Personal heaven

K neuvereniu, že každý príspevok začínam tým, ako som sa nažrala. Je mi trochu zle, ale hádam to rýchlo prejde, ale výčitky svedomia ma asi neprejdú.

Chcela som napísať o včerajšej noci. Bola taká malá good-bye party, mala byť pôvodne veľká, ale väčšina ľudí sa rozhodla neprísť a verte, niektorí mi ani vôbec nechýbali, lebo tí dôležití tam boli. (Teraz hovorím o spolužiačkach, ne že sa niekto oduje, víme?)

No a tak nás bolo len šesť a Daša doniesla skvelú správu o nejakom podniku menom Duplex (ľudia mojej spoločenskej triedy o tom nechyrujú), ktorý sa nachádza hen, rovno v hoteli Crowne Plaza. No proste by som si povedala, že tam nemám čo hľadať a ani by ma nenapadlo to nejak riešiť. Ale tento bohumilý podnik, či diskotéka či čo vlastne, je asi postihnutý nejakým dobročinným syndrómom, lebo majú také, že ladie´s night, ked do 12 v noci majú vstup len ženy a od 10 do 12 sú všetky drinky zadarmiko. Akože VŠETKY. Chápete??? Chápete že v bare kde lacný chlast vôbec nevedú, vám nalievajú dve hodiny čo len chcete a nechcú za to prachy? (Vstupné bolo 4 eurá...smiešna cena v porovnaní s tým, čo som tam prepila.)

S radosťou sme sa tam nahrnuli a kým sme ešte boli triezve, cítili sme sa nesvoje, lebo predsa len - ja som zvyknutá na lacné zafajčené diery ako napríklad Randal, alebo drahé ale rovnako zafajčené diery ako Aligátor, ale hento je vám podnik (to sa ani nedá inak nazvať, len podnik) na úrovni (ťažko sa hľadá iný výraz), cítila som sa trochu ako Pretty Woman, viete...Nemci to volajú fehl am Platz. Bolo to tam plné babeniek, čajočiek, alebo čoho, všetky mali vysokánske štekle (ihly, samozrejme) a šatičky (keď pozeráte americké filmy, tak oni tak chodia na diskotéky, ja som si myslela že to je vybájený svet Holywoodu, lebo sama viem že najlepšie sa tancuje v teniskách a bavlnenom tričku, ale čo vám budem rozprávať) a divadelný make-up, proste bittches, alebo zlatokopky (aj keď do polnoci toho zlata moc nenakopali, lebo chlapov vážne začali púšťať až po pol noci (rozumiete tomu? Ja ne...).

Ja som mala zhodou okolností šaty, takže som aspoň nebila do očí, ako voľakedy keď som sa (náhodou a proti svojej vôli) ocitla v Infinity (inom to bratislavskom diskofilnom podniku, kde hrá nejaký štýlový DJ, akurát že klientela je tam okolo 18 a ceny nie sú také závratné, ako v tomto Duplexe) a mala som čiernu minisukňu, čierne podkolienky, opasok s kovovými ostňami a tričko Deep Purple (najprv sme boli v Randali, chápete).

Aby sme nemali tie čudné pocity, že tam nepatríme (bože, veď barmani a čašníčky boli v košeliach, kravatách a vôbec, aj ochranka!), zamierili sme k baru, ja s pôvodným plánom pokračovať s gin tonicom, ktorý som pila v Kozli. No a potom som zočila ten bar. Pozemský raj by som to nazvala, mali tam dva stupienky, na hornom bola Absolutka (MRTE fliaš Absolutky, nádherná dekorácia, vtipkovali sme že si tak zariadime domácnosť, akurát s prázdnymi...) a na dolnom bolo všetko ostatné. Medzi tými skvostami som zahliadla víťaza mojej malej súkromnej súťaže o spoločníka na večer. Trikrát hádajte...správne, bol to Jack. Jack! Ani vo sne by ma nebolo bývalo napadlo, že sa niekedy budem nalievať Jackom v najdrahšom bare ever. Extra som si pozrela cenu, poldecák stojí 4,50. To len aby som vedela, koľko som ušetrila.

A myslím, že som bola jediná, kto pil whisky, lebo je dobre známe, že to neni moc ženské pitie, ale ja som rockerka a nebudeme trochárčiť, Absolutku si móžem dovoliť aj inde, Beefeateru sa zrieknem a Jacka píjavam iba doma s tatom, lebo ten je tak drahý, že ani len fľašu v obchode si nemóžem dovoliť kúpiť pre obyčajné príležitosti ako je nejaký piatkový opijáš.
(A znie to popiči dobre keď poviete barmanovi "Poprosím jedného Jacka" chacha, jasné, že som pozér, ale a čo!)

Bohužiaľ dve hodiny sú málo na to, aby ste sa stihli sťať, lebo tam sú dlhé rady (bodaj by ne), nenalievajú dvojité a keď som sa ich snažila ojebať (čo sa mi aj dvakrát podarilo) a vypýtala som si dva ("pre kamošku"), dosť divne sa na mňa pozerali (bolo zrejme nad slnko jasnejšie že to chlastám len ja, ale keďže sú tak na úrovni, nepošlú vás do piče, len si asi pomyslia a mne ako spodnejšej triede to zase je maximálne u piči...tak vidíte).

Takže som stihla vychlemtať asi len päť-šesť whiský (whisiek?) a to mi stačí na príjemné teplo a rozmarnú náladu, ale ne na tancovanie na stole. Napriek tomu sme si potom aj zatancovali (keď po polnoci prestali nalievať zadarmo, už sme si nič nekúpili, ani kolu, to je jasné), na Eurocampe som si zvykla aj za triezva tancovať, takže mi to nevadilo. Hudba bola na piču, ak by vás to zaujímalo, šak diskofília, Armin van Buuren (Ármin fan Buran je to a nič iné) či čo, proste také tie jemu podobné (aspoň ja si to myslím a volám to všezahŕňajúcim názvom techno aj keď to asi neni), no ale hovorím, budem tancovať bárs aj na Armina, keď mi budú zadarmo nalievať kvalitný chlast. Och, teraz už nie som na pochybách. Boh existuje!

Opojenie

"Milá sestra...ešte že nechodíš na spoveď. Farár by ťa hnal z kostola."

Tak mi povedala Chantal dnes ráno (teda vy už ste mali asi poobedie, ale ja mám ešte aj teraz ráno, lebo zatial som len zvládla zliezť dole, vysrať sa - presne jak Bukowski - osprchovať sa - to bolo náročné - a dať si ibáč), keď som jej porozprávala, čo sa včera dialo.
Poviem vám, som rozbitá jak cigánska hračka, bolí ma telo, zastavte Zem, chcem vystúpiť. Mohla by som slúžiť ako príklad na hodine etiky, že alkohol je zlý zlý zlý a deti by na mňa ukazovali prstom a prisahali že nikdy nebudú piť.

Ladies night ako sa patrí. (Nepíše sa to ladie´s? To je egál...)
Ja, Triss a Martina. Martina došla neskôr a my sme stihli medzitým vypiť ... mrte chlastu. Viete čo? Rátala som to a včera som vyslopala asi o niečo viac než pol litra tvrdého. A iné. To je práve to, že aj iné. Presne ako Bukowski, vžívam sa do jeho role, aby som lepšie pochopila jeho diela.
V Kozli to bolo osem (osem!!!) gin tonicov a z toho sme boli iba pripité. (Vlastne boli štyri, lenže dvojité.) Mierne opitá som bola, ale tak, že by som pekne ešte mohla dojsť domenkov a tváriť sa že som ok. Pred fotrami, chápete.

Dorazili sme do Harleya a ja som s poľutovaním zistila, že mám iba asi 10 euro (bieda...dvacku som nechala v Kozli a to neveští nič dobré, lebo ja málo zarábam) a že treba vymysleť plán B.
Plán B zahŕňal pivo, lebo stáť v bare nasucho je nuda. A hral Bohuš a hral aligátorie sety, ťažká popičovka, dokonca Rammstein a ja som prisahala že dójdem na ten ich koncert v Bratislave bárs aj z Luxemburgu (lístky na koncert v Luxemburgu sú už vypredané) a teraz nad tým silno rozmýšľam a myslím, že zrejme naozaj dojdem, nech to stojí čo to stojí, ja ich milujem najviac na svete. Neni to mrhanie, keď precestujete pol Európy aby ste videli svoju najobľúbenejšiu kapelu, či je?
No ale o inom som chcela.

