V Aligáči sa nám páči(lo)

Mám ešte asi 40 minút a 23% kým môj krásny biely vypustí dušu a bude žobrať o kus elektrickej energie, tak som sa rozhodla začať najjednoduchším zo spomínaných článkov. Malá óda na malú krčmu.
Aligátor nám chýba a bude chýbať, ak sa nedajbože rozhodnú ho už nikdy neotvoriť, čo celkom hrozí. Neviem si predstaviť, čo iné by ešte mohlo vzniknúť v priestoroch, kde 20 rokov hučala rocková hudba a opíjali sa pupkáči v kožených zvrškoch (oboch pohlaví).

Keď myslím na Aligátor, vybaví sa mi hneď niekoľko obrazov. Tak napríklad. Praotec rocku. Praotca pozná každý, kto bol v Aligáči viac než trikrát. Bielovlasý starček nižšieho vzrastu a slušného vychovania, ktorý najradšej vykrúcal mladé baby na Rockin´ All Over The World.
Raz ma prišiel požiadať o tanec, lebo vraj som šumná. V skutočnosti som mala oblečené tričko s kolosálnym výstrihom (pojem "kolosálny výystrih" bol regulérne zaužívaný, to nie je nijaký okasionalizmus) a praotec mal moje prednosti práve vo výške očí. Neviete si predstaviť, čo mi dalo práce túto ponuku s vďakou odmietnuť (samozrejme s prísľubom "nabudúce už určite") a vytrhnúť svoje nežné zápästie z jeho železného zovretia. Na jeho vek mal celkom slušný stisk a sebadôveru k tomu.

A Bohuš. Bohuša stretávame v Harleyi, kde síce púšťa hudbu diametrálne odlišnú, ale tie jeho kecy sa nezmenili. Akurát už neziape do mikrofónu "všetky kurvy sa točia" alebo "všetko je napiču", ale povzbudzuje striptéra Sebastiana k tomu, aby vyzliekol slečnu, ktorú si vytiahol do ringu z publika.
No, časy sa menia. A čo sme sa na Bohuša napičovali! Potom bývali v Aligáči aj rôzni iní DJ´s a vtedy sme zistili, aký poklad sme v ňom mali. (Aj keď sme vedeli aká pesnička bude nasledovať. Napríklad svojho času chodievalo Šat tru d hárt, Hau ken vi dens ven d beds ár bŕnin a Ju giv lov e bed nejm v tomto poradí, vždy.)
(A už je to tu, už začal blikať ten magor, tak nič, budem ho musieť zasunúť, aby som vám mohla dopovedať tento dojemný príbeh plaza menom Aligátor.)

Chýba mi ísť sa pripiť do Kozla (tam ziapať na celú krčmu), potom neistým krokom doklopýtať k Aligáču, nezjebať sa dolu schodmi a pri vstupe opito pozdraviť SBS-kára.
Potom ladne preplávať napchatým Aligátorom dozadu k Hajzlovému Stolu (ak je ešte voľný) alebo zastať pri Učiteľskom Stĺpiku a tam si skontrolovať make-up. (Vysvetlenie: Učiteľský stĺpik je stĺp, kde bola reklama na Techaer´s Whisky, taká tabuľa - zrkadlo, kde ste sa perfektne videli a keď bola nuda, mohli ste checkovať ako vyzeráte.)
Tam si zavesiť bundy na vešiačik a už ide okolo čašníčka a pýta sa - dvojitú marhuľu štyrikrát? (Ani neviem, kedy som vlastne prestala piť ovocie, ale v tých časoch...)
Keď už sme boli povyzliekané zo všetkých zimných hovadín a mali sme v paprčiach svoje drinky, mohli sme začať checkovať okolie. A hlavne štamgastov. Štamgastov bolo mrte a viedli sme zoznamy. Vyzerali skoro ako zoznamy ŠtB, lebo sa tam vyskytovali vždy len prezývky. (No, nikdy sme nevedeli pravé mená...aj keď niekedy sme sa dopátrali aj k tým.)

Napríklad Jebač (neskôr Jebo), Okto, Znu, Tris, Pirát, Tarzan, Klobu, Biely (pardon, volajme ho celým menom - Papulka Biely), Žuvačkový, Neno, Morda (pôvodná - Chantal práve hovorí "ježiš tá, to bola pôvodná morda, tá pravá, originálna, pramatka všetkých mord, pravzor, archetyp!!!"), Vinea, Kamilko, Pečeňový s bratom, Peťko, Zadki, Kato s Polišom a ďalší.
Týmto snažne prosím Triss, Radanu a Martinu, aby mi pomohli doplniť zoznam, lebo si nemôžem spomenúť na všetkých, ale sľubujem, že všetko tu bude, aby to bolo úplné. A keď sme mali dostatok promile v krvi, ísť si zatrsať na Sweet Child O´Mine.
Tak čo? Dáme nejaký ten etymologický rozbor prezývok? Hádam aj hej.

