Posteľová latinčina a iné vtipnosti

Keď zasadá slepačí výbor, vždy o tom musí vedieť celý bar. Stavila by som krk (no, krk možno nie, alebo...nie vlastný), že sme boli dnes najhlučnejšie. Ale obsluha bola napriek tomu milá. Minule (neviem kedy, ale nebolo to dávno) sme oficiálne započali novú sezónu úderky -tzv. jarnú ofenzívu. Dnes sme započali leto, v podstate. V istom nemenovanom bare na SNP (btw, teraz je tam ešte aj stanový tábor, no je tento svet ok? Stanovať v apríli? Akože no way, aj keď mám nový spacák, ale ešte som ho nevidela, lebo sme si ho kúpili s bratrancom napoli...ne, žiadna súrodenecká láska, proste šetríme) sa dajú kúpiť klubové drinky a my tam chodíme veľmi radi. Štvrtá členka Slepačieho výboru sa dala tetovať (tetáreň - miesto, kde vás potetujú, alebo miesto kde sa zdržujú tety - čítať tvrdo, bratislavsky) a tak členky žiadali premenovať sa na Vlkodlačí výbor (chápete tie súvislosti? Skérovanej vlkodlak, ak ne, vypočujte si Lucie. My sme už všetky skérované. A napriek vrelým radám mojej mamy "daj si srdiečko na zadok" alebo "daj si na chrbát vytetovať meno tvojho chlapa, ale začni niekde hore, nech sa ti tam všetci zmestia" sú moje kérky origoš plný koš. Inak, moja drahá matka ani zďaleka nemá tušenia s kým sa kedy a kde ťahám/som sa ťahala, takže ani nevie ako blízko je pravde s tým "začni niekde hore".) ale mne sa Slepačí páči viac. Lebo predsa len, sme síce drsne potetované, ale keď sa stretneme, hihňáme sa jak sliepky, kvíkame a pištíme. (Môj drahý otec hovorieva niečo o tom, že dáma nehíka ako kôň, nepije ako námorník a nehreší ako dlaždič, ale to sa nás asi netýka...)

Tak sme tam sedkali, debatili o posteľovej latinčine (bigus dickus a ešte všeličo iné), ktorú treba, ak chcete baliť medikov (jedna z nás by rada a stále sa dožaduje rád, ako má toho-ktorého zbaliť, ale my nevieme). Medici majú fakultu hneď pri našej, vidím ich tam často postávať a pofajčievať (človek by povedal, že budúci doktori nebudú fajčiť, ale to je ako keby u nás pedagógovia nepoužívali ťaháky. Poviem k tomu len CHACHA.) a zadrbávať sa. A väčšinou sú to kadejakí Arabáši, iránski lekári, ako ich nazýva môj spolužiak. Počerné indivíduá, ktoré očumujú pekné pedagogičky v necudných podkolienkach k proklatě krátkej sukni.

My jej všelijako radíme a dosť sa na tých radách bavíme.
Samozrejme ona sa bráni. Ale načo sú tu kamoškovia, keď ne na to, aby si z vás robili srandu?
Mimojazdom, kamoškovia vyzerá byť naše nové oslovenie. Ešte sme sa bavili aj o kobylích pučiach (neviem prečo) a konských kokotoch (doslova, nie metaforicky, trochu mi to naháňa hrôzu), o brkách (ale myslené tým boli slamky, chacha, ale aj tak je vtipné "poletuje tu tvoje brko" a "hneď si dám to brko do úst a budem cucať") a o najlepších polohách ("ja som viac-menej na ňom, a viac-menej na boku, teda chrbtom viac na posteli a menej na ňom a panvou viac na ňom a menej na posteli" - úplne zrozumiteľné, však) a o tom kto potrebuje prejebať. A komu nestál a podobne. Detailistky. Neviem, či si muži hovoria detaily o svojom sexuálnom živote, ale myslím, že nezachádzajú až do takých sfér, ako preslávený slepačí výbor.
Plus ešte:

"Ja potrebujem sex!"
"Stále len ty."
"Ale ja ho potrebujem!"
"Aj ja!"
"Ako vidíte, ja tatkne, tak...tat...taktne mlčím."
"Hej, vážime si to."
"Ja tatkne mlčím."

"Baby, ide vám päťdesiatka."
Bežíme cez cestu, len aby sme ju stihli.
"Ale šak to neni padík, to je sedemdecka."

Presne. My sme premenovali číslovanie. 70-ka je odteraz sedemdecka.