Hard Rock Cafe Fetiš

To je moja diagnóza, ktorú som si skromne určila bez pomoci dokyho. (Btw, mohla by som za ním zaskočiť, za dokym Clooneym, ako som ho pracovne nazvala, aj keď sa nepodobá, že ako sa to lieči, lebo ja to liečiť nechcem, tak aby som sa nevyliečila mimovoľne nedobrovoľne.)
Akože (to moje trápne akože musím všade nadrbať) mám už päť tričiek HRC a teraz záviďte, hej teraz je tá chvíľa.
Posledné som dostala darom dnes - z Benátok. V Benátkach som bola dvakrát, ale vtedy som ešte bola malá trapoška a síce som vedela že existuje nejaké HRC, ale ani ma nenapadlo tam ísť a aj tak som nemala vlastné peňáze na kokotiny.
Ale odkedy som veľkáčka a zarábam lóve, v každom poriadnom meste (poriadne je také, čo má HRC) si jedno tričko kúpim. Tento rok je mimoriadne plodný, lebo jedno som už dostala dnes, ako darček za mikinu z HRC Buenos Aires (ako som k nej prišla je dlhý príbeh, má to na svedomí lover, a on napriek tomu, že sme spolu pol roka jebali - ach ospravedlňujem sa za explicitnosť tohoto výroku - nebol schopný odhadnúť moju veľkosť, takže mi doniesol síce krásne tri tričká, ale všetk krpaté. Posledná bola mikina, ktorú som sušila ešte pol roka v skrini a minulý týždeň som sa rozhodla, že ju darujem sestrinej kamoške, čo je veľká rockerka, chodieva s nami na koncerty a miluje HRC minimálne tak ako ja, ak ne viac. Ona bola v šoku, lebo "to je HRC, to sa len tak nerozdáva!" a "musím zavolať našim, sú v Benátkach a niečo ti donesú". Ja som síce odmietala, ale ona sa nedala a dneska mi písala že bude v Roxy - je pravdepodobné že ju nakoniec zamestnajú, lebo ju už tri dni majú na skúšku - nech sa po "niečo" zastavím. Skákala som tri metre od radosti a nevedela som celý deň obsedieť a hneď o druhej som vypadla z roboty a bežkala do mesta. A mám krásne nové modré tričko, nová kolekcia, ak to niekoho zaujíma, môžte si ho nájsť na HRC stránke, je to také modré batikové. Jaj, jak som sa vytešila, práve ho perem. (No, namočila som ho do vane a odbehla sem...)

Ďalšie si kúpim v Amsterdame a jedno mi donesie sestra z Barcelony, len jej potom musím asi poslať MMS, aby mi nekúpila rovnaké, lebo to už sa bude aj tažko vyberať, keď ich mám tak veľa. Chacha. Budem mať sedem Hard Rock Cafe tričiek, no chápete? Na celý týždeň. Parádička. Hehe.

A teraz k veci. Dnes som si kúpila lietadlový kufor, taký malý (hádam sa doňho natrepem na tri dni, keď som to povedala fotrovi, tak len prevrátil oči, že čo preboha si chcem zobrať a že on bol v asi takom zbalený na dva roky, ale ja som mu povedala že vojna sa neráta, lebo nosili len zelenú, teda nemuseli rozmýšľať čo k čomu pasuje. Pche.
Ďalej, netuším, čo mám chlapcovi radostnému doniesť ako darček, niečo by sa patrilo, keď sa tam plánujem stravovať a zabývať, všakže? Ale nemám ani šajnu, čo by chlapa tak potešilo, hlavne nechcem nejakú trapáreň (ako hovorieva jedna moja spolužiačka) a ani chlast nejde, lebo do lietadla nemóžem zobrať nijaké fľaše a tekutiny...jedine nejaké stomililitrové víno, chacha.
Tak dámy, poraďte, nič vás nenapadá? Ale mám čas už len sedem dní, vlastne šesť, lebo budúci pátek letím. Škoda že len na tri dni, lebo ja myslím že to bude úžasný trip a strašne sa naňho teším a už si len píšeme cez fejs jak sa tešíme. :D Tak, bude haluz. Už som povedala.
Idem sa ešte kuknúť na to tričko a prepláchnuť ho, aby som ho mohla čo najskôr nosiť. Zbohoooom!

Čistý armagedon

Toto leto sa vyvíja nečakanými smermi. Ale dobre dobre.
Do Bulharska nejdem, dôvody tu rozoberať nebudem. Ale idem do Essenu. (Fúú, na to sa teda extrémne teším.) A idem do Amsterdamu!!! Amsterdam!!!! Bože, to je mesto, o ktorom som vždy snívala (ale ja snívam o veľa mestách) a chcela som tam ísť, lebo je také cool a iné a exotické. A teraz mám kúpené letenky a stále to neviem celkom spracovať, že ja tam fakt idem. Včera som sa trtkala na internete a bavkala som sa hľadaním lacných letov hocikam (moja najnovšia zábavka v poslednej dobe) a našla som letenky z Viedne za 143 eur, tak som bežala dole do obývačky a hovorím mame - našla som lacné letenky, nechce sa ti ísť so mnou do Amsterdamu na týždeň? A mama že - jasné, pome.
Tak prosím, u nás sme asi všetci nejakí spontánni. Chacha.
Asi nepôjdeme ochutnať trávový koláčik, lebo to moja drahá matka by asi nezvládla, ale nezazlievam jej to, predsa len, zhúliť sa s mamou by bol hardcore už aj na moje pomery. Veď nejdem do Amsterdamu poslednýkrát, že, len aby to zasa nezakázali, lebo Európska únia je na to dosť drbnutá a od nich by to vystalo. Ale uvidíme mesto a pôjdeme do Hard Rock Café (no jasné, celá ja, lebo hneď ako si zabookujem nejakú dovolenku, prvé čo zisťujem je adresa miestneho HRC, nejaké veľvyslanectvo, polícia a nemocnice ma netrápia. Ale na druhej strane, mali by?
Takže budem mať ďalšie cool tričko a Amsterdam je veru iné mesto jak Praha, to nemá každý, hehe.
Budeme tam sedem dní, to je perfektný čas, lebo to si všetko stihnete aj pozreť, aj to HRC stihnete. Ešte mi treba ísť do Paríža, a sestra pôjde do Barcelony a už som si vyžiadala dáreček, ale niečo pindovala, že všetky prekvapenia pokazím ešte v zárodku, ale tak ja to radšej pripomeniem, ako by som mala skončiť bez HRC darčeku. Bohatstvo, dala by som si hrozne niečo sladké, žeby som šla do chladničky?
Ok tak už tu mám vločky, čokoládové, ak vás to zaujíma a mrtne veľkú porciu pre bravče. Teda, pre bravča takú normálnu.
A práve si píšem s kamarátom (hádajte odkiaľ!) z Hamburgu (no, to je ten trošku starší kamarát, možno som sa už zmienila, čo sme sa s ním zoznámili minulý rok v D-lande, hudobník - gitarista z populárnej skupiny chacha) a on že by rád došiel do Bratislavy nás pozrieť, len ešte nevie kedy má čas. No neni toto ťažko popiči? Keď už to musím napísať takouto mládežníckou mluvou.
To ma dneska už celkom dorazilo, lebo som si tak trochu myslela že nepríde, kvôli istým dôvodom, ktoré sa tiež nepatrí rozmazávať po nete. Jáááj, leto leto leto, si lepšie než som si myslela!!!! Toto je rock´n´roll. Ako hovoria východňári, ta čistý armagedon, toto.

