Slovo na úvod

Tak. To by sme mali. Debilná URL adresa, debilné konto, ale čo má človek robiť, keď všetky originálne nápady sú už obsadené, skrátka...uspokojila som sa s tým čo bolo. Celý tento systém ma nervuje, nejako čudne sa mi to tu celé zobrazuje, ak vás to zaujíma, ale asi nie, lebo nie je žiadny vy, chápete (môžem ja tu vôbec oslovovať čitateľov, keď nijakých nemám? No, zjavne môžem. Ja môžem všetko, len sa mi niekedy nechce.)

Druhá vec. Tento blog vznikol z čistého rozmaru, taká moja osobná výlevka (škoda, že to s tou výlevkou nie je môj nápad, ale ja sa netajím tým, že kradnem bezostyšne nápady (aj iné veci, ale o tom potom). (Boha, konečne sa mi tu objavil kurzor, už som myslela, že sa nevráti, hajzel malý.)

Takže, mám osobnú výlevku, navyše vo svojom rodnom jazyku (nechápte ma zle, doteraz som mala akési výhrady voči rodnej reči, nie som veľmi fan of Hviezdoslav...btw, zaslúžil by si svoju fan page na fejsbuku, mohla by som ju založiť sama, lebo to asi nikto nespraví...jedine nejaký zapálený náruživý študent slovenčiny. Nuž, čo som to chcela... (ja som ako zlatá ryba, za 5 sekúnd zabudnem čo som vlastne chcela napísať, je to dosť nepraktická vlastnosť, ale dá sa s tým žiť.) Okrem toho, písať v slovenčine môže byť fakt zábavné, lebo sa môžem obslúžiť takými slovami ako je ondiť (a to inde nemajú, no dobre, Maďari majú svoje izé, ale ja viem po maďarsky povedať akurát tak bazmeg - píše sa to tak???) a podobne. A proste celkový pičung v rodnom jazyku padne človeku dobre. Keby vás to zaujímalo (všimli ste si, že vám vôbec nevykám? Oslovujem vás v množnom čísle, nie je to neznalosť gramatiky, či pravopisu, či čoho.), môj druhý blog je po nemecky. Lebo ja viem kurevsky dobre šprechovať (no dobre, to tvrdím len ja, teda tvrdia to aj iní, ale ešte stále robím cudzinecké chyby, ajajaj). Hm, práve mi prišla SMS od (ex?)milenca...ten chlap ma občas strašne rozčuľuje. (Dnes to nie je ten prípad, to len tak na margo. Bože, dala by som si Margot tyčinku).

Už dlhšie som rozmýšľala, že by som začala jeden tajný blog (chacha), ktorý nikto nepozná a nikto nečíta (jasné, v duchu si predstavujem ako to číta celá krajina a všetci rozmýšľajú kto by sa mohol za takým hlúpym pseudonymom skrývať, ale ja nie som nijaký Matkin, takže to sa asi nestane).
Som tak strašne zvyknutá na nemeckú klávesnicu, že mám trošku problém s interpunkciou, trvá to nechutne dlho než napíšem niečo čitateľne...

Viete čo je zaujímavé? Voľakedy, za dávnych čias, sa ľudia vybavovali na internete o reálnom živote. Dneska sa v reálnom živote bavia všetci len o fejsbuku (a ja tiež) (chacha) (inak si myslím, že písať fejsbuk je strašne trápne a neznášam, keď to tak niekto píše). Povedala by som, že po novoveku nastalo nejaké hluché obdobie (síce študujem históriu, ale väčšinu času sa len zajebávam, takže sa necítim byť kompetentnou pomenovať to) a teraz máme dobu fejsbukovú. No. To sme krásne dopadli.

