Realita nemusí byť vždy krutá

Môj prvý a predposledný deň skutočnej praxe mám za sebou a môžem povedať, že po ročnom psychickom týraní malými zmrdmi bola toto pohoda-jahoda. Normálne som si to užívala. Mali tam svoju učku a tak držali klapačky a dokonca spolupracovali. A to som dokonca začala úplne sama samička, lebo ráno bola učka so synom u zubára. Ani ma nezožrali.

Moje dojmy - najhoršie to bolo so štvrtákmi, proste deti a ja, to k sebe nepasuje. Sú moc malí a moc živí a moc nechápaví a ja neviem vyučovať hravou formou. (no-nó no-nó!).
Ja radšej hnusných deviatakov. Keďže si nedovolili vyrušovať, tak bol pokoj a boli tam samí chalani...no, ja viem, budem taká tá učka čo uprednostňuje darebákov, lebo má na nich slabosť. Och, to je fakt zlé.
Hlavne boli strašne smiešni jak si ma nenápadko hovádko premeriavali a tvárili sa že nič. Heh.

A na záver jedna poznámka zo štvrtáckej triednej knihy: Na začiatku hodiny pozdravil učiteľku "hello baby".

Black Hole Sun

Tak čo deti, piekli ste to už?
Dnes: som bola na praxi, zatiaľ iba posedávať a múdro pokyvkávať hlavou, zajtra ma čaká učenie, som zvedavá, či sa mi nevysmejú do ksichtu (zasa...nič, na čo by som nebola zvyknutá).

Dnes: som bola učiť tých svojich, boli drzí ako opice, musela som ziapať a trieskať knihou o katedru (pôsobivé, ale ja nemám až taký silný hlas, ako by na nich bolo treba a to nie som žiadna upejpavá útlocitná princeznička). Sklapli, až keď som ich vyhodila z hodiny. Všetkých. Neodišiel ani jeden a pritom som to myslela naozaj vážne.

Dnes: som sa prehnala do školy, aby som zistila, že pičizňa sa tam nenachádza a teda ešte stále netušíme, čo bude s naším Luxemburgom. Pomaly sa vzdávam predstavy príjemného pobytu v zahraničí, čo neznamená že prestávam zúriť. Čaká ma najhorší semester v živote, keď sa budem každé ráno budiť s vedomím, že som v tejto skurvenej diere nemala trčať. Plus ma čaká vysvetľovanie a prijímanie ľútostivých reakcií každému a od každého. Dopiče. Ale napísala som jej ďalší mail (usudzujem, že nikam nejdeme podľa ich vytrvalého mlčania a ignorovania mailov) a budem to robiť, až kým neodpovie. Plus som písala mail na katedru histórie, či by sa nedalo dodatočne vplychtiť niekam inam. Napríklad do Slovinska. To je tiež exotické, aj keď moja nemčina sa tam asi obesí. Ale vraj sa tam dá kúpať ešte v októbri v mori. Mňam. Ale možno ma aj oni pošlú do piče, šak už je po funuse.

Dnes: som si pri šialenej jazde na bajku (hahaaa, to slovo som už dávno chcela použiť, je také krásne prijebané) dojebala baleríny (ale no...moja chyba, aj keď na vine bol aj nerovný povrch - skurvený zvlnený asfalt) a teraz si musím kúpiť nové. To je dobre, lebo teraz nemusím mať výčitky svedomia, že míňam prachy podaromnici. A okrem toho boli lacné a nekvalitné. Druhá vec je, že som ich mala rada, mali peknú petrolejovú farbu (chlapi - proste takú šedo-modrú) a už som ich konečne vyšlapala, takže mi neodierali nohy. Pri predstave tej tortúry s novými nekvalitnými balerínami ma obchádzajú mdloby. (Môžu vás vlastne mdloby obchádzať?) Na drahé a kvalitné nemám. Možno by som mala, ale to mi za to nestojí, radšej miniem prachy na veľa lacných vecí, ako na jednu drahú...no, proste syseľ.

Dnes: sa povozím ešte dosť veľa, lebo pondelky sú moje byciglové dni, všetky doučká sú vcelku prístupné (nooo...na druhej strane, také Šafko moc prístupné neni, ale ja sa tade vždy nejak prepletiem, po chodníku samozrejme. Taká sexica na starej hnedej Liberte, čo zráža babky, to som ja.), čiže teraz móžem zežrať kus torty, čo nám včera babka upiekla. Heh. Ale poviem vám...doučovať sa mi ísť nechce, ani za mak.

Zuby mi trhá dentista, chce mít děti - optimista, atentát chystá terorista

Jako...nudím sa. Trochu. Mám dosť roboty, ale veď viete aká som..."mám tolik práce, že si raději lehnu".
Zas tolik jej nemám, ale dosť na to aby som si lehla.
Tak sa zajebávam na nete, lebo mala som ísť doučovať, ale babu pichá v hrudníku, či seklo v chrbte, či čo to...bolo ju zle počuť, tak si nejsom istá. Hlavne že to zistila pol hodinu pred začiatkom, takže ja už pomaly na ceste...prdele to je děs, prdele řiti.
(Ejha, mohla som ísť za školitelom diplomky...ale veď to počká.)
Tak si tu púšťam Wishbone Ash, keď už idem v piatok na ich koncert, aby som vedela že čo a ako a čo. Chacha.
A pozerám si svoje profily na kadejakých stránkach a upravujem, prepisujem, opravujem chyby a proste robím všetko možné, len nič osožné. Vlastne - bavím Triss. Píšem hovadiny, dneska som zedla vtipné jeblko (hej, to MÁ byť jEblko) a tak mi to ide.

Presviedčam sa o tom, že taktika "nepíš mu, on sa hneď ozve aj sám" platí v každom prípade.
Lebo chalan mi aj včera napísal, že prečo sa vždy tvárim tak čudne, keď sa stretneme. No to teda móže trikrát hádať...ale pravda je taká že neviem presne ako by som sa mala tváriť, každopádne nerobím naňho naschvál čudné xichty, to len on je domýšľavý. A naposledy keď ma videl v škole, práve v tej sekunde som sa dozvedela, že idem na Erasmus, takže som sa nezmohla ani na to, ho odzdraviť a asi som sa tvárila dosť čudne. A pozrime sa...on nad tým rozmýšľa. Chacha. Muži sú na smiech.

Chcete vidieť zoznam mojich obľúbených slov v poslednej dobe? (Ako mrte do toho nerátam...)
Jasné, že chcete!

• preexponovaný (hodí sa to na všetko, napríklad keď jete hamburger a vypadáva vám z neho šalát, je tiež preexponovaný)
• celá fráza "mój ty kokot!"
• kontinuálny transfunkcionér (móžete povedať napríklad "učím sa kontinuálne, ako transfunkcionér")
• predimenzovaný (ešte ho nepoužívam tak často, ale striehnem na príležitosť)
• outfit (keď idem nakupovať, dokážem to vyziapovať po celom Auparku aj dve hodiny v kuse, hlavne aby to bolo v každej vete)

Yes oh yes

Znova sa dostávam do stavu vyrovnaného singla. To mi treba a to mi ide, nebudem sa stresovať kvôli nejakému chlapovi. (Nie a nie a nie! Ani keď mi ešte pred pár dňami vykladal o osude a podobne, proste NIE!)
Takže, prosím ťa, ukľudním sa. To že som včera zežrala v noci Twix (len tak, zo stavu zúfalstva), na to proste zabudneme, hrubá čiara a hádam sa do konca týždňa vrátim tam kde som bola v stredu ráno. Totiž do stavu sladkého egoizmu. (Na single živote je predsa najlepšie to, že môžete byť egoista!)

Takže dnes, v duchu zmysluplného trávenia voľného času, opravujem písomky. Len aby som sa dozvedela že tí krpatí zmrdi na mňa serú, ale veď keď uvidia tie známky, prejde ich smiech. Len aby som vás uviedla do deja - najlepšia známka je dvojka (75%). Stupnicu zmierniť nemôžem, ak teda nechcem známkovať štýlom pomocná škola. Teda pardón, C variant sa tomu hovorí, podľa nového školského zákona. Asi aby sa nikto nemohol urážať že aká pomocná. Pritom každý vie, že do C variantu chodia debilkovia. Teda pardón, duševne postihnutí.

Ešte by som si mala pripraviť nejaké hodiny, lebo s mojou chuťou pracovať to ide fakt z kopca a potom musím improvizovať a pomaly sa začínam báť, že si to moji žiaci všimnú (a asi sa im to nebude páčiť, keď si dajú do pomeru cenu a výkon).
No a ešte ísť k babke. Kks, znie to ako odškrtávanie povinností, ale nehnevajte sa...musí mať človek furt náladu na svoju rodinu? Podľa mňa ne...aspoň že ide aj Chantal, lebo inak by som sa zhrýzla od nudy. A táto strana rodiny je hrozne uhučaná (ja to mám asi po nich, teda uhučaná som určite, len že asi z tejto strany to vzišlo) a mňa tam vždy bolí hlava keď sa začne riešiť politika. Nechápem, prečo sa všetci nevedia zmieriť s tým že babkovci sú Ficovci a hotovo a nemá cenu presviedčať ich o tom, že je to pičovina. Načo???
Ak mi poviete že som nepoučiteľný pesimista, tak to teda som, hlavne v otázke zmeny politického názoru, nedávam tejto krajine nijakú nádej, ale presviedčať vlastnú babku je o nervy.