Bolo jedno pivo, potom druhé a potom sme sa tam trošku natriasali a v istom bode sme sa zoznámili s obstarožnými Francúzmi. Tak tak.
Tancovali sme s nimi a oni nám platili chlast. Luďááááááááááá! Oni mali obrovské poháre, čo poháre...nádoby (podľa mňa mohli mať dobré tri litre) plné mojita a naberali to takou žufankou do pohárov. Popičovka.
Neviem koľko mojita som ešte vypila, ale asi veľa, lebo som zbalila jedného z nich. Mal 50. (MLČTE!) A vypadal ako mafián, ale viete, taký zo starého filmu, taký elegantný, mal košeľu (to je taký čudný západniarsky zvyk, trepať sa na diskotéku v košeli, keď vidíte chlapov v košeliach, zaručene sú zo západu) a sako (??? No...bol starý) a celkovo keď už som bola naliata...viete ako to je. Navyše bol sympatický a vedel aj po anglicky (povedala som mu po francúzsky že nepracujem v továrni - naša slávna veta). A baby na mňa ziapali "Daj hoooooooooooooooo!!!" Nuž...tak som si povedala že trošku bozkávania bárs aj s dedim ešte nikoho nezabilo (Martina dosvedčí...aj keď teraz som už vážne prekročila všetky doteraz pokorené vekové hranice, aj tie Martinine) a tak som sa naňho nalepila. Šli sme von (jeho nápad...neviem čo všetci títo chlapi čakajú) a on chcel vác, lenže haha, ja mám krámy (ale vďakabohu, lebo ja sa poznám) a odmietla som aj iné formy zábavy (a to by bola zábava len preňho a mne sa nechcelo špiniť si ruky a ani nič iné...). A došlo mi príšerne zle. Ale úlne najvác zle a tak som sa s jeho pomocou dotackala na ten harleyovský dvorček, baby ma tam čakali, neviem ako a kedy došli na to že tam budem, z tejto časti večera mám len útržkovité spomienky.

Šli sme na parkovisko, tam som sa hrozne zgrcala (inak mojito má dobrú chuť dokonca aj keď ho grcáte...no fakt), zrejme to schytali aj moje baleríny, ešte som nemala síl ich skontrolovať, ale hodila som na ne krátky pohľad a vyzerajú čudne, osobne dúfam že sú len pošlapané) a baby mi zavolali taxík. Cestu si nepamätám, stálo ma to mojich úplne posledných osem éčiek (nevím veru čo by robil keby to bolo viac, lebo už som viac nemala) a doma som sa nejak ocitla v posteli. Vždy zvládnem vybrať si čočky...ale odmaľovať už ne a tak som mala ďalšie ráno, kedy vyzerám a cítim sa ako Alice Cooper v jeho najlepších alkoholických obdobiach. Či najhorších?
Myslím, že môj žalúdok je už pripravený prijať poživeň...odporúčam sa.

Rock´n´roll all nite and party every day

Dzeci drahé, radujte sa, veseľte sa, lebo ja som urobila poslednú skúšku na A. (Mama tvrdí že som bifla, ale bolo to tak, že som sedela vzadu, s nosom na stole a s ľavačkou v lavici (skoro jak úchyl, lenže ten má asi ľavačku v gatiach) a prehrabávala som sa v poznámkach, aby som to všetko následne opísala a odpovedala na A. Keby ste ma ale videli, ako majstrovsky som si počínala, dali by ste mi aj na fejsi lajk, keby som mala fan page, ale nemám.
Najprv som totiž musela vybrať poznámky z obalu, potom nájsť správnu stranu, kde bol román v DDR a potom to odpísať a keďže k tej téme som nevedela NIČ, tak to nebolo také, že pozrem do poznámok, vidím niečo a hneď ma napadne k tomu aj voľačo so som sa naučila, nené, to bola kompletka, od slova do slova a ešte som to mala aj obojstranne vytlačené, tak si predstavte ako ťažko sa otáča papier v lavici, aby nešuchotal a tak. Ale nevšimla som si, aj keď v istom bode vstala a ja som na 5 sekúnd zamrela, že ma videla a ide sa mi pozreť do lavice, viete aký je to pocit, studený pot a kŕč...ale našťastie len išla vykuknúť von z dverí (nepýtajte sa prosím). A ona sa strašne ponáhľala a jedno s druhým, mala tak málo času že každý odpovedal asi 5 minút a už jej stačilo vymenovať pár diel a von, ani nerýpala. A hádam už dáme koniec zátvorky a budeme sa venovať iným témam.)

Inak, dosť blbě sa mi tu píše, som na fotrovom compe, lebo mne nejde internet prosím pekne, dneska asi trikrát padol, kurvovala som jak chorá vrana a presunula som sa sem. Ale tu mi je lepšie, lebo sedím za stolom a nehrbím sa jak starena, predtým som bola na posteli a to je kurevsky nepohodlné. Okrem toho tu aspoň neni tak teplo jak u nás v izbe.

No a keď som šla zo skúšky, dostala som SMS od Miška (kámky, pamätáme?) že večer sa pije a že tam bude aj Morrison (on si teraz neodpustí ani jedinú príležitosť, kedy mi ho môže nejak pripomenúť a robiť si zo mňa srandu) a nech dojdem. Tak som odpísala že rada a že kde Morrison býva. Mišo mi zavolal naspäť a hneď sa mi začal smiať že šak to nebude priamo u nich na izbe (teda u Morrisona, ne u Miša, ten býva v Pétržke, ale to je pre vás aj tak nepodstatná infoška) a že nech sa netvárim že neviem kde býva a hahaha. Jasné. Sme še pobavili a tak som povedala, že keď skončím doučko u chlapca, dotrepem sa do Solečka (taký oný na Mlynoch, keby ešte niekto nevedel).

Bola som potom velice pochválená, lebo lialo jak z krhly a tak intrákovci ocenili že som došla v daždi. (Ale som im povedala že som kvôli nim teraz vlhká, aby si to teda sakra vážili...)
Keď som došla, chlapci ma hneď usadili medzi seba (a nakoniec bola jedna strana stola úplne prázdna a tam kde som bola ja sa tlačili všetci - to lebo so mnou je zábava) a vyšlo to tak že som sedela vedľa Morrisona (Michal samozrejme dal - aha, osud! A tváril sa pri tom strašne nevinne.)
Tak sme pili (medzitým sa s nami zoznámil nejaký černoch, ktorý sa došiel spýtať či s môže k nám prisadnúť - nechápem, lebo mal tam aj svojich kamošov - a my že teda dobre, ale nikto z toho nebol odviazaný a fakt to nechápem, prečo sa nejaký chlap nasere do veľkej skupiny, navyše prevažne mužskej...to majú tí Afričania nejak v krvi, aj keď henten bol vraj z Jamajky ale my vieme že Afriku z krvi nedostanete a z kože už vóbec ne, haha, rasistický vtip. A volal sa Rafiki a Soňa hneď naňho zahučala Rafiki? Ty rád fiki, že?! Ale našťastie sa dlho nezdržal...)

No a čo by som k tejto časti ešte...už sme všetci nostalgickí, že už nám zostáva len jeden rok a plánujeme chaty, stanovačky a rozlúčky a bársčo a mňa presviedčali že jeb na Luxembursko (ale nevedia čo som kvôli tomu vytrpela :D) a zostaň tu s nami, to je také milé, keď vám ľudia hovoria že nechcú aby ste odišli...aj keď im asi nebudem až tak chýbať, ale aj tak je to milé.

No a bol tam s nami aj náš erazmák, Čech, inak za celý rok sme ho nikto porádne ani nevideli, ani ho nikto nepoznal, neviem kade chodil, ale bol na exkurzii, tak je už s nami kamoš. Ja som sa bavila hlavne s ním, Morrisonom a Mišom (lebo tak sa mi to páči, byť jedinou v mužskej spoločnosti) a Soňa sa tam tiež furt premiestňovala hore dole. Potom oznámila, že musíme ísť k nej na izbu, lebo jej spolubývajúce v ten deň spravili magistra a oslavujú a že ona tam musí ísť. Tak sme dopili a šli a pilo sa ďalej a spievalo so (Ine Kafe Ráno - klasika a samozrejme ešte aj Otvárajte kasíno a MC Erik a Barbara, vďakabohu za youtube. Inak čo vlastne znamená to MC pred jeho menom? Nejaký titul?)

Poliali ma pivom (skoro jak na fesťáku), lebo sme sa furt objímali alebo opilecky tancovali s pohármi (aj keď ja som pila z fľaše, ale bolo to pivo, tak to je v poho) a...vlastne neviem. Chápete, neni až toľko čo k tomu povedať, lebo normálna najebaná žúrka, ja som furt sedela medzi chalanmi, potom niekedy Morrisonovi na kolenách (neviem prečo) a okrem toho sme mali furt nejaké narážky (teraz všeobecne sa spolu viac bavíme než predtým, aj keď on so mnou aj inokedy flirtoval, ale tak teraz už je to také iné, haha, však a on má presne taký názor na vzťah jak ja - teda že je dobrý, ale pre iných a nám je lepšie single a to sa vám potom užíva, keď sú obaja rovnako eingestellt).

