A za ňou dve nedele

Dnes máme u Nemcov svátek (K tvému svátku na památku, tu máš kytku, ty dobytku. Abys věděl že si tele, strč si kytku do prdele.) a to je ako druhá nedeľa, čiže Nemci sú vylezení v parku a v kaviarňach, ale všetko ostatné je zavreté a pre to prišli na rad moje mrazené potraviny (aj tak ich mám priveľa, už to musím podojedať). Svící slnko a tak. Včerajší deň som strávila plodne. Všetko, čo som spravila, môžem zhrnúť do jednočlennej vety: Hovno.

Spala som do obeda a potom som si čítala v záhrade (no, aspoň nejaká intelektuálna činnosť, však). Ani jeden poslaný mail, proste konc nič a utápala som sa v žiali. Lebo viete k čomu dospela smutná sobota? Najprv to dobre začalo. Martin zavolal Aitane že s kamošmi griluje (na trávniku pred barákom, ak by vás to zaujímalo) (kamoš nemá záhradu, nemá záhradu, nemá záhradu) a či chce prísť. Tak povedala, že ale dojdem aj ja. Náš plán bol potom Kassa, pamätáte si? Tak sme sa namaľovali jak obrázky abstraktné, na úrovni ohákli, vzali mäso (moje bolo ešte od stredy, najvyšší čas ho zjesť kým sa zazelená) a vybrali sa na tú adresu. Bolo ešte svetlo, ulice prázdne, len kde tu nejaký bicyklista škaredý a my namachlené a overdressed (oveľa nenápadnejšie to je v zime za tmy, ale tak čo už, ja som onehdy s Vranou kopala so seba tequilly keď ešte večerné slnko rozpaľovalo asfalt, podotýkam že nemenej zmaľovaná, a rodičia s deťmi chodili okolo so zmrzlinou) (lenže treba si určiť priority a keď chcete byť v správnom čase v nálade, musíte pre to niečo urobiť a alkohol potrebuje dlhší čas než chemické drogy, to viete aj sami!)

Kde som bola? Aha, dorazili sme na tú lúčku, totiž na ten trávniček a tam sedelo 5 Nemcov aj s prenosným grilom a samozrejme športovo oblečení, lebo boli predtým hrať volejbal. Ale tie počiatočné rozpaky, ktoré mi spôsobili naše outfity, ma rýchlo prešli, lebo boli fakt milí, bavili sa s nami a hlavne nerečnili o veciach, o ktorých nemáme ani šajn, takže sme sa mohli zapojiť. A dali nám aj soľ a korenie, lebo my sme samozrejme nemali to mäso napácované. Aha a chutili im bryndzové pagáčiky! 

Keď sa úplne zozimilo, šli sme hore do bytu k tomu, čo tam býval (kráááásny podkrovný bytík!) a kým sme sa všetci nejak zbierali a Stefan nedával pozor (hej, presne ten, čo mi ho Aitana chcela dohodiť), Martin na mňa sprisahanecky žmurkol - "ale má veľkú posteľ". Mala som chuť spraviť facepalm, ehehe. (Btw naposledy zas Aitana vymyslela, že si pozreme spolu porno, aby sme sa niečo nové naučili a ja som jej povedala, že to nie je veľmi edukačné a že sa nič nové nenaučí. Ona to potom rozprávala Martinovi a vyšlo to tak, že o mne vyhlásila - Wicked nechce, lebo ona už všetko robila a všetko vie. Tak chápete, a to som si myslela, že už trápnejšie sa pred tým chalanom cítiť nebudem, ale už sa neodvažujem ani pomyslieť, čo ešte príde. Ak vás to zaujíma, naozaj sme pozerali porno, pri čom Aitana pri prvom obraze zhíkla že božéééé, to je strašné a ja som vševedúco vyhlásila, že čo si čakala? Haha. Bolo to inak typické, ako keď tri ženy kukajú porno: "Páči sa mi ten gauč." a "Mne tie závesy." alebo "Aj ja chcem mať také brucho." a ešte aj "Nemali by púštať toľko vody, to je drahé." Videli sme jedno fakt dobré - teda najlepšie bolo to, keď sa kamera zrazu stočila a niekto ju handričkou vyleštil, taký újeb sme mali, že nás určite bolo počuť až do centra. A videli sme aj jedno fakt hrozné, kde tá žena celý čas skučala od bolesti - ani sa nečudujem, pri tom kokote - a nedalo sa to počúvať, lebo mi jej bolo ľúto. Uf, koho to môže vzrušiť, okrem markýza de Sade?)

Ale späť k Stefanovi a jeho posteli. Ne a ne a ne! Je milý, ale viete ako...proste ne.

Hore sme pokračovali v pití a hrali sme spoločenské hry (keď pri nich chlastáte, je to oveľa väčšia zábava, než keď ich hrám v práci s deckami, to by vás nenapadlo, že). Potom sme sa my dve vybrali do klubu a ostatní zostali, lebo boli unavení (pfff...majú pred 30-kou).