Humanistická koncepcia vyučovania

"Učiteľ toleruje city, potreby, záujmy, chyby, svojský štýl učenia a správania sa žiaka, žiakove názory."
Žiak netoleruje nič.

Keď som išla včera učiť deti (pre tých čo nemajú jasno, to sú tí zmrdi), mala som šancu porovnať svoj pedagogický štýl s iným.
Idem vždy okolo školského dvora. Máme tu prvé teplé dni (klišééééééééééééé) a decká mali telesnú na dvorku. Boli tam niektorí z chalaov, čo chodia ku mne na nemčinu, piataci.
Vtom som počula ziapať učiteľku (na jedno z tých nepodarených dvojčiat, čo majú energie za 12-tich): "Keby som mohla, takú ti vrazím, že sa z toho posereš!!!!!!!"
A potom že moje metódy sú nepedagogické. S tou učiteľkou by som si chcela pokecať.

Noci dlouhý jsou plný touhy

Asi som práve objavila Ameriku, ale nevadí! Práve som sa pohrala s tým skvelým jednoduchým programom, ktorý je navyše aj online, tak si ho nemusím sťahovať (nemám rada sťahovanie, viem si stiahnuť akurát tak gate) a už vidím ako budem tráviť noci dlouhý. A je to fakt ľahké! To už keď pre mňa je to ľahké, tak 10-ročné deti by to určite zvládli tiež a kdejaký ajťák by sa mi asi vysmial a povedal by že to je škôlkárska úroveň. No ale nech.

Btw, nebolo by fajn robiť s hluchonemými deťmi? Tie moje strašne ziapu. Oni to asi tak nevnímajú, ale mňa vždy bolí hlava z toho ručania. Jelenia ruja je oproti nim šuviks (chacha, to sa fakt takto píše? A editor to nepodčiarkuje. Ja mu nerozumiem, každé normálne slovo podčiarkne ale šuviks a čurá nechá na pokoji...)

V stredu mám posledné dve skúšky. No, jedno z toho je seminár, ale ona z toho robí skúšku...bez komentára, na semináre predsa len odovzdávate práce, aspoň na každom slušnom seminári, ale táto teta chce práce a ešte vás aj podrobiť inkvizícii. Tie práce samozrejme nečíta, čo nikto neočakáva, ale k bontónu patrí tváriť sa, že ich čítala. Ona nerobí ani to. A tie práce si rozloží pred seba, trochu v nich listuje a pýta sa vás, čo ste do nich písali. Podotýkam, že to boli práce z celého semestra. Ona si fakt myslí, že si to každý pamätá? (Nepamätala by som si ani, keby som ich písala dnes...a dokonca v lete som raz niekomu chcela povedať tému mojej Bc. práce a nespomenula som si ani na to. To je síce hardcore, ale aspoň máte približnú predstavu o mojej pamäťovej schopnosti. Zlatá ryba je môj vzdialený príbuzný.)

A dnes už bolo vonku tak krásne! Neviem sa dočkať, ako budem sledovať jagavé (alebo je lepšie zlatavé? Hmmm...ktorý epiteton si mám vybrať?) lúče slnka cez špinavé okno prednáškovej sály. Bude to skvelé, keď budem pri východe slnka prichádzať do školy a pri západe z nej odchádzať.
No dobre...ale budem mať voľné piatky! Aj to je super. Ale keď sa to tak vezme, neni to až také terno. Viete, vo štvrtok budem mať 10 hodín. 12 aj s pauzou. A ja by som radšej mala aj v piatky prednášky. ja totiž, keď chcem mať voľno, tak si ho urobím. Preto som mala prakticky aj tento semester voľné piatky...no, okrem praxí. Ale na praxi bola niekedy haluz, hlavne keď som si čítala učebnicu náboženstva. Teda tie časti o pohlavnom súžití muža a muženy. Hohohooooo.
Myslím, že mužena je biblický výraz pre mužatku. Alebo možno pre hermafrodita. Skôr to druhé. Tomu sa hovorí prijímanie pod obojím.
Ok, končím tvoj Fero aj s výkladom Slova Božieho (či slovo sa nepíše s veľkým?), prenechám to Chantal. Keby medzi vami boli nejakí fanatici, tak...už asi prestali čítať a išli sa pomodliť. Hm, ale moja duša už tak či tak skončí v pekelnom ohni, to už nejde zhoršiť, takže nejaké pánbičkárenie ma z biedy nevytrhne.
Dneska ma dokonca deti drahé upozornili že som použila meno Božie nadarmo. (Ja na to že no a čo...eh...nepedagogické.)
Ale oni si zasa nadávajú do kokotov. Totiž väčšinou len do kokov. To T potom naznačia rukami, aby bolo každému jasné. A ešte aj dopi červené víno ty koko tyčinka. Zasa sme to mali dnes na programe. Keď som im oznámila, že to už aj my sme dávno pred nimi poznali, boli aj prekvapení. A povedala som im že si majú dávať pozor na slová. A oni že - veď koko tyčinka neni nadávka. A jeden zahlásil s vševedúcim úsmevom - "Pani učiteľka vie ako to myslíme!"
Vybavené.

Taký je život

...mi dnes povedalo 10-ročné decko (ten chlapec je drzý ako jazvec). Na margo toho, že jeho nemčina nebaví a rozhodne sa ju nemieni učiť a nech si nemyslím, že ho to zaujíma a mám  konečne pochopiť, že jemu to na nič nebude. Rozhodla som sa na toho smrada vykašlať, šak on uvidí, keď z písomky dostane 0 bodov, móže s tým ísť za mamičkou a tá ho potom možno odhlási (dúfam, lebo okrem toho že odmieta čokoľvek robiť ešte aj vyrušuje). Ale taký je život. Tým ma zabil v lufte, veríte mi? Veríte, určite.

Milenci v skrini a iné

Dnešným deťom napadajú pri slove škola asociácie vhodné akurát pre Freuda. Okrem trápnych "zákaz mobilov" a "zákaz fajčenia" je tu vec, ktorú v mometálnom stredoeurópskom čase lajkuje 11 ľudí (ten status je tam podľa Facebooku presne 17 minút).
A to prosím "veľké prsia". Nebudem ďalej komentovať, lebo fakt neviem ako.

A potom je tu jeden cudzí status ktorý ma dostal a vôbec by nemal, tomu verte, že by teda nemal, mala by som ho prejsť a ani si nepovšimnúť, lebo je od jedného muža, ktorému už pekne dlho nepatrí moja pozornosť a proste už som za tým a blablabla...ale dostal ma a teraz mám v hlave a hrudi taký čudný pocit a vôbec sa mi to nepáči. Bože musím to stihnúť, kým sa mi vybije notebook, tak popojedem.

V živote som milovala len dvoch mužov (to je bieda aký nepomer je medzi láskou psychickou a fyzickou v mojom prípade...). A ten prvý z nich bol anglický Číňan (nič nehovorte, ani si nemyslite, mamu skoro jeblo, bol z takej skupinky čo tu bola na stag party...no jo). Ale on nebol ten ženích (to prišlo až neskôr, že rovno ženícha baliť), no a ja - mladá a blbá, akurát v maturitnom ročníku (znamená maturita zrelosť???) som s ním trošku riešila pred Charliesom (omg, to boli doby) a vlastne ani nič nebolo, lebo vtedy som ešte bola také neviniatko. (Takmer.)

A ja som sa zamilovala na prvý pohľad, proste na šupu, nikdy predtým ani potom sa mi to nestalo. A hovorila som si že aká som trúba, lebo zamilovať sa do chlapa ktorý si s vami užije, lebo si programovo prišiel užiť, že to neni dobrý nápad. No ale my sme si písali každý deň na nete a neviem ako to, ale on potom tvrdil že ma miluje a ja som ho milovala, úplne najviac, strašne a zničujúco (teda pre mňa) (patetické, ale pravdivé).
A bol tu, dvakrát a náš "vzťah" (či čo) trval asi pol roka a väčšinu času z toho som bola nešťastná, lebo mi chýbal.

Potom sa zrazu prestal ozývať, neodpisoval, bol taký čudný a jedného dňa už neodpísal (samo o sebe to bolo dosť divné, lebo neodpísal na chate - chápete, keď neodpíše na mail, ale vyjebať sa na to priamo online na chate je husté) a neodpísal ani nikdy už. (OMFJ, vidím ten slovosled, ale nestíham teraz rozmýšľať nad štylistikou.)
A ja som sa ešte pár mesiacov ubíjala, trápila, revala do vankúša, preklínala ho a myslela na to aké to bolo keď sme boli spolu (super, a aj tak som presvedčená že ma miloval, lebo to vidíte na očiach...aspoň si myslím). A pointa? Ten chlap sa na mňa síce vydrbal, ale nevymazal ma z fejsu. A ja už dávno nechodievam na jeho profil, aj keď pred pol rokom asi som tam zablúdila, iba tak a všimla som si že výrazne zredukoval zoznam friendov (zo 400 asi na 200) ale mňa nevymazal. (Nerozumiem.) (Ne že by som z toho vyvodzovala nejaké dôsledky.)
A ten chlap si nikdy nedáva statusy. Až dnes, po asi 4 rokoch mal status, že sa mu v júli narodí dieťa.

