Žena za volantom

Ja vždy hovorím, že žena za volantom je ako chlap v kuchyni (panebože, verte mi, už som pár chlapov v kuchyni videla a tá väčšia polovica bola nemožná. Ó áno, ja si môžem dovoliť používať slovné spojenia ako "väčšia polovica" lebo mám humanitné vzdelanie a všetky matematické...ehm, toto, oné mám u piči).
Ale keby sme sa nad tým zamýšľali hlbšie (a teraz to príde) neviem, či niektoré ženy nie sú na tom horšie v aute, ako muži s varením. Teda, aby som bola konkrétna, ja.
Hej, moja maličkosť (vzhľadom na svoju váhu by som mohla povedať aj veľkosť, ale mám radšej eufemizmy ako hyperboly, wobei...to by asi nebola hyperbola, no dobre nechajme to. Ani v teórii literatúry sa moc nevyznám). Aha a prepáčte mi tie germanizmy, ja sa neviem ovládať...myslím na nemčinu a nepoznám sa.
Čo som to...jasné, že moja maličkosť má vodičák, spravený na druhýkrát, navyše. Ak si myslíte, že som sa medzitým niečo doučila, tak nie. Šoférujem podľa pocitu (a nie vždy mám pocit že mám dať prednosť autobusu - včera) a podľa odhadu (nepamätám si, či tam nijaká značka nebola, alebo som si ju len ja nevšimla a navyše neviem odhadovať vzdialenosti, v tom som žalostná).
Vždy tvrdím - no a čo, zato viem iné veci. (A viem všeličo).
Ale niekedy sa nevyhnem trápnej scénke. Keby sa to stalo niekomu inému, poviem si  že jaaaj, veď to neni také hrozné, dokonca celkom zlaté. Raz som bola u kamošky v Augsburgu a išli sme do Mníchova autom, šoférovala jej iná kamarátka. A keď sme parkovali v Mníchove - bohovsky krpaté miesto, ale čo ja viem, vtedy som nemala vodičák, tak tá slečna sa snažila a cúvala a nič, furt sme trčali. Našťastie tam zrovna boli smetiari a jeden milý ujo smetiar jej pomohol nacúvať, keď jej hovoril ešte môžeš a už brzdi. Alebo niečo v tom zmysle. Jej sa to zdalo strašne trápne, ale mne to prišlo celkom vtipné, veď bol fakt milý.
No ale včera som pochopila, prečo sa jej to zdalo také trápne.
Ja viem šoférovať (dobre, teraz si odmyslime to, že som ani včera nedala prednosť autobusu, ale keď...no dobre), ale parkovať ani za boha. Viem len priečne, ak je to pozdĺžne, potrebujem miesto jak krava (kde by inak mohli zastať aj tri autá, mimochodom, keď sú vedľa seba dve priečne miesta, nastopro zaparkujem presne do stredu, takže zablokujem obe, inak to neviem...ako včera, bože včera som musela parkovať až trikrát, hrozné). Tak aby sme sa konečne dostali k jadru veci (ja som sa nejak rozpísala...), išla som včera k loverovi (drzo som si požičala fotrove auto, aj keď mám pocit, že on by bol najradšej keby som lovera nechala tak, ale to už je u nás premlčaná téma, asi) a on býva pri Milde...no viete jaké sú tam drbnuté malé uličky, jednosmerky, celé zle. A bolo to poobede o 5, všade plno áut a jedno voľné miesto. Potešila som sa, také slnkom zaliate (viete, ak ov rozprávkach, keď vás chcú upozorniť, že TU ty kokot!)...trepem, bolo v tieni.
Ale problém bol taký, že to miesto bolo na ľavej strane a ja mám už aj tak dosť problém zacúvať smerom doprava, ale doľava som ešte nikdy necúvala. Tak si hovorím, žiadna panika, veď mám čas. Asi tritisíckrát som cúvala a vyliezla von, okolo mňa prešlo sto miliónov vodičov, ktorí najprv čakali, či odchádzam (možno tie zúfalé pokusy tak vyzerali) alebo čakali, lebo sa nedalo okolo prejsť (už som hovorila...úzke uličky).
Potila som sa jak Göring a už som začínala chytať nervy a hovorila som si, čo tak zavolať loverovi, nech mi to zaparkuje, ale kým dojde dole, budem tam stáť zapichnutá uprostred cesty, no jak to bude vypadať...
Asi ma Boh vyslyšal, alebo čo, lebo vtedy som si všimla že lover vyšiel von z baráku, vyhodil smeti a pozerá na mňa. Tak som ponížene (veľmi potupná situácia) otvorila dvere (znížila hlasitosť rádia, lebo cez ten Kiss čo tam reval, som nepočula ani vlastného slova, chacha) a poprosila ho, či mi zaparkuje. On sa usmieval (viete, ako sa chlapi usmievajú...ale čo sa dá robiť), potom sa prestal usmievať, keď videl akú mám krátku sukňu (a mala som aj tie štetkovské podkolienky, o ktorých som minule hovorila, že som si kúpila na sestrine narodky, chacha) a hneď bola jeho pozornosť inde, než pri parkovaní. Ale zaparkoval to, v podstate som tam už bola, ale ďaleko od obrubníka a dostať sa bližšie k obrubníku je pre mňa nemožné, ale chlapi majú toto...viete, odhad vzdialeností lepší než ja. Zrejme.
No, to je koniec historky s parkovaním. Ale keď on už aj minule ma videl parkovať (a nazval ma majsterka v parkovaní, ale bože móóój! Ja hovorím, že iné veci mi idú lepšie! A preto nosím aj štetkovské podkolienky, hneď zabudne, že by si zo mňa chvíľu mohol robiť srandu.)
Každopádne, neznášam parkovanie a vôbec, som tu ja na to? Ja som stvorená pre svet, kde moju limuzínu šofér zaparkuje pred moju haciendu, ktorá bude hneď pri mojom bazéne. A také.
Ináč, poviem vám, oplatí sa investovať do štetkovských doplnkov (výsledky som získala empirickou štúdiou chacha), hlavne ak vám niečo nejde.
Povedal, že tie podkolienky sú fakt krass...po slovensky...hm, no asi že celkom sila. A že čo si to obliekam na doučko (doučovať som išla potom, jeden manželský pár, z ktorého jeden je neschopný a jedna včera chýbala, lebo bola dlhšie v práci a ten neschopný mal celkom nervy, ale odmietam pripustiť, že kvôli mojim podkolienkam, veď nohy som mala pod stolom).