Myšlienka večera (moja, tuším) bola, že sa ide hrať fľaša (didaktická hra, konečne som sa jej dočkala, ja som celú exkurziu lobovala za fľašu a furt sa nehrala). (Iná myšlienka, hneď po fľaši, bola že "musíme si užívať kým sme mladí".)
Ludia (naschvál tam neni ten mäkčeň, lebo ja vždy hovorím ludia s tvrdým L) ale jaká fľaša!!! Normálna, klasická, bozkávacia, takú som hrala prvýkrát v živote! Juj.
Prvý točil Morrison a hneď to aj ukázalo na mňa (asi osud, haha) a ja som vlastne čakala že sa bude hrať na otázky, tak som sa naňho otočila že čo povie a on ma proste chytil a vrazil mi jazyk do huby. Hovorím si, že dobre, takú fľašu som vždy chcela hrať.
Takto sme hrali asi 10 minút (alebo ani toľko ne), kým sa bozkával každý s každým, ale ne všetci hrali, takže vlastne to znamená že ja som sa bozkávala s Morrisonom, Michalom a tým Čechom a ešte jednou babou, ktorú vôbec nepoznám a ani si nepamätám ako sa volala. :D

A to bolo tiež také smiešne, lebo keď to na nás vyšlo, tak som nevedela že čo ona urobí, lebo viete, ja s tým nemám problém, ale som si hovorila, či jej to nebude nejak vadiť. Ale vóbec nebola upjatá, bola to seriózna minimálne 5-sekundová bozkávačka a chalani nám uznanlivo zatlieskali.
Lenže potom sme si povedali že to je nuda, keď nás hrá len 5 a čo sa budeme furt dokola olizovať? Tak sme začali hrať na otázky a viete čo sa ma Soňa spýtala? Či by som sa vyspala s Morrisonom. Najprv som chcela inú alternatívu namiesto odpovede ale oni všetci hučali že ich nezaujíma alternatíva a chcú odpoveď tak hovorím že áno a na Miša som sa radšej ani nekukala lebo aj periférne som zachytila jak sa ujebáva. Ale publikum prijalo moju odpoveď s nadšením, lenže vlastne tam sa tak hučalo vkuse, že to bolo jedno.
V noci niekto dokonca aj opiekol špekačky na dvojplatničke, tesne vedľa nejakého notebooku z ktorého revala voláka klasika (teda, nechcela by som).

A potom sa to nejako roztrúsilo a šli sme domov... Morrison mi ešte ponúkol nocľah (a niekoľkokrát...zrejme to myslel vážne a nebola to prvá kokotina čo ho práve napadla...?) a vraj jeho spolubývajúci tam nejsú a poviem vám, aj by som šla, ale. ALE. Po prvé som nemala nič oholené (a nohy už dva týždne...viete si predstaviť tú húšť, welcome to the jungle) a po druhé, po takej noci vyzerám ráno HROZNE. Nemala som tam ani obal na čočky (to som použila ako argument prečo nemóžem) a ani nič na odlíčenie a fakt by som bola nerada keby ma videl v takom stave, no né, radšej nech si ma pamätá peknú. Dokonca to má aj skrytú výhodu že teraz to vypadá že nejdem vždy s každým, teda chápete čo chcem povedať...) HAHA.
Ale strááášne bol milý, normálne ma odprevadil až k taxíku a ešte aj pusu na rozlúčku som dostala (akože na líčko, ale aj tak), normálny romantik, tento chlapec.
A tak sa skončil môj letný semester prvého ročníka magisterského štúdia.

Dala baba hala-bala cukor na koláč a presladilo ho

Viete čo? Všetko sa na dobré obrátilo. Erasmus vyšiel. V lete pôjdem do D-landu okopávať (už som spomínala že v Bratislave by som ani prstom nepohla, aby toto mesto bolo čistejšie? Stále si myslím že stačí keď ja svoje odpadky hádžem do koša. Väčšinou teda. Lebo napríklad ohryzok môžem hodiť do kríkov, to je príroda. To ma naučila mama. Dokonca aj palička od nanuku je príroda - povedala mama a mamy majú vždy pravdu. A keď mám nejaký plast, a neni po ruke kôš, vždy je po ruke kanál - tak ma naučila mama. Takže - JA toto mesto neznečisťujem.) Ale k veci.

Slnko svieti a ja mám za sebou 4 skúšky, z toho tri na A. Oveľa lepšie ako zimné skúškové, kde som hneď z prvej skúšky vyletela jak mokrá handra.
A Triss znova bloguje!!! A dneska sa ideme na šrot opiť k Martine. Teda hehe...vypustiť Džina z fľaše. Už sme tak dlho nepili džin. Viete čo je zaujímavé? Keď sme u nás, počúvame napríklad Kiss (tá žúrka sa zapísala do análov) a u Mati vždy Petra Nagyho, proste to je tak. Aj keď dneska by sme mohli taký youtube-playlist zostaviť, kde by bol aj ten Grigorov, lebo "doživotne dám zbohom zásadám" som si pridelila ako osobné heslo. A hodí sa to na žúr.

Zajtra má byť vraj koniec sveta, preto je dobré si dnes užiť, opiť sa a zahulákať si. Tú seminárku, čo mám do nedele poslať, hádam ani začínať nebudem. (Či?)
A inak...nejaký ten recept sem ešte určite dám, lebo ja v poslednej dobe rada pečiem (šak to na mne vidno...kks včera som sa vážila a mám asi o sto kíl viac než minulý týždeň, tak dobre o 4...no keď mám byť úplne úprimná tak o 3, ale aj tak!) a sú to samé hovadské veci. Napríklad určite sa s vami podelím o červené pesto, to budeme robiť dnes a je to famózne. Vyžrala by som to aj samotné, bez ničoho.

A článok o statusoch...no, začnem zbierať materiál. Na druhej strane, to stačí len celý fejs skopírovať a materiálu je až dosť, lebo ja mám nejakým spôsobom švihnutý zoznam friendov. Skôr rozmýšľam nad tým, analyzovať niektoré indivíduá postupne a venovať im vlastné posty, lebo niektorí toho nadrístajú aj na dva články za deň. (Napríklad ja.) Aby ste nepovedali že len ohováram, môžem sem hodiť aj vlastné statusy. (Chacha, ale keďže je v moje moci vynechať všetko trápne a nevtipné, môžem zmanipulovať vašu mienku!)

Elegancia a noblesa ked okolo teba prechadzali, tak si bola prilis ozrata na to, aby si ich chytila, aj ked si sa naciahla.

Toto je koment, ktorý mi Chantal nechala na mojom nemeckom blogu, keď som tvrdila, že pijem s eleganciou a noblesou. Samozrejme mala pravdu, o tom idem teraz hovoriť. O Malackách.
Taký žúr, že Branko a osem báb. To vyhral, s nami. Heh.

Najebali sme sa uňho doma (prisámpiču som ešte nebola nadrbaná už pred piatou...moje poprvé) a vyrazili sme do mesta. Teda...haha, do centra Malaciek (stále som opakovala že to nie je mesto, ale obec, ale potom som prestala, lebo ulice boli plné hokejových fanúšikov a tí neváhajú dať vám na piču).
Ja som si vypila svoju sedmičku vína (treba šetriť, víme) a na cestu každý fasoval plechovku piva, aby sme náhodou za tých dvadsať minút chôdze nevytriezveli. Totiž, bolo to tak, že jedna plechovka na dvoch, ale nejak sa stalo že ja som svoju z rúk nepustila (niektorí s vďakou odmietli...chápete to?) takže keď sme došli k tomu veľkému stanu, kde sa premietal hokej, už som bola rozveselená.

Sadli sme si a od nudy som si trošku upila z ploskačky (fernet). Tu si prestávam pamätať poradie, takže teraz nasleduje to čo vždy - vymenúvanie činností, podľa toho, na čo si spomeniem.
Takto - hral sa hokej, samozrejme. Ibaže mňa hokej nezaujíma ani za máčny máčik (čo už) a okrem toho som nevidela na plátno. Nevidela, aj keď sme sedeli úplne vpredu, ale to plátno sa nejak rozmazávalo, hráči boli dvojmo (v každom mužstve), proste taký divný zápas, tak som si radšej išla kúpiť jednu vodku. Okrem toho sme našli pod stolom kartón minerálok, nevedno pre koho a odkiaľ...jednu som si požičala. (Výhodné.)
Tretiny ubiehali nejak strašne rýchlo. Za triezva sa mi zdá, že trvajú oveľa dlhšie. Potom sme si išli kúpiť cigánsku (ktovie, či využili zásoby z Plaveckého Štvrtka...chacha, teraz sa smejte, lebo nekorektný vtip) a poslednú tretinu sme ja, Martina a Lucio strávili v parčíku za stanom a hľadali Casiopeu. Či čo vlastne.

