Som v zajatí hormonálnych výkyvov. Môj cyklus si so mnou robí čo chce! Dofrasa aj s cyklom. Nečudo, že vyzerám jak vyzerám, keď bežím na krámovom režime celý mesiac a po večeroch sa napchávam jak keby ma na druhý deň mali odviezť do koncentráku. Satana si predstavujem ako obriu misu cestovinového šalátu. Ojóóój.
Na druhej strane, aspoň ma už prešla tá wannabe emocinonálna nevyrovnanosť, či čo mi to bolo posledné tri dni. Ok, už som ticho, ja viem že toto by som asi mohla radšej rozprávať gunďošovi, alebo psychoušovi, ale mám na to ja čas?
nedeľa 10. októbra 2010
utorok 5. októbra 2010
Kultivovanie dekadencie a vnútorné hodnoty
Ach ženy, ppč víkend som mala, presne, po mojej, to je asi jasné. Nemám teraz moc čas, ale hádam sa dostanem k tomu aby som sa trošku pochvastala, aj keď neviem čo by som vlastne mohla také povedať a nebola by to prasačina alebo príliš intímny detail. Óóó, ale dobre bolo, veru veľmi dobre.
Aby som dokončila. Felix prišiel na víkend do BA. Viete, Nemec. Netreba dvakrát vysvetľovať, že.
A áno, videli sme aj mesto. A ešte aj Harley. Okrem interiéru videl v Harleyi aj SND (nami ľudovo zvané esendéčko), lebo s Martinou sme s rozšupli. (Jaaj, 9 ginov...len tak v skratke.)
Potom celú nedeľu o tom rozprával, nejak ho to vzalo. Nuž, my sme fakt dobré, o tom potom, mali by sme dostať angažmá (pchchchch...neverím, že angažmán sa píše s N na konci, rovnako ako neverím na dvojcentimetrové nezmary, správny nezmar musí mať minimálne sedem cenťákov), inak to nevidím.
Okrem toho sme ešte boli aj v kine (na Killers...akože, neoplatí sa za to dať toľko peňázu, podľa môjho skromného názoru, ale zasa, netrebalo tam rozmýšľať a navyše tam dosť často pobiehal Ashton Kutcher hore bez) aaa....no to je asi tak všetko. Vonku bola zima jak v piči, takže sme sa moc netrepali do ulíc, maximálne tak najesť sa a popri tom sme vybavili nejaké pozeranie pamiatok (...že pamiatok, neukázala som mu nijakú pamiatku, keď mám byť úprimná, ale na druhej strane sa nedá povedať, že by nevidel nič zaujímavé, chacha.)
Zaujímavostí sa udialo ale viac. No, aby som nepreháňala, ale zasa...dá sa. Hostel bol strašne lacný a aj tak vypadal, na druhej strane, keď nemáte prachy, tak sa zmierite s kadečím. Steny boli asi z papiera, počuli sme keď vo vedľajšej izbe niekto chodil. To mne napríklad neprekážalo, skôr by som povedala, že tí vo vedľajšej izbe si museli vypočuť všetko možné...len nie kroky na drvenej podlahe. Chacha. A nemali sme kúpeľňu, mojou jedinou záchranou bolo, že tá celochodbovo-spoločná bola asi tak dva metre od našej izby. Viete, samozrejme som nemal nič slušného na seba a premávať sa po celom hosteli v takej minimalistickej nočnej košieľke zasa nie je môj celoživotný sen. Samozrejme by to bolo príliš dokonalé, takže ešte jedna vec - tá kúpeľňa bola mužská. S čím som ale nemala problém ja, skôr nejaký ten chlap, ktorého som kde-tu stretla (ale chvalabohu aspoň vždy normálne oblečená). Jeden dokonca vliezol dnu, ale keď ma zbadal pri umývadle, hneď aj vyliezol. No neviem, čo je taký fajnový, šak sprchy mali závesy.