And my name is Bobby Brown

Sedím tu a hlásim sa, že ešte som nezemrela a žijem si celkom faaajn.
Včera išli inak Holky z porcelánu a ja som ten komunistický skvost nestihla, len konec. Škoda.
Akože, normálne má Slovensko rockové rádio??? Neverííím, ja žasnem, ja mám otvorenú hubu a sánka mi padá až na zem!
človeka (teda mňa aspoň) to poteší oveľa viac, keď svoju hudbu počuje v rádiu, než keď si ju pustí sám. lebo potom má pocit, že hej, myslia aj na MŇA, aj JA som zahrnutá do poslucháčskej základne! Oh yeah!
Inak sa mi nejak nechce písať tieto dni, neni moc o čom, len si váľam šune a páči sa mi to. Pozerám telkáč, počúvam Rádio Aligator alebo chodím učiť a včera som sa stala fosílom, mám úctyhodných 23 rokov, kamošky mi želali málo vrások, pevné zdravie a neovisnuté prsia...chápete to? život ide rýchlo, čas nikoho příliš nesetří, ako spieva tá, ktorú čas fakt nešetril. Ale nebudem hnusná, lebo dáma má lepšiu kondičku než ja, poľutovaniahodné, keď vezmeme do úvahy ten vekový rozdiel.
Teda ľutovať treba mňa, hej?
Plány na leto veľkolepo prekračujú možnosti mojej peňaženky a časového plánu, lebo som tupaňa a štácky som nespravila, tak doma mi treba v auguste kvasiť, ale aj tak si snívam.
Bulharsko je isté, teda ešte ne oficoš, ale last minute to istí. Sa teším ohromne, jak sa budem týždeň nadrbávať a na pláži bronz chytať a večer na diskoške (chichi, teda vlastne xixi...) skotačiť.
A dneska som si písala so Svenom, mojím osobným Švédom, je to kamoško, žiadny exmilenec, aby bolo jasné, lebo ľudia pomaly chápu, hlavne v tomto teple...tak radšej to sem hneď napíšem, lebo čo sa mňa týka, večne zápasím s nedorozumením. No.
Tak Sven je hrozne vtipný, vie zaspievať skoro celú Reklamu na ticho (lebo už zabúda, vedel to celé) a vie povedať Ahoj a kurva. Z toho už sa dajú aj tvoriť vety, dnes som mu povedala.
Vedel ešte aj preboha, ale to už zabudol, ale dneska som mu to pripomenula. Samé užitočnosti sme ho naučili, so Slepačím Výborom, keď tu bol.
Aj my sme sa naučili po švédsky, ale ja som si zapamätala len niečo neslušné o myšičke.
A o tom inokedy.
A ešte si občas píšem so starými známymi, proste život celkovo naberá nejaké smery, veľmi sa teším, keď nájdem na fejsi starých kamarátov, teda ne starých v zmysle ako bol lover (chacha) ale dávnych.
No a väčšinou sú to Nemci (to už tak nejak prirodzene u mňa býva) a nejakí Nemci chcú prísť na Slovensko, zo školskej výmeny teda, tak to dúfam že vyjde, lebo tých by som veru rada videla a jeden Nemec mi písal, či nemám chuť ho navštíviť, tak tuho rozmýšľam čo na to moja peňaženka, lebo ešte aj čas vyhradený na učenie dokážem obetovať (ako inak), ale prachy sú prachy (a peňaženka taká prázdna...teda ešte ne, ale to Bulharsko a ja som vlastne chcela notebook, ale už vidím že na notebook sa vyjebem zvysoka, aj tak teraz žiadny nemám a žijem, ja uprednostňujem zábavu).
A tak ak sa niečo vyvrbí, ja obetujem zas aj posledné úspory, alebo budem škemrať u fotra, no moja hrdosť to unesie každopádne...
Ale keď ja by som do toho D-Landu šla tak rááááda. Haha. A teda hlavne za tamtým, myslím že by to mohlo byť vtipné.
Idem sa richtovať, lebo za chvíľu mi bude treba ísť (rušať sa, ako hovoria v Biblii...inak na fejsi som lajkla Bibliu a bolo to hrozne smiešne, podľa mňa, že wicked lady likes Bible and Radio Aligator. Chacha.) na tú anglinu. Vlastne moje plány sú vytiahnuť mámu na zmrzku. hej, ja chodím na anglinu s mámou. Nuž, spolu vyrušujeme a učka nás furt napomínala, že či sa celý týždeň nemáme kde porozprávať, ale ono je to tak, že nemáme, lebo poriadne sme sa videli len na angline a to je priestor na pokec jak vyšitý.
Páááápááá.

Ranný pičung

Milé dámy, ďakujem za virtuálnu podporu ktorú mi poskytujete v boji s kokotizmom, som vďačná prevďačná a budem spomínať až kým nezabudnem. Chacha.
Tak ma napadá, že máme doma takú knižku, volá sa to Dost bylo kokotů. V origináli No More Asshole, je to veľmi poučné, je tam celá typológia kokotov, ich charakteristické vlastnosti a tak. A je tam taká rada, že máte tú knihu kúpiť kokotom vo svojom okolí. A že keď niekto dostane 10 výtlačkov, nech napíše do vydavateľstva a dostane odmenu, alebo bude vyhlásený za najväčšieho kokota roka, alebo tak nejak. Už si presne nepamätám, čítala som to dávno pradávno.
Každopádne mám horúceho kandidáta na taký úprimný darček.
Som strašne zvedavá, ako sa situácia nakoniec vyvinie, ale poviem vám, ak z toho chlapa nedostanem žalúdočné vredy, tak ma nepoloží už ani povolanie učiteľky...
Mimochodom, budem mať prácu, hehe (nuž, ja nerada pracujem, ale keďže nechcem aby na mňa pracoval celý národ, všakže, ako hlásajú SNS a ešte aj v meste Pozsony (bože, jak sa to píše, keď ja po maďarsky viem len bazmeg, a to ani neviem či sa to takto píše, ale s K mi to príde divné, takže môj bazmeg je vždy bazmeG. A hotovo.), skrátka nehoráznosť, pre nás rasistov je to už aj tak dosť ťažké znášať. Napríklad aj takú vec, že sme proklatě blízko maďarským aj rakúskym hraniciam, chápete? No pre čistokrvného Slováka hotová katastrófa...
Ok, končím, volá mi Janko Slota....pápá!!!)

