Viete čo? Práve som si spomenula ako som niekomu nabúrala auto, viete, vtedy v júli a tak a vtedy som písala že sa mi to karmicky určite vráti keď budem mať vlastné auto, alebo že mi aspoň bycigel ukradnú (lebo nemám na auto, že). A práve včera som zistila že to sa asi aj už deje, lebo som mala skoro vyfučané zadné koleso a keď mi to tato dofukoval (keď sa mi vyškieral že je pohodlné hrať sa na hlúpeho a tvrdiť že neviem ako sa to robí - lenže ja naozaj neviem a odpovedám otázkou "Jááá?"), zistili sme že mi niekto skúšal ukradnúť ventilky, lebo boli obe uvoľnené. Takže tak. A človek by povedal že 22-ročný bycigel nikto kradnúť nebude. (Ale ventilky?? To čo je za nápad.)
A okrem toho, piekla som tú tortu takže keď bude dokončená, postnem vám fotku, nech si zaslintáte trošku.
streda 7. septembra 2011
utorok 6. septembra 2011
My spirit is crying for leaving
Ale čoskoro doplače (ten spirit), už v pondelok, alebo keď sa začnem baliť a budem nervózna a budem sa potiť ako Goering (z neznámeho dôvodu sa moja klávesnica odmietla prepnúť na nemeckú...čo to?) a pičovať jak chorá vrana.
Mám na srdci (♥) niekoľko dôležitých vecí.
Prečo DreamGirl a Vodnárka nič nepíšu? Máte leto, či divadelné prázdniny?? Ts ts ts, dámy...je tu nuda.
Druhá vec, že by som mala oživiť trošku (zrejme je už potrebná kompletná resuscitácia, ak ne priamo vyvolávanie zo záhrobia) môj blog o varení. Už párkrát som chcela aj niečo postnúť, ale nebolo to ani moc originálne, tak sa mi potom nechcelo, alebo chcete aj neoriginálne veci, hlavne nech je to vtipné? Neviem aké podmienky na varenie budem mať v Luxemburgu, či dvojplatničku, alebo aj rúru, a či si tam nebudem variť akurát tak bujónovú polievku.
Preto by to chcelo aspoň jeden rozlúčkový post, kým sa zasa vrátim. A niečo mi hovorí že by to mala byť Schwarzwälder Kirschtorte, ktorú som chcela urobiť už pradávno, len nebol čas...
Ale kto bude jesť takú obrovskú tortu do ktorej ide asi sto šľahačiek?
A ešte vám hodlám oznámiť že ruším tagy, lebo sa mi nechce už rozmýšľať akým všetkým témam som sa venovala...
Mám na srdci (♥) niekoľko dôležitých vecí.
Prečo DreamGirl a Vodnárka nič nepíšu? Máte leto, či divadelné prázdniny?? Ts ts ts, dámy...je tu nuda.
Druhá vec, že by som mala oživiť trošku (zrejme je už potrebná kompletná resuscitácia, ak ne priamo vyvolávanie zo záhrobia) môj blog o varení. Už párkrát som chcela aj niečo postnúť, ale nebolo to ani moc originálne, tak sa mi potom nechcelo, alebo chcete aj neoriginálne veci, hlavne nech je to vtipné? Neviem aké podmienky na varenie budem mať v Luxemburgu, či dvojplatničku, alebo aj rúru, a či si tam nebudem variť akurát tak bujónovú polievku.
Preto by to chcelo aspoň jeden rozlúčkový post, kým sa zasa vrátim. A niečo mi hovorí že by to mala byť Schwarzwälder Kirschtorte, ktorú som chcela urobiť už pradávno, len nebol čas...
Ale kto bude jesť takú obrovskú tortu do ktorej ide asi sto šľahačiek?
A ešte vám hodlám oznámiť že ruším tagy, lebo sa mi nechce už rozmýšľať akým všetkým témam som sa venovala...
nedeľa 4. septembra 2011
Personal heaven
K neuvereniu, že každý príspevok začínam tým, ako som sa nažrala. Je mi trochu zle, ale hádam to rýchlo prejde, ale výčitky svedomia ma asi neprejdú.
Chcela som napísať o včerajšej noci. Bola taká malá good-bye party, mala byť pôvodne veľká, ale väčšina ľudí sa rozhodla neprísť a verte, niektorí mi ani vôbec nechýbali, lebo tí dôležití tam boli. (Teraz hovorím o spolužiačkach, ne že sa niekto oduje, víme?)
No a tak nás bolo len šesť a Daša doniesla skvelú správu o nejakom podniku menom Duplex (ľudia mojej spoločenskej triedy o tom nechyrujú), ktorý sa nachádza hen, rovno v hoteli Crowne Plaza. No proste by som si povedala, že tam nemám čo hľadať a ani by ma nenapadlo to nejak riešiť. Ale tento bohumilý podnik, či diskotéka či čo vlastne, je asi postihnutý nejakým dobročinným syndrómom, lebo majú také, že ladie´s night, ked do 12 v noci majú vstup len ženy a od 10 do 12 sú všetky drinky zadarmiko. Akože VŠETKY. Chápete??? Chápete že v bare kde lacný chlast vôbec nevedú, vám nalievajú dve hodiny čo len chcete a nechcú za to prachy? (Vstupné bolo 4 eurá...smiešna cena v porovnaní s tým, čo som tam prepila.)