Nenašli sme. (Hviezdy na nebi sa debilne rozmazávali...ale aspoň som videla dva veľké vozy, chacha.)
Medzitým, prirodzene, sme mali ešte úprimné chvíľky, kde sme si padali okolo krku a vyznávali lásku a vyjadrovali podporu a podobne (veď viete - "Och baby, ja vás mám tak rada!" alebo "Proste keď sa chceš na to vyjebať, tak sa na to vyjeb, ja ťa aj tak mám rada a kto som ja, aby som ti hovorila, čo potrebuješ v tvojom živote, aby si bola šťastná?!" - samé hlboké myšlienky).
Po zápase sme sa trúsili domov (ježiši, ja som fajčila!) a tam sme pokračovali v chlastaní. Teda neviem ako ostatní, ale Braňo mi stále nalieval pivo (do vínového pohára...vidíte, toto myslím tou eleganciou a noblesou!!!) a mali sme kolečko sexuálnych priznaní. (Lenže keď sa väčšina ošíva, je to nuda.)

Mimochodom som si všimla, že jednu z mojich spolužiačok som mierne (hovorím mierne, ale myslím si že riadne) šokovala, keď som sa rozhovorila, teraz nemyslím tie sexuálne kokotiny (to tam tuším už ani nebola), ale moje vyjadrovanie. Hm, žeby som v škole málo nadávala? Ani sa mi nezdalo.
Domov sme šli v pondelok ráno a poviem vám, je to nepríjemné, keď sa vlečete po meste takí zničení, napoli ešte ožratí a bez make-upu a okolo vás sa hrnú všetci do práce, čistí, voňaví a vyspinkaní. Uch. Určite to poznáte, veď každý sa minimálne raz v živote istotne najebal v nedeľu.

Janko Chodec

Verili by ste že Janíčko Janko ešte asi pred mesiacom stál v Harleyi dve eurá a včera už dve dvadsať? Nehorázne. (Nehovoriac o tom, že v Kozoli 2,30!)
Aj tak sme ho pili. Včerajší večer bol taký, že asi (ale hlavu pod gilotínu za to nedám) deväť whisiek a jedna kola. Kola na konci, nadránom a len a jedine preto, že sa mi začalo hovadsky štikútať a nemohla som to zastaviť zadržaním dychu. (Dosť ťažko môžete v bare zadržiavať dych a  tváriť sa pri tom normálne, tak aby si to nikto nevšimol a  nezačali si myslieť že vám je zle.) Pili sme na S. Sex, sláva, smrť, sebaľútosť - samohana - sračka a tak ďalej, všetko podstatné je na S. Lebo ja hovorím, že smrť alebo sláva (sa teraz pochváľte kto viete odkiaľ to je, rockeri, ha!)
V konečnom dôsledku som teda neminula viac, než inokedy, ale minula som aj tak priveľa na to, aké sú moje pomery. Som chudobná a preto sa opíjam. Ale mala by som sa možno opíjať lacnejším chlastom.

Nakoniec som bola tak strašne unavená (možno je predsa len - neviem či sa to nepíše predsalen, posúďte, čo vypadá čudnejšie - dobré aspoň trochu brzdiť...život ma naučil - teraz sa mi natíska citovať jeden FB status čo som si dnes prečítala u bývalého spolužiaka zo ZŠ "...byť takou špinou, akou ste vy ku mne" - ale mňa život naučil, že nejsom tetrov ako Martina, lebo mňa nadájali mliekom a ne zlým ovocím), že som zaspávala postojačky. Dýdžej hral kokotiny na ktoré bolo zhola nemožné tancovať a okrem toho nás obletovali (aspoň chvíľu) nejaké bravčové hlavy.
Tak sme šli domov. Ale aj tak neškodí raz za čas sa opiť. V Harleyi bola lesbická show, baby zostali pohoršené či znechutené, či čo vlastne, celkovo som to nepochopila, lebo na mňa to nejako nezanechalo výrazný dojem - a no a čo, že tam behali úplne nahé... (skôr som si kládla otázku, prečo sa Sebastián vždy tak úzkostlivo zakrýva a trochu s ním nezatrasie pred publikom, ako onehdy Jim Morrison...lenže ja som mu aj tak videla, lebo som dobre naťahovala krk! Chacha.)
Len to trvalo trochu dlho. Ale ja nejsom prudérna, takže už som na to takmer aj zabudla. Taká každodenná záležitosť. Heh.

Girl, musím ťa tu spomenúť, lebo tak nejak mám chuť sa tebou inšpirovať a vyraziť do mesta po nejakom zápase, kde budú hrať Nemci a vyhrajú (hahaha), alebo aj nejaký iný národ, ja nejsom rasista. Hlavne aby platili, lebo včera som zistila, že mám menej peňazí ako som si myslela a to s človekom zamáva. A potom sa musí ísť opiť. Viete, začarovaný kruh.

Zajtra ideme na prvý máj do Malaciek. Cool, že. Bude to vyzerať asi tak, že sa opijeme u spolužiaka doma a potom vyrazíme cez nejaké pole, či čeho do Malaciek na majáles a on mi už prízvukoval že v každom stánku si treba jeden jebnúť, lebo pitný režim. Prespíme u neho a ja v pondelok doobeda hajde domenkov a do školy učiť harantov. Boha, ale budem vypadať po takom víkendovom záťahu. Ale velice sa mi páči tento nápad, ísť chlastať v nedeľu, lebo to už som dlho nerobila. Pamätám si ako v druhom ročníku počas skúškového som pila viac než počas celého semestra dokopy, začalo to takým trojdňovým kolotočom, že nedeľa, pondelok, utorok a potom o nejaký ten týždeň znova nedeľa, a v pondelok na skúšku z lieteratúry 18. storočia. Samozrejme som ju nespravila, lebo som nedokázala mysleť na nič a tobôž ne na nejakých nemeckých štúrovcov.

No a tak. Inak nuda (v Brne), nijaké wicked zážitky, len opijáše a to predsa nie je wicked. Bože bože...deti moje. Šukala by som.

S týmto prístupom to ďaleko nedotiahnem

...ale šak krčma je tu za rohom.
Na školu kašlem jak nikdy. Neviem kedy a ako sa to stalo, ale strašne sa flákam a navyše je mi to jedno. No, pani učiteľka.

Nečítam nijakú literatúru do školy, zato si kupujem paperbacky a to furt, čo je u mňa nezvyk, lebo som škrob. Normálne si knihy nekupujem, proste čítam to čo máme doma, lebo my toho máme doma mrte, alebo si požičiavam. Napríklad ten Posledný kabriolet je fotrovho kamoša, mám to už od Silvestra a ešte furt som na začiatku a neviem či sa ešte patrí toľko to u seba mať. Ale ja mám len málo času a to je také náročnejšie, teda nečíta sa to tak rýchlo ako najnovšia kniha ktorú som si dovliekla v utorok.

Nemecká (juchú...konečne zase niečo v mojom obľúbenom jazyku) a mrte vtipná, len čítam všade a kosím sa. O slobodnej 30-čke (vďačná téma a Bridget mala úspech...) ktorá sa chce zabiť, ale nepodarí sa jej to. Akurát že všetkým rozoslala listy na rozlúčku, kde každému vyjavila čo si o ňom myslí, čo už samo o sebe je dosť vtipné. Práve som sa dostala do časti kde už ľudia čítajú listy a ona je živá a v panike. Haháááá. Smiešne. Ale jej rodina je vážne drbnutá, vôbec sa jej nečudujem že chcela spáchať samovraždu. Aj keď ja by som mala skôr chuť spáchať niekoľko vrážd.

A včera sme chceli ísť na Mlyny na improligu. Samozrejme sme sa tam vôbec nedostali, schlastali sme sa na socky na intrákovej chodbe (chodbovica!). Pili sme víno z hrnčekov. Krása. A fotili sme sa. Vznikli rôzne fotosérie - mierne eroticky ladené a jedna násilná - ja a Zuzka sa akože mlátime, skončí to tak že Z prerazí mojou hlavou do steny dieru a ja ležím na poslednej fotke na zemi. Ale skôr než zbitá tam vyzerám jak feťák. Aj tak dobré. Moja najobľúbenejšia fotka (pozerali sme si ich dnes cez literatúru 20. st. vo foťáku a smiali sme sa nahlas) je taká, kde ja a Z pózujeme pod ceduľkou únikový východ. Viete, taká zelená a je na nej nakreslený ten pandrlák čo upaľuje pred ohňom. A my pod ním v rovnakej polohe. Hovadsky smiešne.
Rozhodne je tam pár profiloviek...

