That´s the way I like it

Dámy, som veľmi potešená, ako ste sa všetky zapojili do debaty o kokotoch. Vidím, že to je téma čo hýbe svetom, chacha. A ešte je tu aj pestrosť názorov! Fantázia.

Something in the way

Názov nič nevyjadruje, práve to spieval Kurt Cobain a už mu sklaplo, musím vstať a pustiť niečo nové. Ok, Nazareth, ktorý som tento rok nevidela, lebo...neviem, asi som nemala prachy a nejak som si nekúpila lístok, dopč. Ale teraz o inom. Btw, Chantal, surikaty sú fakt strašne zlaté...a je to strašne smiešne keď to napíšeš. Včera som pizúkala mame, že nech mi kúpi plyšového potkana v Ikey alebo živú surikatu. Nekúpila mi nič. Totiž, kúpila mi čižmy a potom si spomenula že už mi na ne dala prachy a že čo to má vlastne byť, ale ja som sa tvárila ako kocúr zo Shreka, lebo to ja viem a nakoniec to nechala tak. Inak moje oči sú veľká zbraň, mám niekoľko druhov pohľadov, podľa toho čo potrebujem a od koho. Aj muži mi to hovoria že mám úžasný pohľad a ja sa tvárim záhadne (nepoviem "ja viem") (no dobre, občas hej...). Lebo viete, hocikedy sa vám to zíde. Napríklad aj na fotra mám svoj pohľad a on mi raz povedal, že si týmto asi fakt u každého chlapa dosiahnem svoje a potom ma začal napodobňovať ale to bolo hrozne smiešne.
Tým by sme mali túto časť.

Ďalej by som chcela niečo povedať o kategóriách a zadeleniach, či čo to začala rozvíjať Dreamgirl. Lebo to bolo super a spomenula som si na naše kategorizácie penisov. No hej, my moc iné veci neriešime.
Ide o veľkosti, samozrejme, lebo...ó áno, na veľkosti záleží. Teda chápete, s malým Gašparkom veľké divadlo som síce zažila, ale povedzme si úprimne, keď chlap vytiahne z treniek voľačo neprehliadnuteľné, hneď je to iný pocit. (Olala...pocit...presne. Tu neplatí, že ser na pocit, ide o zážitok...teda nie celkom).

No, kde som to? Aha. Vzhľadom na to, že v momente očarenia veľkosťou väčšinou nemáte pri sebe pravítko, aby ste tú jeho pýchu zmerali a navyše by to možno bolo nevhodné (neviem...možno),musíme si tie dĺžky a hrúbky zreferovať inak. Problém je v tom, že človek rýchlo zabúda a toto sa ťažko pamätá, hlavne pri nepresných údajoch. A niektorí preháňajú. Možno.
Ja viem že už raz som to tu riešila, ale dnes sa chcem tejto problematike venovať obšírnejšie a plánujem aplikovať terminologický aparát. A hlavne asap. (Chacha.)

Takže už sme tu mali dva a pol Anticolu, lenže to bol odjedený Anticol a už nikto presne nezistí pravú veľkosť a Martina si vždy len pridáva a pridáva. Napríklad minule mi rozprávala Triss, že sedeli v bare a Martina jej tam na podpivníkoch chcela skonkretizovať predstavy, takže položila dva podpivníky na stôl a vraj dosť ďaleko od seba. Triss na to pozerala a hovorí - to neni možné a posunula ich bližšie. A Martina pokrútila hlavou a posunula ich naspäť do tých obludných vzdialeností. Keď mi hovorili túto historku, skoro som sa pošťala od smiechu, keď som si ich v tom bare predstavila.
Ja tvrdím, neverte Martine. Ne celkom. (Ona ma zdrbe keď si toto prečíta. Ajáj.)

