Woman driver no survivor

To sa mi veľmi páči a naučila som sa to v pátek. (O mne to neplatí, dneska som šla za Triss autom, do blízkej, ehm obce pri Bratislave a šlo mi to skvele. Hovorím ja, minimálne.)
Medzi nami germanistkami sa nejak rozmohlo funkcionárčenie, odkedy sa Martina sama vymenovala za kultúrneho referenta, lebo až dvakrát zohnala lístky do divadla.
Mira sa potom vymenovala za športového referenta, aspoň sa mi tak zdá. Hádajte za čo som bola vymenovaná ja. Pišťala som totiž, že chcem aj ja nejakú funkciu (šak som nejaký káder, či??) a teraz sme boli dva dni v Trenčíne (ešte kým začala Pohoda, takže tam bol svatý pokoj) a baby usúdili (a ja som fakt spokojná) že by som mala byť jednoznačne referent pre zahraničné styky. Neni to super?
Ja mám často styky s cudzincami, preto ma táto funkcia náramne uspokojuje. Hähähähäääää.
Ale nie tak často ako by som chcela.

Napríklad včera som sa stretla s takým chlapcom z Kanady (btw jebač to bol, aspoň ja si myslím) a keď bolo tak strašne teplo tak sme celý deň pili pivo, najprv slušne v krčme a potom sme si kúpili plechovky a sedeli pred Eurovejou.
Celý deň sme normálne kecali, chápete, nebalil ma a ja už som rozmýšľala či je niečo v neporiadku, lebo no...nejsom zvyknutá že ma niekto nebalí. (No dobre dobre, to znie dosť namyslene, ale buďme k sebe úprimní, veď chlapi myslia kokotom!)
A keď už sme sedeli pred tou Eurovejou a pili asi štvrté pivo v ten deň čo v kombinácii sto stupňov a takmer žiadne jedlo vyvoláva stav, ktorý by som nazvala dizzy (moje obľúbené anglické slovo inak), taký rozpustilý a rozmarný (wow, to je slovo, že rozmarný!).
Už nasledovali také tie pohľady do očí, viete a dvojzmyselné reči a potom on povedal že "I´m being super flirty with you." (Alebo tak nejak.)
A ja len že "Are you?" s tým mojím špeci úsmevom (joj, tento úsmev, to je asi najlepšia vec ktorú dokážem, haha). (Inak je dosť možné že som tresla "Do you" lebo ja v týchto otázočkách vždy spravím nejakú chybu a po všetkom tom pive...)
A potom sme sa bozkávali.
Bolo to také milé, lebo sa mi fakt páčil a už od rána som rozmýšľala či k tomu dôjde. Škoda že chlapec musel včera večer odísť, do Viedne kde bude týždeň, akurát že ja tento týždeň moc času nemám, čo to je dosť blbé (pre mňa).
Chcela som tam dnes prísť za ním a prespať (chacha) do nedele, lenže ešte stále nemá ten byt a býva u volakoho a tak, no proste to nevyšlo, takže tam možno pôjdem len zajtra, akože sight-seeing.
("I already have been to Vienna."
"Great, you can show me around."
"Oh, I´ll show you."
"You show me...?"
"Yes!")
Prestala som sa zaoberať myšlienkou "dievča moje, to je čisté kurvenie sa" a beriem to tak, že využívam všetky svoje životné príležitosti bez výnimky a vytrieskam z nich to najlepšie. (Presne ako s kradnutím kníh z knižnice - neberiem to ako krádež, ale ako obohatenie svojej zbierky.) Ako som už povedala (a Triss ma citovala), v našom veku už na nič nie je priskoro. Tak preto.
Budem vás udržiavať v obraze, či som sa teda šla kurviť, alebo ne.
Pááá, papušky! Majte sa mi krásne a nepite moc, v tom teple to stúpa do hlavy!

Rock´n´roll all nite and party every day

Dzeci drahé, radujte sa, veseľte sa, lebo ja som urobila poslednú skúšku na A. (Mama tvrdí že som bifla, ale bolo to tak, že som sedela vzadu, s nosom na stole a s ľavačkou v lavici (skoro jak úchyl, lenže ten má asi ľavačku v gatiach) a prehrabávala som sa v poznámkach, aby som to všetko následne opísala a odpovedala na A. Keby ste ma ale videli, ako majstrovsky som si počínala, dali by ste mi aj na fejsi lajk, keby som mala fan page, ale nemám.
Najprv som totiž musela vybrať poznámky z obalu, potom nájsť správnu stranu, kde bol román v DDR a potom to odpísať a keďže k tej téme som nevedela NIČ, tak to nebolo také, že pozrem do poznámok, vidím niečo a hneď ma napadne k tomu aj voľačo so som sa naučila, nené, to bola kompletka, od slova do slova a ešte som to mala aj obojstranne vytlačené, tak si predstavte ako ťažko sa otáča papier v lavici, aby nešuchotal a tak. Ale nevšimla som si, aj keď v istom bode vstala a ja som na 5 sekúnd zamrela, že ma videla a ide sa mi pozreť do lavice, viete aký je to pocit, studený pot a kŕč...ale našťastie len išla vykuknúť von z dverí (nepýtajte sa prosím). A ona sa strašne ponáhľala a jedno s druhým, mala tak málo času že každý odpovedal asi 5 minút a už jej stačilo vymenovať pár diel a von, ani nerýpala. A hádam už dáme koniec zátvorky a budeme sa venovať iným témam.)

Inak, dosť blbě sa mi tu píše, som na fotrovom compe, lebo mne nejde internet prosím pekne, dneska asi trikrát padol, kurvovala som jak chorá vrana a presunula som sa sem. Ale tu mi je lepšie, lebo sedím za stolom a nehrbím sa jak starena, predtým som bola na posteli a to je kurevsky nepohodlné. Okrem toho tu aspoň neni tak teplo jak u nás v izbe.

No a keď som šla zo skúšky, dostala som SMS od Miška (kámky, pamätáme?) že večer sa pije a že tam bude aj Morrison (on si teraz neodpustí ani jedinú príležitosť, kedy mi ho môže nejak pripomenúť a robiť si zo mňa srandu) a nech dojdem. Tak som odpísala že rada a že kde Morrison býva. Mišo mi zavolal naspäť a hneď sa mi začal smiať že šak to nebude priamo u nich na izbe (teda u Morrisona, ne u Miša, ten býva v Pétržke, ale to je pre vás aj tak nepodstatná infoška) a že nech sa netvárim že neviem kde býva a hahaha. Jasné. Sme še pobavili a tak som povedala, že keď skončím doučko u chlapca, dotrepem sa do Solečka (taký oný na Mlynoch, keby ešte niekto nevedel).

Bola som potom velice pochválená, lebo lialo jak z krhly a tak intrákovci ocenili že som došla v daždi. (Ale som im povedala že som kvôli nim teraz vlhká, aby si to teda sakra vážili...)
Keď som došla, chlapci ma hneď usadili medzi seba (a nakoniec bola jedna strana stola úplne prázdna a tam kde som bola ja sa tlačili všetci - to lebo so mnou je zábava) a vyšlo to tak že som sedela vedľa Morrisona (Michal samozrejme dal - aha, osud! A tváril sa pri tom strašne nevinne.)
Tak sme pili (medzitým sa s nami zoznámil nejaký černoch, ktorý sa došiel spýtať či s môže k nám prisadnúť - nechápem, lebo mal tam aj svojich kamošov - a my že teda dobre, ale nikto z toho nebol odviazaný a fakt to nechápem, prečo sa nejaký chlap nasere do veľkej skupiny, navyše prevažne mužskej...to majú tí Afričania nejak v krvi, aj keď henten bol vraj z Jamajky ale my vieme že Afriku z krvi nedostanete a z kože už vóbec ne, haha, rasistický vtip. A volal sa Rafiki a Soňa hneď naňho zahučala Rafiki? Ty rád fiki, že?! Ale našťastie sa dlho nezdržal...)

No a čo by som k tejto časti ešte...už sme všetci nostalgickí, že už nám zostáva len jeden rok a plánujeme chaty, stanovačky a rozlúčky a bársčo a mňa presviedčali že jeb na Luxembursko (ale nevedia čo som kvôli tomu vytrpela :D) a zostaň tu s nami, to je také milé, keď vám ľudia hovoria že nechcú aby ste odišli...aj keď im asi nebudem až tak chýbať, ale aj tak je to milé.