A inak čo ešte...no, dekadentné to bolo dosť, čo znamenajú "vnútorné hodnoty" asi vysvetľovať nemusím, postele vŕzgali ako v nejakom filme (to vŕzganie bolo takmer klišovité...fakt) a víkend bohužiaľ trval len 4 dni, takže včera mi Felix zasa odišiel. Och. A ja sa celou mysľou koncentrujem na to, aby som nezostala namotaná, ale to ani nejde, lebo on je taký...no chápete, boli sme vonku aj s babami a oni sa spýtali (hneď jak on išiel na WC), či je putovný a vypožičateľný. Chápete. Zloba.
Aby som dokončila. Felix prišiel na víkend do BA. Viete, Nemec. Netreba dvakrát vysvetľovať, že.
A áno, videli sme aj mesto. A ešte aj Harley. Okrem interiéru videl v Harleyi aj SND (nami ľudovo zvané esendéčko), lebo s Martinou sme s rozšupli. (Jaaj, 9 ginov...len tak v skratke.)
Potom celú nedeľu o tom rozprával, nejak ho to vzalo. Nuž, my sme fakt dobré, o tom potom, mali by sme dostať angažmá (pchchchch...neverím, že angažmán sa píše s N na konci, rovnako ako neverím na dvojcentimetrové nezmary, správny nezmar musí mať minimálne sedem cenťákov), inak to nevidím.
Okrem toho sme ešte boli aj v kine (na Killers...akože, neoplatí sa za to dať toľko peňázu, podľa môjho skromného názoru, ale zasa, netrebalo tam rozmýšľať a navyše tam dosť často pobiehal Ashton Kutcher hore bez) aaa....no to je asi tak všetko. Vonku bola zima jak v piči, takže sme sa moc netrepali do ulíc, maximálne tak najesť sa a popri tom sme vybavili nejaké pozeranie pamiatok (...že pamiatok, neukázala som mu nijakú pamiatku, keď mám byť úprimná, ale na druhej strane sa nedá povedať, že by nevidel nič zaujímavé, chacha.)
Zaujímavostí sa udialo ale viac. No, aby som nepreháňala, ale zasa...dá sa. Hostel bol strašne lacný a aj tak vypadal, na druhej strane, keď nemáte prachy, tak sa zmierite s kadečím. Steny boli asi z papiera, počuli sme keď vo vedľajšej izbe niekto chodil. To mne napríklad neprekážalo, skôr by som povedala, že tí vo vedľajšej izbe si museli vypočuť všetko možné...len nie kroky na drvenej podlahe. Chacha. A nemali sme kúpeľňu, mojou jedinou záchranou bolo, že tá celochodbovo-spoločná bola asi tak dva metre od našej izby. Viete, samozrejme som nemal nič slušného na seba a premávať sa po celom hosteli v takej minimalistickej nočnej košieľke zasa nie je môj celoživotný sen. Samozrejme by to bolo príliš dokonalé, takže ešte jedna vec - tá kúpeľňa bola mužská. S čím som ale nemala problém ja, skôr nejaký ten chlap, ktorého som kde-tu stretla (ale chvalabohu aspoň vždy normálne oblečená). Jeden dokonca vliezol dnu, ale keď ma zbadal pri umývadle, hneď aj vyliezol. No neviem, čo je taký fajnový, šak sprchy mali závesy.
A inak čo ešte...no, dekadentné to bolo dosť, čo znamenajú "vnútorné hodnoty" asi vysvetľovať nemusím, postele vŕzgali ako v nejakom filme (to vŕzganie bolo takmer klišovité...fakt) a víkend bohužiaľ trval len 4 dni, takže včera mi Felix zasa odišiel. Och. A ja sa celou mysľou koncentrujem na to, aby som nezostala namotaná, ale to ani nejde, lebo on je taký...no chápete, boli sme vonku aj s babami a oni sa spýtali (hneď jak on išiel na WC), či je putovný a vypožičateľný. Chápete. Zloba.