Ona má totiž veľmi malé ruky. Také malé nežné ženské pästičky. Je to roztomilé, nepopieram, ale potom má pocit, že to čo drží v rukách je oveľa väčšie. Už som jej to aj povedala, keď som bola u nej a videla som ju umývať džbán, do ktorého ja som ruku nevopchala, ale ona hej. Tak hovorím - jasné že sa ti každý kokot zdá veľký, keď máš také malé ruky! A ona niečo v zmysle - ty teľa. Chacha. Úsmevné, dozaista. Príhoda zo života.
Ale dámy,pravda je inde. Moje ruky sú väčšie. Takže ťažko povedať. A Martina je ešte aj krátkozraká a ktovie čo vôbec videla. (Ejha, ona ma fakt zabije. Matiii, neboj sa, v pátek si pripijeme z tej veľkoobchodnej vodky na kokoty, ako to zvykneme...)
Ja meriam kokoty väčšinou na päste. (Preto taký úvod, aby ste to celé pochopili...ja mám  totiž väčšie ruky, víme, však.)

Napríklad lover mal dve päste a kúsok a Hamburger mal dve päste a pol kúsku. Druhá varianta je plné ústa a jedna päsť, ale tiež sa ťažko určuje, že čo znamená plné ústa. Niektorí nemajú dáviaci reflex a potom to tak aj vyzerá...ale aby sme boli aspoň trochu exaktní, robíme so Chantal často rôzne merania. Napríklad onehdy tuším ešte na strednej...né, to už som bola v prvom ročníku na výške a učila som sa dejiny pedagogiky na skúšku (boha to boli časy...) a moja sestra sa učila voľačo do školy a vtedy som mala spásonosnú myšlienku, odmerajme si koľko dáme do papuľky. Nemohla som nájsť nijaké rozumné pravítko, len zelené trojuholníkové a verte že sa to meralo dosť na piču, ale výsledok bol 7cm. Hneď som to aj písala Martine a myslím že sa smiala. Chacha.

Ale napríklad takej soletky dám do huby viac, ale zasa, kokot v tvare soletky...no ďakujem pekne.
Každopádne...neviem koľko meria moja päsť. Mala by som spraviť nejaké merania a zapísať do protokolu, ako sme sa to učili na labákoch z fyziky...a minimálne desať meraní a potom to spriemerovať. Ale mňa nebavilo robiť desať meraní toho istého, takže som si vždy vymýšľala čísla do tabuľky, aby sme boli rýchlejšie hotoví.
Podľa mňa bude prelomovou udalosťou, keď niekto príde s výsledkom plné ústa a dve päste...ale zasa, to už by bolo trochu preexponované. (Čo si myslíte vy?)

Čo vás ešte zaujíma? Novinky z môjho sexuálneho života? Za novú informáciu ma Martina skoro prizabila v stredu na vianočných trhoch a ešte aj za to, že som s tým nevyliezla sama, ale dozvedela sa to náhodou. Keď si to slepačí výbor prečíta tu, zabije ma aj zvyšok... Ale teraz máme všetci tak málo času a veci sa dejú tak rýchlo...a ja som sa, priznávam, netrhala, aby som niekomu niečo oznamovala, takže prakticky to nevie skoro nikto.

V piatok som bola vo Viedni, zo školy. Išli sme na výstavu do Albertiny, blablabla...to vás nezaujíma, ja viem. Medzičasom mi napísal taký Viedenčan cez Chouchsurfing (ejha...toto nie je pre mňa bezpečná stránka, chacha) a tak nejak sme si začali písať a no viete ako to chodí...ehm.
Tak sme sa dohodli že sa v piatok stretneme. Nezabil ma ani ma nezamkol do pivnice, aj keď som chvíľu rozmýšľala, či je bezpečné stretnúť sa s ním vo voľákej riti Viedne, kam som z centra cestovala pol hodinu metrom (ono to ani nebola až taká riť...) a či ma zabije a znásilní, alebo znásilní a zabije.
Nespravil ani jedno.