No a bol tam s nami aj náš erazmák, Čech, inak za celý rok sme ho nikto porádne ani nevideli, ani ho nikto nepoznal, neviem kade chodil, ale bol na exkurzii, tak je už s nami kamoš. Ja som sa bavila hlavne s ním, Morrisonom a Mišom (lebo tak sa mi to páči, byť jedinou v mužskej spoločnosti) a Soňa sa tam tiež furt premiestňovala hore dole. Potom oznámila, že musíme ísť k nej na izbu, lebo jej spolubývajúce v ten deň spravili magistra a oslavujú a že ona tam musí ísť. Tak sme dopili a šli a pilo sa ďalej a spievalo so (Ine Kafe Ráno - klasika a samozrejme ešte aj Otvárajte kasíno a MC Erik a Barbara, vďakabohu za youtube. Inak čo vlastne znamená to MC pred jeho menom? Nejaký titul?)

Poliali ma pivom (skoro jak na fesťáku), lebo sme sa furt objímali alebo opilecky tancovali s pohármi (aj keď ja som pila z fľaše, ale bolo to pivo, tak to je v poho) a...vlastne neviem. Chápete, neni až toľko čo k tomu povedať, lebo normálna najebaná žúrka, ja som furt sedela medzi chalanmi, potom niekedy Morrisonovi na kolenách (neviem prečo) a okrem toho sme mali furt nejaké narážky (teraz všeobecne sa spolu viac bavíme než predtým, aj keď on so mnou aj inokedy flirtoval, ale tak teraz už je to také iné, haha, však a on má presne taký názor na vzťah jak ja - teda že je dobrý, ale pre iných a nám je lepšie single a to sa vám potom užíva, keď sú obaja rovnako eingestellt).

Myšlienka večera (moja, tuším) bola, že sa ide hrať fľaša (didaktická hra, konečne som sa jej dočkala, ja som celú exkurziu lobovala za fľašu a furt sa nehrala). (Iná myšlienka, hneď po fľaši, bola že "musíme si užívať kým sme mladí".)
Ludia (naschvál tam neni ten mäkčeň, lebo ja vždy hovorím ludia s tvrdým L) ale jaká fľaša!!! Normálna, klasická, bozkávacia, takú som hrala prvýkrát v živote! Juj.
Prvý točil Morrison a hneď to aj ukázalo na mňa (asi osud, haha) a ja som vlastne čakala že sa bude hrať na otázky, tak som sa naňho otočila že čo povie a on ma proste chytil a vrazil mi jazyk do huby. Hovorím si, že dobre, takú fľašu som vždy chcela hrať.
Takto sme hrali asi 10 minút (alebo ani toľko ne), kým sa bozkával každý s každým, ale ne všetci hrali, takže vlastne to znamená že ja som sa bozkávala s Morrisonom, Michalom a tým Čechom a ešte jednou babou, ktorú vôbec nepoznám a ani si nepamätám ako sa volala. :D

A to bolo tiež také smiešne, lebo keď to na nás vyšlo, tak som nevedela že čo ona urobí, lebo viete, ja s tým nemám problém, ale som si hovorila, či jej to nebude nejak vadiť. Ale vóbec nebola upjatá, bola to seriózna minimálne 5-sekundová bozkávačka a chalani nám uznanlivo zatlieskali.
Lenže potom sme si povedali že to je nuda, keď nás hrá len 5 a čo sa budeme furt dokola olizovať? Tak sme začali hrať na otázky a viete čo sa ma Soňa spýtala? Či by som sa vyspala s Morrisonom. Najprv som chcela inú alternatívu namiesto odpovede ale oni všetci hučali že ich nezaujíma alternatíva a chcú odpoveď tak hovorím že áno a na Miša som sa radšej ani nekukala lebo aj periférne som zachytila jak sa ujebáva. Ale publikum prijalo moju odpoveď s nadšením, lenže vlastne tam sa tak hučalo vkuse, že to bolo jedno.
V noci niekto dokonca aj opiekol špekačky na dvojplatničke, tesne vedľa nejakého notebooku z ktorého revala voláka klasika (teda, nechcela by som).

A potom sa to nejako roztrúsilo a šli sme domov... Morrison mi ešte ponúkol nocľah (a niekoľkokrát...zrejme to myslel vážne a nebola to prvá kokotina čo ho práve napadla...?) a vraj jeho spolubývajúci tam nejsú a poviem vám, aj by som šla, ale. ALE. Po prvé som nemala nič oholené (a nohy už dva týždne...viete si predstaviť tú húšť, welcome to the jungle) a po druhé, po takej noci vyzerám ráno HROZNE. Nemala som tam ani obal na čočky (to som použila ako argument prečo nemóžem) a ani nič na odlíčenie a fakt by som bola nerada keby ma videl v takom stave, no né, radšej nech si ma pamätá peknú. Dokonca to má aj skrytú výhodu že teraz to vypadá že nejdem vždy s každým, teda chápete čo chcem povedať...) HAHA.
Ale strááášne bol milý, normálne ma odprevadil až k taxíku a ešte aj pusu na rozlúčku som dostala (akože na líčko, ale aj tak), normálny romantik, tento chlapec.
A tak sa skončil môj letný semester prvého ročníka magisterského štúdia.

Zavrem oči, dupnem na plyn

Viete čo? Ja už som to asi spomínala, ale fakt...toto skúškové ide tak krásne, ubieha a ja skoro nič nerobím, iba ak otváram a zaspávam nad poznámkami a zatiaľ mám všetko, už len dve skúšky mi zostávajú. Teda tie najťažšie, ale aj tak...dve. DVE!

A všetko je nejaké super a ružové a krásne a svet sa usmieva a ja tiež, aj keď včera bola apokalypsa, ale dnes už nie je a ja dúfam že nám na Novarocku nebude pršať. A včera som oznámila tatovi že ideme autom (z praktických dôvodov som to našim dlho nechcela povedať, lebo si myslím že neveria mojim schopnostiam, totiž ja jediná viem šoférovať) a on že to je dobré, aspoň nemusíte ísť busom, pozri si trasu na google maps. No neni to popiči? No je.

A včera som bola v divadle, po sto rokoch sa treba trochu kultúre venovať a to bolo tiež super, Čudné popoludnie Zvonka Burkeho.

A na fejsi sú stále nové a nové fotky z Poľska, a tie si do omrzenia môžem pozerať, aj keď sú skoro všetky také isté, ale aj tak vždy nové, veď to poznáte. A zrazu sa tam zjavilo toľko fotiek mňa a Whiskeyho, vôbec si nepamätám, kto nás kedy fotil. Pod nimi sa len hromadia komenty, lebo všetci si zo mňa teraz robia srandu, ale to je len čistá závisť, priatelia, lebo ja som si dobre vybrala a chudák Pawel tam mal okolo seba furt roj báb a z toho jasne vyplýva, že ak by nechcel hárem, tak 99% z nich zostane odmietnutých. Pawel btw samozrejme nelenil, lebo s niekým tam niečo vraj riešil, ale povedzte mi, kto na tejto exkurzii nič neriešil?

Ach jaj. To sa mi páči, keď je život takýto. Keď sa neni na čo sťažovať, leda na počasie a povedzte, keď je váš najväčší problém počasie, v podstate je vám sveta žiť. (Bože, čo je vlastne toto za čudné spojenie, že sveta žiť? Kto žije sveta? Svet? Keď je vám blbě, tak je vám nesveta žiť?)
A Whisky mi napísal mail, že mu chýbam, hihihiiiiiii...vidíte, ja som femme fatale. Heh. Vlastne najvác heh, ako hovorí Dreamgirl.

Dala baba hala-bala cukor na koláč a presladilo ho

Viete čo? Všetko sa na dobré obrátilo. Erasmus vyšiel. V lete pôjdem do D-landu okopávať (už som spomínala že v Bratislave by som ani prstom nepohla, aby toto mesto bolo čistejšie? Stále si myslím že stačí keď ja svoje odpadky hádžem do koša. Väčšinou teda. Lebo napríklad ohryzok môžem hodiť do kríkov, to je príroda. To ma naučila mama. Dokonca aj palička od nanuku je príroda - povedala mama a mamy majú vždy pravdu. A keď mám nejaký plast, a neni po ruke kôš, vždy je po ruke kanál - tak ma naučila mama. Takže - JA toto mesto neznečisťujem.) Ale k veci.