Ale najskôr dáme odsek.
Tak aby ste vedeli, my sme extrémne tvorivé. V istom čase sme boli v Aligáči pečené varené, vkuse, minimálne dvakrát týždenne. Poznali sme všetkých štamgastov z videnia (a musím teraz priznať že sme tak trochu dúfali že sa s nimi zoznámime, lebo nejaké tie idoly fungovali veď viete...kto nemal idola na strednej, musel ho mať v Aligátore) a ku každému sme vymysleli príbeh. Neprestajne sme riešili ich osudy a ešte aj, čo im povieme po 20 rokoch manželstva (mlčte). Alebo že čo im dojdeme povedať len tak. Lebo my sme nelenili a pátrali po ich pravej identite - na unisteri napríklad.
Tak teda:

Jebač
Jebača sme nakoniec vypátrali tým najnepravdepodobnejším spôsobom, v nejakom slovenskom rockovom časopise bola správa veľkosti poštovej známky s ešte menšou fotkou, kde sa písalo že jeho kapela vydala Cd-čko.
Čo bolo predtým si veľmi nepamätám. Jebač tam bol často a páčil sa Triss (tuším?).
Bol inak mrte chudý a nakoniec sa už nepáčil nikomu, ale raz balil Radanu. Bol Jebač, lebo najskôr teda bol považovaný za jebača, ale neskôr z toho vznikla skratka Jebo a to mu zostalo. Vlastne sme ho nazývali familiárne Jebi. A strašne sme sa z neho smiali, že si smie sadnúť k nášmu stolu, aby to vyzeralo že aj on je obľúbený (len už si nepamätám súvislosti).

Okto

Okto bol celým menom Octavarius. Chalan, ktorý sa (no jasné) páčil Triss. Mal vtedy na sebe tričko Octavarius, tak mu to už zostalo. Videli sme ho všeho-všudy asi tak trikrát, ale témou večera bol asi tak miliónkrát. Uvediem len najväčšiu perlu: "Kokot Octavarius je jméno mé. Mám to aj v občianskom a rodnom liste."
Ako a kedy a hlavne prečo nám to mal dojsť oznámiť, je mi v týchto dňoch celkom nejasné.

Tris

(Nebojte, Znua som nevynechala, jeho dám na koniec ako čerešničku na torte.)
Tak Tris, vlastným menom Tristania (zasa tie kapelové tričká) bol onehdy Triss (aká náhoda) vyhlásený za novodobého jebača. Neviem ako k tomu došlo, lebo on rozhodne nebol to, čo by ste označili za jebača (no, možno po troch dvojitých marhuliach už aj áno). Tris, mimochodom, študuje na pedagogickej fakulte sociálnu prácu (myslím, že je v poslednom ročníku) a mám ho pripojeného na fejsi. Ako k tomu došlo, je dlhý príbeh.

Pirát

O Pirátovi nič neviem, len že nosil šatku. Toho objavili a ocejchovali baby, keď tam chodili častejšie než ja (v prvom ročníku som makala v butiku a keď ste 12 hodín na nohách a na druhý deň vás to čaká znova, chce sa vám všeličo ale ne ísť do krčmy). Myslím že k nemu patril istý Van Helsing, alebo sa mýlim?

Tarzan

Nudný diel v reťazi, proste vypadal jak Tarzan, popojedem.

Klobu

Chacha. Tak Klobu je celým menom Klobúkový. Je to Znuov kamarát a chodil na Tomášičku. (Dôležitý údaj.)
Klobu tam bol len raz, ale zapísal sa do análov. Bolo to niekedy cez týždeň, v Aligáči som bola len ja s Triss a hral tam Grexa (fail...). Bar bol poloprázdny a my sme stáli pri Učiteľskom Stĺpiku. Tak aj Znu a Klobu. Vtedy sme mimochodom prvýkrát videli aj Znua. Klobu ma začal baliť a strašne sa mu páčil môj klobúk (odtiaľ to krycie meno). Bol z neho doslova unesený a opakoval to niekoľkokrát za večer, že aký klobúk. Rovnako bol unesený z toho že sme chodili na rovnakú strednú a nadšene to oznamoval Znuovi, ktorý sa opieral o zábradlie a žužlal slamku z Viney. Vždy pil iba Vineu, ale o tom potom.
Ja som Klobu-ho odmietla a odvtedy sme sa už nikdy nestretli.

Biely (celým menom Papulka Biely)

Papulka Biely bol neuveriteľný jebač a ja som spravila kardinálnu chybu, že som ho nechala plávať, lebo on ma chcel. Ale v tom čase som si začala s loverom (hej, presne s tým kktom, čo som sa s ním potom toľko natrápila) a nejak som nemala chuť. O Bielom sme si najprv mysleli že je Angličan a nahlas sme komentovali jeho výzor (pozitívne), potom vysvitlo že nám celú dobu rozumel (trochu trapas), ale bral to športovo. Trošku sme sa bozkávali, vymenili sme si čísla a to bolo všetko. Odvtedy som mala niekoľkokrát nutkanie mu zas zavolať, ale uznajte, že by to vyznelo blbo. Škoda, lebo už sme ho tiež nikdy nestretli.
Mimochodom, to meno - mal biele tričko a mal nádhernú papulku. Taký chutný bol. (No, to slovo znie dosť zle...ale vážne je to výstižné!)

Žuvačkový

Bol Španiel a volal sa Pedro a patrí do môjho playlistu (všetci dúfam chápu, čo je to playlist), takže toto vám o ňom stačí. No, možno ešte jedna info - roztrhal mi sieťované pančuchy. Hmmm... Ne naschvál samozrejme.

Neno

Obrovský pupkatý chlap s dlhými vlasmi a bradou, raz balil Martinu ("poď sa baviť tam dopredu"). Prvýkrát sme ho poriadne zaregistrovali keď spieval Nenu deathovým hlasom. A raz sme ho videli v meste.