Ako sa povie X-Box 360

Ďakujem za masívnu podporu vo veci stratených dát. No, už ich nezoženiem zrejme, ale už som sa s tým vyrovnala.
Viete čo, dneska ani v škole deti nedávali nijaké perly. Teda dobre, niečo aj hej, ale nemám toľko materiálu, ako inokedy.
Napríklad ich 40 minút bavilo vykrikovať "Dopi červené víno ty koko tyčinka" a "Dopi čínsky čaj" a ešte aj "Nasadni do koko taxíku". Boli veľmi tvoriví, lebo počas hodiny vymysleli ešte kopu iných variácií, ktoré síce stratili pôvodný význam, ale kým tam bolo počuť aspoň začiatok nejakej nadávky, robilo ich to šťastnými.
Potom mi povedali, že mali raz nejakú angličtinárku, ktorú vyhodili z práce, lebo raz sa neovládla a povedala "Kurva deti už buďte ticho!"
Musela som sa hovadsky ovládať aby som sa nesmiala a zároveň aby som im nepovedala, že koľkokrát už som si hryzla do jazyka, aby som im niečo podobné nepovedala aj ja. A neposlala ich aj na iné miesta. Z mesta Cottbus spravili Kokotbus (akože...?? Nechápem, prečo do učebníc dávajú také chujoviny, normálne Berlín by úplne stačilo, ne oni tam nadrbú niečo čo tie deti v živote nepočuli, nevedia prečítať a potom z toho vytvoria pičovinu.)
Potom padlo na hodine slovo kokotina, tak nahlas, že som to počula aj ja. (Oni inak nadávajú v kuse, ale dávajú si pozor, aby som ich nepočula.)
Tak som musela zasiahnuť a snažila som sa im dohovárať, aké to je nepekné (odo mňa to znie hovadsky morálne, však) a jeden z tých parchantov sa ma spýtal, či niekedy to slovo používam. Musela som sa otočiť k tabuli, aby nevidel ten úškrn (bože bože) a napadlo ma, že ja vlastne častejšie používam slovo pičovina. Povedala som mu, že to teraz nie je podstatné a nepatrí to na hodinu. (Safra, mala som povedať že samozrejme ne, ale to by zas bolo klamstvo...)
Zasa si nadávali do gayov, ako obyčajne a potom mi ešte jeden z nich povedal, že Dominik vraj povedal že som pekná a že sa do mňa zamiloval. (Neviem už, čo na to Dominik, ale mám pocit že sa bránil.) Inak Dominik je jedno z tých nepodarených dvojčiat, ktoré síce vkuse robia bordel, ale sú také zlaté, že sa na ne ani nasrať poriadne neviete. Tí dvaja chalani budú strašní jebači keď vyrastú a ja také väčšinou neviem posúdiť, ale toto fakt nemá obdobu. No a tie ich xichty keby ste videli, keď im idem vynadať...im proste ani nevynadáte, lebo oni nahodia taký ten svoj úsmev (jedného dňa budú všetky spolužiačky privádzať do šialenstva). Vlastne ich spolužiačky môžu byť radi, že sú to dvojčatá, lebo ich tam majú dvojmo a tým pádom sa baby môžu rozdeliť na dve časti, ne ako keď bol na škole len jediný jebač...veď viete. A hento decko nepodarené celú hodinu robí bordel a potom ke´d sa postavím k jeho lavici, on iba tak zdola ospravedlňujúco pozerá a škerí sa a ja si hovorím doprdele a jemu "Prestávaš ma už vážne baviť" ľadovým hlasom.
Dá sa to psychicky zvládnuť bez toho, aby ste im niekedy povedali "Kurva deti..."???

Druhá skupina ma dorazila svojimi vianočnými prianiami. Jeden extrém oznámil, že už má všetko a vlastne nič nepotrebuje (hm, ja som nikdy taká nebola) a z druhej strany triedy sa ozývali veci ako X-Box 360 (vraj herná konzola) a konečne svoj vlastný notebook (ten chlapec má deväť rokov).
No prosím. Povedala som im, že ani ja som nemala svoj vlastný notebook, až do minulého mesiaca, takže sa nemusia cítiť ošidení. Dostalo sa mi akurát veľavýznamného pohľadu - ale ty už si stará a to sa neráta, že si nemala notebook, keď v tvojom detstve také ani neexistovalo.
Nech sa páči.

Krátka informácia pre užívateľov

Akože, dneska mám meninky lóve tak mi môžete gratulovať, to len tak na okraj.
A čo sa týka leteniek. Spolužiak sa zatiaľ neozval, asi tam ešte nebol. Veď je len pondelok. Ale zato mi odpísala nejaká teta (čítať tvrdo) z info mailu, že to sa stornovať asi nedá, lebo že to sa neprekrýva (akože ja už končím tvoj Fero...) a stornovať sa smie len v prípade vážnej choroby (a čo tak psychické výkyvy spôsobené ich spoločnosťou???) ale že sa ešte opýta. Inak akože...dopiče načo je tam poistenie storna, keď to potom podmieňujú kadejakými pliagami, to musí človek dostať rakovinu aby mohol blbé letenky stornovať???
Som jej napísala, že to neni moja vina a že načo mne tam vyhaduje ze platba neprešla a spojenie sa nenadviazalo, keď sa nadviazalo... A najviac sa mi páčila veta, ktorú som začala formuláciou "V podstate išlo o to..."
Ona to síce nepochopí a možno jej to príde hlúpe, ale to je kultová hláška slepačieho výboru a ja som si ju nemohla odpoustiť. No deti, idem medzi deti. Držte mi palce, hm...mám si do fľaše namiesto vody naliať nejaký chlast? A keď začnú robiť to čo minule, tak si len sadnem a poriadne si lognem.

Fear of the dark

Školské vyučko (viac-menej) úspešne, taliančina celkom úspešne za mnou a ešte jedno doučko predo mnou a pondelok mám z krku. Tieto pondelky to je smrť. Zmrdi robia všetko čo je v ich silách, aby ma každý týždeň načisto zničili a pripravili o nervy, vždy inou formou zloby. Dnes som nechcela byť zlá, ale proste je Mikuláš a to je pre nich znak, že poďme sa hrať na mobile. No prosííím???
Na druhej strane mi pochválili vlasy (mám znova svoj prirodzený fialový odtieň, ktorý za mesiac odrastie a zmyje sa) a ešte mi aj povedali že som krajšia než kadejaký fajčiar (no, mali sme malú debatu o škodlivosti fajčenia, kde som mudrovala aké je to nepekné, keď deti fajčia...koniec koncov si to fakt myslím, ale aj tak som sa cítila čudne, lebo ešte donedávna som sa podobným rečiam vysmievala). A potom bola reč aj o feťákoch ("Bol tu pán policajt a hovoril že ten dealer je taký hnusný, modrý, zelený a má chrasty a je odporný a chudý..." "Dealer asi nie, to akôr ten feťák, či?" "Ale to hovoril pán policajt...") a o FB a ja som sa modlila, aby sa nepýtali, či pijem alkohol, lebo by som musela klamať a povedať že len príležitostne (vlastne je to naozaj tak, akurát, že by som musela zamlčať ako často mávam príležitosť). Lebo oni nejsú na fejsi, lebo "to je hovadina". To je dobré, neviem odkiaľ majú tieto názory, myslela som si že tam sú nastúpení všetci krpci v pozore...tak asi až od určitého veku ich to chytá. Čo je tiež dobre.

Na taliančine som nebola tak vymletá ako obyčajne a to som sa ešte furt poriadne neučila slovíčka, čo v preklade znamená že vlastne takmer vyhadzujem prachy von oknom a presne to neznášam na vlastných žiakoch...ale ja už začnem.

Najhoršia, alebo najdesivejšia alebo neviem aká vec je toto. Mala som hrozný sen. Zobudila som sa normálne vystresovaná, nevyspatá, proste od hrôzy, viete, ako keď sa vám sníva niečo fakt príšerné a keď sa zobudíte, chvíľu vám trvá, kým zistíte že fakt to bol len sen a môžete si vydýchnuť. Samo o sebe je to ale dosť zlé. Ten sen teda.
Snívalo sa mi totiž, že som mala dieťa. Neviem kde sme boli, ale bola som tam ja, mama a moje dieťa a neviem ani poradie týchto udalostí, ale aspoň vám vymenujem čo sa dialo. Tak za prvé, bola to dcéra, čomu som sa hrozne potešila (v tom sne akože), lebo ja chcem dcéru. No a proste to si pamätám, ten pocit (neviem či som vôbec niekedy v živote mala taký živý sen...), ako strašne mi odľahlo, že to neni syn. A chcela som ju pomenovať Koralina (to sa tiež zakladá na realite) a typicky samosersky som sa rozčuľovala dopredu, že ak mi to na matrike nedovolia, to ešte uvidia aký tam spravím cirkus.