Slnko svieti a ja mám za sebou 4 skúšky, z toho tri na A. Oveľa lepšie ako zimné skúškové, kde som hneď z prvej skúšky vyletela jak mokrá handra.
A Triss znova bloguje!!! A dneska sa ideme na šrot opiť k Martine. Teda hehe...vypustiť Džina z fľaše. Už sme tak dlho nepili džin. Viete čo je zaujímavé? Keď sme u nás, počúvame napríklad Kiss (tá žúrka sa zapísala do análov) a u Mati vždy Petra Nagyho, proste to je tak. Aj keď dneska by sme mohli taký youtube-playlist zostaviť, kde by bol aj ten Grigorov, lebo "doživotne dám zbohom zásadám" som si pridelila ako osobné heslo. A hodí sa to na žúr.

Zajtra má byť vraj koniec sveta, preto je dobré si dnes užiť, opiť sa a zahulákať si. Tú seminárku, čo mám do nedele poslať, hádam ani začínať nebudem. (Či?)
A inak...nejaký ten recept sem ešte určite dám, lebo ja v poslednej dobe rada pečiem (šak to na mne vidno...kks včera som sa vážila a mám asi o sto kíl viac než minulý týždeň, tak dobre o 4...no keď mám byť úplne úprimná tak o 3, ale aj tak!) a sú to samé hovadské veci. Napríklad určite sa s vami podelím o červené pesto, to budeme robiť dnes a je to famózne. Vyžrala by som to aj samotné, bez ničoho.

A článok o statusoch...no, začnem zbierať materiál. Na druhej strane, to stačí len celý fejs skopírovať a materiálu je až dosť, lebo ja mám nejakým spôsobom švihnutý zoznam friendov. Skôr rozmýšľam nad tým, analyzovať niektoré indivíduá postupne a venovať im vlastné posty, lebo niektorí toho nadrístajú aj na dva články za deň. (Napríklad ja.) Aby ste nepovedali že len ohováram, môžem sem hodiť aj vlastné statusy. (Chacha, ale keďže je v moje moci vynechať všetko trápne a nevtipné, môžem zmanipulovať vašu mienku!)

Máj, skúšok čas

Neviem čo sa deje bloggeru, že maže príspevky, ale vidím, že ne len moje...nuž, opakovať sa mi to nechce, aj tak to nebolo nič významné. Ale už by s tým mohol prestať.
Máj by bol v pohode mesiac, keby nezačínali skúšky, ale aj tak ho mám rada a jún milujem (som sa vtedy narodila, to nemôže byť zlý mesiac!) narozdiel od januára. Január je hnusný, nech sa naňho pozeráte z ktoréhokoľvek uhla, lebo a) je skúškové a b) je zima a tma a viete, že to ešte potrvá kurevsky dlho, kým skončí zima.

Ale máj a jún...to je teplo, pekne, slnko, zmrzlina (a depka keď sa vidím v zrkadle a už to nemám čím zakryť, jedine že by som sa dobrovoľne upiekla - ale to je také vedľajšie) a leto. A tie skúšky tak niekde v pozadí, tie sa proste nejak spravia. (Ach...pripomeňte mi to, keď budem nerváčiť a nariekať nad literatúrou II.)
A aby SA nejak spravili, začnem hneď budúci týždeň, hneď troma a pokračujem v tomto tempe až do konca mája, aby som chujoviny mala z krku a tie ťažké spravím v júni...alebo tak. Lebo ešte medzitým idem na exkurziu do Poľska, inak, ideme v noci, ak vás to zaujíma, ušetrí sa 10 euro a nevyspíme sa, o 6 vylezeme v Neviemkde a môžme sa plahočiť celý deň. Ale nevadíííí. Ja nejsom taká fajnovka, my sme onehdy jazdili na juh Talianska vo Fabii (aj na sever, vo Felicii) bez klimatizácie, to vám bylo něco. (My so Šantalou sme spievali "Na tej našej vr- a vr- a vrbe, tam sa dobre dr- a dr- a drží za konáre...", určite to poznáte z detských čias, to je taká autobusová, keď sa šlo do ŠvP, hehe.)
A potom je Novarock, takže budem mať v strede skúškového dovolenku a preto ho asi potiahnem až do vysokých júnových čísel, nie ako po prvé dva roky, keď som skončila 6. a 8. júna. Ach to boli časy. Ale šak, to sa znesie.

Aha a ešte ten fašistický dotazník. Môj foter na to pičuje už dlho, ale dnes keď som si ho prečítala, tak musím pičovať s ním. Prečo štatistický úrad zaujíma, ako dlho idem do práce a akým dopravným prostriedkom??? Navyše v ponuke neni bicykel. No, ja som to chcela pôvodne pokaziť v štýle "Pracujem ako .... ako ďas" (aj keď...neni to anonymné, tak neviem či by pre ma nedošli drábi), ale keď vidím aké to je dlhé, nechce sa mi ani to. Koľká škoda pre štatistický úrad...vyhodené peniaze. Môžem do toho baliť použité vložky napríklad, aby som to nemusela vyhodiť. To je celkom dobrý účel.

Btw, blogger aj tak nejak čudne blbne...prečo mi prehadzuje články???

Elegancia a noblesa ked okolo teba prechadzali, tak si bola prilis ozrata na to, aby si ich chytila, aj ked si sa naciahla.

Toto je koment, ktorý mi Chantal nechala na mojom nemeckom blogu, keď som tvrdila, že pijem s eleganciou a noblesou. Samozrejme mala pravdu, o tom idem teraz hovoriť. O Malackách.
Taký žúr, že Branko a osem báb. To vyhral, s nami. Heh.

Najebali sme sa uňho doma (prisámpiču som ešte nebola nadrbaná už pred piatou...moje poprvé) a vyrazili sme do mesta. Teda...haha, do centra Malaciek (stále som opakovala že to nie je mesto, ale obec, ale potom som prestala, lebo ulice boli plné hokejových fanúšikov a tí neváhajú dať vám na piču).
Ja som si vypila svoju sedmičku vína (treba šetriť, víme) a na cestu každý fasoval plechovku piva, aby sme náhodou za tých dvadsať minút chôdze nevytriezveli. Totiž, bolo to tak, že jedna plechovka na dvoch, ale nejak sa stalo že ja som svoju z rúk nepustila (niektorí s vďakou odmietli...chápete to?) takže keď sme došli k tomu veľkému stanu, kde sa premietal hokej, už som bola rozveselená.

Sadli sme si a od nudy som si trošku upila z ploskačky (fernet). Tu si prestávam pamätať poradie, takže teraz nasleduje to čo vždy - vymenúvanie činností, podľa toho, na čo si spomeniem.
Takto - hral sa hokej, samozrejme. Ibaže mňa hokej nezaujíma ani za máčny máčik (čo už) a okrem toho som nevidela na plátno. Nevidela, aj keď sme sedeli úplne vpredu, ale to plátno sa nejak rozmazávalo, hráči boli dvojmo (v každom mužstve), proste taký divný zápas, tak som si radšej išla kúpiť jednu vodku. Okrem toho sme našli pod stolom kartón minerálok, nevedno pre koho a odkiaľ...jednu som si požičala. (Výhodné.)
Tretiny ubiehali nejak strašne rýchlo. Za triezva sa mi zdá, že trvajú oveľa dlhšie. Potom sme si išli kúpiť cigánsku (ktovie, či využili zásoby z Plaveckého Štvrtka...chacha, teraz sa smejte, lebo nekorektný vtip) a poslednú tretinu sme ja, Martina a Lucio strávili v parčíku za stanom a hľadali Casiopeu. Či čo vlastne.