Morda

Podľa nej sme začali nzývať jej podobné ženy mordami. Inak bývalá môjho bývalého. Nerozumiem, čo s ním robila dva roky, ja som už za tri mesiace zistila, že nevie šukať.

Vinea

Tiež ju mám na fejsi. Kamoška môjho bývalého (aby bolo jasné, jeho som do tohto výberu nezaradila...), Mordy a tuším aj Nena.
Nosila obrovské výstrihy a mala OBROVSKÉ kozy. Všetky tričká mala vždy aspoň o štyri čísla menšie a tie jej prsiská sa nedali prehliadnuť. Bol to v podstate dosť nepríjemný pohľad. Raz som videla, ako si medzi kozy strčila fľašu s Vineou a tak pila. Nemusela ju držať rukami. Viete si to predstaviť? Chcete si to predstaviť? Počula som, že vraj to dokáže aj s pollitrovým pivom. Našťastie som to nevidela.

Kamilko

O Kamilkovi som tu už písala. Rovnako ho mám na fejsi. Bohužiaľ. Kamilko má totiž na mňa slabosť. Samozrejme mu neprekáža, že je zadaný. V tom aby mi občas napísal, keď má vypité. A keď má chuť "riešiť prsia" (nie, nepýtala som sa, čo presne tým myslí, tvárila som sa, že sa tá správa v mojom okne vôbec neobjavila).
Kamilka sme po prvý raz stretli niekedy v Aligáči a zoznámili sme sa s ním vo vlaku smerom do Bratislavy. S Triss sme boli v Prahe na Iron Maiden (trip na otočku, mrte ppč) a cestou späť sme sedeli v uličke, lebo vlak bol narvatý na prasknutie. Kamilko s nejakou partiou boli s nami (plus naši chlapci - to je tiež taká story, jeden z nich je tetér, alebo ako sa volá to povolanie keď niekto tetuje a tetoval mňa aj baby. Haluz, ne?) v tej uličke a tam sme rozvíjali absurdný humor (všetci takmer 24 hodín nespali, kompletne normálne).
Ale potom sme sa s Kamilkom bližšie zoznámili už ani neviem kde, či na MORe, alebo v Aligáči a odvtedy je šialene vtipný a šarmantný...ale moc mu to nejde. Baby ho nazvali Kamilko, lebo keď ho prvý raz videli, usúdili, že je to taký jebko, že mama ho volá na obed a hovorí mu "všetko spapaj". A k jebkovi sa jednoznačne hodí meno Kamilko.

Pečeňový a brat

Brat balil moju sestru.

Ach jaj...Pečeňového by som najradšej vynechala ale som si istá, že slepačí výbor by to nedopustil a pranieroval by ma. Tak teda. Bola raz jedna oslava Chantalinej 18-ky. Ja som sa ožrala jak doga (nič nové). A tento chalan za mnou začal loziť a jak už som bola na mol, tak som nejako dopustila, aby sme sa bozkávali. Fakt zlé, zlé, zlé. Bohužiaľ ho máme aj na fotkách a tuším som nikdy nič nemala so škaredším chlapom než on. No čo už.
Martinin brat neskôr vyhlásil, že s takými očami musí mať určite chorú pečeň, a odvtedy ho nikto nenazval inak, než Pečeňový. ("Pečeňový je len chodiaca pečeň s rukami, nohami a dredmi.")
To ale nie je koniec príbehu. Ono totiž Pečienka sa nám asi platonicky zamiloval na prvý pohľad. Už v ten večer som sa totiž spamätala a zdrhla mu a on potom sedel sám smutne v kúte a vraj nariekal, že mu určite na druhý deň nezavolám, aby sme šli na kávu. (OMFG)
Potom som ho tam ešte párkrát stretla a raz mi povedal - "dobre si ma vtedy ojebala".
Doteraz sme nedošli na to, v ktorom bode. Ale zrejme som mu zlomila pečeňové srdce. Chudák.

Zadki

Celým menom Zadkový. Kamarát Peťka a Jebača (dúfam, že som ho zaradila správne, ale nepatril k Znuovi, však?).
K nemu sa neviaže nijaká super historka. On mal akurát celkom dobrý zadok, aspoň sa mi tak zdalo, keď sme sa raz sťali na srčky (no, teda ja). Bola som povzbudzovaná niektorými z partie, aby som ho capla po riti, ale našťastie som sa ovládla (nechcem si predstaviť ten trapas). Potom mi došlo tradične zle a šla som sa hore vyšabliť. Mala som 9cm opätky a skoro som si nohy dolámala na mačacích hlavách, keď som sa potácala po Laurinskej k taxíku.

Peťko

Volá sa Peťko, lebo je to debilné meno. Informatik vo flanelovej košeli. (Prosím nezabúdajte, že všetky tieto fakty sa zakladajú na našej schopnosti dedukovať pravdu podľa výzoru!)
Neviem či nás niekedy chcel zbaliť (možné to je), ale viem, že v našom zápisníku je nasledovné: jebač mu mal vysvetliť, že na nás nemá, že my sme "iný level, Peťko". Level preto, lebo je informatik, tak aby pochopil.
A Peťko mal Jebačovi tuším povedať, že mu brní kokot (ne Peťkovi, Jebačovi...to je na tom také vtipné). A doplniť to slovami pre širšiu verejnosť: "Brní mu, brní mu!"
Prečo? Spýtajte sa, kto má ten zápisník a tam je to kompletné.

