Easy living

V prvom rade chcem privítať svojho prvého následníka, je to Nerváčka (nadmieru sympatické, cítim, že sme na spoločnej vlne).
No a ďalej, aby som sa neopakovala, (viete, písať dva blogy je dosť náročné, aj keď sú v rôznych jazykoch), môžem vám, drahúšikovia, porozprávať niečo o svojej bakalárskej práci. Keď sa ten lolo, čo sa honosne pýši názvom školiteľ po týždni unúval mi odpísať mail, že mu je jedno, čo budem mať v závere a úvode (ktoré mi mimochodom dal prerobiť a kázal poslať), mohla som to veľdielo dnes vytlačiť. A zajtra zviazať, tak tak. Stálo ma to trochu (mrte) nervov a už som mala slzy na krajíčku, lebo som psychicky labilná, ale nakoniec som zvládla číslovanie, aj titulné listy a už zostávajú len nervy s PDF verziou, ale tie nebudú moje, ale niekoho kto to vie. Lebo ja také neviem, že prerobiť text do PDF, bohatstvo, kto to kedy videl...zato viem rôzne iné veci (ale na to tu nie je priestor). A samozrejme nervy s licenčnými zmluvami, zadávacími listami, prihláškami na štátnu skúšku a podobnými kokotinami, ktoré sú hrozne podstatné. Ak chcete vedieť, ešte som sa nezačala učiť, ale veď času dosť, okrem toho mám lepru (ten spálený prst mám na mysli).
Keď som ráno svojmu drahému otcovi oznámila, že sa vrátim na lôžko utrpenia a budem tíško čakať na svoj skon, len sa zasmial. Vidíte, moji rodičia sú cynickí. A ja som to (našťastie) zdedila. V takýchto situáciách im vždy pripomínam, ako horko zaplačú na mojom hrobe, ale aj to im príde smiešne.
Ale neviem, no...lepra nie je veľmi reprezentatívna choroba. Úbohí malomocní boli nenávidení už za Ježiša, navyše, ten už tiež dávno nebehá po zemeguli a má iné veci na práci, než liečiť malomocných (a spálené prsty s kvapkajúcim hnisom). Taká tuberkulóza, to je dačo! (Tak hovorieva moja sestra - ktorá sa teraz mimochodom sťažuje, že "prečo ja mám toľko označení ako sex a závislosti??!!" a ja jej odpovedám, "buď rada, že si sa im vyrovnala a že tam neni viac sexu". A ešte sa ma pýta, ako sa píše klystýr. No čo ja viem? Našla blog o klystýre. Nebesá, čo je toto za svet???)
Späť k tubere. Ako správny hypochonder (ale nie, ak ja som hypochonder, čo je potom moja teta, ktorá bedáka nie len nad mojím tetovaním, ale ešte aj na prepichnutými ušami?) vždy tvrdím, že mám tuberu, keď len trošku zakašlem. Možno preto, že sa rada nechávam ľutovať a som melodramatická (no čo sa dá robiť...hej, mohla by som sa zmeniť, veď viete, môžem všetko, ale...niekedy sa mi nechce. Teda väčšinou sa mi nechce).
Tubera je taká elegantná, pár kvapiek krvi na snehobielej vreckovke a smutné pohľady príbuzných. A kde tu decentné zakašľanie a nenápadná poznámka: "Na jeseň nás zrejme opustí..."
No (je mi trochu zle, prežrala som sa tortilami s tvarohovým dipom...) a čo z toho celého vyplýva? Správne, vôbec nič. Ale oplatí sa mi študovať, keď mám lepru???
Okrem toho je viac než pravdepodobné, že som skutočne prekonala niekedy tuberu, lebo ako mi vysvetlil náš známy, doktorko (a okrem iného aj to, koľko promile by som mala v krvi, ak by som čisto teoreticky niekedy vypila 10 gin tonicov a ešte asi pol litra šampanského...), tubera je taká bežná, že väčšina ľudí ju vôbec nezaregistruje. A u mála sa vyvinie do tej formy.

A sestra sa ešte aj ohradila, že ona toho od Francúzov ani tak veľa nepochytila, koľko toho pochytala. Nuž, každému čo jeho je. A hladnej svini sa len o kukurici sníva. A ja čakám odpoveď na jednu celkom explicitnú SMS-ku. A tiež som hladná sviňa, keď už sme v ríši metafor.