Nenašli sme. (Hviezdy na nebi sa debilne rozmazávali...ale aspoň som videla dva veľké vozy, chacha.)
Medzitým, prirodzene, sme mali ešte úprimné chvíľky, kde sme si padali okolo krku a vyznávali lásku a vyjadrovali podporu a podobne (veď viete - "Och baby, ja vás mám tak rada!" alebo "Proste keď sa chceš na to vyjebať, tak sa na to vyjeb, ja ťa aj tak mám rada a kto som ja, aby som ti hovorila, čo potrebuješ v tvojom živote, aby si bola šťastná?!" - samé hlboké myšlienky).
Po zápase sme sa trúsili domov (ježiši, ja som fajčila!) a tam sme pokračovali v chlastaní. Teda neviem ako ostatní, ale Braňo mi stále nalieval pivo (do vínového pohára...vidíte, toto myslím tou eleganciou a noblesou!!!) a mali sme kolečko sexuálnych priznaní. (Lenže keď sa väčšina ošíva, je to nuda.)

Mimochodom som si všimla, že jednu z mojich spolužiačok som mierne (hovorím mierne, ale myslím si že riadne) šokovala, keď som sa rozhovorila, teraz nemyslím tie sexuálne kokotiny (to tam tuším už ani nebola), ale moje vyjadrovanie. Hm, žeby som v škole málo nadávala? Ani sa mi nezdalo.
Domov sme šli v pondelok ráno a poviem vám, je to nepríjemné, keď sa vlečete po meste takí zničení, napoli ešte ožratí a bez make-upu a okolo vás sa hrnú všetci do práce, čistí, voňaví a vyspinkaní. Uch. Určite to poznáte, veď každý sa minimálne raz v živote istotne najebal v nedeľu.

Keď tancuješ na bare, je to kresťanské, lebo si bližšie k Bohu

A ostatní sa pozerajú a hovoria si OMG.

Zbrojnoš bude asi nový Aligátor. Mohol by byť. Drahé je to tam rovnako.
Chantal už móže chlastať v Amerike. Teda už asi týždeň, ale oslavovalo sa až včera. Teraz sa cítim ako plagiátor, že o jej oslave píšem skôr než ona, ale čo mám robiť, keď ona je v práci? Ja ako povaľač som s apekne vyspinkala z opice, odmaľovala sa (aj tak vyzerám otrasne ale tak mi treba keď idem spať s make-upom) a zajebávam sa na nete.
Včera som sa konečne po dlhej dobe zdrala na šalát - borovička s pivom je istá vec. Nechutné. Sama som bola prekvapená, ako bohorovne som do do seba kopala.
Aj sme si zarecitovali (slnko svieti, voda láka, jebnime si poldecáka), aj sme si zanadávali, aj sme sa poľutovali (všetko ohľadom chlapov), môj kurvovsky červený rúž slávil úspechy (no ale to je preto, že mám krásne zmyselné pery, hahahaháááá), dokonca mi Silent Duo aj pesničku venovalo (že vraj pre Červenú Čiapočku, ale ja som ich opravila, že som Snehulienka - nuž, bledá som dosť, tie ebenové vlasy...no, no, tak ale v tme aj hnedá vyzerá ako čierna. Chantal mi ešte včera pri chystaní povedala, že ani ne tak Sneh ako húrka, ale pcha! Drzaňa.)
A ako vždy, keď sa zlejem ako mužik, niekde v dosahu sa objaví skupinka Angličanov (je to tým že sú všade, alebo je to osud???) a ja už aj po anglicky hovorím celkom plynulo.
Potom som jednému porozprávala, že normálne síce zvyknem baliť ženícha, ale tak móžem aj výnimku urobiť.
Neviem ani ako sa volal, ani ako vyzeral. Babám sa nepáčil (ale šak, ako vždy), ale nezdá sa mi že by bol škaredý. Lenže ja mám na konte aj Pečeňového a nikto nie je škaredší než Peči, takže na môj názor nikto nedá.
Chlapec na konci váhal, lebo dúfal že s ním niekam pôjdem, ale ja som sa pekne rozlúčila slovami "Go and fuck another Slovak girl". A dobromyseľne som sa usmiala. Trošku ho to zmiatlo, ale potom povedal že teda dobre.
A to je konec přátelé.
Haha, práve som si spomenula že som na kapelu kričala aby zahrali Gotta.

S týmto prístupom to ďaleko nedotiahnem

...ale šak krčma je tu za rohom.
Na školu kašlem jak nikdy. Neviem kedy a ako sa to stalo, ale strašne sa flákam a navyše je mi to jedno. No, pani učiteľka.

Nečítam nijakú literatúru do školy, zato si kupujem paperbacky a to furt, čo je u mňa nezvyk, lebo som škrob. Normálne si knihy nekupujem, proste čítam to čo máme doma, lebo my toho máme doma mrte, alebo si požičiavam. Napríklad ten Posledný kabriolet je fotrovho kamoša, mám to už od Silvestra a ešte furt som na začiatku a neviem či sa ešte patrí toľko to u seba mať. Ale ja mám len málo času a to je také náročnejšie, teda nečíta sa to tak rýchlo ako najnovšia kniha ktorú som si dovliekla v utorok.

Nemecká (juchú...konečne zase niečo v mojom obľúbenom jazyku) a mrte vtipná, len čítam všade a kosím sa. O slobodnej 30-čke (vďačná téma a Bridget mala úspech...) ktorá sa chce zabiť, ale nepodarí sa jej to. Akurát že všetkým rozoslala listy na rozlúčku, kde každému vyjavila čo si o ňom myslí, čo už samo o sebe je dosť vtipné. Práve som sa dostala do časti kde už ľudia čítajú listy a ona je živá a v panike. Haháááá. Smiešne. Ale jej rodina je vážne drbnutá, vôbec sa jej nečudujem že chcela spáchať samovraždu. Aj keď ja by som mala skôr chuť spáchať niekoľko vrážd.

A včera sme chceli ísť na Mlyny na improligu. Samozrejme sme sa tam vôbec nedostali, schlastali sme sa na socky na intrákovej chodbe (chodbovica!). Pili sme víno z hrnčekov. Krása. A fotili sme sa. Vznikli rôzne fotosérie - mierne eroticky ladené a jedna násilná - ja a Zuzka sa akože mlátime, skončí to tak že Z prerazí mojou hlavou do steny dieru a ja ležím na poslednej fotke na zemi. Ale skôr než zbitá tam vyzerám jak feťák. Aj tak dobré. Moja najobľúbenejšia fotka (pozerali sme si ich dnes cez literatúru 20. st. vo foťáku a smiali sme sa nahlas) je taká, kde ja a Z pózujeme pod ceduľkou únikový východ. Viete, taká zelená a je na nej nakreslený ten pandrlák čo upaľuje pred ohňom. A my pod ním v rovnakej polohe. Hovadsky smiešne.
Rozhodne je tam pár profiloviek...

Fragmenty

Rôzny čas, rôzne miesto, rôzni aktéri. Niektoré mená som zmenila, len tak z rozmaru.

V reštaurácii:
"Mňa vlastne Jack chráni pred promiskuitou..."
"Hej?"
"No... podľa mňa, keby sme spolu nechodili, ja by som bola dobré kurvisko!"

V centre:
"Myslíš že sme im vbehli do záberu?"
"Neviem, prečo?"
"Tak...budú mať krajšiu fotku."

U Triss:
"Na zvieratkách sú najkrajšie tie papuľky. Aj keby to celé telo nemalo."
"Si kúp hada."
"Ale to je samé telo a žiadna papuľka!"

"V hre koho si vyberieš si medzi Paulom a tým čo sa dosral a dogrcal na intráku vyberáme panenstvo."

Slová zadaného chlapa:
"If you can´t be with the one you love, love the one you´re with."

U Martiny:
"Nikdy nejsi dosť najedená na lokše."

V bare:
"Nejsom namyslená, ja som realistická."

Doma:
"Mužena je biblický výraz pre hermafrodita."

Pri učení:
"Keby som mala sex, nepotrebovala by som drogy."

"Najprv by som chlapa namaľovala ako Alicea a potom by sme šli na vec."
"Na WC?"

"Vyjebme sa na školu a pome na vandrovku."
"S vajcom? Už ťa nejaké vajco pozvalo na vandrovku?"

"Treba riešiť existenciálne otázky kým je čas!"

"Ja budem veľký reformátor školstva. Budú sa o mne učiť na výške, že Komenský a ja, na rovnakej úrovni samozrejme."
"Napíšeš voláky Disertatio Edukativ (Edukatívno-moralistická štruktúra školstva slovenského)."
"Orbis Pictus. Napíšem Orbis Pičus, Svet v pičusoch."
"Svet v piči."