A čo nastalo v Kassa? Presne. Stretla som tam Propera. Akoby nestačilo, že už som ho v stredu dvakrát videla v meste. Tentokrát sme do seba kvázi narazili, takže ma pozdravil a pýtal sa ako sa mám. Ja som sa nespýtala, lebo ma to nezaujíma a tak sme na seba chvíľu zízali a on že čo a ja že nič. A potom som povedala že ideme a pohla som sa bez ďalších diskusií. Pokazilo mi to náladu a Aitana bola unavená a zaspala niekde na lavičke, takže keď som dofajčila, zbalili sme sa domov. Už o pol piatej som bola v posteli! Smutné. Ale ísť žiť vo dvojici je také...no...smutné. Včera som mala celý deň depku a krámy a preto som kvalitne prokrastinovala. Ale dnes som všetkých presvedčila, že chcú ísť do parku, keď je tak pekne. A bola som aj behať. Môžem zaspať s pocitom že som nepremárnila deň. (Ale premárnila...ale takto to znie lepšie.)

SS ako smutná sobota

Vonku je také nehostinné počasie, že by jeden (aj dvaja) povedal(i) že je november a nie máj. (Presne takto si ja aspoň november predstavujem, aj keď taký majú asi leda v subtropickom pásme.) Ale studený máj, v stodole raj, lenže v mojej stodole by radšej mohla byť hladová dolina, lebo sa len nechutne vyžieram (nehovorím, že by o mňa chlapi nemali záujem, ale to s tým nesúvisí - viete, ja nejsom škaredá, len tučná!)

Som smutná, bez nálady a to napriek návšeteve a vydarenému Länderabendu (je to istá satisfakcia, keď sa vám podarí vec, ktorú organizujete, lenže potom nastane ten moment vytriezvenia, že ešte stále ste nevyriešili, čo so svojím mizerným životom). Hľadám prácu a posielam motivačné listy, najhorší je ten prvý, potom to akosi samo zo mňa plynie, píšem a preháňam a prifarbujem, ale nerobia to tak všetci? Našla som aj jedno super miesto. Super sa mi zdalo po prvom preletení opisu činnosti, pri dôkladnom čítaní (tentokrát aj s porozumením) som zistila že sa jedná o nejaký socialistický spolok Sokoli (panbože!!!) a tam teda rozhodne svoj životopis nepošlem. Socanov nemôžem ani cítiť, už tak mám dosť čo robiť, keď trénujem sebaovládanie pri všetkých tých ľavičiaroch, čo majú vytetované červené hviezdy. (Hmýri sa ich tu viac než je treba.)

Takže späť a ďalej. 

Ale ja vám poviem, čo mi tak poondialo náladu. V stredu doobeda som sa potulovala po meste, lebo som vybavovala nejaké veci a keďže som mala veľa času a mesto je malé, chodila som z jedného miesta na druhé pomaly a veľkými okľukami. (Ale bolo pekne, tak sa to oplatilo.) Na jednom prechode som videla chlapa na bicykli, čo mi bol nesmierne povedomý. Bodajby ne, keď to bol môj zasraný bývalý. Zastavila som teda asi dva metre za ním, lebo som nemala žalúdok na rozhovor s ním. Nevšimol si ma. Rozmýšľala som, či je to dobre, že som ho neoslovila a povedala som si že hej, jedine by mi to pokazilo deň. Keď som sa vracala, znova sme sa stretli. Tentokrát sme šli oproti sebe, on stále na tom bicykli, ale pomaly, akoby sa rozhodoval, kam má odbočiť. Boli sme na ulici v tom momente sami a delili nás asi dva metre. Pozeral sa mojím smerom (mal slnečné okuliare, takže neviem či mi pozeral do očí, ale aj ja som mala) a potom sa prudko otočil. Prešli sme okolo seba bez slova. Šanca že ma naozaj nevidel je asi 5%, pravdepodobnosť, že ma len nechutne odignoroval je 95%. Neviem sa zbaviť toho trpkého pocitu. Viem že mi je bez neho lepšie, ak je to taký kokot, že mi nedokáže ani povedať "Ahoj", ale napriek tomu to bolí. (Mám fľašu vína, ktorú stiahnem dnes večer, len tak terapeuticky a potom sa odtackám smerom Kassablanca.)

Neviem, či by mi viac pokazilo deň, keby som sa s ním predsa len rozprávala, alebo či ten ignor nebol ešte horší. 

Napíšem ešte jeden motivačný list a idem si zabehať. (Alebo sa vyvracať.) (Stále zvažujem či sa nestanem bulimičkou, ale keď ja fakt nerada šablím.)