nedeľa 26. septembra 2010
Vinobranie
Taký nudný názov, až je mi z neho zle, lebo ja si dávam záležať na tom, aby boli názvy z pesničiek, ale dnes sa mi fakt nechce. A ešte sa aj často snažím, aby názov vôbec nesúvisel s textom, ne že by som mala špeciálnu záľubu v surrealistických výkyvoch mysle (hm, znie to celkom dobre, asi to je pičovina že? Vôbec neviem čo robili surrealisti...chacha) (ne, naozaj nie je nič na smiech, že už som zabudla všetko čo sa mi tety učky snažili na strednej natrepať do gebule, ale čo sa dá robiť?).
A okrem toho, chcem písať o vinobraní. Včera som bola v Pezinku a bolo to moje prvé vinobranie. (Íha, piatacky sloh originál, asi budem v tomto štýle pokračovať.)
Bolo tam veľmi pekne. Hrala hudba. Všade bol plno (nie je to nespisovné?) stánkov. Ulice boli uzavreté pre autá a hemžili sa tam ľudia. (Žiada sa mi povedať "ako šváby" ale to sa nehodí do piatackeho štýlu, tak to nepoviem.)
Všade bolo veľa stánkov. (To už bolo, či?) (Nebolo.) V stánkoch sa dal kúpiť burčiak a cigánska pečienka (žiada si mi povedať že sa týmto zrejme vyriešil problém rómskej otázky v Pezinku a okolí, lebo tej cigánskej mali všade strašne veľa, ale tiež sa to nehodí do piatackeho štýlu a okrem toho je to hrozne rasistické, až haMba. Tak som ticho.) (Smejem sa.)
Dali sa kúpiť aj iné veci, napríklad svietiace rohy, parochne a zajačie playboy uši. Svietiace. Tie som si kúpila, lebo také ja potrebujem. Boháča, alebo radšej, Oh My Fucking Jehova, už ma ten piatacky sloh nebaví. Tie uši sú super a keď som došla domov, všetci si ich skúšali, vrátane fotra, ktorý ešte aj pózoval (kto by to bol povedal, že.)
Jedna pravda: z burčáku sa nedá ožrať, lebo skôr sa cítite ťažko a prestanete piť a je tam asi málo alkoholu. Plus, nažrala som sa jak pania, lebo veď počas takých akcií neplatia nejaké diéty a zdravá strava, takže som zežrala jedného cigoša, kukuricu a ešte som si uždibovala z Trissinej zemiakovej placky (nebolo mi dosť). A míňala som prachy, ako keby som bola Rockefelerova (neviem ako sa píše) dcéra. Nie som. A boli sme na autodróme! Chápete, bolo nás mrte a robili sme bordel a ja som jačala a jebla som si koleno, ešte teraz ma bolí a to len preto, že sa som mala nohu na plyne a Triss karovala (super slovo ešte zo školky) a nedarilo sa nám zladiť, až potom som si uvedomila, že nemusím mať pedál zošlapnutý až na podlahu, lebo potom stále do niekoho vrážame a hrozí nám že vyletíme z celej dráhy. Ale bolo to popiči.
A domov sme sa odviezli zadarmiko, lebo vlak bol plný a teta konduktorka (btw, celé to tu píšem len kvôli tomu, aby som mohla konečne použiť slovo konduktor, lebo sa mi páči) sa k nám neprepracovala.
A neviem čo by som sem ešte napísala, lebo sa nič prevratné nestalo, okrem toho, že máme zasa novú tradíciu, lebo my stále nejaké zakladáme a táto je úplne nová a vlastne nechápem, prečo sme nikdy predtým na vinobranie nechodili. Nuž.
A dnes som si dala akurvát tak opulentné raňajky o troch chodoch (nezačínajte ovocím, keď viete, aký ste pažroš, nemá to cenu a ušetríte si miesto na koláč a omeletu).