"Kks jak mohla nejaká matka pomenovať svoje dieťa Chamurapi??!! Ako naňho volala keď sa flákalo po poli??"
"Chami, Chami, Chami, Chami, chamideš?"

"Smilstvo plnohodnotne nahradí všetky ostatné hriechy. Ale aj tak sa ich nechcem vzdať."

"Čo sa stalo v roku 800?"
"Nič."
"Bol búrlivý Silvester!"

"Jediné čo treba urobiť aby si videla jednorožca je zjesť halucinogénne huby. To sa oplatí!"
"Tak to musíme urobiť rýchlo, kým som panna, aby som si ho mohla pohladkať."
"To ja už si nemóžem?"
"Ne, to len čistá osoba. Ale ver tomu, že by som to hneď vymenila!"

O jednej stratenej náušnici:
"To budeš nosiť keď budeš mať jedno ucho, ako Van Gogh."

O známom vtipe Honolulu-Karakas:
"Pri fajčení môžeš hovoriť všetky hlavné mestá sveta a keď sa dovtedy neurobí, tak nejsi dobrá v zemepise."

Pri učení:
"Pápež má ráno svätú stolicu."

"Mám sa teda vrátiť k Heinrichovi?"
"Neviem. Teraz riešim, ako to sem narvať, lebo sa mi to tu ohlo. Ja som vážny človek a riešim vážne veci!"

"V podstate išlo o to, že autor bol kokot."

"Kokot je joystick!"

"Blowjob na prírodno je strčiť kkt do vetra."

"James Joyce bol obyčajný babrák a sráč."

Posledný marcový oný

Marcové ídy nenávratne v prdeli, rovnako ako jarný sneh (ale bol nejaký?) a za chvíľu tu máme prvý apríl, kedy pár vtipných jedincov...no, každopádne dúfam že sa im vyhnem. Neholdujem tejto zábave. Radšej sa bohapusto opíjam, prípadne bohapusto šukám. V ostatných mesiacoch sa dostalo iba na to prvé a to sa mi tiež vždy nepodarí tak ako si to predstavujem. Nerozumiem, ako mi môže nič nebyť po ôsmych vodkách, keď inak to spoľahlivo zapríčiní ľahkosť bytia (ráno po niekedy aj neznesiteľnú, ale už nie ľahkosť), alebo dokonca aj blízke stretnutie tretieho druhu so záchodovou misou. Neslúži mi ku cti, koľko bratislavských záchodových mís v rôznych podnikoch som už vrúcne objímala, ale čo sa dá robiť.

Zasa som odbehla od témy, ako je to bežné, ale verím, že vás baví aj tliachanie o ničom. (Chcela som že o hovne, lež nemusím byť zakaždým vulgárna, zavše smiem i nejaký ten eufemizmus použiť, alebo?) (Hej, dnes som bola na káve v Shtoorovi.)
Chcela som o psychologickej konferencii v Olomouci. Neštudujem psychológiu a prednáške s názvom Edukačná psychológia (v utorky ráno) sa snažím vyhýbať (ale už nemôžem, lebo sa jej akosi nepáčilo že mám už tri absencie...to viete PdF UK) ako sa dá. Ale tá konfera bola skvelá. O psychológii zločinu. Pozrela som si obrázky ciel pre väzňov na doživotie (možno ma to čaká za niekoľkonásobnú vraždu malých zmrdov...ak sa budú aj nabudúce správať tak ako včera).
Včera keď som vošla do triedy, videla som krpcov ako sa mlátia na dlážke (hrali sa na kick box, myslím) a do toho hrá z mobilu pesnička, na ktorú som ešte v sobotu tancovala na stoličke v olomouckej krčme. Hm...
A včera som bola ešte načisto rozjebaná, lebo sa posúval čas (áno, presne preto a ne preto že sme celú sobotňajšiu noc chlastali a spali štyri hodiny!!) a oni ziapali a behali a hádzali vecami. OMG. Vlastne OMFG.

Ale ku konferencii. Začala v pátek, improvizačným divadlom, čo bolo skrátka mrte popiči (zostanem aj ja pri svojom bežnom štýle, aby ste si nemysleli že som chorá). Videla som také dačo prvýkrát v živote a fakt sa mi to páčilo, bola som unesená. Súťažili dva tímy hercov a neviem čo by som k tomu dodala, lebo to treba vidieť, ťažko opisovať improvizáciu na tému mliečny červ a agresívny kebab.
V piatok sme toho moc nepopili, lebo sme boli unavené a sedeli sme v krčme, kde bola nejaká uzavretá spoločnosť obstarožných tlstých Čechov, ktorí sa vyzliekali do pol pása a tancovali na stole. Nechutné.
Takže sobotňajšie prednášky som ako tak zvládala (ale keď sme sedeli vo filmovom sále, kde bolo prítmie, dobre ma bralo na spánok...).
V sobotu večer bol raut, oficoš žúrka pre účastníkov konfery, so žrádlom (málo, ale niečo sme ukoristili) a živou hudbou (skvelé!).
Pilo sa na otvorený účet a poviem vám...nič pre mňa. Ja sa neviem kontrolovať a preto som skončila ako vágus - prepila som všetky svoje prachy a v nedeľu mi baby kúpili jak raňajky, tak lístok na vlak do Bratislavy. Heh. Bolo mi to smiešne vtedy, v nedeľu ráno a ešte stále je...hm, poľutovaniahodné? Som nezodpovedná, heh. (Ja som viac-menej konvenčná, čo sa týka pravopisu, preto som rozhodnutá písať bodku aj za "heh".)

Aby som neklamala...zostalo mi presne 20 korún. (Na jogurtové mlieko.)
Okrem chlastu (posledné dve vodky som si musela kúpiť, lebo som si omylom kúpila džús navyše...chápete) a divokého tanca som sa zoznámila s dvoma Čechmi. Keď som doplachtila k nášmu stolu aj s tým nešťastným džúsom navyše, jeden z nich sedel na mojom mieste, tak som mu povedala že buď odíde, alebo si mu sadnem na kolená. On že fajn, nech si sadnem. Sedela som mu na kolenách asi ...no...dosť dlho (baby sa smiali, že som si hovela v jeho lone, chacha), bavila som sa väčšinu času s jeho kamošom a nikto nikoho nebalil. Potom sa náš mini spolok nejako rozišiel do všetkých strán a asi o pol hodinu som sa dozvedela, že chalan má priateľku, ktorá je prítomná. Teda, dosť čudné spôsoby...

Ja som si neodpustila jazykové okienko a skritizovala som mylých milých (edit: hej, už ste to videli, tak to nezmažem, ale prepíšem...len chcem aby ste vedeli že to bol preklep!!! :D) Čechov za to že nám málo rozumejú a nevedia hovoriť po slovensky. Aby som demonštrovala, o čo sme na tom lepšie, bavila som sa s nimi po česky a ešte som aj za každou vetou nezabudla na "vole". Strašne sa smiali (a povedali že oni nehovoria vole, že to len Pražáci) a povedali, že majú na škole nejakého Slováka (Bratislavčana) a ten vraj stále hovorí "no hej" a "ty kokos". Ja: "No hej, to my často hovorievame. Ty kokos."

Zvyšok dokončím neskôr, musím ísť nakupovať...zostaňte verní! Tak už som naspátek, ideme ďalej, dveře se zavírají.

Ešte si z toho rozhovoru pamätám, že ten, čo som mu nesedela na kolenách sa strašne smial, keď som o niekom povedala že je prijebaný. Teda smial sa na tom slove. Oni to asi nepoužívajú. Pozoruhodné.
Neviem kedy sme sa dostali naspäť do hostela, či ubytovne, či čo to vlastne bolo, ale mali sme o hodinu menej na zdravý spánok a to sa podpísalo na mojich kruhoch pod očami (až po bradu, ako sa raz vyjadrila Trsalka) a úbohej pleti, ktorá aj tak neni nič moc, ale v nedeľu to nezachránil ani darovaný make-up Chanel.
Raňajky mi kúpila Martina (ja len to jogurtové mlieko, stálo presne dvadsať korún) a mašírovali sme na prednášky, samozrejme neskoro, ale nevadí. Tam sme sa ešte tlačili nejakými chlebíčkami (baby nechceli míňať za ďalší obed a ja som už nemala čo míňať, ha) a keksíkmi, dali sme si kávu (žiadny účinok) a ja som napoli prespala tú prednášku o doživotných väzňoch. To ma fakt sralo, lebo tie momenty, ktoré som bola ako tak pri zmysloch (keď som si masírovala viečka a triasla hlavou v snahe prebrať sa) boli dosť zaujímavé.
Cestou domov som musela odpovedať celými vetami na otázky "Aké sú tvoje dojmy z prvej konferencie?". Prišla som o svoje konferenčné panenstvo!