Slovenská návšteva, slovenský večer a slovenská pohostinnosť

V stredu večer za mnou prišla kamoška zo strednej, skoro som od radosti z kože vyskočila, že sa niekomu chcelo ma navštíviť. Naše stretnutie (po asi dvoch rokoch) sme oslávili dvoma fľašami červeného, pol balíčkom cigariet (lebo sme obe nefajčiarky) a šťavnatým slovníkom (čo si budeme nahovárať, nejaké scheisse neuspokojí slovenské ucho tak kvalitne, ako keď si schuti poviete "kurva do piče"). To bol kvázi náš prvý slovenský večer. Doniesla mi domáce syrové nite, bryndzu a tatranky, proste hojnosť na zemi. Okrem tých nití ešte aj také syrové uzlíky, ktoré, keď som ich ochutnala, som rozhodne vyhlásila za svoje a povedala som, že pre hostí bude všetko ostatné, ale hentých sa nevzdám. (A domáce z Oravy!!!)

V piatok mi celý deň pomáhala v práci s prípravou môjho slávneho slovenského večera (ešte aj s dvoma ďalšími ľuďmi - celkom zábavné je, že mi vlastne prišli pomáhať ľudia s ktorými sa veľmi nebavím, alebo ich vlastne ani nejak nepoznám). Nevedela som až do začiatku, koľko ľudí sa vlastne chystá prísť a hrozne ma to stresovalo, lebo ako správny pohostinný Slovák (viete, to som niekoľkokrát podotkla, že akí sme my pohostinní, chacha) som sa bála, že nebude dosť jedla a potom to bude jediné, čo si ľudia zapamätajú. (S ukrajinskou spolubývajúcou sme aj riešili, že Nemci to vidia inak a s extra jedálničkom sa nenamáhajú, ale ja som bola už aj na narodeninovej party, kde bolo jedla na mrte, takže nemôžem tvrdiť, že by vás odbavili čipsami. Ale o tom inokedy.) Nakoniec ich bolo asi 20 (a jedla asi pre 30, ale tak lepšie akoby to malo byť naopak).

Tak vám aspoň poviem, čo sme navarili. Tvarohový koláč (mamin recept, ten sa zežral celý). Bryndzové pagáčiky (asi 60 ks, ešte z nich mám). Jednohubky s bryndzovou nátierkou (po nich sa zaprášilo). Syrové nite a parenica (len tak na ochutnanie, po tých sa tiež zaprášilo a chodili sa pýtať, či nie je viac). Lievance (asi 60 kusov, z kila múky...to bol príjemný čas pri sporáku, kým sme zistili, na ktorom stupni nebudú prihárať na naši poničených panviciach) - s džemom a nutelou a šľahačkou. Tatranky a Fidorky (Fidorky zmizli, zvyšok Tatraniek som zežrala dnes ráno). Tri misy šalátu (lebo toľko pečiva potrebovalo niečo na odľahčenie) s maminou zálievkou (keď sme ich pripravovali tak my dve sme celý čas hovorili len "jebem tvojho ancikrista daj mi šalátu") (a celkovo sme stále niečo citovali, tak dobre som sa nezasmiala už dlho).

Toho šalátu samozrejme zostalo, mám ho plnú chladničku a keby nebolo tých lievancov, čo som dnes tlačila na raňajky, mohla som mať zeleninový deň. Ehm. A Vinea! Vinea im strašne chutila. (Nenechala som si doniesť Kofolu, lebo tú mi už pár cudzincov opindalo, ale teraz viem, že s Vineou zabodujem u celého sveta, lebo moji hostia boli internacionálna skupina.) Keď odišla mládež (boli tam až traja, čo je podľa mňa extrémny úspech, lebo ich presvedčiť, aby niekam prišli je naozaj ťažké, ale asi pomohlo to sľúbené jedlo. Dokonca si pre mňa nacvičili taký tanček a potom to predviedli, no skoro som od dojatia slzu uronila...ja som vedela že pedagogika je správny smer pre mňa!!!)... no ehm, tak keď boli deti preč, otvorili sme borku. Chachá. Každý dostal poldecák (ale prosím vás, aký poldecák, to boli nula dvojky, takže tým čo sa bránili som hovorila že nech prestanú robiť drahoty, my na Slovensku hentaké poháriky ani nevedieme, všetci pijú riadne poldecáky a brzdia pivom a že toto je nič, takže to zvládnu, navyše to je kvalitná borka a ne nejaké patoky za 6 euro) a pripili sme si po slovensky. Ha. Mali ste vidieť, jak sa zatvárili, škoda že nikto nefotil tie zvraštené tváre. Boli smiešni. Ale po počiatočných obavách si nechali naliať znova a znova, až sa fľaša dopila a potom nastala otázka, prečo bola len jedna. (Správny Slovák musí vedieť presvedčiť ostatných aby pili, to je podľa mňa naša silná stránka.)