Kristepane, samozrejme som zabudla, čo som chcela, kým som sa nechala uniesť (odkedy ma tak hrubo označil za fašistku - no dobre, nepovedal to, ale moje asociačné schopnosti sa prekonávajú - tak ma tieto vtipy strašne bavia). Budem mať teda prácu ako učka v jednej základnej škole, od septembra. Takže ak dovtedy vydržíte, budem vám referovať, aké sú dnešné decká. Navyše som do motivačného listu napísala bohapusté klamstvo, ale hádam mi bude odpustené, a to že mám kladný vzťah k deťom. Popravde dúfam, že takých úplne krpatých učiť nebudem, lebo ma z nich asi jebne, ja deti znesiem, ak sú ticho a najlepšie za sklom, alebo tak.
Nóóóó...pani učiteľka jak sviňa.

It´s my turn to crash and burn

Chcete na toho skurveného chlapa zabudnúť, nemyslíte naňho, žijete si svoj vlastný život a neriešite. Ale on s alen tak ľakho nechystá odpáliť vám zo života, a to napriek tomu, že vás vlastne on najprv vysánkoval z toho svojho. Ne čo je toto? Citové vydieranie, presne.
Zavolá vám a začne hudrať, že prečo sa bozkávam opitá s cudzími chlapmi a podobne a vôbec. (Dopiče, hádam si nemyslí, že celý svet sa točí okolo neho? Ehm, jasné že myslí.)
Čo som robievala pred ním, budem robievať aj po ňom, okrem toho nemá nijaké práva mi kázať, pri tom čo on žije za život. Ale to je scheißegal. Dôležité je, že po trištvrte hodinovej hádke cez telefón, kde sme zasa nič nevyriešili, som ešte dobrú polhodinu revala, lebo už neviem čo mám robiť.
A on ešte zavalaší takú sprostosť, v zmysle, že do postele by so mnou kľudne išiel. Chápete? On nedokáže zdieľať životný priestor s rasistami a podobnými ako ja (zberba nevďačná skrátka, ak ste si niekedy robili srandu z Rákosníkov, ste na tom rovnako...), ale do postele pokojne. To by mu nevadilo. Kokot. KOKOT!!!!
Panebože.

It´s all too beautiful

Na net chodím teraz málo (to znamená, že včera som tu nebola, chacha) a tak ma samú prekvapí, keď zočím (to je ale slovo!) ten svoj pekný layout. Ale zvykám si.
Dneska som sa nepretrhla od učenia, len si zúfam, lebo mám pocit (ne, to neni len pocit) že nestíham, a síce že kurevsky.
Dejepisu je veľa, veľa, kto by to bol povedal???
A jediné čo som dnes urobila, že som zežrala polku čokolády a ešte aj dve vafle (potreté nutelou a ešte som kvôli dvom jahodám aj otvorila konzervu kks), až je mi zle. A naozaj je mi zle, ne len metaforicky. Inak, to samozrejme nebolo jediné jedlo, to bol dezert. Bleh.
A dneska ešte musím ísť učiť, teda celkom sa teším (mala by som napísať tomu nešťastníkovi, lebo zase sa vytafárim z domu a on potom zistí, že zabudol), že konečne vypadnem von.
A dneska prenáramná vec, chvíľu som sa nad tým rozčuľovala, že čo si dopiči tí chlapi o sebe myslia, ale oni zjavne myslia kokotom a ten o ktorom sa chystám hovoriť bol velice obdarený, asi to nejako súvisí s tou kokoťou domýšľavosťou...proste čím väčší, tým viac domýšľavý...hm, nejaká čudná teória, nechajme to.
Proste napísal mi lover!!!
Chápete to? Sestra tvrdí, že dokonale. Ja tvrdím, že to nechápem a naozaj to nechápem, ona povedala, že chce sex. Teda ne ona (ale to asi tiež ale o tom teraz nebudeme), ale ona hovorí, že on chce. Rozumeno?
Napísal, že si čítal môj blog (jasné, pche, sleduje ma, lebo je zvedavý jak stará baba, asi jak ja, čo používam fejs na špehovanie bývalých, len ja ich moc nemám, a tých čo som s nimi mala aférky, tak tí ma až tak netankujú, navyše neviem po grécky ani po španielsky, čo celé moje špehovanie značne komplikuje...ale zase odbieham od témy bez smerovky) (teraz ma napadlo, že by som mohla pokukať na profile istého Anglána, čo som s ním...no to je jedno). Kde sme boli? Aha (áno, tie pauzy, ako ste sa už naučili u Dreamworld hehe), že čítal môj blog, samozrejme né tento, lebo ten som mu nedala ani neplánujem, ne že by nerozumel, slovenčinu má celkom obstojnú (sestra dnes povedala že - veď on píše ako taký trošku mentálne zaostalejší Slovák, čo nedáva moc tej syntaxi...a ja dúfam, že hádam nikto až do takej miery neprzní svoju rodnú reč, ale zase...), ale nemusí všetko vedieť, stačí že ma špehuje po nemecky.
Áno, áno, už idem k jadru! Takže si čítal ten blog a že sa dočítal, že si užívam život (aby ste mali predstavu, obsahovo je tento podobný tomu druhému, šak nemám dva paralelné životy a nevymýšľam si, takže v podstate píšem na oba to isté, len inými slovami a oboje je vtipné, vtipné, vtipné) a že som šťastná a blablabla. A že je rád, ale že je to škoda trošku.
No.
Škoda??? Akurát tak pre neho. Keby nebol kokot, tak všetko mohlo byť ako predtým halbwegs ok, a pokojne by sme si trtkali a nič by sme neriešili, ale keď je debil, tak mu treba. Snáď si nemyslel, že sa mi zrúti svet a budem doma plakať a nevychádzať a nebaliť anglických ženíchov???
(No, už som sa kvôli nemu naplakala až príliš a teraz rozhodne ne, tentokrát ma totiž nedohnal k slzám ale do vývrtky, tými kecmi o rasizme a pičovinách, ale tie časy sú už gone a bodka.)
Škoda...ten chlap je otrasný. Neodpísala som mu, nech trpí.
(No, zasa preháňam, asi ani on tým až tak netrpí, ale ako vidím, semeno mu tlačí na mozog a nevie sa s tým vyrovnať a ja sa tvárim že jak sa mám super, teda pred ním. Okrem pičungov na školu totiž. Inak sa mám v podstate naozaj super, nebyť štáciek, lebo sa teším na jarnú ofenzívu, chacha.)
Musím vypadnúť, došiel tatík, že chce pracovať. Práca šľachtí, ale ja sa medzi aristokraciu necpem...
Zbohom!