Inak som bola zvolená za hlavného kolokviátora, lebo som sa celý čas snažila primäť ostatných k tomu aby sa vyjadrovali na nejaké závažné spoločenské témy. Akurát že sa nám to podarilo iba v piatok večer, keď sme viedli diskusiu, ako by mala vyzerať tvoja sex male doll. (Na základe článku v Elle.)
No, zhodli sme sa na tom, že by mala mať niekoľko rôznych hláv, ktoré by sme si vymieňali podľa chuti, ale vlastne by nikto takú doll nechcel. Tak neviem.
Ďalšie kolokvium na úrovni sa nám už usporiadať nepodarilo, v dôsledku nedostatku vhodných tém.

Pár slov o včerajšom večeri

Taká spontánna akcia v Harleyi.Ja s Martinou. Začali sme piť jak panie - Johnnieho Walkera. A založíme si mníšsky rád (som sestra Hortenzia a ona sestra Jolana), spovedať sa budeme na chlapských hajzloch v Harleyi, tomu milému chlapíkovi - zelovocárovi (pestuje hlavne kaleráby), čo nám kupoval dvojité whisky.

My sme strašne namyslené. Došli sme tam a každého sme ohovorili (ale keby ste ich videli! Mančaft, Lacný Kúzelník, baba v čudných gatiach čo jej zväčšovali zadok, dvaja tragici, niečo medzi pankáčom a depešákom, chalanko s kondómom na hlave a Arab čo ušiel pred Mubarakom a krútil panvou vo veľkom štýle), ale aspoň sme sa nasmiali. (Moje svedomie je čisté, aj nás určite niekto ohovoril.)

Zhodli sme sa na tom, že nás priťahujú najmä hajzli. To je hlavný dôvod, prečo sa mi napríklad nedarilo ostentatívne ignorovať (Girl, ostentatívne je fakt dosť nákazlivé slovo, zachvíľu bude na tomto blogu celkom preexponované používanie slova ostentatívne!) Mr. Šukača v ten osudný utorkový večer. Lebo dobrí chlapci sú nudní a ženy sa k nim chodia vyplakať, ako nás informovala aj skupina na FB. Nám sa páčia tí hajzli, aby sme mali kvôli komu plakať do vankúša, prípadne u tých dobrých chlapcov (vidíte chlapi...tuto to máte a je to čistá pravda). Lenže môžme my za to že hajzli sú sexi???
Preto často rozmýšľam, či je Mr. naozaj tak dobrý v posteli, ako o sebe tvrdí (popravde o tom pochybujem, ale viete ako to je... keď neviete, stále si môžete predstavovať).
Ale to nebolo celovečernou témou.

Dôležité zistenie napríklad bolo, že by sme dali Sebastiana. Neviete, kto je Sebastian? Nuž.
Každá návštevníčka Harley Clubu by vám to vedela vysvetliť, ale keby ho mala rozoznať na ulici, zrejme by ho nikto nespoznal. Sebastian je miestny striptér a musím uznať, že má čo ukázať (samozrejme nikdy neukáže všetko, ten svoj poklad si vždy starostlivo zakrýva rukou). Ale to telo! Tvár si vybaviť neviem, ale koho to zaujíma? Myslím ale, že neni moc pekný. Preto sme usúdili, že najlepšie by bolo, keby bol pri sexe dole (aby ste mali výhľad na to jeho brucho) a tvár by mal zakrytú svojím kovbojským klobúkom.

Vtipná časť večera nastala až nadránom, keď nás začal baliť taký chlapík. (Chlapík je najlepšie označenie, vyzeral presne ako niečo čo si predstavíte pod pojmom chlapík.)
Bol zrejme docela solventný, lebo sa nesral a kupoval nám tých vyššie spomínaných dvojitých Walkerov a to sme mu tvrdili, že sme rádové sestry, Saphir (Martinu jej nové meno Jolana napadlo až ráno) a Hortenzia, študujeme teológiu a nosíme bombiše. On nám tvrdil, že vyzeráme na 17 a sme herečky. Nechápal, ako sa nám celý čas darilo držať líniu, navyše všetky tie kecy sme vždy povedali naraz a rovnako. Nie vo všetkom sme sa zhodli síce - ja pestujem hortenzie a Martina banánay, ale inak ok. V Harleyi sme boli len preto, že sme z kláštora dostali vychádzku. Nechápal z nás.
(Hej, on je ten zelovocár.)
Ani si už nepamätám, čo sme mu všetko natrepali, ale celkom sa chytal a bol vtipný, vedel kontrovať a netváril sa ako vyoraná myš. Navyše nebol vlezlý a doterný. Takých by malo po Harleyi chodiť viac.

Učitelka, ale naprosto nepoučitelná

Taká katedrálka je dobrá vec, lebo sa stretnete s toľkými spolužiakmi naraz že je to až priveľa. Možno. Ale bola sranda. Len som sa zliala ako mužik a elegantne ako dáma som ošablila celý hajzel. Nuž...stáva sa.
Aspoň sa mi podarilo nestrápniť pred nejakým profákom (najhorší možný scenár...), takže som pokojná.
A inak? Bolo tam celé moje panoptikum. Došla som až o deviatej, takže ma privítali búrlivé ovácie prítomných (cítila som sa ako hviezda). V prvom rade (samozrejme) som si všimla Pána Super Šukám. Napriek tomu, že celý Machnáč sa hemžil miliardou dejepisárov, všimla som si ho ako prvého.
Prvú polku večera som ho ostentatívne ignorovala. (Druhú polku sa mi to už nedarilo ani za mak, ale o tom teraz radšej nie...)

Hneď si ku mne sadol Morrison, moja platonická láska z druhého či ktorého ročníka. Vyzerá ako Morrison, pochopiteľne. Vtedy, keď som ho šialene chcela (asi dva mesiace to trvalo a k ničomu nedošlo), sa rozhodne netváril tak družne, ani sa nám pod stolom nedotýkali kolená a podobné záležitosti. Ale teraz už ho nechcem, takže som sa v duchu zasmiala (takto: haha, irónia) a celkom som sa bavila. Sranda musí byť. Keď som v priebehu hodiny dobehla spolužiakov (stavom opitosti), už som si aj zatancovala (aj keď nie na Vyjebanú zlatokopku, to som prenechala pánom docentom).
No a keby mi potom nedošlo tak šialene zle (prišlo to tak náhle...musela som doslova vyletieť od stola, ostatní sa asi čudovali) zostala by som aj dlhšie. Možno. Na druhej strane, aj tak už sa to tam pomaly rozpúšťalo...

Ale dnešné ráno bolo extrémne kruté. Želala som si umrieť.

Zápisnica

Teda ja sa síce vždy nechám poľutovať, ale na ten posledný príspevok som veru nečakala "Ty moje chudiatko". Šak oné...sa vedomte, to nedáva zmysel. To ne ja, to vy ste moje chudiatka, lebo ja idem a vy ne, chápete, však. (Dúfam že sa nikto neurazil.)

No a tak. Včera zasadal slepačí výbor a ja som ukážkovo vytuhla už o trištvrte na 11 a šli sme spať. A nepríjemné zistenie večera bolo, že nemáme koho ohovárať. Chantal tvrdí, že to znamená nedostatok sociálnych kontaktov. Asi hej. Ako je možné, že nám nikto nejde toliko na nervy, aby sme sa ním zaoberali aspoň pár hodín? Nerozumiem. (Kolegovia a ľudia ktorých doučujeme sa nerátajú...na tých môžete pičovať, ale to neni pravé ohováranie. Len výdatné ohováranie vás duševne uspokojí na takej úrovni aká vyhovuje kritériám slepačích výborov po celom svete.)