A Faunovo popoludnie bolo ojóóój, čo si budeme rozprávať.
Potom mal ísť volakam na nejakú akciu a volal ma so sebou, ja som sa priečila ale nakoniec som išla (lebo viete, vlaky z Viedne nechodia tak ako vám to vyhovuje a nakoniec som si povedala a no a čo...). Išli sme k nejakému jeho kamoškovi (vraj moderátor rádia Viedeň...no nech sa páči - čítať tvrdo) a tam bolo ešte pár ľudí a on začal volajaký biznis s nejakým vitamínovým nápojom či čo a to tam nejak predstavoval, nepýtajte sa...chápete, Rakušania. My sme sedeli na schodoch a žrali sme jednohubky (fakt dobré) a Viedenčan mi vyprával o všelijakých žúroch čo sa tam konávali. A veru vám poviem, že to boli onakvejšie žúrky. Sex, drugs and rock´n´roll originál a nevymýšľam si. Možno nie až toľko drog. Potom došiel ten jeho kamoš za nami, že čo a ako, zoznámil sa so mnou a hned zisťoval či nemám nejakú kamošku (tvárila som sa indiferentne a milo som sa usmievala...) ale inak akože velice vtipný chlapík je to. Najvtipnejšie na tom bolo, že sa hneď ponúkli do trojky (akože oni dvaja a ja, samozrejme som odmietla), teda ne hneď tam na mieste, ale chápete. Btw, rozhovor jak z nejakého filmu.

A potom sme sa ponáhľali, lebo mi išiel vlak a keď sme došli na stanicu, zistili sme že vlak išiel už pred hodinou, lebo on si myslel že je o hodinu menej a ja že vlak ide o hodinu neskôr. Tú hodinu čo nám zostávala do posledného vlaku sme plne využili a tým pádom som mala svoj prvý sex v aute.
Do pohody, ani to nebolo veľké auto, zaujímavé ako málo miesta stačí.
Myslím, že sa ešte stretneme. Druhá vec je, že on sa tak nejak pýtal že čo bude s nami dvoma a neviem celkom ako to myslel. Ja som mu vysvetlila svoju momentálnu filozofiu, ktorú nemienim meniť minimálne do konca štúdia a to že hľadám len nezáväzný sex. Dúfam, že nebude mať nejaké ťahy. Aj keď to neočakávam...vzhľadom na jeho vek. Eheheheeeee...
(A teraz ma dajte na pranier, ohovárajte ma...alebo sa smejte. Ale nič mi nevyčítajte, aj pranierovať sa dá potíšku, či?)

Jed na líšky

Doprdele. Zmokla som ako mokraď, nezohnala som lieky a ešte aj tí malí nevďační zmrdi dnes vyrušovali jak o preteky. Neviem čo im bolo, ale celý čas sa oflusávali cez verzatilky. No popiči zábava, fakt, keby aspoň pri tom tak neziapali. Asi tam vážne prídem o nervy. Ale najviac prídem o nervy z tej jebnutej knihy z ktorej ich učím, lebo to svet nevidel, tak pridrbanú učebnicu. No fakt. A od toho sa to celé odvíja, kniha je jebnutá, nič v nej neni, ako mám z toho učiť? A potom sa vynudzujú a ziapu lebo deti sa nevedia zjavne vynudzovať potichu, tak ako my na prednáškach... Ale počúvajte, fakt ma dnes nasral jeden taký krpo, bavil sa so mnou tónom, akým ja sa nebavím ani s bezďákmi...akože to už je sila a mala som chuť mu vlepiť pár výchovných, ale v dnešnom školstve vás už pripravili o všetku zábavu. Idem do preč...idem a dám si jed na líšky. Asi.
Vybíja sa mi miláčik totiž.

Tá kurva píska!

To len tak na okraj...naozaj ten notebook píska. Ja si nevymýšľam. Bože ide mi to na nervy, ale strašne, je to také slabučké písanie (asi ako slabúčko hryzkaj) že to ledva počujete ale za pár dní vám začne hrabať a je po vás. Práve rozmýšľam, či sa niekedy  živote začnem snažiť alebo či sa budem do smrti zajebávať. A mám otvorený dokument s robotu ale radšej sa tu zajebávam v zákutiach internetu. Oh dear! To nie je pre mňa, pracovať. Chantal je na nejakom mayskom jebinci, časť slepačého výboru je na stretávke zo strednej a ja som dnes plánovala ísť trošku ven ale nejak zlyhávajú plány tak sa aspoň snažím začať sprácou do školy...ale...ale...

Hmpf

Vrátim sa za dve hodiny a žiadny koment? Pardon, pičung? Tssss.....pche!