S radosťou sme sa tam nahrnuli a kým sme ešte boli triezve, cítili sme sa nesvoje, lebo predsa len - ja som zvyknutá na lacné zafajčené diery ako napríklad Randal, alebo drahé ale rovnako zafajčené diery ako Aligátor, ale hento je vám podnik (to sa ani nedá inak nazvať, len podnik) na úrovni (ťažko sa hľadá iný výraz), cítila som sa trochu ako Pretty Woman, viete...Nemci to volajú fehl am Platz. Bolo to tam plné babeniek, čajočiek, alebo čoho, všetky mali vysokánske štekle (ihly, samozrejme) a šatičky (keď pozeráte americké filmy, tak oni tak chodia na diskotéky, ja som si myslela že to je vybájený svet Holywoodu, lebo sama viem že najlepšie sa tancuje v teniskách a bavlnenom tričku, ale čo vám budem rozprávať) a divadelný make-up, proste bittches, alebo zlatokopky (aj keď do polnoci toho zlata moc nenakopali, lebo chlapov vážne začali púšťať až po pol noci (rozumiete tomu? Ja ne...).
Ja som mala zhodou okolností šaty, takže som aspoň nebila do očí, ako voľakedy keď som sa (náhodou a proti svojej vôli) ocitla v Infinity (inom to bratislavskom diskofilnom podniku, kde hrá nejaký štýlový DJ, akurát že klientela je tam okolo 18 a ceny nie sú také závratné, ako v tomto Duplexe) a mala som čiernu minisukňu, čierne podkolienky, opasok s kovovými ostňami a tričko Deep Purple (najprv sme boli v Randali, chápete).
Aby sme nemali tie čudné pocity, že tam nepatríme (bože, veď barmani a čašníčky boli v košeliach, kravatách a vôbec, aj ochranka!), zamierili sme k baru, ja s pôvodným plánom pokračovať s gin tonicom, ktorý som pila v Kozli. No a potom som zočila ten bar. Pozemský raj by som to nazvala, mali tam dva stupienky, na hornom bola Absolutka (MRTE fliaš Absolutky, nádherná dekorácia, vtipkovali sme že si tak zariadime domácnosť, akurát s prázdnymi...) a na dolnom bolo všetko ostatné. Medzi tými skvostami som zahliadla víťaza mojej malej súkromnej súťaže o spoločníka na večer. Trikrát hádajte...správne, bol to Jack. Jack! Ani vo sne by ma nebolo bývalo napadlo, že sa niekedy budem nalievať Jackom v najdrahšom bare ever. Extra som si pozrela cenu, poldecák stojí 4,50. To len aby som vedela, koľko som ušetrila.
A myslím, že som bola jediná, kto pil whisky, lebo je dobre známe, že to neni moc ženské pitie, ale ja som rockerka a nebudeme trochárčiť, Absolutku si móžem dovoliť aj inde, Beefeateru sa zrieknem a Jacka píjavam iba doma s tatom, lebo ten je tak drahý, že ani len fľašu v obchode si nemóžem dovoliť kúpiť pre obyčajné príležitosti ako je nejaký piatkový opijáš.
(A znie to popiči dobre keď poviete barmanovi "Poprosím jedného Jacka" chacha, jasné, že som pozér, ale a čo!)
Bohužiaľ dve hodiny sú málo na to, aby ste sa stihli sťať, lebo tam sú dlhé rady (bodaj by ne), nenalievajú dvojité a keď som sa ich snažila ojebať (čo sa mi aj dvakrát podarilo) a vypýtala som si dva ("pre kamošku"), dosť divne sa na mňa pozerali (bolo zrejme nad slnko jasnejšie že to chlastám len ja, ale keďže sú tak na úrovni, nepošlú vás do piče, len si asi pomyslia a mne ako spodnejšej triede to zase je maximálne u piči...tak vidíte).
Takže som stihla vychlemtať asi len päť-šesť whiský (whisiek?) a to mi stačí na príjemné teplo a rozmarnú náladu, ale ne na tancovanie na stole. Napriek tomu sme si potom aj zatancovali (keď po polnoci prestali nalievať zadarmo, už sme si nič nekúpili, ani kolu, to je jasné), na Eurocampe som si zvykla aj za triezva tancovať, takže mi to nevadilo. Hudba bola na piču, ak by vás to zaujímalo, šak diskofília, Armin van Buuren (Ármin fan Buran je to a nič iné) či čo, proste také tie jemu podobné (aspoň ja si to myslím a volám to všezahŕňajúcim názvom techno aj keď to asi neni), no ale hovorím, budem tancovať bárs aj na Armina, keď mi budú zadarmo nalievať kvalitný chlast. Och, teraz už nie som na pochybách. Boh existuje!
Chcela som napísať o včerajšej noci. Bola taká malá good-bye party, mala byť pôvodne veľká, ale väčšina ľudí sa rozhodla neprísť a verte, niektorí mi ani vôbec nechýbali, lebo tí dôležití tam boli. (Teraz hovorím o spolužiačkach, ne že sa niekto oduje, víme?)