Tam kde byl, všude zahrál, po něm zbyl jenom randál

Keď som  v Randali vždy sa začnem cítiť nejako staro, lebo tam chodia hlavne mladšie ročníky a ja už som predsa len dosiahla požehnaný vek... haha.
Ale zase raz nevšedný večer v tradičnej zostave. 
Ešte kým som čakala na zastávke na baby, šiel okolo nejaký čudný chlap (ale ne dosť čudný na to aby ste boli hneď obozretné!) a pokúsil sa ma chytiť za stehno. (Mala som minisukňu.) Ja som ho rukou zastavila, takže sa nám akurát zrazili predlaktia, pozreli sme si do očí (on tak divne, ja som zazrela jak boh vojny) a šiel ďalej. Celé sa to odohralo bez slov, lebo on nič nehovoril a ja som si nebola istá či mám kričať. Dosť divné a dosť hnusné.

Išli sme podporovať mladú nádejnú kapelu, gitarista nám kúpil poldeco a ešte sme aj dostali rockové kondómy. Po obvyklom počte marhúl mi zasa nič nebolo (bože, nejsom taká bohatá, aby som si mohla dovoliť opiť sa v bare...safra kde sú tie časy, keď mi stačili dve-tri vodky aby som bola dizzy??) ale sranda bola. Teda nič...akože niektoré veci som si spomenula až po rozhovore s babami, ale to sa neráta! No dobre, trocha mi bolo, ale ne tak ako by malo, keby sa svet točil správnym smerom. Domov som šla pešo, po Račianskej popri tom strašidelnom koľajisku, kde sa furt potulujú houmlesáci a socky a ani ma nenapadlo sa báť. Alcohol is my friend!

Uvediem vás do obrazu. Zavreli nám Aligáč, štamgasti sa teda rozpŕchli a ako sme videli, rozpŕchli sa aj do Randalu. Menovite Kato s Polišom (na skapanie a ešte viac na skapanie je, že sme im rozprávali že sú Kato a Poliš) a aj Tarabas (spomínala som ho vôbec minule?). Veľmi sa s nami bavil. Veľmi, veľmi. Martina je s ním už veľká kamoška na fejsi. Ja som veľká kamoška s frajerom sestry Chantalinej kamošky. Inak tiež člen populárnej skupiny (ale ne tej na ktorú sme došli my). On si myslel že Chantal je staršia sestra. To je mi kompliment. Haha. Chantal, vyzeráš staro!
A náš big deal. NOVAROCK!!! My potrebujeme ísť na Novarock. Áno, áno, áno. Lebo pozrite:

Apříl

Došiel a hneď aj prší. (Dážď prší, rozkošné.) Zmokla som na bicykli ako zmok (či mokraď?), ale nevadí. Zmokli mi aj okuláre, takže som hovno videla, keď som sa tak rútila po chodníku a mokré jeansy sa mi lepili na stehná. (To je aj tak jediné, čo sa mi v poslednej dobe lepí na stehná. Panebože a je to už druhýkrát tento týždeň, čo o tom hovorím, začínam ten akútny nedostatok sexu pociťovať naozaj intenzívne. Jar, čas párenia a ja neukojená, to je predzvesť veľkej nervozity. Jáááj.)

A dnes budeme robiť zlobu v Randali. Heh.

Posledný marcový oný

Marcové ídy nenávratne v prdeli, rovnako ako jarný sneh (ale bol nejaký?) a za chvíľu tu máme prvý apríl, kedy pár vtipných jedincov...no, každopádne dúfam že sa im vyhnem. Neholdujem tejto zábave. Radšej sa bohapusto opíjam, prípadne bohapusto šukám. V ostatných mesiacoch sa dostalo iba na to prvé a to sa mi tiež vždy nepodarí tak ako si to predstavujem. Nerozumiem, ako mi môže nič nebyť po ôsmych vodkách, keď inak to spoľahlivo zapríčiní ľahkosť bytia (ráno po niekedy aj neznesiteľnú, ale už nie ľahkosť), alebo dokonca aj blízke stretnutie tretieho druhu so záchodovou misou. Neslúži mi ku cti, koľko bratislavských záchodových mís v rôznych podnikoch som už vrúcne objímala, ale čo sa dá robiť.

Zasa som odbehla od témy, ako je to bežné, ale verím, že vás baví aj tliachanie o ničom. (Chcela som že o hovne, lež nemusím byť zakaždým vulgárna, zavše smiem i nejaký ten eufemizmus použiť, alebo?) (Hej, dnes som bola na káve v Shtoorovi.)
Chcela som o psychologickej konferencii v Olomouci. Neštudujem psychológiu a prednáške s názvom Edukačná psychológia (v utorky ráno) sa snažím vyhýbať (ale už nemôžem, lebo sa jej akosi nepáčilo že mám už tri absencie...to viete PdF UK) ako sa dá. Ale tá konfera bola skvelá. O psychológii zločinu. Pozrela som si obrázky ciel pre väzňov na doživotie (možno ma to čaká za niekoľkonásobnú vraždu malých zmrdov...ak sa budú aj nabudúce správať tak ako včera).
Včera keď som vošla do triedy, videla som krpcov ako sa mlátia na dlážke (hrali sa na kick box, myslím) a do toho hrá z mobilu pesnička, na ktorú som ešte v sobotu tancovala na stoličke v olomouckej krčme. Hm...
A včera som bola ešte načisto rozjebaná, lebo sa posúval čas (áno, presne preto a ne preto že sme celú sobotňajšiu noc chlastali a spali štyri hodiny!!) a oni ziapali a behali a hádzali vecami. OMG. Vlastne OMFG.

Ale ku konferencii. Začala v pátek, improvizačným divadlom, čo bolo skrátka mrte popiči (zostanem aj ja pri svojom bežnom štýle, aby ste si nemysleli že som chorá). Videla som také dačo prvýkrát v živote a fakt sa mi to páčilo, bola som unesená. Súťažili dva tímy hercov a neviem čo by som k tomu dodala, lebo to treba vidieť, ťažko opisovať improvizáciu na tému mliečny červ a agresívny kebab.
V piatok sme toho moc nepopili, lebo sme boli unavené a sedeli sme v krčme, kde bola nejaká uzavretá spoločnosť obstarožných tlstých Čechov, ktorí sa vyzliekali do pol pása a tancovali na stole. Nechutné.
Takže sobotňajšie prednášky som ako tak zvládala (ale keď sme sedeli vo filmovom sále, kde bolo prítmie, dobre ma bralo na spánok...).
V sobotu večer bol raut, oficoš žúrka pre účastníkov konfery, so žrádlom (málo, ale niečo sme ukoristili) a živou hudbou (skvelé!).
Pilo sa na otvorený účet a poviem vám...nič pre mňa. Ja sa neviem kontrolovať a preto som skončila ako vágus - prepila som všetky svoje prachy a v nedeľu mi baby kúpili jak raňajky, tak lístok na vlak do Bratislavy. Heh. Bolo mi to smiešne vtedy, v nedeľu ráno a ešte stále je...hm, poľutovaniahodné? Som nezodpovedná, heh. (Ja som viac-menej konvenčná, čo sa týka pravopisu, preto som rozhodnutá písať bodku aj za "heh".)

Aby som neklamala...zostalo mi presne 20 korún. (Na jogurtové mlieko.)
Okrem chlastu (posledné dve vodky som si musela kúpiť, lebo som si omylom kúpila džús navyše...chápete) a divokého tanca som sa zoznámila s dvoma Čechmi. Keď som doplachtila k nášmu stolu aj s tým nešťastným džúsom navyše, jeden z nich sedel na mojom mieste, tak som mu povedala že buď odíde, alebo si mu sadnem na kolená. On že fajn, nech si sadnem. Sedela som mu na kolenách asi ...no...dosť dlho (baby sa smiali, že som si hovela v jeho lone, chacha), bavila som sa väčšinu času s jeho kamošom a nikto nikoho nebalil. Potom sa náš mini spolok nejako rozišiel do všetkých strán a asi o pol hodinu som sa dozvedela, že chalan má priateľku, ktorá je prítomná. Teda, dosť čudné spôsoby...

Ja som si neodpustila jazykové okienko a skritizovala som mylých milých (edit: hej, už ste to videli, tak to nezmažem, ale prepíšem...len chcem aby ste vedeli že to bol preklep!!! :D) Čechov za to že nám málo rozumejú a nevedia hovoriť po slovensky. Aby som demonštrovala, o čo sme na tom lepšie, bavila som sa s nimi po česky a ešte som aj za každou vetou nezabudla na "vole". Strašne sa smiali (a povedali že oni nehovoria vole, že to len Pražáci) a povedali, že majú na škole nejakého Slováka (Bratislavčana) a ten vraj stále hovorí "no hej" a "ty kokos". Ja: "No hej, to my často hovorievame. Ty kokos."

Zvyšok dokončím neskôr, musím ísť nakupovať...zostaňte verní! Tak už som naspátek, ideme ďalej, dveře se zavírají.