Kato a Poliš

Ach jaj. To tiež bolo. O nich dvoch sme dokonca aj básničku zložili. Takú krátku. (neviem ju presne, ale bolo tam Kato, kato, buď mojich detí tato, potom ešte pojeb ma ty hneď, aj keď vyzerám jak medveď a Poliš, Poliš, nejsi ty náhodou Daktr Lóve? Som ťa videla, keď som bola na love.)
To bol jeden nezabudnuteľný večer. Hrali Requiem a bar bol PLNÝ chlapov. Metlače, rockerov a šetkého. My sme došli a prvá veta bola "Aha, chlapi a veľa!"
Mala som vo vlasoch ihlice, ešte sme sa smiali, že tam bude aj Klobu a bude natešene extaticky vykrikovať "Ihlice, ihlice, panebože ihlice!!!" ale nebol tam.
Ja som zbalila Kata (tričko Kataklysm) - bolo z toho jedno rande, na ktorom som sa cítila ako podmanivý zvodca na rande s pannou, bol hrozne nesmelý a absolútne sa nevedel bozkávať. Hrôza.
Martina chcela Poliša.
Toto celé je vlastne o ničom, ale v zápisníku je o nich dvoch asi tak 500 strán. Kým sme čakali na Katov telefonát, vybájili sme si naše spoločné životy.

Najprv sme samozrejme riešili, čo je Poliš zač. Lebo z Aligáča odišiel skôr a Kato mi povedal, že musí vraj ísť na druhý deň do školy. Bolo to v septembri a my sme školu ešte nemali, preto sme usilovne premýšľali, komu už škola začala. Tak doktorom (najprv bol všetko možné, medzi iným aj Doktor, teda presnejšie Daktr lóve). Odhadom, ktorý sa nejak zaužíval bol nakoniec Poliš (doteraz si pamätám, ako som ráno vstala a cestou do kúpeľne som rozmýšľala, čo on je zač a vtedy ma to napadlo - vtrhla som babám do izby a zrevala som "Poliš je to, poliš!!!!").

Martina sa mala stať Pani Polišovou, mať s ním blonďaté kučeravé detičky a mali spolu chodievať na vojenské dovolenky, kde Poliš by na Martinu s deťmi hučal cez vyziapovák a oni by v daždi a vetre behali po buzerplaci. ("Lenivým zadkom Ježiško darčeky nenosí!!!")
Viem že v tom príbehu figuroval ešte niekto tretí, kto by im nosil vodu a uteráky...ale neviem kto to bol.
Ďalej by ste v zápisníku našli vyjadrenia typu "Poliš, poliš a nejsi ty náhodou Daktr Lóve?"
Ide o to, že vtedy (bolo to maďarské WG - hrozne sme sa v jeden večer ožrali, hučali na seba s maďarským prízvukom a počúvali Kiss - oni majú aj pesničku Dr. Love) sme sa nevedeli rozhodnúť, čo on vlastne je.
A stále sme čakali na ten Katov telefonát. Nariekali sme, že Kato má v rukách niekoľko (sexuálnych) životov (teda svoj, môj, Matin a Polišov - lebo oni sa mali dať dokopy nejako cez nás) a že "ľudia sú takí sebeckí".
To všetko bolo ešte pred tým tragickým rande. Viete si asi domyslieť, že sa nekonala nijaká Pani Katová, Pani Polišová, ani vojenské dovolenky.

Znu

Ach, samozrejme, Znu. To najlepšie na koniec. Znu patrí medzi to najlepšie, čo nám Aligáč poskytol a samozrejme je o ňom najviac dohadov a historiek. Keby som si tak pamätala na všetky.
Začnime menom. Znu je skratka od Znudený. Kamoš Klobúkového, ste v obraze?
Znu sa večne tváril znudene, pil Vineu slamkou a na ostatných sa pozeral zvrchu. Martinina platonická láska. (V tých časoch sme Maťu volali tetrov, chacha...)
Pamätám si, ako sme raz boli v Aligáči a bola hrozná nuda (dokonca sa mi zdá, že to bol ten istý večer, kedy ma Praotec požiadal o tanec), tak sme sa už chystali odísť, ale vtom sa zjavil Znu a Martina sa otočila na päte, že ostávame ("tetrov sa odmietol pohnúť z miesta").

Znu nás vždy sledoval pobaveným pohľadom, vlastne sme sa pár mesiacov navzájom checkovali. Nikdy sme nedošli na to, o čo mu šlo, alebo či si len všimol Martinine zbožné pohľady.
A teraz k Znuovmu životnému príbehu. Sú to samozrejme len fragmenty.
Na MORe sme ho mali stretnúť s neseserom (kozmetická taštička bežných rozmerov by mu nestačila) a mal srať vo vysokej tráve (alebo to Okto? Bože, už neviem.)
Hlavne sa ma nepýtajte, ako sme došli k sraniu vo vysokej tráve.
Ďalej - Znu bol v kňažskom seminári a doma oprašoval vypchaté lasice. Mal urobiť kázeň v Aligáči a zakončiť ju slovami "ovce mojééé, moje ovcééé".