Krátke správy dňa (vlastne dlhé)

Drahé dámy...ako by som začala.
Hej hej, ten nasratý post od minula, nuž, tak s loverom sme ešte stále pohádaní...teda, čo znamená pohádaní, on je zo mňa sklamaný a ja som nasratá jak sto trpaslíkov. A chce sa so mnou stretnúť a ja som mu odpisovala dosť odporne (ale jasné, že nakoniec sa s ním stretnem, lebo som čo? Chudera. Teda ne, mám jeho veci. To je to, treba ich vrátiť, keď ho mám nadobro vymazať zo svojho úbohého kuracieho života, potom sa môžem aj naďalej slobodne báť Arabov a nikto mi nepovie že som rasista a slotovec. Koniec úvahy.) takže pochopil, že som naštvaná. Povedal, že tak sa teda nestretnime, ja som sa len slušne spýtal. (Pcha!)
A ja že - ale stretnime (no, nehovorím?), ale veď ty si vyhlasoval že už ma nemôžeš ani vidieť. A blablabla, typické kecy. Som zvedavá, čo mi chce ešte povedať.

Ďalej, čo sa týka štátnic, moje vedomosti sú mizerné a užl en dúfam, že budem ma šťastie, keď už mám najhoršiu možnú komisiu akú si viem predstaviť. Ehm. Plus, dnes som dostala posudky k práci, celkom dobré, keď sa to tak vezme. A otázka na diskusiu, že porovnanie slovenského a nemeckého chatu. Ohahahaaaa, ja ale o slovenskom chate neviem ani holý kokot, naposledy som po slovensky chatovala na základke, keď bol chat novinka a ja som mala nejaký sweet nick (no dobre, priznávam sa...bolo to biela.cica, nechajte si tie poznámky, moja kamoška bola totiž cierna.cica...chápete...ale dobre. Každý sme mali raz 15, je to trápne, ľuďom by sa to nemalo stávať, ale čo sa dá robiť.) a tešila som sa keď mi písali týpci. Teraz mám stodvadsať rokov (približne tak sa cítim, keď idem v dopravnom prostriedku s nejakou mládežou, ale zase sa teším, že nemusím chlastať na Gotku, lebo mňa veru z baru nevyhodia, keďže už som plnoletá) a týpkov nemôžem vystáť, ani babenky.
Ale babenky mi nikdy nepísali. No a predstava že sa mám seriózne nechať dve hodiny namotávať niekým na pokeci (dr.love alebo mambo-nr-5...nuž) sa mi teda nepozdáva. Teda, keď už sa nechávam namotávať, tak zásadne cudzincami, jasné?

To preto, že v cudzom jazyku vám tie internetové jazykové prostriedky neprídu tak nekonečne trápne, totiž, po čase hej, ale nie až tak ako otázky typu "aký si mala dníček" (aaarrgggghh...vraždím, toto by muži nikdy nemali vysloviť, ani napísať, ani si to myslieť), alebo nejaké zdrobneliny a "ajoj, pleco ma nEmAs LaD" (lebo si piča, čo nevie písať...). No, tak ale pred porotou asi nemôžem naozaj povedať čo si o tom myslím, takže budem kaliť vodu a rozprávať hmlisto a obšírne o tom, ako slovenčina postráda inflektívy, a že anglicizmy sa u nás nepresadzujú až do takej miery (ale to je len môj osobný odhad, možno presadzujú)...fúúú...inak minule som čítala v SME taký oný, tentoček, že slovenčina skľavela (panebože, editor fakt pozná toto slovo? Asi skapem...ale piču ani kokot nepozná a podčiarkuje, no teda) pod vplyvom hnusných anglicizmov a puristi navrhujú nasledovné ekvivalenty. Akurvát, že si už nijaké nepamätám, okrem toho, že egreš sa nemá hovoriť egreš, ale nádrbeľka. No, tak teda nádrbeľka, dala by som si nejakú.

Zabudla som, o čom som vám chcela poreferovať. Aha no a ja teraz sedím na maminom notebooku (haha, teda ne na ňom, to už by bol na kašu, ja nie som nijaká mušia váha, hahaha) a píšem chujády a mama pred chvíľou povedala (to bola historická chvíľa, aj som jej to povedala, že "mami, toto je historická chvíľa"...
klamem, nepovedala, ale znie to tu tak dobre a je to smiešne a neviem kto to tak písal, lebo ja síce veľa čítam ale zas nie až tak veľa a hlavne si nič nepamätám) že radšej by som mala chatovať. Chápete toto? Túto iróniu najväčšiu na svete? Že mňa vlastný rodič posiela na pokec, takpovediac. Hahaha. Vlastne, chacha.
Inak, ešte toto. Nám pred asi hodinou vyrazilo poistky, teda sestra vyrazila, lebo mala plné ruky, tak zapínala svetlo hlavou a nejak to proste nezvládlo to oné a vyondialo sa to. (Úúúúha, jazykovú kultúru mám jak riť).
A vypadli poistky, vypadol prúd a všade tma a temnota (keby sme boli metláci, možno by sme sa tešili, ale môj otec je zeppeliňák a tak sa strašne naježil, lebo práve voľačo sťahoval z netu). No, všetko teda stíchlo, okrem tohto notebooku a môjho otca, ktorý semtexoval a behal tu jak naspeedovaná veverička a zúril. A že či nevieme zapínať svetlo a že či vieme čo sa deje vnútri vypínača. A moja sestra maturuje z fyziky, tak začala splietať niečo o napätí a elektrónoch a vodičoch a otec aj tak nerváčil, lebo o elektrónoch nevie nič. (Si skromne myslím.)