No a tak nás bolo len šesť a Daša doniesla skvelú správu o nejakom podniku menom Duplex (ľudia mojej spoločenskej triedy o tom nechyrujú), ktorý sa nachádza hen, rovno v hoteli Crowne Plaza. No proste by som si povedala, že tam nemám čo hľadať a ani by ma nenapadlo to nejak riešiť. Ale tento bohumilý podnik, či diskotéka či čo vlastne, je asi postihnutý nejakým dobročinným syndrómom, lebo majú také, že ladie´s night, ked do 12 v noci majú vstup len ženy a od 10 do 12 sú všetky drinky zadarmiko. Akože VŠETKY. Chápete??? Chápete že v bare kde lacný chlast vôbec nevedú, vám nalievajú dve hodiny čo len chcete a nechcú za to prachy? (Vstupné bolo 4 eurá...smiešna cena v porovnaní s tým, čo som tam prepila.)
S radosťou sme sa tam nahrnuli a kým sme ešte boli triezve, cítili sme sa nesvoje, lebo predsa len - ja som zvyknutá na lacné zafajčené diery ako napríklad Randal, alebo drahé ale rovnako zafajčené diery ako Aligátor, ale hento je vám podnik (to sa ani nedá inak nazvať, len podnik) na úrovni (ťažko sa hľadá iný výraz), cítila som sa trochu ako Pretty Woman, viete...Nemci to volajú fehl am Platz. Bolo to tam plné babeniek, čajočiek, alebo čoho, všetky mali vysokánske štekle (ihly, samozrejme) a šatičky (keď pozeráte americké filmy, tak oni tak chodia na diskotéky, ja som si myslela že to je vybájený svet Holywoodu, lebo sama viem že najlepšie sa tancuje v teniskách a bavlnenom tričku, ale čo vám budem rozprávať) a divadelný make-up, proste bittches, alebo zlatokopky (aj keď do polnoci toho zlata moc nenakopali, lebo chlapov vážne začali púšťať až po pol noci (rozumiete tomu? Ja ne...).
Ja som mala zhodou okolností šaty, takže som aspoň nebila do očí, ako voľakedy keď som sa (náhodou a proti svojej vôli) ocitla v Infinity (inom to bratislavskom diskofilnom podniku, kde hrá nejaký štýlový DJ, akurát že klientela je tam okolo 18 a ceny nie sú také závratné, ako v tomto Duplexe) a mala som čiernu minisukňu, čierne podkolienky, opasok s kovovými ostňami a tričko Deep Purple (najprv sme boli v Randali, chápete).
Aby sme nemali tie čudné pocity, že tam nepatríme (bože, veď barmani a čašníčky boli v košeliach, kravatách a vôbec, aj ochranka!), zamierili sme k baru, ja s pôvodným plánom pokračovať s gin tonicom, ktorý som pila v Kozli. No a potom som zočila ten bar. Pozemský raj by som to nazvala, mali tam dva stupienky, na hornom bola Absolutka (MRTE fliaš Absolutky, nádherná dekorácia, vtipkovali sme že si tak zariadime domácnosť, akurát s prázdnymi...) a na dolnom bolo všetko ostatné. Medzi tými skvostami som zahliadla víťaza mojej malej súkromnej súťaže o spoločníka na večer. Trikrát hádajte...správne, bol to Jack. Jack! Ani vo sne by ma nebolo bývalo napadlo, že sa niekedy budem nalievať Jackom v najdrahšom bare ever. Extra som si pozrela cenu, poldecák stojí 4,50. To len aby som vedela, koľko som ušetrila.
A myslím, že som bola jediná, kto pil whisky, lebo je dobre známe, že to neni moc ženské pitie, ale ja som rockerka a nebudeme trochárčiť, Absolutku si móžem dovoliť aj inde, Beefeateru sa zrieknem a Jacka píjavam iba doma s tatom, lebo ten je tak drahý, že ani len fľašu v obchode si nemóžem dovoliť kúpiť pre obyčajné príležitosti ako je nejaký piatkový opijáš.
(A znie to popiči dobre keď poviete barmanovi "Poprosím jedného Jacka" chacha, jasné, že som pozér, ale a čo!)
Bohužiaľ dve hodiny sú málo na to, aby ste sa stihli sťať, lebo tam sú dlhé rady (bodaj by ne), nenalievajú dvojité a keď som sa ich snažila ojebať (čo sa mi aj dvakrát podarilo) a vypýtala som si dva ("pre kamošku"), dosť divne sa na mňa pozerali (bolo zrejme nad slnko jasnejšie že to chlastám len ja, ale keďže sú tak na úrovni, nepošlú vás do piče, len si asi pomyslia a mne ako spodnejšej triede to zase je maximálne u piči...tak vidíte).
Takže som stihla vychlemtať asi len päť-šesť whiský (whisiek?) a to mi stačí na príjemné teplo a rozmarnú náladu, ale ne na tancovanie na stole. Napriek tomu sme si potom aj zatancovali (keď po polnoci prestali nalievať zadarmo, už sme si nič nekúpili, ani kolu, to je jasné), na Eurocampe som si zvykla aj za triezva tancovať, takže mi to nevadilo. Hudba bola na piču, ak by vás to zaujímalo, šak diskofília, Armin van Buuren (Ármin fan Buran je to a nič iné) či čo, proste také tie jemu podobné (aspoň ja si to myslím a volám to všezahŕňajúcim názvom techno aj keď to asi neni), no ale hovorím, budem tancovať bárs aj na Armina, keď mi budú zadarmo nalievať kvalitný chlast. Och, teraz už nie som na pochybách. Boh existuje!
utorok 30. augusta 2011
Kecy
Sama sa čudujem že vôbec pociťujem hlad (poznáte ten vtip, že aj muži majú pocity, hlad napríklad? Chacha.), po tom čo som dneska spratala. Obed jak pre drevorubača, ak ne pre dvoch. Lebo normálna porcia mi pripadá malá. A keď nevládzem, tak to nechám a dotlačím sa hneď ako mi prestane byť zle. Môže niekto s takouto stravovacou morálkou schudnúť? Ani neodpovedajte, radšej. Znova ma chytila povestná depresia, lebo som si pozrela fotky, teda stále si pozerám fotky z Eurocampu, lebo každý nejaké pridáva a ja len čumím kto všetko stihol odfotiť moje obrovské brucho...ale zas, ťažko ho minúť, keď je tak veľké, že áno.