Okrem jedla mi veľmi chválili aj prezentáciu a celkový prejav (ale šak som nejaká učka, to by bola iná hanba, keby som nevedela prezentovať). O hudbe sa nikto nezmienil (spravila som výber postavený hlavne na Horkýže a Haberovi ale zaradila som tam aj Ukáž mi lásku, aby mali kvalitný prehľad o slovenskej hudobnej produkcii), ale my s kamoškou sme sa vždy zasmiali, keď išla nejaká dobrá pesnička. No, a to je vše přátelé. Keďže ona musela dnes ráno odísť domov, nešli sme už žiť, ale dnes večer sa chystám, ó, to veru hej. A teraz si idem dať ten šalát. (Piču, idem si dať bryndzový pagáčik, lebo hoci doma sme bryndzu jedli menej než zriedka, ako správnemu emigrantovi sa mi na ňu už dlhú dobu zbierali sliny.)

Správy zo sveta

Uvedomila som si, že to čo som vám naposledy prezentovala ako víkend, bol vlastne štvrtok. Dlhé víkendy sú pre mňa vysoko rizikové. V piatok som nikam nešla, aby som sa do soboty zotavila a vyzerala sviežo a mlado. Moja šéfka mala totiž Polterabend. Taký nemecký predsvadobný zvyk, kde sa rozbíja porcelán (ak sa také dačo robí aj u nás, poučte ma, ale myslím že ne). Jebali sme šálky s logom nášho sponzora o betón a hrozne nás to tešilo. Bolo tam mega veľa dobrého jedla a mega veľa chlastu, takže som sa nacengala (a zadarmiko!) s kolegami. Bolo tam plno ľudí, ktorých som nepoznala (kadejaká stárež)  a keď naša praktikantka povedala že ide ešte do mesta za nejakými kamarátmi, rozhodla som sa pridať (mali to byť samí chlapi, viete ako). Lenže to bolo nanič, lebo sa so mnou nebavili a keď sa mi prestalo chcieť spovedať jedného (zadaného a aj tak ne pekného) o jeho hudobnom vkuse, začala som zaspávať a tak som sa zbalila a šla domov, trápne už o druhej. 

Na čerstvom vzduchu som sa prebrala k životu a doma som sa rozhodla že chcem dačo zožrať. Mám také žemle, čo sú predpečené a treba ich ešte na 10 minút hodiť do trúby. Lenže naša nefunguje a máme mikrovlnku s pečiacou funkciou, ktorú som sa rozhodla premiérovo vyskúšať. Ako by som vám to skrátka...nastavila som to na pečenie pizze a šla som na hajzel. Keď som sa asi o minútu vrátila do kuchyne, z mikrovlnky sa šíril hustý dym, asi ako keď pálite pneumatiku. V panike som to vybrala a rozrezala, žemla bola zvonka normálna a zvnútra absolútne čierna. Ja sa tej mikrovolnky už nikdy nedotknem. Doteraz to celé smrdí spáleninou, hoci vetrám vkuse už tri dni a mikrovlnku som aj vyčistila, ale...asi sa toho smradu už nezbavíme. Meine Fresse! Myslela som si, že fáza kuchynských nešťastí (už sa mi podarilo založiť požiar na sporáku a spáliť digestor a tiež zničiť toastovač) u mňa už definitívne skončila, ale zjavne ne.

V nedeľu sme si doma robili brunch (v poobedňajších hodinách) a ja som piekla lievance (mňamiky, mňam). Potom sme s Aitanou ležali v jej posteli a sťažovali sa na opicu a riešili naše životy (a spievali si Final Countdown, čo sme momentálne pasovali za náš song, lebo EVS sa blíži ku koncu). A večer sme pozerali Pomádu (aj sme spievali a tancovali poležiačky, ak si také dačo viete predstaviť).

Dnes ráno som bola nastúpená v jednom gymnáziu, kde nás v rámci ich Projektwoche poprosili o prezentáciu našich rodných zemí. Spravila som popičóznu prezentáciu (ako inak) (lebo v piatok mám v práci aj tak slovenský večer) s videami a šeckým, lenže je uložená na internete. Sľubovali že majú WLAN a všetko, ale viete čo? Proste škola - mali kokot. Nakoniec sa im podarilo ju aspoň stiahnuť, ale bez videí. Je to naozaj hrozné. Takže deti nevideli, ako sa u nás oslavuje Veľká Noc (aspoň som im to kvetnato opísala a po hurónskom smiechu a piskote sa začali chlapci ozývať, že rozhodne sa prídu na Slovensko pozrieť), ale zato som im zarecitovala Mor ho!. Viete čo, keby moja pani slovenčinárka vedela, ako teraz siaham do bezodnej studnice vedomostí, čo mi dala základná škola... Sama som bola zo seba v úžase. Samozrejme si pamätám len ten jeden slovutný odsek z konca básne, ale stále to má efekt. Navyše som recitovala spamäti, no jaká som? (Ale radšej som nemáchala rukou divoko vo vzduchu, ako mám vo zvyku, keď trochu pripitá prezentujem Morh ho! mojim spolubývajúcim...) 