Potom sme všetky tri (aj ja a mama) museli nastúpiť a pozrieť si názornú ukážku toho, ako sa zapína svetlo (jedenkrát zapol a vypol a pýtal sa, či sme pochopili a že vraj nemáme ten vypínač škrabkať jak kocúra. Hej, nesmejte sa, on to myslel vážne, my vždy musíme pozorne počúvať a on vždy prednáša...). Potom nám urobil názornú prehliadku ističov a poistných skríň (volá sa to tak vôbec???) a ukazoval nám, čo treba robiť keď vypadnú poistky. (A to sa ani ten drbnutý kolotočár nenapojil na našu rozvodovú skriňu, chacha...to je citát z Horkýže, poznáte?)
Tak on chodil po dome a my za ním, ako husí sprievod. Na konci, keď vysvetľoval, stál v obývačke, mama so sestrou na chodbe a ja na schodoch. Takže on nás nevidel poriadne, teda mamu nevidel, lebo sa opierala o stenu. A strašne sa smiala a držala si ústa a otáčala sa k stene aby ju nebolo počuť. A ja už som aj tak mala na mále, ale keď som ju videla tak som vyprskla a potom aj Chantal a vtedy foter - čo sa tam chechtáš??

Proste komédia, tak to u nás chodí. Hahaha, bože, také vtipnosti o takejto hodine. A už je pol 11 a ja by som sa mala pratať kade ľahšie, poza pec aj dvermi ako sova na tanec (inak, aj mne sa velice páči slovo demikát, keď už sme pri tom). Bolí ma kurevsky chrbát. Ale o tom inokedy.
Dneska som ani na Osviští nezablúdila a na hodinu som došla o dvadsať minút skorej a chlapec hovorí, že keby si došla pred piatimi minútami, bol by som bol ešte vo vani. Ďakujem pekne za info, nepotrebujem vedieť všetko, nie je to môj typ, zostane len pri nemčine...okrem toho, teba si drať kožu prácou a nie jebaním na stole, ako mi minule vysvetlila Chantal. A jebaniu na stole zrejme odzvonilo, keďže lover je presvedčený že som hnusný rasista a s takými sa netreba ani za ruku držať a tobôž ne im niečo niekam strkať, či ako sa to vlastne robí.

Jaj, sorry, nechala som sa uniesť, ale viete, to len preto (hach, medzi nami dievčatami), že už zase na mňa ide to obdobie škrabania stien a nemám si kde vybiť energiu a ja neobľubujem šport nejako extra, najradšej sex a chápete, zasa sme tam kde sme boli, rasisti si nezaslúžia sex (haha jedine keď chcú plodiť bielych synov čo budú na futbale vyhukovať na černochov že huhuhu či čo).
A kde som to? Jaj, aha jasné (boháča, ja stále musím hovoriť veci ako jasné, v podstate a vlastne a ešte sa mi to aj páči a moja najlepšia veta vôbec je "alebo vlastne proste čo ja viem". Aspoň myslím, že to tak bolo.), ide o to, že chlapec, przniteľ nemčiny (a on ju vlastne až tak neprzní, zasa mu krivdím) bol vyvoňaný (celkom dobrá vôňa, uznávam, ale aj tak ma dostáva najviac Hugo Boss...no hej hej, toho má lover) a vyfešákovaný, tak som si hovorila, snáď sa mu nepáčim. No, ja som strašne namyslená, čo sa tohto týka, lebo ja mám hocikedy pocit že ma niekto balí a nakoniec vysvitne, že nebalí (aj keď možno niekedy aj balí, ale potom sa rozhodne inak a prestane s tým, takže nakoniec nijaké riziko nehrozí).

A jasné (už je to tu zas) že si myslím, že sa mu páčim, ale teda dúfam že ne až natoľko, aby v tejto veci niečo podnikol. Eh, navyše, ja sa tiež obliekam sexi a chodím ho učiť v minisukni (poprípade dnes ešte aj v leopardích legínach) ale to len preto, že teraz cez skúškové, či čo to vlastne mám, nikam nechodím a nemám sa kam obliecť, tak sa chňápem každej príležitosti. A ja vlastne vždy vyzerám dobre (no haha, okrem toho, keď vyzerám zle...), teda vždy sa nahodím a občas aj namaľujem (ale zas rozhodne ne len kvôli jednému doučku, to nikdy) a to už stojí za to.
A potom sa lover na mňa kuká a pýta sa, že to čo mám na sebe keď idem doučovať (aha, tie kurvovské podkolienky, hm dlho som ich nevidela, ktovie kde skončili, niekde v praní asi) a že sa ofenzívne obliekam. Lebo kým som ho len doučovala a nespávali sme spolu tak mu vôbec nevadilo, že stále nosím len krátke sukne (ale bolo to v lete a trvalo to asi len týždeň, lebo my sme dosť rýchlo preskočili všetky fázy a zo žiaka sa stal lover a ja som...no, pani učteľka), ale teraz keď aj inokedy som oháknutá, než len s ním, tak už sa vypytuje jak eštebák. Ale zrejme už nebude, lebo som rasista. Ehm. Takže mu bude jedno, kde budem štetkovať a v čom.
Chlap jeden zasraný.

Koniec. Koniec hentej časti, už neni čo dodať. Ale ešte chcem niečo iné. Keď som šla späť na správnu stranu rieky (hihihi, pardoooon), v buse oproti mne stál mladý pankáč. Stáli sme v kolotoči (dúfam že viete čo je kolotoč) a on mal asi tak 16 a bol to pankáč a strašne bol proti systému (si myslím) lebo pil Corgoňa z plechovky priamo v buse (a tohle je u nás zakázaný...víme, pitie na verejnosti. Inak, Nemci to majú povolené, ale o tom inokedy.) a to je už jaká rebélia.
A stál rozkročený, jak správny chlap a mal strašne dobromyseľnú tvár. (Prosím, to musíte tak mäkko vysloviť, že dobromyseĽnú, lebo to je strašne smiešne slovo, len si to povedzte nahlas!)
Ale stál, drsný postoj, taký hrozne uvoľnený, proste frikulín (free cool in, víme) a držal tú plechovku. A pozeral sa na mňa (lebo ja som cool a mala som krátku sukňu a bundu s odznakmi a vôbec, ja som Miazga otec). A pozeral na mňa vždy dlhšie než je normálne, tak sa nám občas stretli pohľady a on sa tváril tak sebavedomo ako muž, ktorý vie, že je alfasamec a proste neni nad neho a všetky ženy ho chcú. Len mal asi 16, všakže.
Haha, bolo mi to hrozne smiešne, tak som sa usmievala popod fúz, aj keď nijaký fúz nemám.
No a to je konec přátelé.