Inak sa pekelne nudím, vlastne ne až tak pekelne, ale neni čo napísať a ja napriek tomu píšem a potom mám pocit že sa nudím, lebo neni čo napísať (toto znie ako tá pesnička že "pes jitrničku sežral, v kuchyni maličkú", tiež sa to móže opakovať do aleluja). A tak a inak a všelijak podobne.
V pondelok sme si urobili so slepačím výborom rodinný výlet (my si občas také robíme, aby sme utužovali vzťahy aj inde než v krčme za pološera, prípadne u niekoho v kuchyni ale rovnako s fľašou a šišou a inými zdraviu prospešnými utenzíliami...tak niekedy nás je možno stretnúť na slniečku aj) do ZOO, aby sme pokukali zvery, napríklad surikaty (ako sme už poznamenali, sú STRAŠNE zlaté) a aby si niektorí osvojili základné znalosti o veľkosti zvierat (pozdravujem Triss, ktorá číta veľa, ale zrejme obchádza encyklopédie o zvieratkách oblúkom! Chacha.). (Znervózňuje ma, že sú tu dve bodky za sebou, teda oddelené zátvorkou prirodzene, ale aj tak, ale nejde to inak.)
No a potom sme spali u Martiny, pozreli si romantickú pičovinu a my s Maťou sme ešte boli chvíľu nostalgické (chytá nás to čoraz častejšie, vlastne sa mi zdá, že to už ani neprestáva, len vždy pokračujeme kde sme prestali...ojojoj.)
A viete čo? Idem si čítať ten Posledný kabriolet. Je to fakt dobré, aj keď je to o vojne.
Inak sa pekelne nudím, vlastne ne až tak pekelne, ale neni čo napísať a ja napriek tomu píšem a potom mám pocit že sa nudím, lebo neni čo napísať (toto znie ako tá pesnička že "pes jitrničku sežral, v kuchyni maličkú", tiež sa to móže opakovať do aleluja). A tak a inak a všelijak podobne.
V pondelok sme si urobili so slepačím výborom rodinný výlet (my si občas také robíme, aby sme utužovali vzťahy aj inde než v krčme za pološera, prípadne u niekoho v kuchyni ale rovnako s fľašou a šišou a inými zdraviu prospešnými utenzíliami...tak niekedy nás je možno stretnúť na slniečku aj) do ZOO, aby sme pokukali zvery, napríklad surikaty (ako sme už poznamenali, sú STRAŠNE zlaté) a aby si niektorí osvojili základné znalosti o veľkosti zvierat (pozdravujem Triss, ktorá číta veľa, ale zrejme obchádza encyklopédie o zvieratkách oblúkom! Chacha.). (Znervózňuje ma, že sú tu dve bodky za sebou, teda oddelené zátvorkou prirodzene, ale aj tak, ale nejde to inak.)
No a potom sme spali u Martiny, pozreli si romantickú pičovinu a my s Maťou sme ešte boli chvíľu nostalgické (chytá nás to čoraz častejšie, vlastne sa mi zdá, že to už ani neprestáva, len vždy pokračujeme kde sme prestali...ojojoj.)
A viete čo? Idem si čítať ten Posledný kabriolet. Je to fakt dobré, aj keď je to o vojne.
sobota 27. augusta 2011
Girls are back in town
Dnes ideme do mesta (do MESTA, ne do Harleya!) a prosím pekne, to už je hodné aj poznamenania, lebo v MESTE sme neboli ani nepamätám (asi odkedy zrušili Aligáč) a svatá trojica ešte k tomu, že ja, Triss a Martina. Svatá, chacha, ale hlavne že trojica, aspoň to je pravda.
Už sa teším, lebo po prvé som nebola opitá asi tak mesiac (na Eurocampe sa mi to napriek každodennému žúrovaniu ani raz nevymklo z rúk...únava vás dorazí skôr než sa stihnete ožrať) a po druhé sme už dlho neboli v MESTE. Chápete. Chápete čo to znamená? Otvorili nejaký nový podnik, to bola jedna z prvých informácií, ktoré sa ku mne dostali po príchode z cudziny (chcela som že zo Západu, ale aký je už len východné Nemecko Západ?) a tak som sa potešila a ak ešte Boh dá a aj Aligátor znova otvoria, tak už sa svet bude točiť správnym smerom.
Teraz sa napríklad netočí, ne že by sa točil nesprávne, ale zdá sa mi že asi úplne zastal. Hlavne som ešte stále konsternovaná z náhleho návratu do vlasti, necítim sa tu doma a to som bola preč iba tri týždne a viete si predstaviť čo to pre mňa bude vrátiť sa po pol roku? Asi zemrem a budem odpočítavať dni, kedy zase budem môcť vypadnúť.