A to dieťa bolo fakt krásne (to sú stále dojmy zo sna) a cítila som k nemu ohromnú lásku (hovorím si, že hádam keď budem mať vlastné deti, tak ich asi aj budem mať rada, ale inak deti nemusím a čím dlhšie učím na ZŠ, tým menej ich musím, priam až nemôžem). Bolo to ešte bábo, teda. No a teraz tá hrozná vec. Celý sen som pri ňom sedela a strašne som plakala, že som si zničila život a že už nič nebude ako predtým a ako som mohla byť taká sprostá (ehm, samozrejme to bolo nemanželské dieťa bohvie od koho...) a proste ten hrozný pocit, že celý môj život je už v piči a že nič dobré ma nečaká, to nezabudnem. Tak som sedela pri decku, revala som a ono keď ma videlo, tak revalo tiež a ja že ty neplač a ono plakalo ďalej ale potom prestalo.

A bolo smädné, tak som šla do kuchyne, kde bola moja mama (a myslím, že ani nepovedala nič v zmysle že "ja som ti hovorila") a nalievala som do poldecáka (!!!) vodu z vodovodu a to som dávala tomu decku piť a ono na to povedalo že ok. Neviem v ktorej časti som sa presne zobudila, ale chvíľu som rozmýšľala, že dopiče dopiče, čo som to spravila, veď ja nechcem deti. A potom som si uvedomila, že to bol len sen. A zostala som z neho dosť rozbabraná. Neviem totiž, čo to má znamenať a že či je horšie keby som mala decko, alebo to, akú hrôzu som mala zo samotného toho faktu. Lebo to bol tak intenzívny pocit strachu, aký mávam vo sne málokedy, napríklad naposledy, keď sa mi snívalo, že ma chytili esesáci. (Hej, aj také sa mi občas sníva...nemôže sa mi boháča aspoň občas snívať praobyčajný erotický sen??? Ako iným?? Mne sa musí snívať o deťoch a fašistoch??)
Nechápem to a doteraz mám ešte tak trochu strach, že by sa to fakt mohlo stať. Bože. Bože to ne.

I just don´t know what to do with myself

Deti moje, nejaká som unavená a to sa ešte musím učiť na zajtrajší priebežný test (nevadí že je v posledný deň semestra, nevadííííííííííííííííííííí). Nechce sa mi ani kokot (a teraz vážne, keby sa vedľa mňa zjavil náruživý muž so žiadostivým pohľadom, asi by som ho poprosila o masáž a v strede by som zaspala) a ne učiť sa z cudzích poznámok o stredoeurópskom priestore v ranom novoveku (boha a neznášam keď niekto napíše ranný novovek, prosím vás, šak to bolo kedy...ešte aj študenti histórie ktorí si to zapísali majú s tým problémy...kks, a to si hovoria univerzitní študenti, kopať kanály by som to posielala...ani na študyjnom akože samozrejme študijnom...ale ja už som unavená...trapas! sa neštítia napísať ranný. Neviem kedy bol ranný novovek, ale viem, že z toho skúška určite nebude.)

A inak, dneska som sa jebala do mesta, aby som zistila že zlatíčko moja žiačka zabudla že máme nemčinu a stokrát sa mi síce ospravedlnila do telefónu ale pomóže toto mne??? Ne. Oznámila som jej že mi to každopádne zaplatí a odfučala som domov, kde sa už od asi takej šiestej zajebávam. Bože a som hladná, lebo som kvôli nej ani neobedovala, len chleba (to mne nerobí dobre na trávenie, také suché obedy a akurát z toho tlstnem a boh a ja vieme, že už som dosť tlstá. A vedia to aj iní...).
Druhý problém je že mám predkrámie a okrem žravosti sa ma chytá celý týždeň aj zlá nálada a vrčím a pindám. No ale kto ne, však, buďme úprimné. (Keď do toho príde ešte šesť odporných desaťročných harantov, viete si tú paseku predstaviť.)
Ale dneska som zasa našla článok od Vodnárky a od Dreamgirl hneď tri, lebo ona keď začne byť plodná, tak kurevsky a to ma teší, tak som sa hneď niekoľkokrát zasmiala (samozrejme nie na jej nešťastí...ale účastne) a spomenula som si na to, čo sa snívalo mne a síce, že som bola v kasíne (no jasné, ťažká pohoda...už dlho som sa chystala do kasína, vždy keď som švorc vlastne a chcela som hrať o tatovu obličku...chudák, nevie o tom. Vlastne to malo byť tak, že v Prahe sme chceli ísť do kasína a potom volať tatovi, že tati, koľko máš obličiek? (...) No, tak už len jednu...
Vlastne v tom sne som v kasíne vyhrala 80 euro v bankovkách. Z automatu.

Ale teraz odbáčam od témy bez smerovky, takže nič... (nejako sú tu tie tri bodky preexponované - btw to je moje nové obľúbené slovo, tak ho používam na všetko a stále, v štýle ženy Woodyho Allena v tom filme Darebáčikovia, neviem ako sa tie postavy volali, ale boli to takí extrémne blbí manželia...) (aha, zasa tri bodky, navyše už zas začínam preháňať so zátvorkami...) (ach, prisámpiču že toto je posledná zátvorka a už nedám tie bodky...) (nevyšlo).

Kde sme boli vlastne?
Jáááj, v podstate išlo o to, že mám už (AŽ!!!) osem čitateľov, vidíte, ja som to hneď na začiatku hovorila, že môj blog sa stane slávnym a že budem ako Matkin a všetci budú pátrať po mojej identite a každý si bude myslieť že ma pozná, ale nebude to tak. Ohohoooo. Tak, síce som to predpovedala do mesiaca a asi tak tisícku čitateľov, ale za pol roka osem, to už sa k tomu celkom blíži, myslím, že už môžem zaokrúhľovať. Chacha.

Šmarjááá, som strašne hladná. Čo si mám dať? Keď ja nevieeem, niečo čo sa dlho pripravuje, lebo potom už sa fakt musím ísť učiť.
A zajtra bude žúrec, ako to nazvala Daška, oslavujú sa narodky a ožereme sa. (Hihi.) Pedagogičky keď sa zlezú, potrebujú tri absolutky pre šesť ľudí, či koľko nás je...lebo výpočty boli že tri fľaše je 42 poldecákov, to bude tak akurát. No keď si spomeniem na oslavu Martininých menín a začiatku semestra u Daši, olala...dá sa povedať len "ty jsou, co". Vtedy sme mali dve fľaše a boli sme na ne štyri...či tak nejak. Haha, bože, tiež sme riešili kokoty a polohy a voľačo na ten štýl...veď ako sme sa tu svorne zhodli, to je aj tak najlepšia téma na svete keď sa zbehnú ženy a chlast. A "jeden natáča film a druhý píše knihu", ako hovorí Dreamgirl.

Zajtra tam budeme mať aj jedného chlapa, nuž, veru, dokonca aj nejakí zástupcovia mužského pohlavia sa vyskytujú na nemeckej katedre PdF UK (t.j. pridrbaná fakulta ujebaných kokotov).
Deti zlaté, už je osem...najradšej by som si ľahla a pozerala True Blood až do skonania sveta, lebo tí dvaja upíri sa mi celkom páčia. (Vidíte čo sa zo mňa stalo...cítim sa skoro ako 13-ročná, mám idoly!)

Dnes keď som šla padíkom domov, nastúpila jedna z mojich žiačok (zo základky) a mne bolo mrte zle z toho autobusového vzduchu, ale nechcela som sa tak xichtiť tak som sa usmievala a tak a potom som musela uznať, že pre ňu je asi fakt blbé cestovať s učkou, lebo o čom sa už len môžete baviť s trápnou učkou, neminárkou. Však. Ale musíte ju pozdraviť a nemôžete sa zdekovať do inej časti busu, aby si nemyslela že jej chcete zdrhnúť a tak. Tak aby ste vedeli, ani ja som nevedela ako sa mám tváriť, ani či mám udržiavať ľahkú konverzáciu, alebo račej ne (lebo aby som nevypadala jak učka vyzvedačka).
Je to na riť. Ale bolo to vtipné. A teraz idem jesť.
(Krupičná kaša?)
(Niečo uvarím?)
(Ježiši, šak máme šalát...) (Hmmm...ale tá kaša.)
(Zdá sa mi, že moje myslenie je do značnej miery inkoheretné. Či ne?)

Šajse!

Ženy, ďakujem vám za masívnu podporu, ktorú ste mi vyjadrili skrz toho neosobné médium. Veľmi som sa tešila. Táááákto.
Okrem toho že som mala kvôli uvedenej skutočnosti nervový záchvat a asi polhodinový plač (nárek že mi nikto nerozumie inclusive), je to vlastne ok. Už som v pohode.
Jebať ich do papule. Moja úžasná téma z textovej lingvistiky je vraj len v plienkach, von daher je to extrem spannend zu untersuchen...slová môjho školiteľa (mám iného teraz, miestny dívčí sen našej katedry, okrem iného manžel doktorky čo prednáša literatúru. Nebudem tu rozvádzať detaily...stačí keď na mňa spolužiačky hádžu veľavýznamné pohľady, keď oznámim že idem k nemu do kanclu. No haha. On je Slovák a tvári sa že je Rakušan, to len pre porádek. Ale je strašne milý. No dosť už o tom...neni mi zrovna ľahko na duši pri pomyslení na písanie diplomovky...ledva som jednu takú pučacinu dopísala a hneď ďalšiu??? A on sa tak tváril, že veď pozrite si to, doneste mi nejaký návrh a môžme na tom začať pracovať. Ech...myslela som si, to ako UŽ???? Ne až o rok? Dofrasa.)