Wir wollen Freiheit hier und jetzt

Jááj, mala by som sa fakt učiť, ale mne sa pekelne nechce.
Už som hovorila, že nie som študijný typ? (Minimálne stokrát...)
Tak si pozerám maily (ehm, už hodinu...a som na fejsi...a píšem sem, že sa mi nechce, to je úroveň) a kuknem nenápadko hovádko na mobil a čo nevidím, SMS od lovera. Že ma chce vidieť, ak chcem, napríklad cez víkend.
Ahááá...odpísala som mu, či sa nebojí, že rasizmus je nákazlivý a či nás niekto spolu uvidí.
Neodpísal.
Určite si myslí, že sa hrám na urazenú (ale ja sa nehrám, ja SOM) a že hentaká odpoveď je hrozne detinská (šak je, a čo), ale tralala, nech sa pojebe.
Ja nebudem kvôli nikomu pretvárať svoj politický svetonázor. Okrem toho sa nepovažujem za rasistu. Skôr by som to nazvala xenofóbiou, chacha...a ešte som aj politicky nekorektná, takže sa zasmejem, keď niekto povie, že v Amerike majú teraz Čierny dom. No čo.
Ježiši sladký, idem sa už fakt venovať syntaxi, veď neni nič zaujímavejšie na svete než skladba nemeckej vety. Amen.

Žena za volantom

Ja vždy hovorím, že žena za volantom je ako chlap v kuchyni (panebože, verte mi, už som pár chlapov v kuchyni videla a tá väčšia polovica bola nemožná. Ó áno, ja si môžem dovoliť používať slovné spojenia ako "väčšia polovica" lebo mám humanitné vzdelanie a všetky matematické...ehm, toto, oné mám u piči).
Ale keby sme sa nad tým zamýšľali hlbšie (a teraz to príde) neviem, či niektoré ženy nie sú na tom horšie v aute, ako muži s varením. Teda, aby som bola konkrétna, ja.
Hej, moja maličkosť (vzhľadom na svoju váhu by som mohla povedať aj veľkosť, ale mám radšej eufemizmy ako hyperboly, wobei...to by asi nebola hyperbola, no dobre nechajme to. Ani v teórii literatúry sa moc nevyznám). Aha a prepáčte mi tie germanizmy, ja sa neviem ovládať...myslím na nemčinu a nepoznám sa.
Čo som to...jasné, že moja maličkosť má vodičák, spravený na druhýkrát, navyše. Ak si myslíte, že som sa medzitým niečo doučila, tak nie. Šoférujem podľa pocitu (a nie vždy mám pocit že mám dať prednosť autobusu - včera) a podľa odhadu (nepamätám si, či tam nijaká značka nebola, alebo som si ju len ja nevšimla a navyše neviem odhadovať vzdialenosti, v tom som žalostná).
Vždy tvrdím - no a čo, zato viem iné veci. (A viem všeličo).
Ale niekedy sa nevyhnem trápnej scénke. Keby sa to stalo niekomu inému, poviem si  že jaaaj, veď to neni také hrozné, dokonca celkom zlaté. Raz som bola u kamošky v Augsburgu a išli sme do Mníchova autom, šoférovala jej iná kamarátka. A keď sme parkovali v Mníchove - bohovsky krpaté miesto, ale čo ja viem, vtedy som nemala vodičák, tak tá slečna sa snažila a cúvala a nič, furt sme trčali. Našťastie tam zrovna boli smetiari a jeden milý ujo smetiar jej pomohol nacúvať, keď jej hovoril ešte môžeš a už brzdi. Alebo niečo v tom zmysle. Jej sa to zdalo strašne trápne, ale mne to prišlo celkom vtipné, veď bol fakt milý.
No ale včera som pochopila, prečo sa jej to zdalo také trápne.
Ja viem šoférovať (dobre, teraz si odmyslime to, že som ani včera nedala prednosť autobusu, ale keď...no dobre), ale parkovať ani za boha. Viem len priečne, ak je to pozdĺžne, potrebujem miesto jak krava (kde by inak mohli zastať aj tri autá, mimochodom, keď sú vedľa seba dve priečne miesta, nastopro zaparkujem presne do stredu, takže zablokujem obe, inak to neviem...ako včera, bože včera som musela parkovať až trikrát, hrozné). Tak aby sme sa konečne dostali k jadru veci (ja som sa nejak rozpísala...), išla som včera k loverovi (drzo som si požičala fotrove auto, aj keď mám pocit, že on by bol najradšej keby som lovera nechala tak, ale to už je u nás premlčaná téma, asi) a on býva pri Milde...no viete jaké sú tam drbnuté malé uličky, jednosmerky, celé zle. A bolo to poobede o 5, všade plno áut a jedno voľné miesto. Potešila som sa, také slnkom zaliate (viete, ak ov rozprávkach, keď vás chcú upozorniť, že TU ty kokot!)...trepem, bolo v tieni.
Ale problém bol taký, že to miesto bolo na ľavej strane a ja mám už aj tak dosť problém zacúvať smerom doprava, ale doľava som ešte nikdy necúvala. Tak si hovorím, žiadna panika, veď mám čas. Asi tritisíckrát som cúvala a vyliezla von, okolo mňa prešlo sto miliónov vodičov, ktorí najprv čakali, či odchádzam (možno tie zúfalé pokusy tak vyzerali) alebo čakali, lebo sa nedalo okolo prejsť (už som hovorila...úzke uličky).
Potila som sa jak Göring a už som začínala chytať nervy a hovorila som si, čo tak zavolať loverovi, nech mi to zaparkuje, ale kým dojde dole, budem tam stáť zapichnutá uprostred cesty, no jak to bude vypadať...
Asi ma Boh vyslyšal, alebo čo, lebo vtedy som si všimla že lover vyšiel von z baráku, vyhodil smeti a pozerá na mňa. Tak som ponížene (veľmi potupná situácia) otvorila dvere (znížila hlasitosť rádia, lebo cez ten Kiss čo tam reval, som nepočula ani vlastného slova, chacha) a poprosila ho, či mi zaparkuje. On sa usmieval (viete, ako sa chlapi usmievajú...ale čo sa dá robiť), potom sa prestal usmievať, keď videl akú mám krátku sukňu (a mala som aj tie štetkovské podkolienky, o ktorých som minule hovorila, že som si kúpila na sestrine narodky, chacha) a hneď bola jeho pozornosť inde, než pri parkovaní. Ale zaparkoval to, v podstate som tam už bola, ale ďaleko od obrubníka a dostať sa bližšie k obrubníku je pre mňa nemožné, ale chlapi majú toto...viete, odhad vzdialeností lepší než ja. Zrejme.
No, to je koniec historky s parkovaním. Ale keď on už aj minule ma videl parkovať (a nazval ma majsterka v parkovaní, ale bože móóój! Ja hovorím, že iné veci mi idú lepšie! A preto nosím aj štetkovské podkolienky, hneď zabudne, že by si zo mňa chvíľu mohol robiť srandu.)
Každopádne, neznášam parkovanie a vôbec, som tu ja na to? Ja som stvorená pre svet, kde moju limuzínu šofér zaparkuje pred moju haciendu, ktorá bude hneď pri mojom bazéne. A také.
Ináč, poviem vám, oplatí sa investovať do štetkovských doplnkov (výsledky som získala empirickou štúdiou chacha), hlavne ak vám niečo nejde.
Povedal, že tie podkolienky sú fakt krass...po slovensky...hm, no asi že celkom sila. A že čo si to obliekam na doučko (doučovať som išla potom, jeden manželský pár, z ktorého jeden je neschopný a jedna včera chýbala, lebo bola dlhšie v práci a ten neschopný mal celkom nervy, ale odmietam pripustiť, že kvôli mojim podkolienkam, veď nohy som mala pod stolom).