When you wake up in the morning

Teraz je taký deň že by som sa najradšej niekam položila s čokoládou a podliehala bezbrehej sebaľútosti alebo nekonečnej sebareflexii. Ale nemám sa kvôli čomu ľutovať (síce sa mi deje neprávosť - pokazila sa mi myšička myš, teda vybila sa v nej baterka, aby som bola presná, takže sa musím jebať s tou touch-pičovinou a to mi ide dosť pomaly) a nechce sa mi analyzovať moju nenormálnu dušu. Takže čo, pôjdem do plavárne? Začnem písať seminárku na literatúru? Neviem aká je šanca, že skúšku spravím, lebo dneska som nebola na veledôležitej prednáške akéhosi Nemca, ktorý sa podľa všetkého - teda podľa slov pani docentky - trepal cez polovicu sveta len aby nám mohol voľačo povyprávať zo života hmyzu, teda o literatúre. Musela som sa totiž drbať do Pétržky (ach, moje negatívne pocity z tejto časti sa znovu znásobili, keď som sa dostala ešte ďalej než obvykle a síce až po reštauráciu Alfa - neviete kde to je? Jasné, veď kto to má vedieť...je to na nejakej Ševčenkovej, teda minimálne dosť blízko. Keď som v útrobách Pétržky celkom sama, je mi otupno a zviera ma úzkosť. Ako v tej pesničke čo som počula na nejakom pohrebe - že už ma obkľúčili steny/či stony úzkosti a tak ďalej...už som zabudla). Tak šla som do Pétržky pre svoj posudok, ktorý mi asi bude na dve veci, ak ne na tri, lebo žiadna nemecká škola nejaví extrémny záujem a potešenie, že by ma tam chceli. Každopádne som precestovala pol dňa a inokedy sa to vybaviť nedalo, lebo on nemá inokedy čas. Ten profesor, ku ktorému domov som sa musela trepať. A ešte si zo mňa šecia robia srandu, že chodím k nemu domov. No nič, aspoň mám posudok, ale nervy pani docentky si viem predstaviť a aj ten kýbel sračiek čo sa vyleje na hlavu tým, čo sa nezúčastnili toho jebinca.
Tak som doma teraz, lebo som sa vrátila až okolo 12 a už na ďalšie prednášky sa rozhodne nechystám (už som spomínala, že tento semester nehorázne blicujem?) a mám kopu práce do ktorej sa mi nechce, tak nerobím nič. Radšej. Tá plaváreň ma celkom láka, len sa mi tam nechce ísť (bývam asi 5 minút peškom pešotom od Pasienkov). Ešte by som mohla robiť úlohy na didaktiku dejepisu (ale do utorka času ako maku, teda habadej - to je koľko vlastne, to habadej? Zjavne ne toľko koľko by bolo treba, lebo do utorka nám už toľko času neostáva.) alebo učiť sa talianske slovíčka, ale to sa mi též nechce (prosím čítať tvrdo).
Idzem teda plávať, aspoň je to zdravé...keď už nič iné. Btw, neviete niekto, koľko by sa mal nabíjať notebook? A je to v návode na použitie? A kde je ten návod? A co Jan Tleskač?

Hahaha

Technik (ujo PC doktor) tu bol včera a tak som sa nachomietla do pracovne aby som mu položila pár debilných otázok. Sa zasmial a tak a potom som musela ísť učiť tak som ho nechala nech robí čo treba. Dobre tak, lebo toto fakt neni tak ťažké, myslím teda ovládať notebook. Viete, žila som v mylnej predstave že je, ale to preto že náš comp väčšinu času robí niečo iné než chcete a ešte mu to aj dlho trvá, ale tento poslušný trtko robí čo chcem ja a je rýchly. Tak sa mi to páči. No a najlepšie je to, že si môžme so Chantal písať na fejsi a byť naraz online (ťažko popiči, aj doteraz sme to niekedy robievali, keď nám mama požičala svoj comp a to bolo veru ešte lepšie lebo sme sedeli v jednej miestnosti a chatovali, no čo môže byť lepšie. Najlepšie boli teda tie újeby keď sme odoslali správu, čo s aozvali od druhého stola. Haha. Takto vyzerá komunikácia členov rodiny keď majú doma príliš veľa compov.)