A inak trávim dni v činorodom ruchu. Vysrala som sa dočasne na akékoľvek povinnosti a len sa tak loudám svetom, v mysli mám iba jediné...a nie je to sex! To je, čo? (Ty jsou, co?)
No, skrátka, potrebujem ísť do Nemecka...potrebujem. Okrem toho, že táto škola mi už prakticky nemá čo ponúknuť, ešte aj chcem vpadnúť z domu a proste byť v D-lande lebo ja mám k tej krajine vypestovaný taký chorobný vzťah. Nemecko je ako droga. (Ale teraz nás to chytá všetky, lebo hocikedy niekto pred/po prednáške začne chytať stavy a kňúkať "babyyyyyyyyyy ja musím ísť do Nemeckaaaaaaaaa". To je choroba germanistov. Dočista sme zgermánčili.
Tak si študujem stránky nemeckých unis a píšem motivačné listy (fakt to neznášam, moja jediná záchrana je že keď do svojho problému zainteresujem celé okolie, nikto ma nepošle do riti a všetci mi pomáhajú, tak to ide super...a okrem toho moja drahá matka sa živí písaním reklamných (a vlastne akýchkoľvek) textov...tak kdo je vác? To už by čo bolo, aby mi ona nevedela poradiť s motiváciou.
Okrem toho s nemeckými mi zas pomáhajú moji nemeckí kamoškovia (vidíte...všetko má svoj význam, aj pretrkať sa polkou Nemecka, chacha...ale né, mám aj takých, čo som s nimi nič nemala, nič neslušné teda...no dobre, ja viem že mi neveríte. Sa smejete, čo? Ale aj na vás raz dojde mráz a potom je lepšie...no, to je jedno.) takže všecko bude super. Každý deň narazím na nejaký nový problém a postupne ma to otupuje a keď všetko vybavím tak sa možno pójdem aj pomodliť, ešte som sa nerozhodla či využijem možnosť inštitucionalizovaného modlenia (teda skrátka či sa odjebem do kostola) alebo to zmáknem pohansky u seba doma...nakoniec by to malo byť jedno, či? Hlavne len dúfam a zúfam a úfam a také, lebo kto potrebuje ísť do D-landu? No? Dávali sme pozor? Presne. JA.

Ďalšá vec je, že v pondelok som mala nemčinu s mojimi harantami a oni boli napodiv veľmi dobrí!!! Normálne poslúchali a boli celkom milí a ešte si aj kopu zapamätali z predošlej hodiny a všetko vedeli a tak som im sľúbila Rammstein a oni skoro vyskočili z kože od radosti. A potom som bola pod paľbou otázok, taký malý kvíz na tému "čo počúva moja súdružka učka". A či poznám Slipknot a Horkýže a Eminema a či ho budeme počúvať, keby náhodou vydal nejaké nemecké CD (musela som ich sklamať, že to asi nehrozí...joj, ešte keď sa tie drahé deti dozvedia že aj Nemci majú svojho Rytmusa, ktorý je tiež hnusný a trápny a volá sa Sido...to bude).

Prax

Deti zlaté, dneska som sa tak nasmiala. V dejepisárskom kabinete.
Kto hovorí že učky sú nudné, asi žiadnu poriadne nepozná. Naše pičungy na učiteľov sú o ničom, oproti tomu čo si oni hovoria o žiakoch. (Som chcela napísať o nás...ale akosi už asi to nejde.)
"Z inej planéty - mimozemšťania" a "on je proste debilátko" sú asi najlepšie hlody dnešného dňa, inak perlili aj ôsmaci, keď sa snažili predviesť akí su neskonale cool. Btw, debilátko je práve z tejto osmičky. Plus som mohla nahliadnuť do päťminútovky zo slovenčiny, ktorú písali deviataci a verte mi, nechceli by ste vidieť tie chyby. Fakt otras. Môže niekto napísať motíle??? Môže???

There she goes, she goes and nobody knows

Nemám teraz čas, takže to dopíšem neskôr, lebo aj sobotná noc stojí za zreferovanie keď som si utriedila myšlienky a spomenula detaily...teda, hrubé obrysy.
A odpovede na vaše otázky - Samo má 11 rokov  a proti návrhu ktorý v jeho mene vyslovil iný spolužiak sa vehementne bránil.
Dneska som sa mimochodom na to sťažovala v škole, svojim spolužiakom teda, aby bolo jasné a Braňo (ten z Čáčova) zahlásil: "Si sa mala vyzliecť, to by ho odradilo."
Tsss.

Deti moje, dokončím to tu, keď už som vás navnadila. Chacha.
Ale najprv trošku zapičujem, ako chalan od susedov. Lebo objednala som si knihy v tom pojebanom Eurobookse a oni vám posielajú SMS keď to príde, Väčšinou. Ale dobre sa na mňa vysrali, tak už som tam dnes išla, celá napenená, lebo to sú učebnice a potrebujem ich, lebo z čoho mám učiť tých malých kreténov, no?? Deti zlaté, som chcela povedať, ne kreténov.
A oni že nóóóó, ale to ešte neprišlo a to je v dotlači a to bude asi tak za dva mesiace. KKS, to mi nemohli napísať, že, lebo načo si asi tak pýtali môj mail a číslo, do zoznamky?? Pche. Bola som nasratá jak trpaslík, lebo neviem kde mám tie knihy zohnať a po druhé čo je toto, moja starosť, knihy do školy zháňať? Ešte k tomu tak drbnuté. Tak ich teraz skúsim hľadať na nete a keď to objednám cez Amazon a bude to stáť mrte, mne je to jedno, nech si to zaplatia. Vŕŕŕŕŕŕ.

Vtipnejšia, teda trt, ale milšia časť dňa chvalabohu nasledovala hneď za tým. Trepala som sa na svoju základku, kde budem praxovať z nemčiny, aby som si tam vybavila aj prax z dejáku. U svojej bývalej triednej. Ale ona tento rok neučí dejepis (škoda), ale vybavila mi to u inej, tá ma tuším učila etiku, ale bohvie, meno si pamätám, ale detaily mi alkohol rokmi vymyl z hlavy.
Tak som tam s ňou sedela v kabinete, dohodli sme si dni, popičovali na školstvo a ministerstvo, v neposlednom rade na harantov a zrejme som ju zdržala asi tak polku hodiny takže haranti mi boli určite neskonale vďační. Akurát že nevedeli, že to kvôli mne, takže ich vďaka vyšla len tak do vesmíru, ale vesmír neni kkt a pošle mi ju naspäť.

A teraz to, čo som chcela. Teda sobotňajšia noc. Saturday night fever, chacha. A sunday morning hangover. (Ne, tu už žiadne chacha nebude.)
Tak. Jedného pekného sobotňajšieho večera sme sa vybrali so slepačím výborom žiť a pribrali sme aj bratrancovu frajerku, lebo slepačí výbor získava na popularite. Juch.
Začali sme v krčme Trissinho drahého otca, lebo, ako už som možno spomenula, vyjadril nespokojnosť s tým, že ona nikdy nevodí kamarátov do jeho krčmy. Hovorila som to aj svojmu drahému fotrovi a on že presne, do rodinného podniku predsa musíte chodiť míňať prachy!

Velice sa mi tam páčilo a tie ceny sa mi páčili úplne najviac, lebo vodka za 1,70, uznajte.
Začať pivom a pokračovať vodkou, na to už si môj žalúdok a iné orgány zvykol. Ale zabiť to potom gin tonicom, to bolo zrejme pre chudáka žalúdka problém, lebo na druhý deň som si to hrozne vyžrala a myslela som že zemrem. Vlastne už aj neskôr v ten večer som pociťovala všelijaké tlaky nesprávnymi smermi.
Podgurážené sme sa vybrali do Harleya, bohužiaľ bez Oasisa. (Spomenula som tu už Oasisa? Martina ho číta Oeuzis, alebo tak nejak, po anglicky proste, ja Oasis - píš ako počuješ, Štúr ma naučil - a Triss ho nazvala Oázis.) Oasis je taký Vanglán vole, z couchsurfingu. (Btw, stretli sme sa potom neskôr v nedeľu, ale to sem teraz nepatrí.)

V Harleyi bolo príjemne, ako doma. Chvíľu sme tancovali na bare ale napiču hrali tak sme zliezli a chlastali, zasa vodku (chudáááák žalúdok). Keď bola rada na mne kupovať chlast, došla som k baru a zakecala s nejakým Iráncom (ja neviem prečo, ale ja keď sa zoznámim s cudzincami tak ja im vždy hovorím "Džííííz-s, that´s so cool, that you´re from ...." - sem doplniť krajinu). A on asi dúfal že niečo bude, lebo sa velice usmieval na mňa, ale potom (našťastie) došli baby a Triss sa dožadovala svojho drinku. A oni mi povedali "Prečo sa bavíš s Iráncom????" A vraj tam majú nejakých Rakušanov. Tak som nechala Iránca zmätene stáť pri bare a vytrielila som smerom k nášmu pôvodnému stanovisku. Martina mala nejakého vyhadzovača (no dobre, to tvrdím len ja...jeden z Österreicherov). Checkla som ostatných dvoch a jedného som si vybrala. Keď ma zabijete, nepoviem vám jak vypadal...nepamätám si. (Cha. No, jedno malé cha je namieste, či?)
On bol celkom easy-going, lebo ani ne za 5 minút sme sa bozkávali a potom mi kúpil drink (no, veď toto...ten posledný ma definitívne dorazil, ale ja neviem povedať ne. Ako mi povedala Chantal, že ja nemám problém len s Démonom Alkoholu, ale aj s Démonom Súhlasu. Zrejme. Asi, možno, zrejme, nuž hej. Nechajme to.) a ja som chlastala odušu. Potom nastal problém pre mňa typický - keď sa nadrbaná s niekým bozkávam, strašne sa mi začne točiť hlava a je konec. Tak to bolo. A on (jasné postranné úmysly) sa spýtal či chceme ísť na čerstvý vzduch. Ja (bez postranných úmyslov) som prikývla. Tak sme vyšli von a on (veľmi akčný chlapík toto) dal druhý návrh, či ideme do jeho auta sa trochu kuscheln (odmietam to preložiť, lebo po slovensky to znie debilne). A ja že ok. V skutočnosti som myslela na to, či sa vyšablím už teraz, alebo až doma, alebo poprípade vôbec. Samozrejme v jeho aute nič nebolo. Nejaké pokusy som stopla hneď v zárodku a potom som sa vytackala von, že mi je zle. (Ohromná spoločnosť som ja...)