A moja sestra si dala inzerát do novín, že predá ošípaniu (to ako mňa) a ja som ten inzerát našla a ona že už aj niekto volala a že ma predá. Tsss.
A keďže ma foter dnes ráno vyhnal od PC, nedopísala som, jak to bolo s tou ošípaniou. Totiž, zas som podala zavádzajúce informácie. Lebo včera ráno som čítala noviny a našla som inzerát, že niekto predá ošípané, iný že veští v Dunajskej Strede a podobne, no veď normálne inzeráty, chápete. A Chantal na to, že ten s tou ošípanou si podala ona, takže sme sa ujebávali hodnú chvíľu pri raňajkách, aj s drahoušami.
A ja na to, že davaj pozor, lebo ti chudnem! A ona, že musí ma furt strážiť, lebo si začnem len tak chudnúť a že ma musí predať rýchlo a preto nemôže chodiť veštiť do Dunajskej Stredy.
Dáva to zmysel? Veď ani nemusí.
OMFJ, sme ale vtipné!
A okrem toho, chcem písať o vinobraní. Včera som bola v Pezinku a bolo to moje prvé vinobranie. (Íha, piatacky sloh originál, asi budem v tomto štýle pokračovať.)
Bolo tam veľmi pekne. Hrala hudba. Všade bol plno (nie je to nespisovné?) stánkov. Ulice boli uzavreté pre autá a hemžili sa tam ľudia. (Žiada sa mi povedať "ako šváby" ale to sa nehodí do piatackeho štýlu, tak to nepoviem.)
Všade bolo veľa stánkov. (To už bolo, či?) (Nebolo.) V stánkoch sa dal kúpiť burčiak a cigánska pečienka (žiada si mi povedať že sa týmto zrejme vyriešil problém rómskej otázky v Pezinku a okolí, lebo tej cigánskej mali všade strašne veľa, ale tiež sa to nehodí do piatackeho štýlu a okrem toho je to hrozne rasistické, až haMba. Tak som ticho.) (Smejem sa.)
Dali sa kúpiť aj iné veci, napríklad svietiace rohy, parochne a zajačie playboy uši. Svietiace. Tie som si kúpila, lebo také ja potrebujem. Boháča, alebo radšej, Oh My Fucking Jehova, už ma ten piatacky sloh nebaví. Tie uši sú super a keď som došla domov, všetci si ich skúšali, vrátane fotra, ktorý ešte aj pózoval (kto by to bol povedal, že.)
Jedna pravda: z burčáku sa nedá ožrať, lebo skôr sa cítite ťažko a prestanete piť a je tam asi málo alkoholu. Plus, nažrala som sa jak pania, lebo veď počas takých akcií neplatia nejaké diéty a zdravá strava, takže som zežrala jedného cigoša, kukuricu a ešte som si uždibovala z Trissinej zemiakovej placky (nebolo mi dosť). A míňala som prachy, ako keby som bola Rockefelerova (neviem ako sa píše) dcéra. Nie som. A boli sme na autodróme! Chápete, bolo nás mrte a robili sme bordel a ja som jačala a jebla som si koleno, ešte teraz ma bolí a to len preto, že sa som mala nohu na plyne a Triss karovala (super slovo ešte zo školky) a nedarilo sa nám zladiť, až potom som si uvedomila, že nemusím mať pedál zošlapnutý až na podlahu, lebo potom stále do niekoho vrážame a hrozí nám že vyletíme z celej dráhy. Ale bolo to popiči.
A domov sme sa odviezli zadarmiko, lebo vlak bol plný a teta konduktorka (btw, celé to tu píšem len kvôli tomu, aby som mohla konečne použiť slovo konduktor, lebo sa mi páči) sa k nám neprepracovala.
A neviem čo by som sem ešte napísala, lebo sa nič prevratné nestalo, okrem toho, že máme zasa novú tradíciu, lebo my stále nejaké zakladáme a táto je úplne nová a vlastne nechápem, prečo sme nikdy predtým na vinobranie nechodili. Nuž.