Veď viete na čo narážam. To nie je myslené zle, to nie je zlomyseľné ohováranie, ktoré by niekomu škodilo. To je ohováranie z čistého plezíru. Vlastne by som to radšej nazvala ujasňovanie faktov a vymenúvanie nedostatkov. Okrem toho som si istá, že som predmetom ujasňovania faktov minimálne u niekoľkých známych. Je to dobre, kým vás ohovárajú, ste v kurze a vlastne - o čom inom by sa mali ľudia vybavovať? O práci? Čo sme nejakí workoholici?

Může být i tma a zima. Konečně může být i trošku smutno, jen když je veselo.

Drahouši sa z Milána vrátia zajtra a my sa pomaly snažíme vytvoriť z tejto nory to útulné obydlie, ktoré tu bolo, než odišli. Stále to tu vyzerá ako po party, aj po dvoch dňoch, Nerozumiem, ako je to možné, veď už sme upratali. Možno kvôli detailom, ako sto balíkov čipsov a vodnej fajke a v obývačke sa povaľujú CD-čká a laky na nechty...no to sa netýka priamo party, že. Ale Triss u nás zostala cez víkend, a keď máme WG (pre ne-germanistov, WG znamená Wohngemeinschaft a je to vlastne systém spoločného bývania študentov v podnájme. Voláme to tak preto, že zakaždým, keď nejakí rodičia vytiahnu päty z domu, ešte ani dvere sa nezavrú a už je zvyšok slepačieho výboru nastúpený aj s cestovnými taškami u dotyčnej a býva u nej, kým sa nevrátia jej drahí sploditelia.), všade sa povaľujú laky na nechty a pilníky. Inokedy rozhodne netrávim toľko času úpravou nechtov...ale tak na WG.
Celý víkend sme sa povaľovali, žrali ("čo budeme robiť, keď nebudeme jesť?") a pozerali telku.
Samé pičoviny, chvalabohu za káblovku.
Ako hovorí Hannah Montana (ó áno, nežartujem, aj TOTO) - život je boj, ale stojí za to. My sme bojovali s tonami žrádla, viac-menej úspešne.
A dneska sme sa museli navrátiť do hnusnej studenej reality. V podstate by to nebolo také hnusné, keby už konečne bolo teplo.
Ale včera som so Chantal bola v kine a to bolo super, na Občanský průkaz. Popiči film, oveľa lepší než som čakala, bol podľa mňa úpne skvelý a dokonca som si aj poplakala. Ja, necitlivá neromantická osoba. No ale, nedalo sa inak. Vrelo odporúčam.

A takto my so Chantal nakupujeme domáce potreby:

"Aha, tento saponát stojí 1,50."

"Ale pozri, tento je ružový!!!"

(Ale pohoda-jahoda, aj ten ružový mal rovnakú cenu...=)

Nezmar s kondičkou skacká na jednej nohe

Je to výborné, raz za čas zorganizovať zasadnutie slepačieho výboru. Chlastať v kuchyni víno a fajčiť šišu, foter opodiaľ...chudák. Ten si dnes vypočul viac než asi chcel. Ale my sme sa nasmiali.
Úroveň humoru suterénna, ba až mierne nižšia.
Prebralo sa všetko. (Táto veta znie tak odhodlane, ako keď píše autorka bestsellerov Urbaníková. Ííííha.)
Každá členka výboru musela pretriasť muža, pretože každý potrebuje druhých zhovadiť. Každý muž dostane hneď prezývku a vymyslí sa k nemu nejaký debilný príbeh. Aby sme sa mali na čom smiať.

Revízia srákov hokejového tímu!

Keď ja nechcem byť krysa, prosím ťa ukľudni sa

Volala mi Daša a vraj nemám stresovať. Tak nestresujem, o deviatej som s tým sekla, vydepilovala som si nohy (a neviem sa dočkať času, kedy depilácia nôh bude najnáročnejší program dňa a najnáročnejšou kognitívnou aktivitou bude rozhodnúť sa akou farbou si nalakovať nechty) a spravila som 10 klikov. To je tak...musím so sebou niečo robiť a keď sa mi fakt STRAŠNE nechce (to ako vždy), tak aspoň klikujem, lebo 10 klikov nie je masaker a viac aj tak nevládzem...zatiaľ.

A bycigel smutne stojí v obývačke a na ňom prevesené uteráky. Hanba mne, hanba mojej rodine, hanba mojej krave! Ale už fakt budem, budem, budem cvičiť, leto sa nezadržateľne blíži, stačí sa pozriež z okna na zasneženú záhradku a všetko je jasné.
No a budúci týždeň idem po polstoročí zas do plavárne, to mi treba.
No a teraz si celý večer len čítam blogy, vlastne jeden, Daily Whinge. Je to extrahované ...ehm, niečo. Metafory nie sú mojou parketou, aspoň teraz ne. Ale ten blog ma fascinuje a rozosmieva a všetko, som unesená štýlom aj celkovým dojmom. Presne. Človek má pocit, že to snáď ani nemôže byť pravda...ale kto vie.
Každopádne, odporúčam pozrieť.

Deti moje...definitívne by som mala prestať napchávať sa po večeroch čokoládovými vločkami, pretože po prvé sú samé (to aby som nemusela rozmýšľať, či sa píšu sami, alebo samy) o sebe dosť kalorické a po druhé je mi z mlieka kvalitne na tyčku, je to horšie než osem vodiek, tie zvládam s prehľadom. Vždy rozmýšľam, či je normálne, aby jedna ženská vypila bez problémov osem vodiek (alebo čohokoľvek so 40% koncentrovaného šťastia). No lebo...ja sa vôbec nejdem tváriť že je to nejak veľa a nad mieru, lebo iní vypijú viac, ale aj tak... keby som sa spýtala mamy, asi by odpadla, lebo ona za veľa považuje tak tri. Si myslím. Videla som totiž jej pohľad, keď som sa neopatrne spýtala jedného nášho známeho (doktora), koľko by som teoreticky mohla mať promile po 10 gin tonicoch. (Trištvrte fľaše šampanského som zamlčala.)
No. Iróniou osudu som ho na druhý deň stretla v Aligáči, nadrbaná jak činka. Bože, to tiež už bolo pred sto rokmi (asi minulé leto...?)
On žije v Amerike a bol tu vtedy na víkend.
Aj ja chcem žiť v Amerike a chodiť do tejto diery len na víkend. Či na týždeň, či na koľko sa sem vôbec oplatí lietať.
(Som hrozne smädná.)

Zajtra keď sa zobudím, moja prvá myšlienka bude (ako každý deň) "dopiče, ďalšie skurvené ráno" ale nenechajte sa zmiasť, každým dňom sme bližšie koncu (teda skúškového) a to ma teší. Len nemám rada rána. Rána bych zrušil... Jediný čas, kedy dokážem zniesť že je ráno, je keď niekam cestujem. (A ne električkou do školy.)
Už aby to tu bolo. Chystáme sa na krátky výlet. Niekam. Bude to ppč. Vysokoškolská partia, je to porád lepšie než na strednej.

Ešte mi povedzte, prečo v čase cholery (to ma len tak napadlo) musím myslieť na lovera. Prečo? A tie časy, kedy ma kvalitne sral, si pripomínam len násilím, lebo v tej mojej prázdnej gebuli samozrejme zostáva to pekné. Boha, život je nechutné klišé. A toto už je paródiou samé na seba. Idem radšej spať, aj tak mi vyblikáva comp, aby mi jemne nevtieravo oznámil, že zachvíľu skape. A nech skape...potom mu narvem do diery ten kábel a šup s ním do eletriky. A bude vymalováno.

Všetko je napiču, všetko je nakokot, vyjebaný prezident, skurvený systém, chleba je drahý

A skurvená armáda tuším. To je celkom typické pre Slovákov, myslím že by to malo byť našou hymnou. Na ten nápad som samozrejme nedošla sama, bol to koment od nejakého poľského fanúšika Zóny A na youtube. Milé, akú máme povesť, čo? Ne že by som sa čudovala.
Spomenula som si na tú pesničku a k nej neodmysliteľne patrí Bohuš a vždy myslím na tie noci v Aligáči keď toho hralo a všetci do toho ziapali svoj hnev na svet. Spravidla to púšťal v jednom bloku s "Doktor Fico" a ešte nejakým ska, Haberom a "Dnes mám rande so svojím mestom". Skrátka slovenská tvorba v celej svojej škále prezentovatľnej Aligátoru.