Ešte si z toho rozhovoru pamätám, že ten, čo som mu nesedela na kolenách sa strašne smial, keď som o niekom povedala že je prijebaný. Teda smial sa na tom slove. Oni to asi nepoužívajú. Pozoruhodné.
Neviem kedy sme sa dostali naspäť do hostela, či ubytovne, či čo to vlastne bolo, ale mali sme o hodinu menej na zdravý spánok a to sa podpísalo na mojich kruhoch pod očami (až po bradu, ako sa raz vyjadrila Trsalka) a úbohej pleti, ktorá aj tak neni nič moc, ale v nedeľu to nezachránil ani darovaný make-up Chanel.
Raňajky mi kúpila Martina (ja len to jogurtové mlieko, stálo presne dvadsať korún) a mašírovali sme na prednášky, samozrejme neskoro, ale nevadí. Tam sme sa ešte tlačili nejakými chlebíčkami (baby nechceli míňať za ďalší obed a ja som už nemala čo míňať, ha) a keksíkmi, dali sme si kávu (žiadny účinok) a ja som napoli prespala tú prednášku o doživotných väzňoch. To ma fakt sralo, lebo tie momenty, ktoré som bola ako tak pri zmysloch (keď som si masírovala viečka a triasla hlavou v snahe prebrať sa) boli dosť zaujímavé.
Cestou domov som musela odpovedať celými vetami na otázky "Aké sú tvoje dojmy z prvej konferencie?". Prišla som o svoje konferenčné panenstvo!

Inak som bola zvolená za hlavného kolokviátora, lebo som sa celý čas snažila primäť ostatných k tomu aby sa vyjadrovali na nejaké závažné spoločenské témy. Akurát že sa nám to podarilo iba v piatok večer, keď sme viedli diskusiu, ako by mala vyzerať tvoja sex male doll. (Na základe článku v Elle.)
No, zhodli sme sa na tom, že by mala mať niekoľko rôznych hláv, ktoré by sme si vymieňali podľa chuti, ale vlastne by nikto takú doll nechcel. Tak neviem.
Ďalšie kolokvium na úrovni sa nám už usporiadať nepodarilo, v dôsledku nedostatku vhodných tém.

Vtedy do mňa zapičoval chalan od susedov

Bola som Chantal vyzvaná, aby som aj ja zapičovala na blogu. Som si myslela, že vás nechám trochu vydýchnuť a pozrime sa...je tu istý dopyt. Lenže, drahí moji (a drahuše...nezabudnem pripomenúť, že je to MOJA hláška), neni toho moc čo povedať. Som chorá, včera moje telo hrdinsky bojovalo s vysokými teplotami a zmietala som sa v horúčkach (no dobre, asi 37 stupňov, ale preto som nemohla robiť práce do školy). Dnes už mám len plné dutiny (asi všetky čo v hlave mám a dobre vidím vás škodoradostníkov, ktorí sa teraz uškŕňate, že jasné, tých dutín máš v hlave veľa...pcha, len sa smejte, ja budem mlčať a len poznamenám "múdrejší ustúpi, krava sa utopí") a nemožem dýchať a mám zaľahnuté v ušiach... zaujíma vás to, však?
A inak - zajtra si idem pre ten bycigel a odveziem sa na ňom domov, neviem sa dočkať. Kedy presne sa bude konať akcia "Stříkej!" ešte nie je známe, lebo slepačí výbor je zamestatnaný a má nabitý program.

Vo štvrtok sme oslavovali dvoje narodky - my germanisti z pedagogickej fakulty (už viem, trochu mi to pripomína "my deti zo stanice ZOO" - no to je dosť blbé).
Na konci nás už zostalo len šesť a prisadli si k nám dvaja zúfalci. Ale nebolo to zlé... Boli totiž natoľko zúfalí, že nám zaplatili účet (viac než 100 euro), lebo dúfali, že s nimi ešte niekam pôjdeme, prípadne že si zašukajú.
No povedzte. Myslím, že tieto dva exempláre sa budú skvelo vynímať v jazykovedno-kritickej rozprave o mužoch, ktorú sa chystám napísať. Len neviem kedy, lebo teraz sa mi nechce, musím totiž pozerať Twin Peaks.

Učitelka, ale naprosto nepoučitelná

Taká katedrálka je dobrá vec, lebo sa stretnete s toľkými spolužiakmi naraz že je to až priveľa. Možno. Ale bola sranda. Len som sa zliala ako mužik a elegantne ako dáma som ošablila celý hajzel. Nuž...stáva sa.
Aspoň sa mi podarilo nestrápniť pred nejakým profákom (najhorší možný scenár...), takže som pokojná.
A inak? Bolo tam celé moje panoptikum. Došla som až o deviatej, takže ma privítali búrlivé ovácie prítomných (cítila som sa ako hviezda). V prvom rade (samozrejme) som si všimla Pána Super Šukám. Napriek tomu, že celý Machnáč sa hemžil miliardou dejepisárov, všimla som si ho ako prvého.
Prvú polku večera som ho ostentatívne ignorovala. (Druhú polku sa mi to už nedarilo ani za mak, ale o tom teraz radšej nie...)

Hneď si ku mne sadol Morrison, moja platonická láska z druhého či ktorého ročníka. Vyzerá ako Morrison, pochopiteľne. Vtedy, keď som ho šialene chcela (asi dva mesiace to trvalo a k ničomu nedošlo), sa rozhodne netváril tak družne, ani sa nám pod stolom nedotýkali kolená a podobné záležitosti. Ale teraz už ho nechcem, takže som sa v duchu zasmiala (takto: haha, irónia) a celkom som sa bavila. Sranda musí byť. Keď som v priebehu hodiny dobehla spolužiakov (stavom opitosti), už som si aj zatancovala (aj keď nie na Vyjebanú zlatokopku, to som prenechala pánom docentom).
No a keby mi potom nedošlo tak šialene zle (prišlo to tak náhle...musela som doslova vyletieť od stola, ostatní sa asi čudovali) zostala by som aj dlhšie. Možno. Na druhej strane, aj tak už sa to tam pomaly rozpúšťalo...

Ale dnešné ráno bolo extrémne kruté. Želala som si umrieť.

Může být i tma a zima. Konečně může být i trošku smutno, jen když je veselo.

Drahouši sa z Milána vrátia zajtra a my sa pomaly snažíme vytvoriť z tejto nory to útulné obydlie, ktoré tu bolo, než odišli. Stále to tu vyzerá ako po party, aj po dvoch dňoch, Nerozumiem, ako je to možné, veď už sme upratali. Možno kvôli detailom, ako sto balíkov čipsov a vodnej fajke a v obývačke sa povaľujú CD-čká a laky na nechty...no to sa netýka priamo party, že. Ale Triss u nás zostala cez víkend, a keď máme WG (pre ne-germanistov, WG znamená Wohngemeinschaft a je to vlastne systém spoločného bývania študentov v podnájme. Voláme to tak preto, že zakaždým, keď nejakí rodičia vytiahnu päty z domu, ešte ani dvere sa nezavrú a už je zvyšok slepačieho výboru nastúpený aj s cestovnými taškami u dotyčnej a býva u nej, kým sa nevrátia jej drahí sploditelia.), všade sa povaľujú laky na nechty a pilníky. Inokedy rozhodne netrávim toľko času úpravou nechtov...ale tak na WG.
Celý víkend sme sa povaľovali, žrali ("čo budeme robiť, keď nebudeme jesť?") a pozerali telku.
Samé pičoviny, chvalabohu za káblovku.
Ako hovorí Hannah Montana (ó áno, nežartujem, aj TOTO) - život je boj, ale stojí za to. My sme bojovali s tonami žrádla, viac-menej úspešne.
A dneska sme sa museli navrátiť do hnusnej studenej reality. V podstate by to nebolo také hnusné, keby už konečne bolo teplo.
Ale včera som so Chantal bola v kine a to bolo super, na Občanský průkaz. Popiči film, oveľa lepší než som čakala, bol podľa mňa úpne skvelý a dokonca som si aj poplakala. Ja, necitlivá neromantická osoba. No ale, nedalo sa inak. Vrelo odporúčam.

A takto my so Chantal nakupujeme domáce potreby:

"Aha, tento saponát stojí 1,50."

"Ale pozri, tento je ružový!!!"

(Ale pohoda-jahoda, aj ten ružový mal rovnakú cenu...=)

Na sračky, na sračky, to je vůle má

Prvý deň nového roku som prepásla - prespala, pregrcala, prevzdychala ale na večer sa mi prilepšilo natoľko, že som stihla ešte ponariekať aké čudné fotky máme.
Ale poporiadku. Ako na Nový rok, tak po celý rok, poviem k tomu len toľko, že zacitujem Vratka Rohoňa - "ktorý blbec toto vymyslel??"
To by samozrejme znamenalo, že ma čaká jeden z najhorších rokov za celý život a to nikto nechce a ja už vôbec nie. (Pre vás by z toho vyplynulo čítanie fakt nechutne ľútostivých, sebareflexívnych a depresívnych článkov...no.)