We´re all allright

Dneska je nejaký neproduktívny deň (ako vždy hľadám, kam by som zvalila vinu za moju nečinnosť...takže, dnes je proste neproduktívny deň, nie ja lenivá).
Z bakalárky mám áčko (ale smiem sa z toho tešiť, keď trulko to vlastne nečítal? Uvidíme na obhajobe.)
A zvyšok doobedia a poobedia som venovala hľadaniu nejakej podradnej práci na západe (rozumej v Nemecku, kam inam by som sa ťahala, veď som známy teutonofil). Rozoslala som tritisíc životopisov a môžem si s kľudným svedomím povedať, na dnes stačilo rozkoše, aj tak neodpíšu ani len krátke "Verpiss dich du Ossi".
Morfológiu som dnes ani nevidela, štácky (ako s radosťou hovorieva jedna teta od nás z fakulty) sú za dverami (vlastne už takmer na schodišti a ja ešte stále v pyžame. Keď už sme v ríši metafor.) a ja nič neviem, ale uvažujem takto. Vzhľadom na úsilie, ktoré som vyvinula počas celého doterajšieho štúdia, by som mala tie štátnice spraviť, dokonca možno na prvý raz. Úsilie bolo minimálne, výsledky boli, ehm, uspokojivé, z toho vyplýva, že buď som geniálna (za krátky čas sa dokážem naučiť strašne veľa a čo nestihnem, to neviem, ale modlím sa - veľmi pokrytecké, kostol by som spoznala, iba keby na mňa padla vežička) alebo mám proste šťastie. T tvrdí moja drahá matka, že ja nič nerobím, len mám šťastie. No, akože nič...veď píšem na blog (usilovne) a som veľa na nete a hlavne na fejsi...no, nič???
Dnes idem ešte na nejakú (asi) písomku zo zbytočného predmetu (hovorí to aj prednášajúci, že je to nanič) a ledva som to včera prečítala (ale keď je to taká nuda a vôbec, ja som Miazga otec...to neni pre ľudí, ale pre kokotov) a potom idem trošku zarábať (= potrápiť jedného chudáka, ktorého doučujem NJ, snáď to nebude úplná tragédia).
Ale teším sa na zajtra, lebo si idem užívať k loverovi (chacha). Len myslím, že by som sa dovtedy mala niečo naučiť, lebo inak tie štácky budem opakovať v auguste (ja sa neviem učiť keď je tak teplo! Ani keď je zima. Ja sa neviem učiť, keď je vonku počasie.)
Viete čo? Idem zežrať ešte kúsok fotrovej čokolády (nemal ju nechávať na stole nestráženú), keď už tak bohovsky chudnem. Ale šak dnes sa ešte nalietam, idem za rieku a budem museť ísť aj naspäť, ak ma neunesú Petržalčania (no dobre dobre...už prestanem).

All your lipstick on my dipstick

Práve som sa kvalitne zasmiala. Že na čom? No, nebudem sebec a dostanete link, aby ste sa mohli zasmiať (bože dobrotivý, čo je to za slovosled...čo je to vôbec za piatacky štýl, dnes mi to písanie nejde).
Nedávno som prekutrala zákutia slovenskej blogovej komunity a našla som (až) dva zaujímavé blogy (ale ako hovoria Ramštajni, wer wartet mit Besonnenheit, der wird belohnt zur rechten Zeit).
Taký skromný tip pre ľudí, čo ešte nepoznajú Vodnárku - uverejním tu malý úryvok z jej posledného príspevku:

Na druhú stranu, slovenské obchody, čo sa výberu týka, stoja za holý chuj. Ak ste lesbička. Teda, chápeme sa. Keby som bola lesbička, tak holý chuj by mi bol na kokot. 

Tak. Koho ani toto nepresvedčilo, že by si mal jej blog prečítať, jeho smola, veď vy ešte prídete na to, čo je pre vás dobré, vy nevďačníci!

Pre vašu informáciu, včera som ku knihe prišla, videla, otvorila a zavrela (hej, hej, nemá to taký spád, ako ten slávny citát, čo zapotil Cézar, ale aspoň je to pravda).
Potom som si musela pozreť nejaký maďarský film (na HBO), ktorý bol fakt strašne vtipný a ja som musela uznať, že my sme naozaj najneschopnejší národ v Európe (ak Boh dá, nie na svete, snáď sa nájdu ešte nejakí horší babráci v Afrike...), lebo ešte aj Maďari, ktorí sú v ekonomickej sračke až po uši, navyše majú rovnakú históriu ako my, takže nie je o čom (v podstate medzi nami okrem jazyka asi nie sú rozdiely), dokážu natočiť super film, a my...dokážeme natočiť Sokoliara Tomáša. Úchvatné.
A potom som si musela pozreť aj That 70´s Show (vtipné) a potom som si musela pustiť Rammstein (zase) a pozerať do stropu, lebo sa neviem sústrediť na učenie v stave, kedy by som najradšej škrabala steny. Až po strop.
Chacha, ale lover odpísal... a tak si spievam All my lipstick on your dipstick...mierne pozmenená verzia takej milej piesne.

Stop. Odchádzam k zemskému jadru.

