde sa dalo trochu chillen a pred hajzlami mali húpacieho koňa!!! Veľkého, pre dospelých. Hojdala som sa asi pol hodinu. (V tom stave mi to ani nepripadalo tak dlho ale mám z toho dreveného sedátka boľavú riť.)

Keďže kamoško musel v sobotu poobede pracovať, o jednej sme sa rozhodli vypadnúť (aby sa akurát stihol doma osprchovať a prezliecť). 

Je dosť nechutné, keď idete zo žúru, vyzeráte jak feťácka kurva a trasú sa vám nohy (po tých hodinách na parkete som ani nič iné nečakala) a je vám všelijak mdlo. A mesto je plné, lebo Berlín nikdy nie je prázdny. Dovliekla som sa domov a zaľahla. Dnes mi už je lepšie, ale viete čo, asi si to nebudem dávať každý víkend, lebo do Vianoc skapem.

Ja vaše chudiatko!

Viete čo, ja už som sa tým nechcela ani tu zaoberať, lebo to je zase o tom istom, ale schválne, nechám vás hádať - viete v čom spočíva sračka dňa? Nemám nijakú izbu. Chalan čo mi ju sľúbil, sa mal sťahovať ale systém padajúcho hovna spôsobil, že jemu izbu odriekli a teda sa sťahovať nemôže a teda ani ja nedostanem jeho izbu. Viete, aby nebola nuda. Jak na horskej dráhe. Keď mi volal, bolo mu na hlase počuť, že je mu to mega trápne a ponúkol mi, že ak nebudem mať kde spať, môžem aj u nich pár dní zostať. To je fakt milé. Ale ešte stále to nerieši moju situáciu. Tak hľadám, hľadám (mezi kousky popela) (víš že jsem to takhle vůbec nechtěla). 

Včera som videla jedno WG, kde sú dve baby a vyzeralo to tam popiči, strašne útulné, milé, čisté a pekné. (Asi nehúlia, ale to nie je kritérium a navyše človek nikdy nevie.) Hrdosť-nehrdosť, porozprávala som im svoj príbeh a dúfam, že sa zľutujú. Inak nič nové. Teraz môžete hromadne klikať na "Ty moje chudiatko!" aj keď možno som iba nemožná, keď si neviem nič nájsť. Začínam si myslieť, že som nesympatická.

Všeobecný obkec alebo čo som zabudla

Zabudla som vám porozprávať o návšteve hypo-tety (nie je hypotetická, je hypochondrická, zato jej choroby sú podľa mňa z väčšej časti len hypotézami) ešte keď som sa nachádzala na rodnej hrude. (Na rodnej hrudi, hehe.)

O tom, že ona je energetický upír (ale nevyzerá tak dobre ako upíri z True Blood) vedia všetci v mojom okolí. Je neskutočné, ako z vás za 5 minút vysaje všetko šťastie (fúha, ona je možno ešte aj dementor). Ale minule som si spomenula na starú dobrú vec, energeticky som sa uzavrela a tým pádom som si jedine vypočula jej sťažnoti, ale nezanechalo to na mne následky ako zvyčajne (zvyčajne sa odtiaľ odtiahnem ako po nejakom brutálnom tréningu, pričom som celý čas len sedela na gauči). 

Neviem, ako ste na tom s Vorwissen o mojej drahej tete, ale zhrniem vám to: má všetky choroby sveta a aj také, čo neexistujú (je tak trochu hipster), nikoho nemá rada (ona neni rasistka, ona neznáša rovnakým dielom všetkých, je v tomto nekonečne spravodlivá) a celý svet jej ublížil. Horekovala že prečo som sa rozišla s frajerom z Luxemburska a bolo to už pred dvoma rokmi a ona stále že "neľutuješ to?" tak som jej povedala, že bol chudobný a ona na to "tak čo nepovieš hneď". Cítila som sa v tej situácii trochu trápne. Ja si s nikým nezačínam kvôli peniazom. 

A byt je tak uprataný, že keď niečím pohnete, okamžite si to všimne. Tak napríklad naposledy si obrala vlas zo svetra a nehodila ho na zem, držala ho celý čas v ruke a až keď šla do kuchyne, hodila ho do koša. Keď som si sadala, uistila sa, že nemám na zadných vreckách jeansov kovové gombíky, lebo by tým utrpela jej kožená sedačka. (Ehm...seriously???)

A potom mala prejav o tom, ako naháňala pol dňa po byte muchu, lebo "tá si sadá na všetko a keď si predstavím, že si tu u nás na niečo sadne, no veď to je nechutné a všetky tie infekcie čo prenáša, no predstav si že ti chodí po kuchynskej linke..."

Skoro som odpadla...nechcela som hovoriť, že už som aj často zjedla veci, na ktorých sedela mucha, lebo možno už ani ja by som nesmela do jej bytu. Uf, keby tá videla, ako ja žijem, asi sa ma už nikdy nedotkne. Že si sadnem hocikde na múrik, chytám sa štangle v metre a pijem s cudzími ľuďmi z jednej fľaše (napríklad ešte v októbri minulého roku, keď som sa vracala z on-arrival semináru do Jeny, bol sviatok a nemala som si kde kúpiť vodu lebo všetko bolo zavreté. Pred supermarketom sedeli dvaja chalani a jeden z nich mi daroval svoju fľašu s vodou.) No fuj predsa!

Druhá téma je starý úchyl. Povedala som, že nebol až tak úchylný, iba vlezlý, že? Tak viete čo? JE to úchyl. Dnes mi došla SMS, že škoda, že to nevyšlo s naším WG, ale chceš električenku za 50 euro? Ja si neukladám ich telefónne čísla, tak som odpísala, že síce neviem kto si, ale to znie celkom dobre. A on že tie lístky sú pravé, pošle mi scann. A ja že ale ešte stále neviem kto si! A on že zjavne to pre teba nebolo dôležité. Vtedy mi to došlo, porovnala som si čísla so staršou SMS a vedela som, že to je ten divný starý ajťák, čo žije sám a chlastá Sternburg. Neodpísala som. Potom znova zamňaukal mobil: Dám ti typ - som číslo 17. (To už tak býva, že keď si hľadáte bývanie, nenapíšete len jednej osobe, hoci on očividne dúfal, že dostane do svojho hnusného brlohu zrovna mňa.)

Tak som mu odpísala, že som hľadala izbu a ne vzťah a hento nech skúša inde a mne nech dá pokoj. Už neodpísal a dúfam, že to tak aj zostane. Kokos ešte starého úchyla mať na krku, to mi tu fakt chýbalo.