A dnes som si dala akurvát tak opulentné raňajky o troch chodoch (nezačínajte ovocím, keď viete, aký ste pažroš, nemá to cenu a ušetríte si miesto na koláč a omeletu).
A moja sestra si dala inzerát do novín, že predá ošípaniu (to ako mňa) a ja som ten inzerát našla a ona že už aj niekto volala a že ma predá. Tsss.
A keďže ma foter dnes ráno vyhnal od PC, nedopísala som, jak to bolo s tou ošípaniou. Totiž, zas som podala zavádzajúce informácie. Lebo včera ráno som čítala noviny a našla som inzerát, že niekto predá ošípané, iný že veští v Dunajskej Strede a podobne, no veď normálne inzeráty, chápete. A Chantal na to, že ten s tou ošípanou si podala ona, takže sme sa ujebávali hodnú chvíľu pri raňajkách, aj s drahoušami.
A ja na to, že davaj pozor, lebo ti chudnem! A ona, že musí ma furt strážiť, lebo si začnem len tak chudnúť a že ma musí predať rýchlo a preto nemôže chodiť veštiť do Dunajskej Stredy.
Dáva to zmysel? Veď ani nemusí.
OMFJ, sme ale vtipné!
štvrtok 23. septembra 2010
nedeľa 19. septembra 2010
Pain Killers
Čo sa stane keď vás niekto označí za východňára? Je to hotový podnet na debatu o tom, kto má aké korene a že jediná namyslená a arogantná Bratislavčanka je Martina, lebo Triss žije na dedine a moja babka je z Detvy a foter sa narodil v Žiari nad Hronom a žil vo Zvolene. A potom to má za následok premenovať obyčajný kuchynský opijáš na Dedinskú veselicu.
S vodkou, tequillou (my si kúpime len jednu fľašu vodky, lebo veď sa nechceme zrúbať a stačí nám decentne popiť, kdežto potom zistíme, že veru jedna fľaša nestačí a musíme vychlastať nejakú tequillu, čo sa nachádza u Triss v truhličke. A potom je mne ráno zle na tyčku, lebo dobre viem, že v mojom veku sa už nepatrí takto miešať a trestu sa nevyhnem.), šišou a Strážnou vežou. Palo to s nami vždy zázračne vydrží, aj keď včera mal nejaké čudné úmysly a keď sme začali recitovať slovenskú tvorbu (Marína, Detvan, Mor ho a pod.), navrhoval Radane nech idú radšej súložiť. Fakt nechápem.
Strážna veža je zato veľmi podnetný časopis. Sú tam samé dobré rady a všetko čo potrebuje človek vedieť. A my sme zistili, že Jehovisti určite hovoria Oh my Jehova!, a na nete píšu potom OMJ.
Ja si vlastne ani nepamätám, čo sme všetko preriešili, ale načo, keď máme zápisník...navyše nič nie je lepšie, než čítať si ráno vlastné najebané zápisky z minulej noci.
S vodkou, tequillou (my si kúpime len jednu fľašu vodky, lebo veď sa nechceme zrúbať a stačí nám decentne popiť, kdežto potom zistíme, že veru jedna fľaša nestačí a musíme vychlastať nejakú tequillu, čo sa nachádza u Triss v truhličke. A potom je mne ráno zle na tyčku, lebo dobre viem, že v mojom veku sa už nepatrí takto miešať a trestu sa nevyhnem.), šišou a Strážnou vežou. Palo to s nami vždy zázračne vydrží, aj keď včera mal nejaké čudné úmysly a keď sme začali recitovať slovenskú tvorbu (Marína, Detvan, Mor ho a pod.), navrhoval Radane nech idú radšej súložiť. Fakt nechápem.
Strážna veža je zato veľmi podnetný časopis. Sú tam samé dobré rady a všetko čo potrebuje človek vedieť. A my sme zistili, že Jehovisti určite hovoria Oh my Jehova!, a na nete píšu potom OMJ.