(A ešte som si nezvykla, teda už pomaly to ide, ale len pomaly, že mi tu každý rozumie a preto som minule Chantal nahlas povedala "Ešte som sa dnes nevysrala", na ulici, síce prázdnej, ale zrazu sa spoza rohu vynoril taký chlapík a to presne v tom momente, takže to určite počul a ja som len vyprskla do smiechu. To za to, že sme tri týždne riešili sranie každý deň...vidíte, človek si tak zvykne a potom si musí dávať pozor.)
A necítim sa tu doma, to už čo je? Ja som to hovorila vždy, že ja sem nepatrím, len všetka rodina a kamaráti fotrovcov to vždy obrátili nasrandu žarty (treba si rozšíriť slovnú zásobu), že "kam by si už len chodila" a "doma je predsa najlepšie" a "aj tak ti tu bude všetko chýbať" (vtedy som si pomyslela "kam asi!" "to určite!" a "to vážne pochybujem" ale mlčala som, múdro.)
A teraz som už nadobro presvedčená, že pre mňa je svet a ne zaprdené Slovensko a sem mi stačí chodiť na návštevy ale ne tu stráviť celý drahocenný život (24 rokov je až dosť a ešte tu asi nejaký čas pobudnem...). Navyše už aj viem, čo by som v tom svete mohla robiť, takže moje sny naberajú konkrétne obrysy a ako vždy sa už predčasne teším a v duchu sa balím (nemôžem sa tohto zlozvyku zbaviť) a plánujem, aj keď ešte nemám nič poriadne zistené a už vôbec ne vybavené (to aby ste si nemysleli, zas až taká aktívna nejsom, ale mám ešte celý rok...).
A teraz tu budem ešte dva týždne ktoré plánujem vyplniť žúrovaním, návštevami babiek a asi by som mala vrátiť knihy do knižnice, ktoré už mám pol roka (možno že ani ne, iba asi päť mesiacov).
To je adekvátny program a potom zamávam na diaľku.
Viete čo? Strašne mi chýba Eurocamp. Je to také zvláštne ne? Ste zavretí niekde tri týždne a celé je to ako veľký psychologický experiment, lebo sa tam utvárajú vzťahy ako v skleníku, veľmi rýchlo, veľmi intenzívne a potom keď idete domov, tak plačete za ľuďmi, ktorých ste pred mesiacom videli iba na fotkách na oficiálnej webstránke organizácie a nevedeli ste si priradiť mená a tváre. A po troch týždňoch máte pocit, že opúšťate najlepších priateľov (a tí pritom čakajú na vás doma a už sa na vás tešia a neni to celé nejaké zvrátené?)
Predtým som si nevedela predstaviť, čo znamená Európa (teda, samozrejme som si myslela že si to viem predstaviť, ale po tom, ako som to zažila, má slovo Európa úplne iný význam) a teraz sa mi zdá, že jedna krajina nie je dosť na život. Príliš všedné, príliš nezaujímavé, príliš nudné, stále to isté a nikdy zmena a stereotypy a uzavretý priestor...och Bože, možno ma chápete, alebo možno ne, lebo niekedy mám pocit že ostatní nerozmýšľajú tak ako ja a preto vôbec nepochopia ako sa cítim, ale človek si zvykne (napríklad moja rodina ma nechápe a to viem na sto percent, možno otec, ale mama asi veľmi ne, alebo len sčasti a o babkovcoch ani nehovorím) (tety a podobne tu nespomínam z rovnakého dôvodu).
Napríklad moja babka, viete...to má ale asi každý, tento generačný rozdiel, je to neprekonateľné a pritom to bola kvetinová mládež, ale zavretá za ostnatým drátom a preto v nej udusili akékoľvek predstavy o slobode a navyše sú ešte aj presvedčení že tú slobodu majú a že v nej žijú a myslia. (Ak ste stratili niť, to nevadí, lebo aj ja už ju strácam, začína sa to tu nápadne podobať na Ulysses - píše sa to tak? - aj keď sa o tom zjavne nebudú deti v škole učiť.)
No a moja babka napríklad nechápe ako môžem mať zlý deň (alebo možno skôr nechápe ako to môžem dávať ostentatívne najavo a potom sa so všetkými pohádať - lenže oni provokovali - lebo ona bola vychovaná k poslušnosti, alebo ja neviem k čomu, proste pionieri a kokotiny) a nechápe ani prečo by som chcela odísť, lebo pre nich je prioritou dokončiť školu, vydať sa a mať deti a mne sa chce z tej predstavy vracať, naozaj, alebo niekedy plakať, ale rozhodne to neplánujem vo svojom živote, lebo ja nič neplánujem a ani s tým nezačnem (a budem rada ak sa mi podarí naplánovať tehotenstvo, ale dobre sa poznám, takže ktovie ako to nakoniec dopadne). Napríklad som celý život vedela že po škole nechcem ísť do práce (ale kto by chcel, chacha), teda viete, ne tak konvenčne, že (chcela som napísať zmaturujem) zoštátnicujem a zamestnám sa v úrade a budem každé ráno pochodovať s aktovkou a zapnem comp a o 12 na obed a o 4 domov (to by bolo, čo? Ísť domov už o 4...no, sweet dreams), ale viete čo tým chcem povedať? Moja mama celé roky chodila domov asi o siedmej a keď prišla za svetla a šla s nami do parku, bolo to prekvapenie, no neni to skurvený život? Tráviť ho v práci...či len ja som divná? Ale zjavne väčšina ľudí to tak chce, lebo to tak robia.