Pred chvíľou som odporne zahrešila (NAHLAS), že dopiče, keď som jebla miskou o dvierka skrinky (nechtiac). Miske sa nič nestalo, ale viete, zvyk je železná košeľa. Komu sa zdá, že sa vyjadrujem hrubo, nech sa páči tam sú dvere. A komu sa zdá že som moc úprimná, nech táhne též. Tak, sme tu už len my? Fajn.
Oné, inak, totok a také...chcela som len, že vítam novú čitateľku na tejto ...ehm, ako to mám nazvať? V tejto výlevke všetkej mojej vnútornej špiny? Občas vypláva aj niečo pekné (aspoň dúfam.)
Tak, odkazujem len to, čo aj všetkým svojim spolužiakom, keď im posielam nejaké tie poznámky - HAVE FUN!

A teraz je to úprimnejšie, lebo chápete, ako by sa niekto mohol zabávať pri čítaní Žmegača? (Kto nevie, nech vygoogli.) (No dobre, ušetrím vám prácu, Viktor Žmegač je nejaký Chorvát, či čo, proste Juhoslovan, ktorý asi nemá priateľov ani rodinu, lebo napísal niekoľkozväzkové dejiny nemeckej literatúry. Nepýtajte sa ma, prečo by nejaký Chorvát chcel písať dejiny nemeckej literatúry. Od začiatku, to neviem teda kedy bolo, asi od stredoveku, až po súčasnosť.)

Tak ja som toho Žmegiho (ako som ho familiárne nazvala, veď som s ním strávila v posteli - v rôznych polohách - nepretržite dva týždne, iba čo som sa šla napiť, nažrať, vysrať alebo som zaspala od únavy) prepísala do zrozumiteľnejšej podoby, skrátka som tú jeho drbnutú nezrozumiteľnú knižku spoznámkovala, za čo mi ešte furt chodia všetci ďakovať (aj keď som niektoré časti odflákla). Ale nebola by som to ja, keby som medzi tie literárne fakty nedopísala rôzne moje postrehy, poväčšine vtipného charakteru. Potom je aj litika sranda. Jaj, že litika, to sme hovorievali na základke. A ešte aj vitika (výtvarná), prďák, nemina, anglina, slovina...a preto mi Chantal stále hovorí, že som neminárka.
A prečo ja tu vlastne hovorím o Žmegim???

Dneska som dala ďalšiu skúšku (na A, ak vás to zaujíma, ale nezaslúžené, takže nemám tie euforické pocity, ale veď to je jedno, spomienka vybledne a v indexe zostane áčko) a dávam si voraz, kým sa zajtra vrhnem na frazu. Išla som von s Triss, na chvíľku, pred (jej) tréningom a nažrala som sa v Mekáči. Lebo viete, dneska začalo to príjemné obdobie, ktoré ja nazývam eufemisticky krvavé sonety a celý deň mi bolo hrozne zle, tak som nejedla. Teraz na večer to statočne doháňam. Jedno kuracé menu pred šiestou, doma jedna Fidorka a teraz som zežrala misku müsli. (Hej, presne tou miskou som nechtiac jebla do tých dvierok na tej skrinke.) Ne obyčajných müsli, ale takých konc komplet čokoládových (majú určite aspoň miliardu kalórií) a tá miska bola kopcovito zaliata mliekom. Panebože, je mi už trochu zle (ale od prežratia). Nuž, som si istá, že počas krvotoku (čo chcete, biblický výraz, fakt, spýtajte sa Chantal, písalo sa to buď v Biblii, alebo v Tóre) si žena môže dovoliť nejaké menšie extrémy (ako válov cestovín a parenica veľkosti futbalovej lopty).

Teraz sedím v obývačke a čučím na VH1 Classic, dávajú program Smells like the 90´s. Príjemné.
Ja som vám inak pôvodne išla povedať niečo k veci a nemalo to byť ani nejaké hrozné pičovanie na život, len také všeobecné filozofovanie, ale prisámpiču som zabudla, čo to bolo. (Och, cítim, ako môj žalúdok rozkladá tie vločky, z ktorých by sibírski väzni v gulagoch prežili celú zimu.) (Neni to moc príjemné.)
(Krehnú mi prsty.)
Mám nový tentok, layout, teda lejaut (chacha), ako ste si určite všimli, jedine že by ste oslepli a mali teraz taký PC s brailovou klávesnicou, ale neviem či môže byť aj obrazovka v brailovom písme (nepíše sa to braillove?) tak fakt netuším, ako by ste si tento hodnotný príspevok prečítali. Jedine, že poprosíte mamičku, otecka, babičku, deduška...tety, strýkov, bratrancov, sesternice, susedov alebo miestneho farára. Božínku, radšej ne farára.

Jaj, chcela som povedať, že v podstate môžem nadávať koľko chcem, som nízkeho pôvodu. Viem to, lebo môj dedko z kratochvíle robil rodokmeň a dostal sa do 17. storočia. A zistil, že nijaká modrá krv nehrozí, boli sme sedlač, tak je to. No a sedlač nemá úroveň, right? Tam platí iba - chudobná chalúpka, ale čistá. Naša chalúpka neni ani veľmi chudobná, ani veľmi čistá, aspoň časti, ktoré mám ja na starosti ne. Viete, musela som zanedbať nejaké povinnosti kvôli učeniu a keďže my sa doma nehráme na také, že "on teraz nemôže, tak jeho prácu si rozdelíme my ostatní" tak zostal bordel. Júúúj, práve ide od Madonny Beautiful Stranger a klip s Austinom Powersom. Hehe.

Že haven´t you met beautiful stranger. No jasné, že som. Och, raz na jednom metalovom koncerte som sa znenadzajky začala objímať s neznámym jebačom a na konci sme sa aj bozkávali. Ani neviem ako sa volal. (A z koncertu si nepamätám ani kokot.) Ale bola to haluz. Inak irónia (hodná aj Thomasa Manna) je, že na ten koncert som mala ísť s frajerom, ale som sa s ním rozišla (v skratke: špatne šukal) a tak som tam bola len so sestrou a frajera-bývalého sme aj stretli. Asi nevidel (hádam) čo sa dialo s tým beautiful strangerom.
(Bože ten Austin Powers to je hrzone hnusný chlap :D) (It´s good to be me...skaping!)

Čo by vás ešte zaujímalo? Vás nič a mňa tiež nič...takže nič. (To raz povedal náš fyzikár na strednej, keď napísal na tabuľu nejaký príklad a otázkou "čo nás bude zaujímať" chcel docieliť, aby sa niekto chopil riešenia. Potom našťastie správne zhodnotil situáciu...zrejme nebol úplne senilný, aj keď sa tak rád prezentoval.)

Ozaj, dnes keď som ráno cestovala v električke, tak som stála nad takým starším chlapíkom, ktorý si ťukal do mobilu. Mal taký ten mobil s obrovským displejom a ťukal doňho takou tou maličkou tyčkou, ktorú k takému telefónu dostanete. A ja som si drzo čítala čo píše (robím to vždy, lenže voľakedy keď boli malé displeje, šlo to dosť ťažko, tak som čítala ľuďom cez plece iba Nový Čas) a on normálne písal báseň!!! Neni to haluz? Je.

Pri poslednom litri vína, každý rád si zaspomína

Sme mali možnosť sa presvedčiť, že väčšina z nás je perspektívna mládež s vyhliadkami do budúcna, pracujúca, študujúca, alebo oboje, že niektorí nemajú úroveň, rovnako ako ju nemali onehdy, že niektorí sú rovnako crazy svojím prejavom, že niektorí sú možno priveľmi kritickí (to hovorím o sebe), niektorí vyrástli do krásy (omg a a ešte do akej, a ten ten šarm a celkový kvocient jebateľnosti už prekročil celú doteraz známu stupnicu a keby to bol teplomer, ortuť už vyletela niekam k Mesiacu) a niektorí sa tak prefetovali, že stratili vlastné rysy. Zaujímavý večer a ani mi nevadilo že som nepila. Aj tak som sa nasmiala jak sviňa.