Ale v duchu som škodoradostne usúdila, že viem najlepšie prezentovať. Moje dve spolubývajúce síce nevedia tak dobre po nemecky, ale to by nebol ani taký problém si myslím, lenže ich prezentácie boli pridlhé (pre šiestakov) a bolo tam veľa (podľa mňa) zbytočných detailov a nič vtipné. V mojej bol napríklad Štúr. Možno si myslíte, že Štúr je nuda, lenže to ste ešte mňa nepočuli o ňom hovoriť (a keď rozosmejete deti z inej krajiny historkami o Štúrovi, o niečom to svedčí! A síce o tom že - bože som kokšo.) (To je taký insider, vzniklo to prekrútením "Kokšo, som Boh!")

Inak by som aj vám vedela povedať kadečo o Šťúrovi (to ť je tam naschvál), čo som si viac-menej vymyslela, ale príde mi to vtipné a na základe toho som si dosť o ňom zapamätala, keď som sa onehdy učila na maturitu. (No dobre, keď tak naliehate, ja vám to poviem - napríklad keď mali tie svoje stretká, či zjazdy, či čo to robili keď pripravovali Žiadosti a Memorandum, tak všetci šťúrovci sa dotrepali na Harleyoch v kožených bundách a potom sa rozdávalo lacné pivo a párky a Štúr aby zaujal pozornosť, tak si rozbil plechovku o hlavu - viete, tak ako to robia v prudko intelektuálnych amerických filmoch. A ešte všeličo iné, ja proste keď som sa učila dejepis, musela som to trochu oživiť.) (Ale toto som nemeckým gymnazistom nehovorila, žiadne obavy.)

A ešte niečo vám chcem povedať! Nefunguje mi ľavý reproduktor! (Áno, naozaj reproduktor a ne reflektor, jak z toho vtipu o policajtovi, čo zahlásil že "vy ste nejaký suterén" ... alebo ako to bolo.)

Do piče aj s takou robotou. Teraz aby som sa jebala neviem kam to reklamovať, keby som si aspoň pamätala, kde som ich kupovala boha jeho. Ešte že Jena je tak malá diera milé malé mestečko, že to nebude dlho trvať, kým sa vymotám do tej ulice.

Weekend 3

Som vyliečená! Terapia podľa Chantal naozaj akosi zafungovala, alebo to možno bolo dačo iné, ktovie, to je vlastne úplne jedno. Včera sme žúrovali v trochu nezvyčajnej zostave, lebo okrem môjho španielskeho kútika (tentokrát iba Ana a Aitana) šla s nami von aj Baiba. Lenže sme nevedeli že bude party a preto sme nemali doma chlast na vorglühen. Totiž takto. Včera bol v Nemecku svátek (Christi Himmelfahrt), ale druhá vec, ktorá hýbe týmto národom oveľa viac než nejaký Christi, je Männertag. V teórii to znamená, že muži sa zoberú a idú "wandern". V skutočnosti vandrujú akurát z krčmy do krčmy, už od božieho rána. Takže bolo plné mesto ožranov, ale mne to pripadalo celkom vtipné. Moje spolubývajúce mali chvíľku obavy, ale ja som to rázne zmietla zo stola so slovami "nič sa nám nemôže stať, veď keď sú hokejové alebo futbalové majstrovstvá, tiež je všade plno ožranov a to nikomu nepríde divné". 

Tak sme sa vychystali (zebroidné gate v akcii!) a po prvýkrát sme checkli Villa am Paradies. Nemala som so sebou občiansky, lebo si ho nikdy nikto nepýta, ale teraz ho samozrejme chceli. Mala som len preukaz dobrovoľníka, ktorý je trochu ako tá karta Euro26, že tam nalepíte sami vlastnú fotku. Ten sekuriťák na mňa dosť čudne pozeral, že či som si to vyrobila sama a ja som iba tak tíško pípla že veď je tam dátum narodenia, nie som maloletá a nevedela som že budú chcieť preukaz (ehm...). Asi si myslel že som drbnutá, ale to je jedno, lebo ma pustil. Včera bola vo Ville taká akcia, že shot za euro a longdrinks za dve, ale viete si predstaviť že aké množstvo asi. Kopala som to do seba a furt nič, lebo to neboli ani len nula dvojky, ne to ešte riadne poldecáky (čo tiež spochybňujem lebo v dnešnej dobe vám nikto nenaleje riadny poldecák, iba 0,4). 