Ďalej sme vymysleli tisíc spôsobov, ako má Maťa Znua zbaliť. ("Môžem žužlať tvoju slamku?") Vymysleli sme aj, aký bude Znu v posteli. Samozrejme že znudený, bude dole, jednu ruku za hlavou a v druhej flašu Vinei.
Znuovi sme mali dojsť povedať, že by mali v Aligáči hrať viac AC/DC. ("Veď vieš, elektrikári...hahahaha, ten bol dobrý, však?") A podobné záležitosti.

Iste si viete predstaviť, ako nám Aligátor chýba. Ak toto číta niekto kompetentný, vedzte, že my sme Aligáč milovali! Už nikdy nebudeme pičovať na škaredé hajzle, nefungujúcu klímu a vysoké ceny! Vráťte nám našu krčmu, prosím!

Never stop pretending that this is never ending

Blogger by mal poskytovať (nám blogerom, našej blogovej komunite...no haha) nejaký ten...neviem ako to presne nazvať. Povedzme že poznámkový blok, kam by sme mohli zapisovať nápady s cieľom neskôr ich využiť v blogovom príspevku. Lebo niekedy nemáte čas, chuť, alebo celkovú predstavu, ale máte nejaký jeden nápad, fragmenty, ktoré by ste si chceli poznačiť, aby ste nezabudli.

No jasné že mám, mám asi sto zápisníčkov rôznej veľkosti a farieb, kam si zapisujem všetko čo mi preletí hlavou, nosím ich v kabelke, povaľujú sa mi po stole, alebo prípadne tam kde ich zabudnem...ale to je iné. To je papier. Ale nač je mi niečo na papieri, keď je to 10 000 míľ vzdialené - no dobre, tak asi päť krokov odo mňa. Chcelo by to nejaký virtuálny zápisník. Neviem, na koho sa mám v tejto veci obrátiť. Na Billa? Na Marka asi ne, ten rieši iba problémy typu prečo dopč (všimli ste si že dopč je akronym v podstate hodný anglického wtf?) mi neustále padá chat na FB.

Hm, tak úvod by sme mali. V podstate išlo o to (áno, áno), že mám niekoľko tém, ktoré by som tu chcela rozobrať, len už som väčšinu zabudla, lebo ja som dôležitá osoba a musím myslieť na toľko vecí, že radšej nemyslím na nič a môj diár je narvaný (neviem kedy sa to stalo, nikdy som nemala prehnane veľa zápisov v diári...) a ja ho pre istotu neotváram, lebo niektoré z tých termínov už začnú hrýzť.

Ale každopádne si pamätám aspoň jednu vec - chystám sa na menšie kritické pojednanie o nudných ľuďoch. To je vám zaujímavá skupinka, chcelo by to nejaké vedomosti zo sociológie, aby to znelo erudovanejšie, ale bohužel...a na psychológii tiež často chýbam (raz som sa musela dať ostrihať a raz som zaspala a to už sú dve absencie, my oh my...už mi zostáva len jedna a musím si to rozumne premyslieť, kedy si ju vyčerpám), tak to bude len také. No viete...trochu wicked a trochu sick. Lenže nudní ľudia sú zaujímavá vzorka a hemžia sa po svete, je ich plno a na nás, čo nudní nie sme (haha) sa pozerajú trochu cez prsty, alebo so záujmom (ako na vtákopyska v ZOO - no povedzte, videli ste už vtákopyska? Videl už vôbec niekto niekedy vtákopyska? Podľa mňa ne, a z toho usudzujem, že možno ani neexistuje.)

A potom som chcela ešte jazykovedno-kritickú rozpravu o mužoch. Lenže ešte neviem presne čo všetko tam zahrniem. Keď sa mi nebude chcieť, tak ju nenapíšem vôbec, koniec-koncov si tu toho o mužoch môžete prečítať dosť...ale toto chce byť všeobecnejsie, lebo ja rada generalizujem a ironizujem a muži sú na to ako stvorení.

No jasnéééé, už viem čo bola tretia téma. Aligátor, náš beloved. Aligátoru venujem jeden post celkom určite.

Nevyžiadaná reklama

Chcem vám dnes podsunúť dve zaujímavé veci. Najprv súťaž. Iste všetci čítate aj blog Fragile Things of Triss. Ak nie, mali by ste, rozhodne by ste mali. Neodporúčam vám ju preto, že sme kamarátky nejakých tých 15 rokov, nie len preto.

Jej štýl nie je ako môj, povedala by som že je vymakanejší (koniec koncov Triss vždy bola dobrá v slohu a mne ich písala mama, vždy v nedeľu poobede - proste som sa dotiahla do kuchyne aj so slohovým zošitom a robila som psie oči a nariekala ako sloh nenávidím a že ho neviem napísať a mama hovorila - vymysli aspoň jednu vetu a ja len že hmmm a mama nakoniec tú vetu vymyslela a takto to šlo asi dve hodiny a nakoniec som mala plnú stranu maminých viet a šťastne som zmizla preč) a sofistikovanejší (nijaká napodobenina prúdu vedomia), aj večer v Harleyi by znel z jej pera (klávesnice?) uhladenejšie - žiadne mrte a popiči v každej druhej vete. (No viete, jej blog je skrátka mrte popiči.)