A on bol veľmi gentlemanský, lebo sa tam o mňa staral, napriek tomu že som doňho hučala že prečo vlastne pomáha ožratej neznámej žene. (Keď pijem, prídem aj o posledné zvyšky zdvorilosti a potom to vyzerá že som nevďačná, ale to bola len čistá zvedavosť.)
A on dával voľačo v zmysle že aká som pekná a že on ma chce ešte niekedy vidieť a že ja si určite nebudem pamätať ráno jeho meno (??? Môže vám toto chlap povedať?) a pod. A ja že - ja budem asi grcať. (Chacha, teraz sa smejem, ale vtedy mi to moc vtipné neprišlo. Btw, táto romantická scénka sa odohrávala na parkovisku pred Harleyom, kde som sa držala z jednej strany jeho auta a z druhej nejakého cudzieho auta a a z jednej strany ma držal ešte aj on...hovadské to bolo.)
A on že strč si prsty do krku. (Fakt nechápem, kde to berú a čo ich k tomu vedie.) A ja že nikdy. A rozumejte, to si predstavujte tak komplexne, že všetky tieto veci sa tak premiešavali a jedna replika cez druhú, ne že porade. Medzito ešte dal voľačo o tom že som sexi a ja že ale určite ne (lebo veď taká ožratá...) a on že určite hej a ja že ale nebudem, ak budem grcať. (Kks tento štýl "a ja že a on že", to fakt móžem.)

A tak dokola a potom sme sa nejak znovu dostali k nemu do auta (hm, tuším mám fakt medzery, ale ja teraz neviem ako k tomu došlo) a ja som v tom aute zaspala (no, ne úplne, ale skoro) a potom som sa zrazu prebrala a on že nech mu dám svoje číslo. Nemohla som si spomenúť na svoje číslo!!!! A tobôž ne po nemecky. Ale nejak som to zvládla, lebo v nedeľu mi napísal. (Oh my fucking Jehova...neviem či je to dobre alebo zle.)
Potom nastúpili jeho kamoši a pýtali sa či ma majú odviezť domov. Strašne som sa potešila, že by ma niekto odviezol domov zadarmiko, lenže oni nemali ani tušenia kde sa nachádza moja ulica. A viete čo spravil môj Rakušan??? (Btw, to meno som si zapamätala. A ešte to, že brutálne bozkával a brutálne voňal.)
Vytiahol 15 euro, že na taxík. V takých situáciách sa vo mne vždy ozýva tá pojebaná slušnosť a poctivosť, tak som odmietla. On na tom trval, tak som si vzala aspoň desinu. (No, umlčala som poctivosť, lebo ku mne domov by to bolo max za 5 evri...)

Zavolala som si taxík a potom som im chvíľu nariekala že neviem aké auto vlastne pre mňa dojde a potom som nejak asi vystúpila a chvíľku som sa motala po tom parkovisku, asi tak 10 sekúnd. A narazila som na nejakú skupinku (baba a dvaja chalani) a oni ma presviedčali nech idem s nimi (neviem prečo). Tak som išla a vôbec som neplatila, lebo nechceli prachy. Svet je čudák.
Ale veď dobre. Peňáze od Rakušana si odložím na svoj notebook na ktorý tak krvopotne šetrím, že 10 euro za týždeň (prestaňte sa smiať!). A uvidíme, čo sa bude diať ďalej.
Inak, keby to niekoho zaujímalo, v nedeľu príde Hamburger do Bratislavy!
Nuž...radšej si idem pripravovať hodiny, aby som nenapísala ešte voľačo. lebo čo by ste si vy pomyslili! (Naschvál je tam pomyslili, ne že preklep.)

Kurvahošigutntag

Dnes som bola konečne prvýkrát v škole. Už sa na to od apríla teším, ale keďže v našom školstve je bordel, nepovinný kurz móže začať aj v októbri. No nevadí, hlavne že už začne, budúci týždeň už budem aj naozajsky učiť, dneska sa konala len úvodná hodina.
Riaditeľka tam bola so mnou aby mi pomohla ich zorganizovať a poviem vám, síce sa teším , ale keď som im mala niečo povedať, dobre som sa začala potiť jak Göring, ale to asi nevidno, teda dúfam. A tie deti vypadajú tak nevinne, okrem štyroch chlapčísk, tí vyzerajú nadmieru živo, až nadživotne, musela som myslieť na tých Matiných, ktorí jej furt vysvetľujú, čo je sex. Dúfam, že títo sa dokážu aspoň občas ukľudniť. Doba ide btw velice dopredu, jeden z tých štyroch si vytiahol z tašky malý notebook...chápete to??? Decko na ZŠ má vlastný notebook? A ja ne. Pche. (No, iba do Vianoc...našťastie.)
A z toho sú dvaja dvojičky, myslím, že budú robiť zlobu už len z princípu. Ale tak tá trstenica to istí. Ešte ju nemám, včera som si bola v ševte kúpiť učiteľský debilník, ale trstenice tam nemali, asi sa im už minuli.
A inak tam boli skoro samé baby, tie vyzerali celkom milo, jedna ma dokonca oslovila že pani učiteľka. Móóój ty kkt, ja som najprv nezachápala, že to ako ja. :D A vysvetľovala mi, že ona nemôže teraz ísť na úvodné stretnutie, lebo ona má telesnú a čo má robiť. A ja som si myslela, dopiči, já vím? A hovorím len - ééééé...no, tak...ééé, tam je ééé pani riaditeľka, tak sa jej spýtaj...asi.
Hovadsky viem riešiť problémy. To je dobrá schopnosť, ešte sa mi zíde.
A potom som im rozdala knihy a oni boli úplne nadšení (ne jak ja, keď som tú knihu chytila do rúk, že kriste jaká pičovina toto...hm, som príliš negatívna?) a listovali si a pozerali si obrázky a hrozne sa tešili. Veď ich to ešte prejde, keď zistia, že aj učiť sa treba (slová pani riaditeľky). A na konci stretnutia za mnou prišlo dieťa a hovorí mi: Guten Tag! No neni to bohovské???? Je. Tak som sa potešila, moje učiteľské srdce zaplesalo a hovrím jej tiež, že Guten Tag. (Kurvahoši som tentokrát vynechala.)