Hrali také typické diskotékové kokociny, čo obyčajne uvítam ale akosi keď som bola triezva, tak sa mi nechcelo tancovať na Danza Kuduro (kokso, ešte pred rokom by som po plafón skákala pri tej pesničke - predsalen, môj erasmus song, ale teraz som tak vnútorne nastavená na techno a elektro, že som nemala chuť). Väčšinu času som strávila v rade pred barom. Španielky mi chceli nájsť chlapa, lenže máme dosť odlišný vkus, takže sa mi ani jeden nepáčil a navyše som bola fakt pritriezva na také srandy že "mojej kamoške sa páčiš". No ale. Cestou na hajzel som zakopla o nejakú fľašu a celá tá sračka (tuším Club Mate) sa mi vyliala na nové baleríny (z Primarku za 13 éčiek, uznajte). Zastavila som sa a majiteľ fľaše, celkom dobre vyzerajúci chlap, sa ma spýtal: To ty si práve vyliala naše nealko? Hovorím - viac-menej. On - ale teraz mi musíš kúpiť Pfeffi. Ja - neznášam Pfeffi a nič ti kúpiť nemusím. Potom ešte blablabla, lalala, small talk (bol tam hrozný hluk, na diskotéke sa nemôžete poriadne porozprávať) a on sa na mňa tak pozeral, že som vedela, že niečo bude. Narazila som do tej partie ešte asi dvakrát a on vždy začal s tým Pfeffi (a ja že Listerin nepijem).

Medzičasom, keď som zasa stála v rade, ma pozdravil jeden mega jebač. Chvíľu sme kecali ako keby sme sa poznali a ja som celý čas rozmýšľala, či sa naozaj poznáme, totiž, či je to ten, ktorý si myslím, lenže som si nebola celkom istá. Tak som sa rozhodla pre trápnejšiu verziu a spýtala sa ho - sorry, ale poznáme sa? On - veď sme spolu spali! Ja - aj som si myslela, ale nebola som si celkom istá. On že v pohode. No, ale vy ho nepoznáte. Viete, tá vec sa mi tak trochu prihodila v období temna v januári a keďže som bola vo vzťahu, nepísala som o tom sem, aby ste si nemysleli že som nejaká štetka čo podvádza alebo tak (bože uchovaj). Je to jeden dealer z takej techno party a tak nejak sme vtedy skončili uňho a blablabla, lalala. (Properovi som to samozrejme nehovorila, veď som neni trúba.) Každopádne je možno viac feťák ako dealer, neviem. Ale to je jedno. Nejak mi nesedelo že on a Villa, to je čudný kontext (ale sám povedal, že nevie prečo tam vlastne je). Aha jasné a dôležitá vec - má frajerku. Čiže tak. Potom sme sa tak trochu tvárili že sa nepoznáme, keď sme sa zasa stretli na parkete. Haha. 

No ale späť k Markusovi (to je ten Pfeffi-Mann) (ktorý mimojazdom tiež pozná Dealera) (panebože toto mesto je malé). Keď som ho znova zbadala, došla som za ním (ešte stále alarmujúco triezva!!!), že čo bude teda s tým Pfeffi. A on že jebať Pfeffi, pijeme vodku. A tak to začalo. Bol tam s nejakými kamošmi, samí chlapi (včera bolo všade mega veľa chlapov, taký Männertag by som zniesla raz týždenne) (navyše dobre vyzerajúcich) a začali sa objednávať shoty. Najprv jedna vodka a potom asi tristo päťsto Jägermeisterov. (Neznášam Jägera, ak si pamätáte jeden môj príšerný zážitok z erasmu...) V podstate bez pauzy (a hlavne bez brzdy) a zalievali sme to pivom (najdrahším aké mali - Desperados). Prišlo mi to veľmi vhod, lebo moje financie už v tom čase vyschli a ešte stále som bola polotriezva. Ale po hentej shotovej smršti už rozhodne ne. Stala sa aj jedna dosť vtipná záležitosť, keď jeho kamoš objednal pre všetkých okrem mňa a spýtal sa či to je ok, keď mi nekúpi (hoci tie shoty stáli jedno euro, ale akože no comment) a ja že v pohode. Keď si to Markus všimol, tak naňho zazrel, že to si píš že kúpiš ešte jeden aj pre Wicked. (Haha, v duchu som sa smiala.) Henten sa tváril trochu rozpačito, ale kúpil. 

Potom sme začali trošku rummachen (vďakabohu nemal pearcing v jazyku) a potom sme vypadli. (Cestou von sme sa trochu zastavili, lebo nás nechceli pustiť von s fľašami a ja hovorím tomu sekuriťákovi - ty mrte dobre voniaš, to je Hugo Boss?) (Bol to Hugo Boss.) Tu začína tá časť, ktorá je vlastne dosť smiešna. Na nejaký sex sme boli unavení a zničení (a ako Aitana hovorieva keď sa nespravíte - bolo to sinnlos) a tak sme tie pokusy vzdali a spali sme. No a ráno nič nebolo, lebo milý Markus sa ešte nespamätal z rozchodu a blablabla, lalala, proste presne ten istý scenár, čo som mala ja predošlé dva razy, akurát v opačnom garde. Takže ma viac-menej o 11 vyrazil, že chce byť sám. (Totiž, sám - spal vlastne u kamoša, lebo on býva v Erfurte a mal aj jeho kľúče a kamoš sa nemohol tri hodiny dostať domov a keď ráno došiel, hrozne pičoval a Markus iba že - ale šak si nezvonil, nič sme nepočuli. A kamoš že tomu jeb že som zvonil. A potom som musel jak kokot tuto nadránom pochodovať po ulicach a v tom čase sú vonku už len feťáci, proste pičung jak hovado. Komédia, hovorím.)