Ja si vlastne ani nepamätám, čo sme všetko preriešili, ale načo, keď máme zápisník...navyše nič nie je lepšie, než čítať si ráno vlastné najebané zápisky z minulej noci.
streda 15. septembra 2010
Say goodbye to your sorrow
Práve som si prečítala článok od Triss a zostala som z toho strašne nostalgická, aj keď to vlastne všetko večne preberáme, ale prečítať si to je niečo celkom iné.
Chcela by som sa však ohradiť voči jednej veci...akože, moje šoférovanie pripomína smrť??!! :D No prosím...len trošku zmätkujem. A vôbec, pravidlá sú na to aby sa porušovali.
A inak...tiež som vkuse nostalgická, zahrabaná v IKEA katalógoch (ale teraz vyšiel nový, čo má človek robiť) a snívam o tom ako si zariadim byt a už v duchu rátam z čoho zaplatím posteľ, lebo matrace sú kurevsky drahé. A ja veru chcem manželskú, lebo hentá je mi malá. teda, chápeme sa.
Inak mám v pláne zobrať so sebou všetko, čo mi naši nechajú, lebo neviem odkiaľ by som brala nábytok a ešte na jedno sa strašne teším, u babky mám sľúbený starý šijací stroj (neni to síce Singer, ale je celkom pekný), ktorý použijem ako stolík.
A uvedomenie si vlastnej dospelosti niekedy príde až nachhinein (bože, ako sa to povie po slovensky?), keď rozmýšľam nad vzťahmi s fotrovcami. Okrem večných hádok s mamou (ktoré chvalabohu v posledných dňoch zázračne ustali, akoby uťal, neviem prečo a neskúmam to, len sa teším, lebo hádanie s našimi ma stresuje) sú to tie vtipné (žiada sa mi povedať úsmevné, hehe) príhody (och, mám pocit, že začínam byť patetická, fuj). (A zasa to preháňam so zátvorkami. ) (Už prestanem.) (No, posledná.)
Napríklad, že v Amsterdame skúšam koláčiky so svojou drahou matkou (čo mi zaistilo absolútny coolnes-faktor medzi mojimi známymi, ktorí samozrejme húlia jedna radosť, ale nie s rodičmi) alebo že chlastám whisky so svojím drahým otcom. Mimochodom, pitia whisky sa čas od času zúčastňuje u nás aj slepačí výbor a my fajčíme šišu, foter púšťa rockové pecky (na každý deň...predstavte si to Grexovým hlasom, inak on sa píše Grexa, či Greksa? Hm, oboje vypadá čudne.) a pozorne dolieva do pohárov, ako pravý gentleman. Takže na konci sme všetky pripité.
A naposledy sme riešili že musíme ísť chlastať do krčmy k Trissinmu otcovi, aby sa neurazil, že k nemu nechceme dojsť, no chápete tieto rodičovské pomery? Normálne by som si závidela, keby som ja nebola ja.
Našťastie nie sme upjaté. Upjatí ľudia musia mať hrozne nudný život. Slušná som bola, keď som bola krpatá, až do 18 som bola presvedčená, že piť nepotrebujem a ani fajčiť nikdy nebudem a predsa sa vieme baviť aj bez alkoholu. No veď vieme, ale (aby som sa vyjadrila slovníkom Mišky Paštékovej) každý to pozná, kto si to pichol, raz príde tma a potom len ticho. To som síce nemyslela, ale znie to tak dobre a navyše Nikdy nezober drogu bola ťažká hitovica a to ticho na konci...no pecka.
Niekedy rozmýšľam čo robia tie čudné baby. Napríklad mám pár takých spolužiačok...viete, tie typy že nemastné, neslané, nevadí. Nechcem byť namyslená, ale oni nie sú ani pekné, ani zaujímavé, povedala by som dokonca že sú nudné. Odpor ich nazýva "také tie milé baby. Vieš, to znamená, že si tak nudná, že o tebe nikto nevie povedať nič iné, len milá baba." Čo oni robia v soboty večer? Štrikujú? Pozerajú si známky? Pozerajú telku??? Fakt neviem. A hlavne si k nim neviem predstaviť chlapa, lebo oni na mňa väčšinou pôsobia tak...no, upjato.