A teraz ma ospravedlňte, asi by som mala ísť upratovať (je sobota...vidíte, konvencie), dokončím to niekedy nabudúce, keď zase budem mať takú zamýšľavú chvíľku.
Už sa teším, lebo po prvé som nebola opitá asi tak mesiac (na Eurocampe sa mi to napriek každodennému žúrovaniu ani raz nevymklo z rúk...únava vás dorazí skôr než sa stihnete ožrať) a po druhé sme už dlho neboli v MESTE. Chápete. Chápete čo to znamená? Otvorili nejaký nový podnik, to bola jedna z prvých informácií, ktoré sa ku mne dostali po príchode z cudziny (chcela som že zo Západu, ale aký je už len východné Nemecko Západ?) a tak som sa potešila a ak ešte Boh dá a aj Aligátor znova otvoria, tak už sa svet bude točiť správnym smerom.
Teraz sa napríklad netočí, ne že by sa točil nesprávne, ale zdá sa mi že asi úplne zastal. Hlavne som ešte stále konsternovaná z náhleho návratu do vlasti, necítim sa tu doma a to som bola preč iba tri týždne a viete si predstaviť čo to pre mňa bude vrátiť sa po pol roku? Asi zemrem a budem odpočítavať dni, kedy zase budem môcť vypadnúť.
(A ešte som si nezvykla, teda už pomaly to ide, ale len pomaly, že mi tu každý rozumie a preto som minule Chantal nahlas povedala "Ešte som sa dnes nevysrala", na ulici, síce prázdnej, ale zrazu sa spoza rohu vynoril taký chlapík a to presne v tom momente, takže to určite počul a ja som len vyprskla do smiechu. To za to, že sme tri týždne riešili sranie každý deň...vidíte, človek si tak zvykne a potom si musí dávať pozor.)
A necítim sa tu doma, to už čo je? Ja som to hovorila vždy, že ja sem nepatrím, len všetka rodina a kamaráti fotrovcov to vždy obrátili na
A teraz som už nadobro presvedčená, že pre mňa je svet a ne zaprdené Slovensko a sem mi stačí chodiť na návštevy ale ne tu stráviť celý drahocenný život (24 rokov je až dosť a ešte tu asi nejaký čas pobudnem...). Navyše už aj viem, čo by som v tom svete mohla robiť, takže moje sny naberajú konkrétne obrysy a ako vždy sa už predčasne teším a v duchu sa balím (nemôžem sa tohto zlozvyku zbaviť) a plánujem, aj keď ešte nemám nič poriadne zistené a už vôbec ne vybavené (to aby ste si nemysleli, zas až taká aktívna nejsom, ale mám ešte celý rok...).
A teraz tu budem ešte dva týždne ktoré plánujem vyplniť žúrovaním, návštevami babiek a asi by som mala vrátiť knihy do knižnice, ktoré už mám pol roka (možno že ani ne, iba asi päť mesiacov).
To je adekvátny program a potom zamávam na diaľku.
Viete čo? Strašne mi chýba Eurocamp. Je to také zvláštne ne? Ste zavretí niekde tri týždne a celé je to ako veľký psychologický experiment, lebo sa tam utvárajú vzťahy ako v skleníku, veľmi rýchlo, veľmi intenzívne a potom keď idete domov, tak plačete za ľuďmi, ktorých ste pred mesiacom videli iba na fotkách na oficiálnej webstránke organizácie a nevedeli ste si priradiť mená a tváre. A po troch týždňoch máte pocit, že opúšťate najlepších priateľov (a tí pritom čakajú na vás doma a už sa na vás tešia a neni to celé nejaké zvrátené?)
Predtým som si nevedela predstaviť, čo znamená Európa (teda, samozrejme som si myslela že si to viem predstaviť, ale po tom, ako som to zažila, má slovo Európa úplne iný význam) a teraz sa mi zdá, že jedna krajina nie je dosť na život. Príliš všedné, príliš nezaujímavé, príliš nudné, stále to isté a nikdy zmena a stereotypy a uzavretý priestor...och Bože, možno ma chápete, alebo možno ne, lebo niekedy mám pocit že ostatní nerozmýšľajú tak ako ja a preto vôbec nepochopia ako sa cítim, ale človek si zvykne (napríklad moja rodina ma nechápe a to viem na sto percent, možno otec, ale mama asi veľmi ne, alebo len sčasti a o babkovcoch ani nehovorím) (tety a podobne tu nespomínam z rovnakého dôvodu).
Napríklad moja babka, viete...to má ale asi každý, tento generačný rozdiel, je to neprekonateľné a pritom to bola kvetinová mládež, ale zavretá za ostnatým drátom a preto v nej udusili akékoľvek predstavy o slobode a navyše sú ešte aj presvedčení že tú slobodu majú a že v nej žijú a myslia. (Ak ste stratili niť, to nevadí, lebo aj ja už ju strácam, začína sa to tu nápadne podobať na Ulysses - píše sa to tak? - aj keď sa o tom zjavne nebudú deti v škole učiť.)