Tak som sa obliekla a šla (útrpnú tŕňovú cestu asi 40 minút peškom za bieleho pracovného dňa s rozmazaným make-upom a vlasmi ako po víchrici - proste jak zo štrichu) (zebrie gate tomu celému dodávali šmrnc a celou cestou som stretávala kadejaké skupiny ľudí, čo vypadali jak nejaké kostolné procesie a tak som cudne klopila zrak). Ale čo je na tomto celom nepodarenom sexuálnom tripe dobré? Že som zistila, že som už zasa v pohode! (Aj jemu som to hovorila, že pre mňa to je terapia, lebo aj ja sa spamätávam z rozchodu) (aj keď jeho vzťah trval 10 rokov, ale na to som mu povedala, že to je preňho lepšie, lebo predsa si nevezmeš niekoho, kto sa ti páčil v 17-tich) (neviem či súhlasil). Takže z toho vyplýva, že síce som stále gefühlsgefickt a tak skoro sa nezamilujem (trochu smutné), ale aspoň si dokážem predstaviť sex s iným chlapom. Veľmi dobré.

Dodatok

Zabudla som vám povedať mega dôležitú vec!!! Kúpila som si v Hannoveri zebroidné gate, lebo: v tom meste sa všetci obliekajú tak nejak extrémne a kedy ak nie teraz?! Dnes som si v nich kráčala Jenou, so slnečnými okulármi a cítila som sa ako iná rocková hviezda. Cha. A všetci čumeli. Nech len čumia na dačo, čo nikdy nedostanú. (Výrok z kategórie "Ja nejsom namyslená, ja som len realistická.")

Ozaj, oné, totok, páči sa vám nová možnosť, čo môžte zakliknúť, že prosím ťa ukľudni sa? Mne sa mrte páči!

Hannoversche Allgemeine

Poslušne hlásim, že Hannover je pekné mesto a určite veľmi vhodné miesto na život. Majú veľa zelene a parkov a všetci fujazdia na bicykloch a tak. Zvažujem že ho zaradím do užšieho výberu. Ale teraz o tom, čo vám najviac nedá spať a to určite neni moje chodenie po múzeách (ale naozaj som v jednom bola!).

Piatková noc je hodná zmienky, aspoň teda to, čo si z nej pamätám. Pili sme biele víno (lebo to vám nezafarbí jazyk a pery a je to lacná záležitosť) a fajčili Marlborky na balkóne. Kotvy sme zdvihli ešte pred polnocou (nezvyčajné, naposledy sa nám tak nedarilo). Prvú zastávku sme mali v nejakej krčme po ceste do Fausta. Tam sme skysli nečakane dlho, lebo s nami začali konverzovať nejakí starí páni (jeden mal 64 a celý čas som bola v šoku že ako dobre hovorí po anglicky a musela som si pripomínať, že to je na západe normálne...ale aj tak). Neviem už o čom bola presne reč, ale viem, že sme riešili že kto kedy upratuje (on v sobotu a ja v nedeľu, ale už neviem, prečo sme sa o tom bavili).

Potom sme sa konečne dotrepali do Fausta, kde bola electro party. Je to mega veľký klub, trochu ako Kassa a jedna časť sa volá Faust a jedna Mephisto. Cool, ne? Presne pre mňa. Hneď zo začiatku sa na nás nalepil nejaký mladík, ktorý nás netúžil opustiť. Kúpil nám drink a asi si myslel že si na nás môže robiť nároky, lenže bol tak hrozne lepkavý a stále sa nám striedavo snažil napchať jazyk do papule, takže naše heslo bolo "Let´s run, he´s coming!" a seriózne sme dávali šprinty z jednej strany na druhú. Z tej party si nepamätám inak skoro nič. Hrali dobre a viem, že som chcela tancovať, ale akosi sme sa zabudli pri bare, kde nám barman nalieval shoty zadarmiko. Neviem prečo, ešte som také dačo nezažila, ale platili sme len raz - prvýkrát a potom nám už iba posúval ďalšie a ďalšie tequilly a pil s nami. No. (Potom som videla tie naše fotky - naše lesklé očká hovoria za všetko a môj rozmazaný rúž tu radšej ani nebudem riešiť...)