Bože, ako som sa zas k tomuto dostala? Chcela som pôvodne hovoriť úplne o inom, samozrejme som zabudla o čom.
A ešte toto. Príde Felix, ten sexoš z Essenu, veď viete. Zasa sme si tak písali a spontánne kúpili letenku, tentokrát som ju platila ja, lebo on práve nemá peniaze (a napriek tomu dojde, no neni to milé?).
To bolo v nedeľu. Potom som sa tri dni odhodlávala oznámiť mame, že s ním plánujem stráviť tri dni v hosteli. Najprv som si hovorila, šak čo je na tom ťažké, ale veď viete...oznámiť také dačo matke...ktorá je navyše trochu výbušnejšej povahy...
No a dnes je voľno, tak sú naši doma a pracujú (oni furt pracujú, to máte tak s tými živnostníkmi). A ráno (no dobre, o 11, keď som vstala) som presvedčila mamu, aby nepracovala, aby sme si spravili nejakú spoločnú aktivitu. Tak sme sa rozhodli že ideme piecť tortu (šak je tej Márie a nemusíme cirkevné svátky vždy oslavovať len chlastom). No a celý čas som si v duchu hovorila "už to povedz, už to povedz" ale trvalo to dlho, kým to zo mňa vypadlo, lebo som čo? Přizdisráč.
Pokračovať už nemá cenu, vôbec ju to nevzalo, len sa spýtala, či viem ako sa používa ochrana (no, materský komplex...vždy sa to pýta).
Btw, práve tu pochoduje kňúka že nech sa s ňou idem ešte rozprávať a spieva si "my táhnem rovnou cestou do Kadane a tam si užijem, patrně do dlaně".
Tak teda idem. Lebo zaspí skôr než stihneme o niečom kecať.
Chcela by som sa však ohradiť voči jednej veci...akože, moje šoférovanie pripomína smrť??!! :D No prosím...len trošku zmätkujem. A vôbec, pravidlá sú na to aby sa porušovali.
A inak...tiež som vkuse nostalgická, zahrabaná v IKEA katalógoch (ale teraz vyšiel nový, čo má človek robiť) a snívam o tom ako si zariadim byt a už v duchu rátam z čoho zaplatím posteľ, lebo matrace sú kurevsky drahé. A ja veru chcem manželskú, lebo hentá je mi malá. teda, chápeme sa.
Inak mám v pláne zobrať so sebou všetko, čo mi naši nechajú, lebo neviem odkiaľ by som brala nábytok a ešte na jedno sa strašne teším, u babky mám sľúbený starý šijací stroj (neni to síce Singer, ale je celkom pekný), ktorý použijem ako stolík.
A uvedomenie si vlastnej dospelosti niekedy príde až nachhinein (bože, ako sa to povie po slovensky?), keď rozmýšľam nad vzťahmi s fotrovcami. Okrem večných hádok s mamou (ktoré chvalabohu v posledných dňoch zázračne ustali, akoby uťal, neviem prečo a neskúmam to, len sa teším, lebo hádanie s našimi ma stresuje) sú to tie vtipné (žiada sa mi povedať úsmevné, hehe) príhody (och, mám pocit, že začínam byť patetická, fuj). (A zasa to preháňam so zátvorkami. ) (Už prestanem.) (No, posledná.)
Napríklad, že v Amsterdame skúšam koláčiky so svojou drahou matkou (čo mi zaistilo absolútny coolnes-faktor medzi mojimi známymi, ktorí samozrejme húlia jedna radosť, ale nie s rodičmi) alebo že chlastám whisky so svojím drahým otcom. Mimochodom, pitia whisky sa čas od času zúčastňuje u nás aj slepačí výbor a my fajčíme šišu, foter púšťa rockové pecky (na každý deň...predstavte si to Grexovým hlasom, inak on sa píše Grexa, či Greksa? Hm, oboje vypadá čudne.) a pozorne dolieva do pohárov, ako pravý gentleman. Takže na konci sme všetky pripité.