More than a feeling

Drahouši, poviem vám, že to čo je vonku by som nazvala novembrom, alebo nechala Angličanom, ale v tomto ročnom období a v tomto geografickom pásme je to krajne nevkusné.
Trošku vám opíšm, ako si v tieto dni žijem. No, asi ako Big Lebowski. Teda ani ne, ne big, ale Dude Lebowski. Ak ste nevideli, vaša smola, to je jeden must-see film (hej, cvičím tie anglicizmy). On je taký pobuda a stále chodí len v župane, aj do obchodu, neplatí nájom a stále hrá kuželky. Nuž, ja nehrám kuželky, nájom neplatím, lebo bývam u fotrošov a dom im patrí, takže o nájme ani reči a nechodím v župane do obchodu...ale inak sme skoro úplne rovnakí. Chacha. Je 10:16, stále som v pyžame, nečesaná a nemytá, nemám okuliare (nechce sa mi ich hľadať, tak si tu sliepňam) a som na fejsi. Nuž. Počúvam Boston - More than a feeling, čo mi drahá Chantal jebla na stenu (eh, nechcela som byť hrubá hneď takto poránu, ale to mi len vykĺzlo), ani neviem prečo, ale odkázala mi že na, ty baba jedna nevďačná. Tiež neviem prečo, ja jej celý čas hovorím, ako si v Kodani užije do dlane...pche. Plus, že by mala svojmu dear danish friendovi odkázať, že nech sem donese aj nejakých kamoškov, pre nás. Akože, šak nemusia ísť na púť, aby sa zoznámili so sexi Slovenkami. Ale ona len voľačo odvrávala, nejaká je priečna v poslednej dobe. Ráno vyštartovala smerom Wien, odkiaľ letí jej železný vták (bože, to je metafora, úplne iné asociácie sa mi s tým spájajú...aj keď, chacha...jeden aj druhý vás môžu vyniesť do nebeských výšin).
A ja som tu zostala, sama s dažďom (našťastie nás už opustil môj kráter na líci, tak vyzerám normálne a už som sa včera mohla dať aj odfotiť na trápny index). Ale viete čo, napriek tomu že hnusne prší, sa mám lepšie ako väčšia polka sveta. Lebo poniektorí sú v škole (kiš kiš, nezávidím, aj keď...ja sa už na to teším, teda na tú ZŠ, lebo budem chodiť do školy a budú ma za to platiť, to som vlastne vždy chcela, keď som bola malá) a ja sa doma povaľujem ako nezamestnaný spoluobčan (jeden ma včera zastavil či mu nedám ASPOŇ 5-10 eur. Kokos, to nebude ani môj hodinový plat, čo zbesnel? Dostal euro, čo je viac než čo by dostal, keby sme mali ešte stále koruny. Ledva poďakoval. Prisámpiču s tými bezďákmi končím. Banda nevďačná.) (A teraz kde má byť tá bodka...pred či za?)
Okrem toho som si včera robila rozvrh pre seba a mám hustý a hnusný (a dúfam že taký aj zostane, lebo nemám náladu na zmeny), 11 predmetov a 40 kreditov (na skapanie, ale kto chce u nás dokončiť, inú šancu nemá, okrem toho ten Erazmus...).
Čo ešte? Aha. To najpodstatnejšie. Včera mi napísal jeden kamarát (hehe) z Hamburgu (hehe), že či mám v októbri čas. Skoro mi vypadli oči (a to by bolo fakt hnusné, zbierať oči z klávesnice, keď ich ani nevidíte. Na druhej strane by ste možno videli seba bez očí, z pohľadu klávesnice...no dobre) a spadla som zo stoličky (preháňam, nič sa nekonalo, len som vypliešťala oči na obrazovku a neverila vlastným očiam...ehm, priveľakrát slovo "oči" v tejto vete). Ten kamarát je taký rocker, ktorého sme onehdy zbalili s Martinou v Nemecku, má dlhé ryšavé vlasy a je brutálny jebač. On neni vôbec pekný, ak myslíte dačo také, ale je to jebač. Minulý november sme išli do Kolína za jednou kamoškou a on tam za nami došiel (pre info, Kolín je mrte ďaleko od Hamburgu, navyše ani nešiel z domu ale z nejakého koncertu, neviem odkiaľ...a urobil si zachádzku asi tak 300 km, len aby sme sa mohli 5 minút bozkávať. No neni zlatý? Je.)
No a bolo nás vtedy asi 7 báb a všetky moje kamošky najprv robili xichty, že tento sa vám páči??? A na konci večera sa všetky chichotali ako puberťáčky, lebo on je proste kurevsky šarmantný a ten jeho pohľad, och bože, no to sa nedá opísať, to treba vidieť, ale podmanivý zvodca originál. Juj.
Tak prosím pekne, tento chlapík ma chce dojsť navštíviť. Som napätá, začínam sa potiť. (To mi pripomína, že by som sa mala ísť potiť na bycigel tam dole...no ve´d už idem, už idem.)
To vôbec nie sú zlé vyhliadky, táto jeseň.

Zbytočné kecy

Jezuskote to je nuda. Dnes som bola na takom stretnutí obyvateľov Nového mesta, lebo moja drahá mať sa trošku angažuje, tak že reku pôjdem sa tam aspoň pozreť. (Pravda je taká že som sa nehorázne nudila.)
No a kým obyvatelia rečnili a poslanci rečnili a tak dále a tak dále (vlastne išlo o záchranu, či čeho, parku na Račku, lebo tam chcú jebnúť nejaký hotel, s čím ja nesúhlasím už len z princípu, aj keď som  v tom parku bola dnes prvýkrát v živote), ja som postávala a tvárila som sa nezúčastnene ako otrávený teenager. Ale opodiaľ (chacha, teraz ma napadla tá piesňa od Mišky paštékovej že Sprayer frayer, a tam sa spieva "a zatiaľ opodiaľ vykradli mi kamošku a vypáčili samošku, za rohom sa tiene mihli, pichajú si hnusné ihly") sedela skupinka skutočných otrávených teenagerov, ktorí samozrejme okázalo ignorujú svet okolo seba, lebo musia zostať free cool in (teda frikulín) a fajčili na lavičke. Dľa môjho skromného názoru ešte neboli šťastnými majiteľmi občianskych preukazov. No a kým voláka teta (prosím čítať tvrdo) rečnila dačo o potrebnosti ružových záhonov, dve mladuchy sa tade demonštratívne prešli, pomedzi ľudí, s cigaretou v paprčkách a jedna zakričala "Budujte, budujte!" a spolu sa chichotali ako besné. Na ich smolu si ich nikto nevšímal, napriek tomu, že mali pustenú doprovodnú hudbu z mobilu a išli tanečným krokom (asi ako ja, keď som lehce pripitá a potácam sa po Aligáči). Nuž, my dospelí máme iné starosti, žiada sa mi len povedať, týmto som sa definitívne zaradila k tým uncool ľuďom, ktorí dojdu na nejakú diskusiu. Ach ach ach. Pritom, keby tie slečny neboli blbé, mohli by sa dozvedieť, že sa jedná aj o ne, lebo sa tam rečnilo o budúcnosti toho slávneho parku na Račku, kam aj oni chodia pofajčievať a pičovať na školu, najlepšie pred matkami a staršími ľuďmi, lebo keď máte 15, nebaví vás pičovať, keď vás pri tom nikto nepočuje. Veď si pamätám. Ale teraz už nepičujem samoúčelne, na druhej strane, ak ma niekto nasere a to najmä škola, pičujem si nahlas kľudne aj v buse. Ale ponajnovšom bohujem jak pohan a to sa niektorým tiež nepáči...a vôbec, som tu ja na spovedi?
Nuž, mohli sa slečny radšej pristaviť a povedať pánu poslancovi, že aj oni chcú mať svoje miesto na vyhulovanie a vzhľadom na ich vek im nenalejú, alebo nemajú peňáze, tým pádom sa nemôžu vyvaliť do podniku (ako my, kaviarenskí povaľači, čo tiež nemáme peňáze, teda len trochu a tú minieme na ten život kaviarenských povaľačov, panebože, začarovaný kruh) a musia byť v parku. Inak, v zime im to moc nezávidím. Možno je aj  v zime menšia kriminalita, mal by to niekto preskúmať, lebo komu by už len chcelo rozjebávať lavičky keď je mínus 20, však. Ale nezastavili sa, nepovedali a teraz sa asi nikto nebude zaťažovať tým, že krpci nemajú kde fajčiť. Och, mala by som sa do toho zapojiť ja, akože budúca učka, a že chápem potreby súčasnej mládeže. (Ale nechápem, to je to. Ale ja nechápem aj veľa iných vecí, napríklad potreby stáreže a kadejakej inej hávede, navyše si myslím že väčšina ľudí sú blbci - dneska som o tom diskutovala s mamou a keď som nadškrtla, či nejsom fakt len priveľmi namyslená, mama na to, že "ale veď sú, to je to". No rozhodne by som nemohla ísť zveľaďovať svoju štvrť s týmto postojom. Mám chuť sa vypariť. A síce ďaleko a síce na dlho. Do nejakej inej krajiny, inej civilizácie, iného sveta. Thajsko, India, Vietnam, Afrika...na ten spôsob. Chápete, iné problémy. Neviem čo sa mi deje. každopádne zo zištných dôvodov, ne preto že umieram túžbou zachraňovať svet. Skôr by som chcela niečo nové zažiť. To že mimovoľne volakomu pomôžem mi len vylepší kredit u pána Boha. (No dobre, už prestanem s tým nechutným cynickým humorom.) Mój ty kokot, zasa som sa rozpísala a zasa je to o ničom. Chcem komenty! Aby som sa necítila zbytočne, viete, ako človek Mak, Jozef milión.

Jedna kurva vedľa druhej

Síce som chcela začať inak, ale nedá mi to, keď sa naši tak pekne dole bavia o politikoch.
Otec: Všetko sú to kurvy, už mi idú na nervy, jedna kurva vedľa druhej. Jeden chodí s kosákom a kladivom, druhý s krížikom...
Mama: A tá kurva s kosákom všetky prachy teraz minula...
Aby bolo jasné, reč je o reformách a Mikloš je debil z východu. No, to by hádam aj stačilo.

