Krátky prehľad činností uplynulých dní

Patrilo by sa zase vás obšťastniť nejakou mojou úvahou  živote. Lebo som si všimla, že posledné kecy tu pribudli v pondelok, to je pekelne dlhá doba. Ak chcete vedieť, čo som za ten čas spravila, tak nič. Možno by niekoho napadlo, že keď nepíšem, tak sa pilne učím, ale hovno hovno, zlatá rybka (strašne by ma zaujímalo, odkiaľ toto pochádza, ale nikto mi to nevie povedať).
Len sa tak potácam životom (joj) a snažím sa učiť, ale mne to moc nejde. Pre mňa je skôr ten študentský život. V pondelok som čítala lexu o dušu (haha, Lexa I., teda pardon, Ivan L.) ale potom to šlo do riti jak jarný sneh. V utorok som pretrkala deň (vlastne, metaforicky, aj doslova...chvalabohu, minule som uvažovala nad tým, aké premárnené sú dni, keď človek nesexuje, to je v mojom prípade už niekoľko premárnených rokov...ach, dokelu) a potom večer som ešte aj jednu členku slepačieho výboru odlákala od učenia a šli sme na čaj. Chacha, na Long Island samozrejme, ale usúdili sme, že to je len malý (chápete to? Ľudia normálne rozdeľujú chlast na normálny poldecák a dvojitý, ale my na normálny a polovičný...kks). Sedeli sme v Pička bare na Obchodnej a tam sú síce lacné drinky, ale oni ojebávajú, dajú vám mrte ľadu a málo chlastu. Čiže ten Long Island bol malý, keď tam dali menej chlastu, ako býva normálne. Za normálny považujem taký ten klubový drink (1,2l, ak by niekoho zaujímalo), čo majú v istom nemenovanom podniku menom Milenium.
A v tomto Pička bare bola ešte aj lenivá čašníčka, takže nedostala tringelt (pre mňa nie je problém nenechať ani cent, niektorí sú takí útlocitní a nechávajú vždy, aby si náhodou niekto niečo nepomyslel...ja si myslím, že tringelt sa má dať, keď som spokojná s obsluhou. Takže tak.)
Potom sme si dali jednu štvrťku pizze napoli (aspoň sme nepribrali, jasné) a šli sme na etelinku, akurvát, že mne už nijaké z Obchodnej nešli, tak som sa drbala k Tescu a cestou som stretla takú hrozne nadrbanú skupinku. Teda ako predvoj si to srali dvaja mládenci, jeden vykrikoval (teda nevykrikoval, len hovoril nahlas a neartikuloval už moc), že toto vyriešia už len zbrane a revolúcia (asi myslel našu politickú situáciu) a za nimi sa tiahli dve devy. Vlastne netiahli, stáli, lebo jedna už bola neschopná pohybu a držala sa zábradlí pri ceste na Mariánskej (myslím, že vyšli zrovna z Crystal Baru) a druhá ju presviedčala, aby s auž pohli. Ale očividne nemala ani silu presviedčať, ani silu udržať balanc na opätkoch. Bolo mi to smiešne, lebo bol len utorok, ale potom som si spomenula, koľkokrát som sa sundala na chudáka počas pracovných dní a koľko rohov som ogrcala v rámci očisty tela od alkoholu.
Nuž.
V stredu, t.j. včera, som nerobila vôbec nič, ani behať som nebola (akože, čakala som krámy a vtedy som taká ubolená, že zo zásady necvičím...krámy síce nedošli, ale pre istotu som sa nehýbala, chacha). Snažila som sa učiť, ale nejak to nevychádzalo. Jediná zmysluplná vec bola, keď som večer šla doučovať, dokonca som zase nadobudla pocit, že nie som úplne beznádejná učiteľka (teda minimálne nemčinárka, lebo ako všetci dobre vedia, ako slovenčinárka som zlyhala...najmä morálne, ale jazyková stránka tiež nebola bohviejaká. Teda, jazyková ako abstraktný pojem, hehe) lebo moji manželia všeličo vedeli, čo som ani nedúfala. (Inak, hocikto má chlapa, alebo ženu, manžela, či manželku, ale ja mám manželov, no kto sa tým môže chváliť? Chacha.)
Napríklad aj slovíčka spred sto rokov, čo som tak trošku skúšala, či niečo vydolujú z tých hláv. A vydolovali. No teda.
Aj keď manžel ešte stále odmieta pripustiť, že Nemci časujú slovesá a zanovito ich používa v neurčitku a keď sa naňho zahľadím, tvári sa, že nič. (Je to celkom vtipné, ale len niekedy, lebo postupne mi to už príde otravné, ale asi by som si mala zvyknúť.)
A dnes som sa vysrala na gramatiku a prešla som na literatúru. Tá je aspoň zaujímavejšia.
Né, že by som už niečo poriadne vedela. Ako to tak vidím, zasa prídem len tak polopripravená, ako to robievam už od strednej, s nádejou, že si minimálne polku otázok nevytiahnem.
Idem sa asi najesť. Lebo čipsy neboli práve najvýživnejší obed, ale tak....bože, krámy! Nemôžem za nič, zametajú so mnou hormóny, zbavujem sa týmto zodpovednosti.