A tak aj ja. Dnes som kráčala po slnkom zaliatej ceste (trošku klišé nemôže uškodiť, veď sme nechodili na hodiny slohu nadarmo a nepísali tie náladové opisy len tak pre srandu učiteľského zboru...kam sa podeli všetky zurčiace potôčiky? Dnes všetci len mrzko pičujú na pojebaný svet...ach) a rozmýšľala som nad konceptom svojho nového blogu. Mať výlevku je fajn, ale akurvát tak pre mňa, lebo komu by sa to chcelo čítať (usudzujem tak podľa seba, keď nájdem blog ktorý je príliš neurčitý a len o pocitoch, nechce sa mi). No a ja, keďže chcem zostať v anonymite (nemám chuť, aby ma po nejakom čase, keď budem mať tak tisícku chtivých čitateľov - dávam tomu tak mesiac, chacha - niekto spoznal na ulici, alebo nedajbože v Poluse a ukazoval na mňa prstom. To je neslušné a ľudia radi robia neslušné veci, takže som si tým istá), nebudem používať reálne mená, názvy obmedzím na minimum (Bratislava ako kmeňové miesto snáď nemôže byť také nebezpečné, aj keď sa tu šíri paranoja ako mor) a vôbec, nijaké fotky, leda ak nakradnuté na internete.

Ježiši, zasa som zabudla čo som chcela povedať. Jááj, niečo o sebe, keď už sme teda anonymní. (Aj tak, keby toto čítali moji známi, hneď by vedeli, že to pičujem ja, lebo mám nezameniteľný štýl a proste keď niekoho počúvate toľko rokov, už sa vám neskryje. Ale či toto tu niekedy posuniem vedome pred oči mojich priateľov, zostáva otázkou.)
Tak, mohla by som povedať, že som, aká som a iná nebudem. Je aj taká skupina na fejsi, ale ja tam nepatrím, lebo je to trápne a ja patrím len do takých typu Ich revírom je kostol, ich spev je vražedný...BABKY!
A ja som navyše vždy chcela byť iná, než som (som večne nespokojná) a stále snívam o veciach čo nemám a potom ich už nechcem. Proste žena. (Chacha). (Ani to chacha som nevymyslela ja, bolo to v knihe od Hellera Niečo sa stalo, ktorú som nedočítala). Inak, neviem, či bodka má byť pred alebo za zátvorkou...

Som jebnutá (a tak sa mi to páči) a som aj sliepka (hlavne keď pochodujem po nákupnom centre s troma igelitkami rôznych nekvalitných handrární, ako New Yorker a nahlas sa smejem na chujovinách s troma kamoškami) a som aj intelektuálka (ale nie moc často, lebo to je nuda a arafatku nosím, lebo som pozér a nie preto, že by som bola nezávisláčka), ale myslím, že som aj dosť inteligentná, takže sčasti intelektuálka možno som. Každopádne rada čítam a pozerám nezávislé filmy (čím divnejšie, tým lepšie, ale hlavne žiadne umelecké, kde sa nerozpráva...to nedokážem, aha, ozaj pri Dolce Vita som zaspala, tak si utvorte vlastný obraz).

A milujem rock, ale o tom sa mi teraz nechce. A milujem aj iné veci, hlavne rôzne svetské radosti a kostol by som nespoznala ani keby ma kopol do zadku. Totiž, kostol ako inštitúciu, Na spovedi som nikdy nebola, ani sa nechystám. Ale som si istá, že by si také veci kadekto rád vypočul. Len neviem, či zrovna kňaz. Nechajme to.
Som vtipná (jak sviňa) a som aj depresívna (jak sviňa) a rada podlieham sebaľútosti. Potom sedím v posteli s mojou sestrou, žereme čokoládu a pijeme marhuľu z plastovej pollitrovky od coly. A všade okolo zasoplené vreckovky. Lebo život nie je romantický, ako vo filme, keď plačú, hlavná hrdinka si utiera slzičky snehobielou vreckovkou, ale nijaké sople! To kde sme??? Hádam Scarlett O´Hara nesoplila???

Ja už neviem, čo by som sem ešte mala vraziť, aj tak je to o ničom, takže môžem skončiť kdekoľvek. Píšem ako Hemingway (alebo to nebol on?), prvé čo ma napadne. Asi to nebol on. Ale ja si už fakt nepamätám, kto sa vylieval štýlom román rieka (James Joyce? Každopádne bolo to jeho dielko dosť od veci, chvalabohu že som nikdy nemala chuť to čítať).