Hovorím to stále, ale teraz už definitívne. Zahrabem sa tam, je tam teplo...a počkám kým prehrmia štátnice. Dnes som si vytlačila tie otázky a skoro ma obarilo...tak veľa??? No dobre...čakala som to, ale aj tak.
A zjavne som emocionálne nevyrovnaná. Prší a mne je do revu. Lebo preto. Lebo nestíham a namiesto učenia si lakujem nechty (aj na nohách, keď je už vonku tak pekne...) a píšem debiliny na blog. A do denníčka drahého, lebo tam sa môžem beztrestne vyžalovať, ešte beztrestnejšie než tu. Niektorí ľudia si vedú blog a sami netušia, čo by tam mali napísať a potom majú tie príspevky aj takú úroveň...šumiaca tráva. Hovorím o jednom konkrétnom, ale nebudem to tu rozmazávať, chuderka je ešte mladá a blog si založila, lebo aj jej spolužiaci ho majú (podľa jej vlastných slov v jednom z dvoch príspevkov, ktoré na blogu uverejnila). Ja ich mám dva a stíham pičovať na oboch, navyše sa ani veľmi neopakujem a ešte aj denník zapĺňam drístami...kto by to bol povedal. (Každý.)
A chce sa mi plakať. Ale nie len kvôli štátniciam, ale tak všeobecne, som opustená ako starý hrob. A tečú mi slzy na klávesnicu. A sopel. (Nepáči sa mi sopeľ s ľ, je to blbosť.)
Lover neodpisuje. Okrem toho, v podstate sme sa kvázi rozišli, ale v takomto, ehm, "vzťahu" či čo to vlastne je (bolo), si nikto nie je ničím istý. Ja najmenej. Tak nech láskavo odpíše.
Lebo zaslzím klávesnicu a nebude fungovať a zas to bude na mňa.
Idem si opraviť nechty a už si fakt začnem čítať tú lexu. či radšej morfu? Čo z toho je horšie???
Je 13:13. No.

I love the dead, before they´re cold

To je len taká metafora, drahúši, vôbec nemám rada mŕtvych...a už vôbec nie v takom zmysle ako je to tuto myslené, no fuj. Ale tak dnes som počúvala Alicea.
Oné. Ja som si hovorila, že veď tento blog, to bude len taký pokus, ani sem nebudem viac prispievať, keď napíšem pár článkov a vylejem zo seba tú koncentrovanú...čo vlastne? Zlosťou by som to nenazvala, ale chuť pičovať znie tak blbo.
Keď sa vás tu ale toľko nazbieralo, ó Bože, až štyri!...tak musím poctivo pindať (ozaj, Chantal, vôbec si nemala pravdu, pozri, dostala som komentáre aj napriek tomu že som ich dopredu označila za pičungy!), aby ste mali zábavu. Lebo je zábavné zabávať sa na cudzom nešťastí. (Nie je v tej vete priveľakrát "zábavné"?)

Dnes leje. Už som hovorila? Všimli ste si to? Je to na kokot, ani to ne, lebo ako som už hovorila, môžem tak škrabať steny, aj keď musím priznať, že možno sa mi tento týždeň dostane aj iného potešenia, než len žranie. (A ako raz zahlásila moja mama - možno keby si toľko nežrala, mala by si viac potešenia.)
Ale nič nesmiem unáhliť, lebo potom si môžem akurát, veď viete. A ako šťastná majiteľka dvoch sexuálnych hračiek môžem pokojne povedať, že ten nápis, ktorý hrdo nosím na odznaku (ktorý pôvodne patril mojej drahej matke, ale to je iný príbeh), že "No thanks, I have a vibrator and it works" nie je celkom šťastným vyhlásením.
Panebože, už zase mám nevhodné reči, na verejnom priestore, asi sa nikdy nepoučím.

A prší a prší a ja som mokla ako taká mokraď (a nikto nemá rád mokrade) a príliš veľa som cestovala dnes MHD a tam bolo príliš veľa dôchodcov, a tí smrdia ako mokré psy (som hnusná? To je len výchovou.) a keď prší, tie vyjebané autobusy ani nechodia načas, čo načas, ale vôbec (ale pre istotu prišlo na konečnú asi tridsať tisíc 50-tok, keď ja som, ako najsamväčšia chudera (mokrá) čakala na 98. A na čo sa človek môže v týchto pohnutých časoch spoliehať, keď ani len MHD nechodí presne? A namiesto Fica havarujú iní? Po facke, nemala by som nikomu želať smrť. (Ani mozgovú obrnu?)

Drbala som sa do Petržalky (hnus a hnus a hnus, neznášam to sídlisko, či čo to vlastne je), lebo som pani učiteľka (a musím aj zarábať, nie so svojimi žiakmi trtkať..., alebo inak, drať kožu z chrbta si mám podľa sestry prácou a nie tým, že budem jebať na stole) a čo si pomôžem, keď nemčiny-chtivý chlapík má svoje bydlisko práve v tej diere. Že vystúpim (do kaluže, ale to nevadí, lebo už aj tak mám mokré nohy) a tam bahno a lúka, ako na nejakom Woodstocku, alebo čo.

Milý chlapec to ale je, má len 25 a dokonca sám od seba sa chce učiť gramatiku (a nie na štýl "členy pre mňa nie sú podstatné, ani skloňovanie a časovanie až tak veľmi nie..." "Chcete rozprávať ako slovenskí Maďari?" "Ahaaa...to nie" "No tak sa musíte naučiť aj členy."). To hneď poteší učiteľské ♥.
Aj keď miestami som mala pocit že sa nesústredí celkom na to, čo mu hovorím, ale na mňa. (Čo mám robiť, keď som neodolateľná, femme fatale, ale niekedy je to na príťaž. Tak dúfam, že je to len môj pocit. Asi pramení z tej mojej nehoráznej namyslenosti.)

A cesta domov mi trvala namiesto pol hodiny (ako tvrdí cestovný poriadok) asi hodinu a pol. Mrzla som na zastávke ako idiot. Mokrá ako mokraď. Och.
Aspoň zavolal lover. Ale o tom už bola reč.

Inak, vlastne to som chcela pôvodne povedať, keď som začala o tej Bohom zabudnutej zemi za riekou (Petržalke), poneviera sa tam plno pochybných týpkov (ani ich neviem inak nazvať...sú to proste týpci). Týpka charakterizuje typická trblietavá šiltovka Ed Hardy, veľká bunda s kožušinkou, fejkový diamant v uchu a debilný prízvuk. A rozviazané tenisky. Ale hlavne ten bláááávááácky príííízvuk, kokot, chááápeš? Traja takí sedeli predo mnou v buse a bavili sa o niečom, čo som poriadne nepočula, tak uvádzam len najlepšie útržky. (čítať tvrdo!)

"...on dóóóójde za dva mesáááce..."
"...šak nemám peňáze..."
"...nemíňaj zapalovač, ešte budeme potrebovať..."

Myslím, že sa chystali húliť. Ale kde, v takom lejaku?? Hádam nie u niektorého z nich doma? No, to nie je moja vec, však.

(Chantal vyletela z kúpeľne zo slovami "tak ma napadlo...!" a spustila: "Metláci by mali mať radi len čierny humor, hlavne blackmetalisti, ale väčšina z nich je taká plačlivá a rozcitlivelá a nespoznali by čierny humor, ani keby pred nimi tancoval v čiernom habite.")
Ježišikriste, už je polnoc! No ťahám ja do postele, vážené dámy a zajtra nadobro začínam s učením na štátnice. (Bodaj by zajtrajšok nikdy nenastal...). Hm, dala by som si ešte Whisky...