Silvester bol skvelý, jasné, inak by mi nebolo na druhý deň tak zle, všakže. Celý deň som sa nevenovala ničomu poriadnemu, podľa mojej tradície. Len som si nafarbila vlasy (že tmavý gaštan, je to super, vyzerám tochu temne, lebo ja som sa narodila ako bloncka) a oholila nohy (to len pre pocit, nakoniec som mala oblečené džinsy) a odpáchla som k Martine. O ôsmej sme chceli začať chlastať a ja som dorazila asi o štvrť na sedem, tak sme si hneď jebli jedného uvítacieho a dali sa do príprav (fakt sme jak najväčšie sliepky a keby mi niekto zaplatil euro za každý raz, keď jedna z nás povedala slovné spojenie silvestrovksý outfit, mohli sme osláviť Silvestra na Jamajke. Teda vo Vegas.)
Martina si trištvrte hodiny lepila umelé riasy s pierkami (vyzerali popiči) a ja som si machlila oči a kontrolovala v zrkadle, či nemám niekde faldy (pravda je taká, že mne by pomohol len nejaký sťahovací pás).
Potom sme dokončili jednohubky a ja som si nalakovala nechty (na čierno, a viete ako sa volal ten odtieň? Black Out. No, to sa hodí.) a čakali sme na Andyho a frajerku. Meškali, lebo museli trtkať (pche, hneď sme im to vytkli, vlastne už do telefónu som hučala že všetko je len vaša vina, haha).

Tak sme pili a pili, exovali sme vodky (teda my dve, párik zostal decentne pri víne...) a riešili sme, že čo by bolo, keby celý svet mal takú morálku ako my ("raz to tak vyzeralo a to bol Woodstock").
Po desiatej sme zdvihli kotvy a nechýbalo málo a skončili by sme na pohotovosti a ne v Harleyi, lebo som sa dobre vydrbala na schodoch (no, námraza a vysoké opätky). Mám iba narazené koleno a jeden prst ("aj tak ma najviac sere, že sa mi odrbal lak").

Harley nebol preplnený a dobre hrali a to sú dva predpoklady na úspech.
Nemám nijakú chronológiu a mám trochu medzery, ale môžem vám podať aspoň útržkovité info.
Napriklad Andy si spravil taký menší fotoshooting - fotil sám seba v rôznych pózach a stálo to za to, hlavne na druhý deň. Potom Bohuš ohlásil že je už polnoc a my sme začali nový rok - nadrbaní. (Bohuš šiel inak raz okolo nás a Maťa že aha Bohuš, chyť ho a tak som ho zdrapila a hovorím že ahoj, my ťa poznáme z Aligáča a on sa strašne smial a ukázal zdvihnuté palce akože super a ponáhľal sa ďalej.)

Párik odišiel už okolo jednej a my s Martinou sme sa...rozptýlili do priestoru. Tancovali sme na barovom pulte, kam sme sa vytrepali k nejakým Angličanom, čo tam predvádzali akrobaciu (a dosť ožratí, div že nedrbli dole) a vešali sa na seba navzájom. To bolo pre mňa podnetom na rozhovor, tak som jednému povedala: "You´re gay." A on: "No." A ja: "Yes." Takto to išlo ešte chvíľu, potom mi on vrazil jazyk do krku a spýtal sa: "So, am I gay?" A ja: "YES!"
Medzitým tam došli nejakí iní a dali nám šampanské (ešte aj v pohároch, jaké štýlové). Všetky rodičovské výchovné metódy zlyhali..."neber si nič od cudzích ľudí". (Martina neskôr porušila aj "nesadaj si k cudziemu ujovi do auta", ale to tu nebudem rozmazávať).
Náš Angličan (musím povedať náš, lebo on si Martinu vzal ako bonus ku mne, zrejme...) bol inak hrozne neschopný, lebo som sa ho snažila presvedčiť aby mi niečo kúpil na pitie a on nič. Chmulo.
Keď Maťa zmizla (len na chvíľu), zostala som sama s Anglánom a išiel mi nekonečne na nervy. Rozhodla som sa zbaviť sa ho a prášila som na hajzle. On to zjavne pochopil ako výzvu na hajzlový sex v kabínke a dotrepal sa tam za mnou. Vyrazila ho čašníčka so slovami "von ty úchyl". Bolo to asi dosť komické, akurát že ja som hľadala Maťu a už som si myslela že dopč, zostala som tu samučičká, čo teraz.

Potom som obiehala Harley, či ju nenájdem v dave a zastavil ma nejaký chlap v šedom tričku (Šedý). Nechcel ma pustiť ďalej a bláboli volačo o osude (kam na toto chodia???). Asi to fakt bol osud, lebo vtedy šla okolo Martina. (Tak dobre, mal pravdu.) Zdrhli sme mu.
Ďalší v poradí (a toto bude nářez) bol Červený. Starý tlstý škaredý chlap v červenom tričku. Akože chápete, keby bol len starý a tlstý, ale on bol ešte aj fakt škaredý do ksichtu!
No a najprv sa tam drápal na Martinu a chcela som ju zachrániť, ale on sa potom začal drápať na mňa. Chytil ma za obe ruky a hojdal s nimi sem a tam, viete ako deti keď sa hrajú. To už čo je za baliacu techniku. Dosť nevyberaným spôsobom sme ho poslali preč. Niekoľkokrát. Nakoniec odišiel so slovami "Nechápem prečo!"
Tak...my sme chápali.
Potom znova dokvitol Šedý a začal s osudom. (My sme museli kurva dobre vyzerať.)

Tak sme sa premiestnili na iné miesto a tam sme stretli Talianov. To tiež bolo také trio. Jeden mal okolo krku boa (fakt!), druhý mal košeľu a červenú kravatu a tretí mal košeľu a traky, vypadal jak mafián.
Tomu s kravatou som povedala že vyzerá jak insurance agent (no a oni ešte aj vedeli po anglicky, chápete) a on že hej, on naozaj je a poisťuje proti sudden love, lebo to sa mi ľahko môže stať.
Boli vtipní. Trakového sme presvedčili že vyzerá ako Sony Corleone ("ale ja nechcem byť Sony!" "ale on bol hrozne sexi!" "aha tak potom dobre.").
My sme už ani stáť nevládali, tam sme sedeli volade aj s mafiánom ("vám sa nepáčim preto, že som pekný, milý alebo vtipný, ale preto, že vyzerám jak mafián??!!") a ja som ho teda presvedčila že ale hej, veď je pekný (ale fakt bol) a on že mu to musím dokázať. No...tak som mu to chvíľu dokazovala. A ešte som mu aj vysvetľovala že sa teraz na taliančine učím passato prossimo a imperfetto (minulé časy) a že je to hrozne ťažké a on sa tak chápavo tváril, že veď je.
Keď sme odchádzali, povedala som jeho kamoškovi poisťovákovi, že teraz potrebujem to jeho poistenie. Smial sa, smial.
Aha, skor by som zabudla, medzitým sme sa chvíľu bavili s takým černochom, ktorému sa hrozne páčili Matine umelé mihalnice a bol taký vyhehnený, jak kokosi na snehu. Zahviezdila som so zoznamovacou technikou sebe vlastnou - "You are from Afrika?" "No." "Why?"

A to už bolo asi aj ráno, teda určite, lebo potom sme išli domov a bolo pol šiestej. V taxíku sme sumarizovali večer a taxikár mal údrb na tom, že mužov označujeme podľa farby.
A na druhý deň...bože to bolo. Celé zle. Raňajkovali sme o štvrtej poobede a mali sme pekelné šťastie že Matini fotrovci sa na pol dňa vyparili z domu, inak by videli nepekné veci. (Hneď jak za sebou zabuchli dvere, vyleteli sme z izby s indiánskym pokrikom "Máš hajzel, či lavór?") Ale keď jej otec došiel o pol piatej do kuchyne, uvidel nás (mňa ešte v pyžame a neučesanú) tam sedieť, ibáče na stole, to ste mali vidieť ten pohľad.
Dekadencia sama. Ale tak má Silvester vyzerať.