A naposledy sme riešili že musíme ísť chlastať do krčmy k Trissinmu otcovi, aby sa neurazil, že k nemu nechceme dojsť, no chápete tieto rodičovské pomery? Normálne by som si závidela, keby som ja nebola ja.
Našťastie nie sme upjaté. Upjatí ľudia musia mať hrozne nudný život. Slušná som bola, keď som bola krpatá, až do 18 som bola presvedčená, že piť nepotrebujem a ani fajčiť nikdy nebudem a predsa sa vieme baviť aj bez alkoholu. No veď vieme, ale (aby som sa vyjadrila slovníkom Mišky Paštékovej) každý to pozná, kto si to pichol, raz príde tma a potom len ticho. To som síce nemyslela, ale znie to tak dobre a navyše Nikdy nezober drogu bola ťažká hitovica a to ticho na konci...no pecka.
Niekedy rozmýšľam čo robia tie čudné baby. Napríklad mám pár takých spolužiačok...viete, tie typy že nemastné, neslané, nevadí. Nechcem byť namyslená, ale oni nie sú ani pekné, ani zaujímavé, povedala by som dokonca že sú nudné. Odpor ich nazýva "také tie milé baby. Vieš, to znamená, že si tak nudná, že o tebe nikto nevie povedať nič iné, len milá baba." Čo oni robia v soboty večer? Štrikujú? Pozerajú si známky? Pozerajú telku??? Fakt neviem. A hlavne si k nim neviem predstaviť chlapa, lebo oni na mňa väčšinou pôsobia tak...no, upjato.
Bože, ako som sa zas k tomuto dostala? Chcela som pôvodne hovoriť úplne o inom, samozrejme som zabudla o čom.
A ešte toto. Príde Felix, ten sexoš z Essenu, veď viete. Zasa sme si tak písali a spontánne kúpili letenku, tentokrát som ju platila ja, lebo on práve nemá peniaze (a napriek tomu dojde, no neni to milé?).
To bolo v nedeľu. Potom som sa tri dni odhodlávala oznámiť mame, že s ním plánujem stráviť tri dni v hosteli. Najprv som si hovorila, šak čo je na tom ťažké, ale veď viete...oznámiť také dačo matke...ktorá je navyše trochu výbušnejšej povahy...
No a dnes je voľno, tak sú naši doma a pracujú (oni furt pracujú, to máte tak s tými živnostníkmi). A ráno (no dobre, o 11, keď som vstala) som presvedčila mamu, aby nepracovala, aby sme si spravili nejakú spoločnú aktivitu. Tak sme sa rozhodli že ideme piecť tortu (šak je tej Márie a nemusíme cirkevné svátky vždy oslavovať len chlastom). No a celý čas som si v duchu hovorila "už to povedz, už to povedz" ale trvalo to dlho, kým to zo mňa vypadlo, lebo som čo? Přizdisráč.
Ja: Dojde Felix v októbri.
Mama: Kto je Felix?
Ja: Šak vieš, bola som uňho v júli, ten Nemec.
Mama: Aha.
(Pauza)
Mama: To budú zasa orgie...
(Musela som sa smiať...čakala som fakt hocičo, ale toto?)
Pokračovať už nemá cenu, vôbec ju to nevzalo, len sa spýtala, či viem ako sa používa ochrana (no, materský komplex...vždy sa to pýta).
Btw, práve tu pochoduje kňúka že nech sa s ňou idem ešte rozprávať a spieva si "my táhnem rovnou cestou do Kadane a tam si užijem, patrně do dlaně".
Tak teda idem. Lebo zaspí skôr než stihneme o niečom kecať.
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)