Neviem kedy a prečo sme sa vybrali na cestu domov, ale v našom rozjebanom stave sme zablúdili a cesta, ktorá by trvala asi 10 minút sa pretiahla na dobrých 40 (podľa mňa, ale ktovie, lebo keď som ožratá, mám celkom pokazené vnímanie času). Pamätám si len, že ma už hrozne boleli nohy a chcelo sa mi spať a potom nás zrazu niekto viezol domov autom. Ten chlap bol dosť čudný, vliezol s nami až do bytu (a mňa vyniesol hore schodmi, hoci som ešte bola v stave chodiť, aj keď sťažka a ja som sa celý čas bránila a dvakrát som zoskočila dole, ale on si nedal povedať) a potom sa nechcel odpratať. Ja som sa zvalila do postele tak ako som bola (v poslednej dobe som rada že si zvládnem vyzuť boty...) a viem len, že on tam ešte oxidoval a chvíľu sedel na mojej posteli a hladkal ma po tvári a ja som bola príliš unavená aby som ho poslala do piče, hoci som v duchu zúrila a dúfala že už vypadne.

Zobudili sme sa v sobotu asi o štvrtej poobede. Tuku videla na svojom telefóne sedem neprijatých hovorov (ten chlap si v noci vynútil jej číslo a on je podobne ako ja neveľmi schopná odporovať). Spolu sme zistili, že si nepamätáme skoro nič z celej noci (ale možno sme naozaj iba pili a preto si nebolo čo pamätať) a trávili nádherný slnečný deň v posteli s bolesťami hlavy a zatiahnutými závesmi.

Podvečer sme sa rozhodli, že je čas jesť a potom si pozrieť nejaký film a ja som sa šla osprchovať, aby som sa cítila aspoň o trochu menej ako ľudská troska. Keď som sa vrátila z kúpeľne, čakalo ma hovadské prekvapko. Náš kamoško z piatkovej noci usadený na zemi v našej izbe. Skoro ma kleplo, keď som ho videla. Ublížene vysvetľoval, že volal toľkokrát, lebo mi chcel vrátiť môj pulóvrik (kým s tým nezačal, ani som nevedela, že som ho stratila...) a bol veľmi nešťastný, že sme nezdvihli a nezavolali naspäť. A že on má bar a môžme ísť večer k nemu na pivo (a my stále že ne, neee...my sme hrozne hangover) a furt kaleráboval a hustil. Bol to nejaký Iračan a hneď nám aj vysvetlil, že on nemá v Nemecku skoro nijakých kamarátov a preto je hrozne rád že nás stretol (my sme boli radi oveľa menej) a že on bol včera tiež dosť opitý (tu som ho prerušila otázkou, či nás viezol domov autom a on zaraz zmenil výpoveď na "pil som len trošku") a nepamätal si našu adresu, ale mal ju v navigačnom systéme a tak nás našiel a potom sa pýtal susedov, v ktorom byte bývajú zahraniční študenti. Potom sa spýtal, že keď sme študentky, prečo sme nezložili nejakú skúšku z nemčiny (neviem ako došiel na to prvé a ani na to druhé, ale veď no stáva sa), tak sme mu vysvetlili, že nie sme. Celkovo hlavne on tam vyprával a my sme prikyvovali a dúfali že už vypadne, nakoniec sme sa dočkali, ale poviem vám - hrôza!!! Najhoršie je, že teraz vie, kde Tuku býva, tak dúfame, že už sa tam neukáže (aj mu to povedala, že nech nechodí). A inak dával také kydy, že on to s ňou myslí vážne a že ak budeme dačo potrebovať, hocičo, tak on nám pomôže, pošle peniaze a neviem čo ešte. No kalerábista par excellence.

Jaj. 

Nakoniec sme sa dostali aj k tomu filmu (videla som grónsky film, záviďte!) a potom sme ešte riešili chlapov a neviem čo. V nedeľu musela ísť Tuku do Frankfurtu, takže som bola celý deň sama v meste, počasie bolo popiči a ja som sa motkala po nejakých uliciach, lebo som sa trochu stratila, ale našla som parádny lesík v strede mesta. Okrem toho ma dvakrát oslovili nejakí chlapi, čo si mysleli že som Ruska a boli sklamaní, keď som povedala že ne a že sa s nimi odmietam baviť. WTF??? Ja nevyzerám ani trochu rusky, pche. Domov som šla vlakom a to bola útrpná 5-hodinová cesta rôznymi regionálnymi spojmi (hovorila som už, že neznášam Deutsche Bahn?) aj s meškaním (preto to trvalo tak dlho), ale zoznámila som sa s jednou strašne zlatou babou, čo býva v Erfurte a aj sme si vymenili kontakt. Aspoň na niečo to bolo dobré, aj keď ma v tom vlaku skoro drblo. 

A vy ste mali aký víkend? Nenaháňali vás nejakí splašení Iračania? (Aj tak si myslím, že mu len za chvíľu vypršia víza a už mu lepí.)