Aby som sa dostala k veci. Triss zmenila koncepciu blogu a musím povedať že to fakt lajkujem (vidíte? Presne o tomto hovorím, ten rozdiel v štilistike. A to ja študujem jazyk...) a chcem tu propagovať jednu skvelú vec ktorú vymyslela. Ide o Pošli to ďalej. Také rozdávanie darčekov, trošku.
Ak máte nejakú knižku, ktorú už nechcete, napíšte jej koment. Ak sa prihlási viac ľudí, bude v ponuke viac knižiek. Ide o to, že seba zbavíte knihy, ktorú nechcete a niekoho iného možno potešíte. Poštovné hradíte sami. Kto vám zaručí, že ak sa o niečo prihlásite, naozaj to dostanete? Pánbožko. Treba veriť v dobré úmysly, vypláca sa to. (Volajte si to naivita, ja tomu hovorím zákon vesmíru.)

Chcela som toto - pozrite si jej blog a zapojte sa do súťaže. Mimochodom, je tam aj jedna knižka odo mňa. A ja vám zaručujem že vám ju fakt pošlem. (Teda - jedine že to poštovné nebude drahšie než celá kniha, to by sa mi moc nevyplatilo, však.)

Druhá vec je takisto blog. Blog jednej Angličanky, sledujem ho asi len mesiac, ale tie články proste žerem. No prečítajte si sami, na ilustráciu snáď postačí krátky úryvok:

Remember what I've said about not juggling two guys at the same time? I take it back.

I have met the man of my dreams. Again. And he's not Kay, but I'm still probably going to sleep with him. And with Kay.

I know, I know, I'm hopeless. I should get a grip, settle down, grow up, blah blah blah. And it's also not likely this one will be the man of my life either, considering he'll leave the continent in like 3 months and The City in less than 3 weeks, but ohhhhh! I had so much fun last night! And oooh! I'm going to have so much fun in Vienna. Whatever am I supposed to do?

 

 

A Rock Chic At The Office

Pár slov o včerajšom večeri

Taká spontánna akcia v Harleyi.Ja s Martinou. Začali sme piť jak panie - Johnnieho Walkera. A založíme si mníšsky rád (som sestra Hortenzia a ona sestra Jolana), spovedať sa budeme na chlapských hajzloch v Harleyi, tomu milému chlapíkovi - zelovocárovi (pestuje hlavne kaleráby), čo nám kupoval dvojité whisky.

My sme strašne namyslené. Došli sme tam a každého sme ohovorili (ale keby ste ich videli! Mančaft, Lacný Kúzelník, baba v čudných gatiach čo jej zväčšovali zadok, dvaja tragici, niečo medzi pankáčom a depešákom, chalanko s kondómom na hlave a Arab čo ušiel pred Mubarakom a krútil panvou vo veľkom štýle), ale aspoň sme sa nasmiali. (Moje svedomie je čisté, aj nás určite niekto ohovoril.)

Zhodli sme sa na tom, že nás priťahujú najmä hajzli. To je hlavný dôvod, prečo sa mi napríklad nedarilo ostentatívne ignorovať (Girl, ostentatívne je fakt dosť nákazlivé slovo, zachvíľu bude na tomto blogu celkom preexponované používanie slova ostentatívne!) Mr. Šukača v ten osudný utorkový večer. Lebo dobrí chlapci sú nudní a ženy sa k nim chodia vyplakať, ako nás informovala aj skupina na FB. Nám sa páčia tí hajzli, aby sme mali kvôli komu plakať do vankúša, prípadne u tých dobrých chlapcov (vidíte chlapi...tuto to máte a je to čistá pravda). Lenže môžme my za to že hajzli sú sexi???
Preto často rozmýšľam, či je Mr. naozaj tak dobrý v posteli, ako o sebe tvrdí (popravde o tom pochybujem, ale viete ako to je... keď neviete, stále si môžete predstavovať).
Ale to nebolo celovečernou témou.

Dôležité zistenie napríklad bolo, že by sme dali Sebastiana. Neviete, kto je Sebastian? Nuž.
Každá návštevníčka Harley Clubu by vám to vedela vysvetliť, ale keby ho mala rozoznať na ulici, zrejme by ho nikto nespoznal. Sebastian je miestny striptér a musím uznať, že má čo ukázať (samozrejme nikdy neukáže všetko, ten svoj poklad si vždy starostlivo zakrýva rukou). Ale to telo! Tvár si vybaviť neviem, ale koho to zaujíma? Myslím ale, že neni moc pekný. Preto sme usúdili, že najlepšie by bolo, keby bol pri sexe dole (aby ste mali výhľad na to jeho brucho) a tvár by mal zakrytú svojím kovbojským klobúkom.

Vtipná časť večera nastala až nadránom, keď nás začal baliť taký chlapík. (Chlapík je najlepšie označenie, vyzeral presne ako niečo čo si predstavíte pod pojmom chlapík.)
Bol zrejme docela solventný, lebo sa nesral a kupoval nám tých vyššie spomínaných dvojitých Walkerov a to sme mu tvrdili, že sme rádové sestry, Saphir (Martinu jej nové meno Jolana napadlo až ráno) a Hortenzia, študujeme teológiu a nosíme bombiše. On nám tvrdil, že vyzeráme na 17 a sme herečky. Nechápal, ako sa nám celý čas darilo držať líniu, navyše všetky tie kecy sme vždy povedali naraz a rovnako. Nie vo všetkom sme sa zhodli síce - ja pestujem hortenzie a Martina banánay, ale inak ok. V Harleyi sme boli len preto, že sme z kláštora dostali vychádzku. Nechápal z nás.
(Hej, on je ten zelovocár.)
Ani si už nepamätám, čo sme mu všetko natrepali, ale celkom sa chytal a bol vtipný, vedel kontrovať a netváril sa ako vyoraná myš. Navyše nebol vlezlý a doterný. Takých by malo po Harleyi chodiť viac.