No a moja babka napríklad nechápe ako môžem mať zlý deň (alebo možno skôr nechápe ako to môžem dávať ostentatívne najavo a potom sa so všetkými pohádať - lenže oni provokovali - lebo ona bola vychovaná k poslušnosti, alebo ja neviem k čomu, proste pionieri a kokotiny) a nechápe ani prečo by som chcela odísť, lebo pre nich je prioritou dokončiť školu, vydať sa a mať deti a mne sa chce z tej predstavy vracať, naozaj, alebo niekedy plakať, ale rozhodne to neplánujem vo svojom živote, lebo ja nič neplánujem a ani s tým nezačnem (a budem rada ak sa mi podarí naplánovať tehotenstvo, ale dobre sa poznám, takže ktovie ako to nakoniec dopadne). Napríklad som celý život vedela že po škole nechcem ísť do práce (ale kto by chcel, chacha), teda viete, ne tak konvenčne, že (chcela som napísať zmaturujem) zoštátnicujem a zamestnám sa v úrade a budem každé ráno pochodovať s aktovkou a zapnem comp a o 12 na obed a o 4 domov (to by bolo, čo? Ísť domov už o 4...no, sweet dreams), ale viete čo tým chcem povedať? Moja mama celé roky chodila domov asi o siedmej a keď prišla za svetla a šla s nami do parku, bolo to prekvapenie, no neni to skurvený život? Tráviť ho v práci...či len ja som divná? Ale zjavne väčšina ľudí to tak chce, lebo to tak robia.
A teraz ma ospravedlňte, asi by som mala ísť upratovať (je sobota...vidíte, konvencie), dokončím to niekedy nabudúce, keď zase budem mať takú zamýšľavú chvíľku.
pondelok 8. augusta 2011
Diskusia o mensinach
...dopadla strasne. Hadka, slzy a kompletna zurivost (u mna). Dnes som sa zobudila s tak napicu naladou, ze som nemala ani chut vyliezt (ale zobudila som sa uz o 6, hoci budik som mala nastaveny na tristvrte na sedem...), ale nakoniec som sa prekonala a uz je to lepsie. Este ze je tu aj niekolko normalnych ludi a este ze su tu moje baby, lebo neviem neviem, ci by som nerevala na hajzli, veru tak, az take zle to bolo.
Skratka je tu niektolko prijebanych posukov, neviem cim to je ze skoro vsetci su Balkanci, i ked je medzi nimi aj zastupkyna z Nemecka. Ale ona je proste asi len blba.
Ostatni su zasa zduti, neprisposobivi, nic ich nebavi a nic sa im nechce, picuju na pracu aj na program (pritom vsetko bolo na nete...takze nechapem naco sa sem dotrepali). Ale viete co? Je to aj kopa normalnych Balkancov, napriklad ti z Albanska (no, jasne ze aj ja som si vzdy myslela ze cele Albansko je jedna mafia...). Zato Rumuni, Bulhari a Bosna...a tak podobne, ti maju vecne nejaky problem.
A tak vcera nebola prakticky ziadna diskusia, lebo vacsine ludi sa jednoducho nechcelo, alebo mali jazykovu barieru (prosim pekne, vsetko sme museli hovorit anligcky AJ nemecky...zasnem kolko ludi ma take biedne jazykove znalosti), alebo su to take tie tiche typy, ktore su nudne a aj tak vam idu na nervy, ale aspon ocakavate ze maju nejaky nazor. Ale uz vazne zacinam o niektorych pochybovat. Ze nejaky maju.
No a vsetok ten desaster skoncil homosexualnou tematikou, ked ja som asi tak 15 minut vysvetlovala ako to je u nas a ze sa hanbim o tom hovorit ked musim priznat kolko ludi ich neznasa (dokonca som do toho monologu nejako zaplietla aj moju nelasku k Romom a celkovy problem neznasanlivosti) a Dasa potom povedala ze niektori si dokonca este stale myslia ze je to choroba. Na to nas oblubeny kysly ksicht z Rumunska ci z jakej psej pice sa zatvaril ako keby on trepala uplne kokotiny a dal si hlavu do dlani. Ja som si to vsimla, tak som ho vyzvala nech povie svoj nazor nahlas. On sa moc do toho nemal (zbabelec) a ja ze come on come on, just say it a nakoniec z neho vyliezlo ze si sam mysli ze homosexualita je choroba. Chapete??? A ani na to teamerky nic nepovedali, par ludi bolo v soku a Dasa sa spytala ci si naozaj mysli ze patria do nemocnice. Jeho odpoved znela jasne - You really wouldn´t want to know it.
Popravde mi bolo do revu a v duchu som uplne zurila, proste vsetky tie veci dokopy ma nekonecne vytacali a ti homosexuali to uz len dorazili.
Nas irsky kamos bol na nervy tiez, este aj z inych dovodov, Balkanci sa hned zgrupili s flaskami a zacali ohovarat (viem na istotu ze som bola na pretrase, mam to overene) a ja som od samej nasratosti nemohla na spanok ani pomyslet. Do pol druhej sme sedeli a kecali - baby nakoniec sli spat, ale ja, Ceska a Madar. Ako hovorim, chvalabohu su tu aj normalni ludia.
Skratka je tu niektolko prijebanych posukov, neviem cim to je ze skoro vsetci su Balkanci, i ked je medzi nimi aj zastupkyna z Nemecka. Ale ona je proste asi len blba.