Ženské problémy

Ženské problémy sú oveľa širším pojmom (božko, nejsom zvyknutá písať na tejto novej klávesnici, som teraz na fotrovom compe...viete šla som si niečo vytlačiť a skysla som tu, no normálka), než si všetci myslia. Krámy nejsú problémy, to je pliaga. ženské problémy sú napríklad to, že sa vám vyhodí impozantný jebák ktorý dominuje vášmu lícu práve keď sa chytáte na rande/pohovor/hocikam kde nie je nutné ísť s jebákom...takže vlastne hocikam. ženské problémy sú napríklad, že si nemáte čo obliecť na silvestra (ach, nechce sa mi to písať s veľkým s), napriek tomu že neváhate vyraziť podľa hesla "čím kratšia sukňa, tým dlhšia spoveď". Lebo to ešte stále nerieši tú podstatnejšiu časť, čo na vrch. (Martina má nejaké nové tričko a tvrdí, že má moc veľký výstrih aj na ňu. Pýtala som sa jej či teda vôbec nemá predný diel. Ale toto sa robí? Vaša kamoška má tričko s mega výstrihom, takzvaným kolosálnym a vy nič? Jak ja mám zaujať toho silvestrovského muža???)
A dneska som prešla po Obchodnej, vyskúšala si asi tristo tričiek v Taco fashion (všetky vyzerali hrozne), obehla som New Yorker svetelnou rýchlosťou, aby som sa definitívne uistila, že som už fakt stará na tie veci (hrom do toho, ale nezarábam toľko, aby som sa mohla vyšantiť v Zare) a potom som odtiahla domov so štyrmi novými gaťkami (dala som za ne polku výplaty, chacha...viete, išla som práve z dočka). Chcela som pôvodne pohodlné bavlnené obrázkové, ale potom som videla čipkované a povedala som si, že bavlnené si môžem kupovať po zbytok svojho zadaného života a ne keď som v strehu a človek nikdy nevie a treba chodiť pripravený (no...tak je to, nikdy neviete a je lepšie poistiť sa vopred). Tak mám teraz fakt pekné spoďáre ale čo z toho, keď nič iné, no jedine že fakt pôjdem nahatá.
Potom som doma lelkovala a pozerala jeden fakt stupídny americký film, kým som varila a došla som na to, že jediný problém všetkých Američanov je podľa všetkého to, že nedokážu zapadnúť a potom ich nikto nepozve na maturitný ples a oni dokážu aj priateľov zapredať, len aby boli obľúbení. Nakoniec samozrejme dôjdu k rozumu, pochopia že sa chovali jak debili a ospravedlnia sa a celá škola pochopí čo sú pravé hodnoty a potom najkrajšia blondína školy začne randiť s tlstým černochom o dve hlavy nižším (obézne decko to bolo a fakt si nevymýšľam, kto by chcel presnejšie, volalo sa to Z nuly hrdinom, v origoši The Perfeckt Guy, či jak).
Potom som šla na ďalšie doučko, kde som najprv asi 20 minút prekecala (aj som sa hanbila) a potom som skoro zaspala, lebo na mňa došla brutálna únava (no čo chcete, vstávala som o nehoráznej deviatej hodine rannej). Cestou domov som premýšľala nad tým, o čo je lepšie sedieť v ľadovom aute a primrznúť k volantu, než čakať 20 minút na autobus v príjemných -8 stupňoch.
O dosť, milí moji.
A to som dneska ešte aj pustila bláznivé ženské cez prechod, aj keď mali červenú a ja zelenú, ale inak by nestihli bus a to sa mi zdalo také kruté a autá na mňa trúbili jak divé. Tsss...pritom som konala dobrý skutok, aby tie dobré ženy nepomrzli na zastávke pri Poluse.
OMFJ.
A viete čo? Ešte sa pochválim, teraz budem jaký macherko! Dostala som tričko HRC New York. Chacha. Škoda že nemá výstrih, mohla by som si ho na Silva obliecť.

Chorí ľudia smrdia

Akurát hovorím, že aj by sa mi chcelo písať blog, ale nič sa nedeje keď som furt doma a chorá (!!! piči piči piči, slepačí výbor ide dnes nakupovať a ja musím drepeiť doma, lebo ak chcem byť do silvestra zdravá, rozum mi nahovára že sa nemám tralalákať po nákupných centrách, tak sedím tu a vynudzujem sa a mohla by som robiť aspoň niečo do školy...a to sa mi nechce). Jedine by som sa mohla sťažovať, ale veď komu sa to furt chce čítať, že. Lebo to sú také prvotriedne sťažnosti, na celý život, a okrem toho už o tom písala Chantal, tak si môžete prečítať, čo nás trápi.
A keď nemôžem ísť dnes nakupovať, nebudem si mať čo obliecť na silva a to je tragédia. TRAGÉDIA. Pôjdem holá a hotovo. Pfffffffffffff. (To som akože zlostne zafučala.)
Dobre, dobre aspoň som chorá teraz a ne na silvestra, čo by bolo ešte horšie, lebo keby som mala v ten večer sedieť sama doma (lebo aj naši idú žiť, veru tak), asi by ma jeblo a revala by som ako zmyslov zbavená a potom by som žrala a žrala, lebo keď som chorá, nemám chuť na chlast a pozerala by som chujoviny v telke a to by ste potom ešte videli, čo za depresívne chujády by som sem vyplodila. No ne? No áno. Dobre že som chorá dnes. Zajtra už nebudem, lebo už som bola chorá aj včera a viac ako dva dni to neznesiem, fakticky. Nemám chuť ani čas. Jaj, keby ma niekto teraz donútil (s hlavňou na mojom spánku asi len) porobiť tie školské veci. OMFJ.
A ešte k nadpisu. Chorí ľudia smrdia, lebo sa z nich vyparujú lieky, ale našťastie majú zapchatý nos, takže to necítia. No každopádne, ja som posadnutá vetraním aj keď som zdravá, ale keď som chorá, tak to je čistý konec. Nemôžem to béčko vyparujúce sa mi z kože ani cítiť.
Zbohom idem od vás, neublížil som, nikomu z vás...mama varí a ja cítim človečinu napriek upchatému nosu...

Viva Las Vegas!

Stále sa ma niekto pýta, čo budem robiť na Silvestra a ja každému hovorím že idem do Vegas a že pozývam všetkých a všetko platím, Niektorí mi vôbec neveria, napriek tomu presvedčivému tónu. No neviem, či pôsbím na ľudí nedôveryhodne, asi by som nemala nikdy predávať poistenie.
Môj zásadný problém spočíva v tom, že si nemám čo obliecť. Malo by to byť extravagantné  a ja som s hrôzou zistila, že moja skriňa neobsahuje toľko extravagantných vecí, koľko potrebujem. (V podstate žiadne.) (Ak vás to zaujíma, práve som zežrala celú Milka bonboniéru, ale ne veľmi veľkú, takú mini, také to srdénko, to neni až taký prehrešok, či?)
Takže čo si mám obliecť do Vegas? Niečo čipkované? Mám plnú riť čipkovaných vecí, ale všetky som už na sebe mala a nemám nijaký lesklý top (alebo čo sa teda nosí na Silvestra? Asi jedine lesklé topy s glitramia  flitrami a kadečím.) a vôbec. Sukňa, čipkované pančuchy, korzet (???)...bože ja neviem. Neviem či nebudem mať tlstý deň a to si potom nebudem môcť dať korzet lebo by som sa nezniesla. Ale kúpila som si čelenku s pierkami a mašľou, fialovo-čiernu. Takú každý potrebuje. Aspoň dačo.

Nedávno som tak rozmýšľala (to sa stáva) nad tým oným...no neviem či to mám nazvať akcia, alebo ako, ale v podstate išlo o to (hehe), jak občas (hlavne v zahraničí to býva) niekde na námestí postávajú nezávisláci a tabuľami Free Hugs. A chcú vás objať. Alebo chcú aby ste vy objali ich. Nedošla som na to, aký to má vlastne význam, či posolstvo. No dobre, nebudem hrať blbaňu, asi chcú šíriť lásku alebo niečo také, ale to chceli aj hipisáci a vidíte jak dopadli a to mali oveľa lepšie lákadlá - sex bez kondómov, drogy a žiadna práca.
Zatiaľ čo títo chudáci a tam buď potia alebo trasú, podľa ročného obdobia a vlastne som nikdy nevidela nikoho kto by si bežal po horúce objatie. Ja sa teda nehrniem. Ne že by som sa nerada objímala. Dokonca aj s cudzími (a rada), ale to musí byť splnených niekoľko podmienok (tma, bar, promile, pekný muž, alebo ak príliš veľa promile tak akýkoľvek, čo nemá nejakú viditeľnú vadu - dobre dobre, Pečeňový sa neráta a vymažeme ho z pamäti, dobre?!). Ale s cudzími, navyše ženami, navyše za triezva...čo ja viem.

A ešte jedna vec ma dnes napadla...kks ja som skoro jak filozof (a po Vianociach aj budem podobná sudu). Každý vie, čo znamená obcovať. (Menej ľudí už, že čo znamené ovcovať, to je sex s ovcou.) A keď niekoho vyobcujú z cirkvi, prakticky by sa to v normálnom jazyku dalo povedať, že ho odtiaľ vyjebali. Či nie?