Rock is all you need

Neviem ako začať, lebo vám idem opísať niečo super a samozrejme sa mi zasekávajú myšlienky a tak začnem takto trápne. Nikdy nedosiahnem Goetheho úroveň s mojím prístupom. Och, trochu ma to aj mrzí. Ale keby Goethe začal ako blogger, ktovie ako by to dopadlo.

Piatok bol jeden z tých dní, na ktoré nikdy nezabudnete, ktoré vám život občas nadelí (ako Mikuláš) a vy si ich vychutnáte a keď všetko skončí, máte pocit, že to netrvalo ani päť minút a vôbec...niekto určite pretočil hodiny dopredu aby vás odrbal...
Ako som už spomínala (ale ako študentka pedagogiky som sa už naučila, že všetko treba donekonečna opakovať, lebo ľudia nepočúvajú, sedia si na ušiach - čo by mohlo byť zaujímavé číslo do cirkusu, nie? - alebo podobne), v piatok hrali v Bratislave Wishbone Ash. Ja ako dobre vychovaná rockerská dcéra som sa rozhodla, že sa treba hudobne dovzdelať a kúpila som si lístok na koncert, aj napriek tomu že som ich predtým veľmi nepoznala (no dobre dobre...vôbec som ich nepoznala, ale to znie tak hlúpo). Tatovo odporúčanie je spoľahlivé. Vždy.

Tak som išla v piatok večer na koncert s tatom a jeho tromi kamošmi. Hrali v MMC (bývalý Babylon), čo je malý klub a to mi už hneď bolo sympatické, lebo ja mám malé koncerty najradšej. Neviem odhadnúť koľko tam prišlo ľudí, lebo nie som dobrá v odhadoch (vôbec ale vôbec...), ale plné to rozhodne nebolo. Vekový priemer som znižovala asi na 50 rokov a patrila som k asi 10 osobám ženského pohlavia, ktoré boli prítomné.
Čo z toho vyplýva? Keď som sa motala po klube, všetci sa na mňa usmievali a zjavne som ich zaujala. (Ale nie je ťažké zaujať starých chlapov, že.)
Fotrovi kamoši sa najprv pýtali či máme lístky na sedenie (kupoval ich totiž foter), tak som im hneď oznámila, že hádam ešte nejsú takí starí, aby na rockovom koncerte sedeli a oni že ne, to ne (ale netvárili sa až tak presvedčivo, takže ktovie...) .

Postavili sme sa k výčapu (no...) a tam sme stáli počas celej predkapely. Ja som po dvoch pivách usúdila, že mi bude lepšie vpredu, tak som svoj doprovod zanechala ich osudu a ladne som sa premiestnila do davu. Haha, no...dav to bol hovadský, pekne som zaujala neohrozenú pozíciu v druhej rade a všade okolo bolo plno miesta. Keď dohrala predkapela, ešte sa to tam preriedilo, lebo starci si šli doplniť zásoby chmelu. Stála som tam sama a počúvala som troch chlapíkov. Bola tam s nimi aj taká mladá baba (dcéra jedného z nich) a keď na chvíľu odišla, hneď tí dvaja začali debatu o tom že takú dcéru by aj oni chceli mať (už mali vypité...čo vám poviem) a tak podobne a už si nepamätám čo to tam presne trepali, ale musela som sa hrozne smiať. Keď si všimli že sa kosím, hneď ma zavolali do družnej debaty (slečna sem a slečna tam, len sa predháňali v lichôtkach). Tak som s nimi kecala a strašne som sa bavila na tom, ako sa tí dvaja neotcovia snažia na mňa zapôsobiť. Och, tie kecy...to by trebalo nahrávať. A ja som mala dobrý deň, išlo mi to a bola som vtipná (no niekedy sa proste darí) a dávala som im celkom slušné odjeby (ale len v rámci srandy a vždy s nevinným úsmevom). (Ale povedzte mi lepšiu odpoveď než "Nihil nove sub sole" keď vám niekto vykladá volačo po latinsky, čomu pravdepodobne ani sám nerozumie a navyše to trochu pletie - pivá sa nezapreli.)

Najlepšie na tom bolo, že oni po každej mojej poznámke spustili taký smiech a navzájom sa zhadzovali, aby vynikli. Ja som to už povedala a hovorím to znova - muži sú proste na smiech a hotovo.
Slečna dcéra tam bola tiež a cítila sa asi trochu trápne - mala 16 a ja som ju ubezpečila, že fotrovi kamoši si z nej neprestanú robiť srandu ani po 23, lebo aj mňa stíha rovnaký osud.
Problém nastal, keď jeden z nich akosi neodhadol mieru srandy a doternosti a vkuse mi niečo húdol, čo ma do značnej miery otravovalo, lebo už aj kapela začala hrať. A on ne a ne prestať. A to som  mu aj pripomenula, že je predsa určite ženatý (sa zatváril a priznal že fakt je). Našťastie si jeho kamoši potom všimli čo tam vyvádza a spacifikovali si ho.