Ostatni su zasa zduti, neprisposobivi, nic ich nebavi a nic sa im nechce, picuju na pracu aj na program (pritom vsetko bolo na nete...takze nechapem naco sa sem dotrepali). Ale viete co? Je to aj kopa normalnych Balkancov, napriklad ti z Albanska (no, jasne ze aj ja som si vzdy myslela ze cele Albansko je jedna mafia...). Zato Rumuni, Bulhari a Bosna...a tak podobne, ti maju vecne nejaky problem.
A tak vcera nebola prakticky ziadna diskusia, lebo vacsine ludi sa jednoducho nechcelo, alebo mali jazykovu barieru (prosim pekne, vsetko sme museli hovorit anligcky AJ nemecky...zasnem kolko ludi ma take biedne jazykove znalosti), alebo su to take tie tiche typy, ktore su nudne a aj tak vam idu na nervy, ale aspon ocakavate ze maju nejaky nazor. Ale uz vazne zacinam o niektorych pochybovat. Ze nejaky maju.
No a vsetok ten desaster skoncil homosexualnou tematikou, ked ja som asi tak 15 minut vysvetlovala ako to je u nas a ze sa hanbim o tom hovorit ked musim priznat kolko ludi ich neznasa (dokonca som do toho monologu nejako zaplietla aj moju nelasku k Romom a celkovy problem neznasanlivosti) a Dasa potom povedala ze niektori si dokonca este stale myslia ze je to choroba. Na to nas oblubeny kysly ksicht z Rumunska ci z jakej psej pice sa zatvaril ako keby on trepala uplne kokotiny a dal si hlavu do dlani. Ja som si to vsimla, tak som ho vyzvala nech povie svoj nazor nahlas. On sa moc do toho nemal (zbabelec) a ja ze come on come on, just say it a nakoniec z neho vyliezlo ze si sam mysli ze homosexualita je choroba. Chapete??? A ani na to teamerky nic nepovedali, par ludi bolo v soku a Dasa sa spytala ci si naozaj mysli ze patria do nemocnice. Jeho odpoved znela jasne - You really wouldn´t want to know it.
Popravde mi bolo do revu a v duchu som uplne zurila, proste vsetky tie veci dokopy ma nekonecne vytacali a ti homosexuali to uz len dorazili.
Nas irsky kamos bol na nervy tiez, este aj z inych dovodov, Balkanci sa hned zgrupili s flaskami a zacali ohovarat (viem na istotu ze som bola na pretrase, mam to overene) a ja som od samej nasratosti nemohla na spanok ani pomyslet. Do pol druhej sme sedeli a kecali - baby nakoniec sli spat, ale ja, Ceska a Madar. Ako hovorim, chvalabohu su tu aj normalni ludia.
štvrtok 4. augusta 2011
Arbeitslager
Deti moje, pisem bez diakritiky lebo nemam tucha kde sa to tu nastavuje, tak budte vdacni ze sa vam ozyvam. Moderne pracovne tabory v Nemecku su popicovka, je tu haluz, pracujeme doobeda a poobede je bud program alebo spanie (napriklad dnes som zvolila spanie), lebo vecer sa pije. Btw, nikdy by som necakala ze sa niekedy v zivote budem bavit s Irom po nemecky (ma brutalne anglicky prizvuk, je to haluz a hovori veci ako "Es ist...like...", na skapanie). Inak vobec nevyzera ako Ir, ale ako Anglican a niecim mi pripomina Beatles.
Na izbe byvam so Srbkou, Ceskou a Ruskou (ako povedala teamerka hned v prvy den - super international) a nastastie si dobre rozumieme. Inak najvacsie kamosky sme s jednou Polkou, jasne...je ako my a aj ten humor.
Vcera som sa snazila vysvetlit Madarovi ker mi dere tvar...ale asi to nepochopil. Uz s tym nebudem zacinat. Dasa zasa Francuzkam vysvetlovala kon se pase na terase a tiez to nechapali.
Neviem co by som vam este take napisala...je to tu fakt internacionalne, je brutalna sranda ked sedite za stolom s Danom, Grekynou, Francuzkou a Ruskou, bavite sa dvojjazycne lebo kazdy vie nieco ine a zacinate vetu po anglicky a dokoncujete po nemecky. Napriklad dnes som nieco hovorila Dasi. po slovensky teda a namiesto spojky A som povedala AND. Uz sa mi aj sniva po nemecky.
Na izbe byvam so Srbkou, Ceskou a Ruskou (ako povedala teamerka hned v prvy den - super international) a nastastie si dobre rozumieme. Inak najvacsie kamosky sme s jednou Polkou, jasne...je ako my a aj ten humor.
Vcera som sa snazila vysvetlit Madarovi ker mi dere tvar...ale asi to nepochopil. Uz s tym nebudem zacinat. Dasa zasa Francuzkam vysvetlovala kon se pase na terase a tiez to nechapali.
Neviem co by som vam este take napisala...je to tu fakt internacionalne, je brutalna sranda ked sedite za stolom s Danom, Grekynou, Francuzkou a Ruskou, bavite sa dvojjazycne lebo kazdy vie nieco ine a zacinate vetu po anglicky a dokoncujete po nemecky. Napriklad dnes som nieco hovorila Dasi. po slovensky teda a namiesto spojky A som povedala AND. Uz sa mi aj sniva po nemecky.
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)