A teraz trošku o nových zážitkoch spoza rieky (t.j. z Péétržky).
Tak napríklad minulý týždeň som bola doučovať môjho zlatého chlapca (predtým som ho zrejme niekoľkokrát nazvala nevyberane chuj, alebo nejak obdobne, ale odkedy som mu vynadala, že ja nejsom na špagáte a láskavo bude mať hodiny, alebo ho zruším a on ma pomaly na kolenách prosil - síce som nevidela, lebo sme len telefonovali, ale jeden nikdy nevie - aby som ho ďalej učila, tak máme hodiny pravidelne jak krámy a tú jednu čo zrušil mi zaplatil. Krása. Odvtedy ho mám veľmi rada.) A O čom so mto? Aha, bola som ho doučovať a keďže som šípila, že sa čochvíľa (nejsú to popiči slová?) skurví počasie a treba využiť posledné šance na letné šaty, tak som si ich aj obliekla. (Samozrejme som mala pravdu, počasie sa skurvilo a dneska už som behala v jeansoch.)
No, mám krásne nové šaty z Desigual (hej, musím sa pochváliť...šak boli drahé, teda pred zlacnením, chacha) a sú brutálne farebné, takže všetci na mňa čumeli a majú brutálny výstrih, takže to je možno pravý dôvod, prečo na mňa všetci tak čumeli. Tak som mala na sebe tie šaty, aby som využila, že je ešte šatové počko a môj žiak sa zas nevedel poriadne sústrediť, teda vedel, len ne celkom na nemčinu...
Ale to nebolo až také podstatné, nejak tú hodinu prežil a potom som šla domov a keď som čakala na výťah, rozmýšľala som, že už dlho som nevidela jeho fešáka-brata a jaká by to bola sranda, keby teraz vyšiel z výťahu. Asi viete čo teraz  príde...on fakt vyšiel z toho výťahu! :D
A flirtoval so mnou, ó áno! (Inak neni taký fešák, ako bol, keď mal na sebe vtedy tú kapucu, to mu dodávalo nádych tajomnosti, chacha, ale celkom sa dá.) A on že ahoj a ja že ahoj (šak normálka, né) a on vyšiel a ja som vošla (no, ťažký opis...) ale on nezavrel dvere od výťahu, ale ich držal stále otvorené a pýta sa ma - bola si u Mária? (on sa nevolá Mário, aby bolo jasné, ale nejaký pseudonym treba...aby nepovedal, že jaké pravdy ja tu o ňom píšem na net) a ja že hej a on že a naučila si ho niečo? Tak hovorím - to dúfam (úsmev - obaja). A on - idem ho teda otestovať. Zasmiali sme sa, pozdravili, on zavrel, kapitola skončila. Pokračovanie asi niekedy nabudúci rok, lebo naposledy som ho videla pred dvoma mesiacmi, bohvie čo robí, keď nikdy nie je doma, pritom máme tie hodiny od siedmej do ôsmej, to je dosť neskoro, aby toľko pracoval... Nuž, každopádne, celkom milé stretnutie. Keďže teraz máme so slepačím výborom obdobie, kedy si onikáme, lebo sme založili monarchiu, víme a aj v prvej osobe si zasa mykáme. No, tak ale ja som napísala Martine o bratovi normálne, v prvej osobe, lebo som tak trochu zabudla, že My Sme vladár. A Oni mi odpísali, že "asi sú veľmi príťažlivi v tých šatách". Tak som rozmýšľala, že kto preboha, hádam ne moji bratia??? Potom mi došlo, že My, teda akože ja. Samozrejme máme na tom onikaní ťažké údrby...hlavne také hlášky typu - najprv Nám to nedošlo, že kto Oni, ale už vieme...
Sranda musí byť.

Dneska som tiež mala zážitok, ale tentokrát priamo na Osviští. Stojím si nevinne na zastávke, večer a čakám na 98 smerom domov, prepínam si v mp3-ke, keď tu zrazu avšak sa pri mne pristaví mladík (a nevyzeral asociálne, práveže ne!), silne potužený alkoholickým nápojom neurčitého druhu. Stojí neisto, vrávorá a chce sa so mnou zoznámiť, lebo šak neee, akože neechce ma otravovať, ale normálne sa zoznámiť. Tak teda, hovorím si, doprdele. Chvíľu udržiavam zdvorilú konverzáciu, často prerušovanú mojím "prosííím?", keď zo seba súka nejaké neartikulované vety. Čo som sa dozvedela: on si hneď všimol, že mám rada rock, lebo mám na bunde  ...boha no nezabudla som na to slovo čo zadrel??? KKS to ma sere, elbo to bola hláška storočia, prisámpiču že keď ma to napadne, tak to sem hodím. Ach ženy, asi starnem, alebo čo. Ale tak mám odznaky, to je hlavné. ďalej mi stihol oznámiť, že hral v kapele a pozrela som si krátke sólo na vzdušných bicích. Potom s apýtal akých rock´n´rollistov poznám a "povedz mi rok a ja ti poviem kto to je". To už bolo na mňa moc, tak sa pýtam "akože letopočet???" A on - "hej...v podstate..no hej, môže byť, akože to ide z dvadsiateho storočia...do...eeh devätnásteho".
Chvalabohu mi išiel rýchlo autobus, lebo neviem, čoho by som ešte bola svedkom. Krásne sa rozlúčil, slušne pozdravil, zaželala mi "maj sa krásne" s polozamilovaným úsmevom (ale no dobre dobre, tak podnapitým) a odpáchol. Aj s tým alkoholickým oparom.

Where did you come from, where did you go?

Mám taký vodojem, že by nebolo od veci zase trocha zapičovať, aby ste si nemysleli, že som na vás zanevrela. Bože uchovaj!
Tak, ale neni moc na čo...akože, pedagogiku sa učím, do gebule mi to nejde, nič nové, také chujoviny a moc sa mi o tom ani nechce. V pátek som bola v divadle (šak troška kultúry musí byť...).
Inak ma zase začalo bolieť hrdielko, lebo hneď jak som sa vyliečila, som sa aj dala do práce (chacha) a hlavne som šla na pivo a všade možne a potom ma v stredu zas začalo bolieť. Hrdielko moje úbohé.
Akože, v podstate to už v pátek bolo také zlé, že som sa bála že možno onemiem a som si nadávala aká som ja krava, že som šla na to pívo. Ale dávala som si obklady a neverili by ste čo dokážu také obklady v kombi s horúcim čajom! Hrdlo ma už nebolí. Takže dobre že som na tom pive bola. :D
Okrem toho nič moc nerobím, len furt čumím na VH1, dneska šli zase nejaké perly, aj Spice Girls, skoro som sa zadrhla, lebo som práve obedovala. Jak som sa smiala. Pipočííííí. (Ježííííš, to čo som dala...jasné že som myslela popiči.)
No a tak. A furt sa nám jebe net, takže chvíľu ide a chvíľu nejde, proste na kokot, foter nadáva a hromží a volá na tú ich hot linku prvej pomoci a už vypičoval tomu chlapcovi radostnému, ktorý mal tú česť s mojím nasratým fotrom. Ale akože chlapec radostný to trošku prepískol, keď sa spýtal, či máme v porádku káble. Kokot, šak asi hej, keď to chvíľu ide a chvíľu ne...či??? Napríklad dnes to nešlo celý deň a teraz zrazu hej. A kým sme nemali pojebané chello tak išlo všetko dobre. No ale to má človek za to, že chce lacnejšieho operátora. Tak tak.
A inak akože mám nejakých nových žiakov, tak super, zarábať budem jak sviňa (no...haha, taká vychudnutá sviňa) a rozhodla som sa že sa budem učiť taliansky (zase), tak som si hľadala nejaké súkromné doučovanie (hlavne lacné haha) ale ani jedna z tých oných, no chápete, sa neozvala. Teda písala som im maily, ale šak si myslia že v nedeľu sa nepracuje? To ja odpovedám aj v nedeľu, aj v pátek aj vo svátek, proste prachy sú prachy (a život taký krátky). A keď už sme pri tom, nájdem si to na youtube.
Tak. Už hrá. Hehe, takéto vypalovačky ja posledný mesiac dávam, neviem čo sa mi to deje.
No, kde sme to?
Aha a ešte aj po anglicky sa chcem učiť (vidíte? Budem tráviť leto v činorodom ruchu, venujem kopu času sebavzdelávaniu - keď furt o tom čítam v tých poznámkach, že učiteľ sa neustále vzdeláva...tak treba mi). A to som už tiež vyriešila, našla som nejakého radostného človeka (nie som si istá pohlavím, ale myslím že je to muž a asi Angličan alebo Američan...no, to je jedno), skrátka našla som nejaké radostné anglicky hovoriace čokoľvek neurčitej národnosti a pohlavia, čo by sa rado učilo po slovensky. Na oplátku to ponúka lekcie angličtiny, alebo prachy (sú prachy, máš prachy, tak nepozeraj spiatky). Ja som si vybrala anglinu (to už čo je so mnou...?) a keď sa v septembri vrátim do kurzu v štátnej jazykovke (olalaaa), budem za hviezdu!!
No, neni to popiči? Akože, né že by som nejako vedela vyučovať slovenčinu, naposledy to skončilo neslávne, okrem toho ešte takého Nemca zvládnem, lebo mám aspoň slovnú zásobu, ale po anglicky neviem ani ako sa povie minulý čas, alebo sloveso (no...verb?), takýže chacha, bude to trapas, ale tak budem robiť formu, kaliť vodu a čo ja viem, to mi ide, zoženiem si knihu a hlavne sa budem tváriť že všetko chápem.
No a za tú angličtinu to zas bude v poho, tiež si nepredstavujem, že to sa vyzná v gramatike, oni väčšinou majú ešte menší šajn, než ja.
Nevadíííí! (Požičala som si náš slovenský hokejový pokrik...inak, akože neviem ktorá iná krajina má ešte takí neschopné tímy, že má na to aj pokrik, keby dačo, ako my...haha.)
A tak a inak a všelijak podobne.
Už sa neviem dočkať, kedy toto úžasné leto plné jazykových kurzov začne. Dúfam, že ma po prvom týždni neprejde ten entuziazmus (to sa fakt takto píše? No...tak fajn.). (Nikdy neviem kam mám tú posranú bodku jebnúť...či pred, či za zátvorku...)