No a koncert samotný: famózny. Úžasný, skvelý, fantastický, neviem ešte aký, proste zážitok. Na to že som ani pesničky moc nepoznala (z rýchlokurzu na youtube som si zapamätala len pár), som sa výborne bavila a keďže ten klub je taký malý a ja som stála v druhej rade, všetko som super videla.
Hlavne som videla na basáka. Bol mi hneď sympatický, tak som sa naňho usmiala a on sa tiež na mňa usmial. (To som si ešte ani nebola istá, či to bolo na mňa, ale viete aká som domýšľavá.) A ja som sa potom naňho usmievala už celý zvyšok koncertu, ale to sa ani nedalo inak, on bol proste hrozne zlatý (jasné, má asi 60, ale to je jedno!). Navyše som bola jediná žena pod 50 v okruhu 50 míľ, okolo mňa kopa páprdov, žiadna konkurencia, samozrejme že si ma všimol.

Okrem tejto nepopierateľnej devízy som bola asi jediná, kto to tam poriadne roztočil. Väčšinou mám zábrany a dlho mi trvá kým sa uvoľním, ale v piatok som sa proste na všetko vykašlala a užila som si to. V publiku čo maximálne tak podupkávalo nohou do rytmu som ja skákala, tancovala, tlieskala a vykrikovala. Všimla si ma ne len kapela, ale aj ostatní fanúšikovia. Hehe.
No a samozrejme som sa krásne usmievala na svojho basáka a on na mňa. Ľudia sa začali dokonca postupne otáčať mojím smerom, lebo on sa fakt na mňa usmieval celý čas. Ku koncu sa už usmieval aj popri spievaní. Milé ne? (Ja som naňho čumela ešte aj počas bubeníkovho sóla - opačným smerom ako celé publikum, ale on sa tiež kukal. Ne na bubeníka, ale na mňa. No povedzte.)
Po prídavku som mu posielala vzdušné bozky (taká som ja osoba!) a on mi zakýval. Bola som nanajvýš polichotená. (On asi tiež, keď sa to tak vezme, predsa len, mohla by som v podstate byť jeho vnučka.)

Po koncerte som od roadieho dostala playlist, čo odtrhol z pódia (vlastne ho najprv podal takému chalanovi čo tam stál, a ja som sa asi musela zatváriť úplne strašne, len som vystrela ruky na prázdno, lebo ten chalan sa na mňa tak ľútostivo kukol a ten papier mi dal).

Potom som znova stretla svojich nápadníkov. Podnapito sa usmievali a opierali sa o zátarasy. Mala som na sebe tričko Def Leppard. Jeden z nich kuká na to tričko a hovorí: "Ty si takto úplne že Led Zeppelin?"
Ja: "Akože hej, ale inak je to Def Leppard."
A oni sa začali smiať a on zahlásil: "No heeej, ale ja už som opitýýý....!" (Bolo to strašne smiešne, lebo presne viem, že mám rovnaké ťahy, to je moja veta, aj s takým tým pripitým vyhehneným úsmevom.)
Ja: "No, tak čaute, ja idem hľadať svojho otca."
(Bože, keď to teraz píšem, strašne sa smejem.)

Otca som našla rýchlo a spolu sme čakali na kapelu. Ešte medzitým som si zbehla do šatne pre kabát. Keď som sa tak predierala pomedzi pamätníkov, zbadala som tretieho namotávača (toho otravného) ako sa opiera o stĺp so šťastným opitým úsmevom na perách. Hneď som zrýchlila krok, ale on si ma aj tak všimol a ešte za mnou volal "Wickeeeeed...!"
(Tak ešte raz - sú na smiech, na smiech, na smiech! :D )

Kapela sa poponáhľala, vôbec sme na nich nečakali dlho. Prvý vyšiel spevák a kým sa mi podpisoval na môj ukoristený playlist, pýtala som sa ho, či príde aj basák. On sa na mňa usmial a povedal: "He´s coming I promise!" A potom na mňa ešte žmurkol: "His name´s Bob."
Bob došiel za chvíľu a hneď sa vybral mojím smerom.(Jóóój toto moje nadšenie pre staré rockové hviezdy síce nikto nechápe, ale hádam si dokážete predstaviť tú eufóriu!)
Tak sme si podávali ruky a on ma tam furt objímal a pusy na líčka rozdával a ja som mu len opakovala že koncert bol just great a hovadziny (viete, vždy si plánujem, čo tým hudobníkom poviem a potom ma nenapadne nič okrem toho že to bolo fakt great a že I really enjoyed it). Odfotil sa so mnou a potom sa spýtal, či sa môžme odfotiť aj jeho mobilom. (Cha!) A ja že eheeee, jasné, no proste som len vyvalovala oči, že hudobník sa chce fotiť so mnou, omfg.

Potom som obehla aj ostatných členov kapely a zasa som sa vrátila k mójmu basákovi a on ma tam furt objímal a potom foter hovorí - she´s my daughter. A basák ma tak trochu pustil že ok, ok. Hovadská scénka, ja som sa smiala.
Na koniec sa ma spýtal či mám mail. (Skoro som tam odpadla.) Asi som nepreukázala dostatočnú reakciu, lebo povedal - "Tak ja ti dám svoj, dobre?"
Tak dámy, ja mám osobný mail rockovej hviezdy! (Nevadí, že je starý, hlavne že je rocker.)

Deň bez konca

To je pre mňa každý štvrtok. No len sa nebojte, nejdem vás zasa nudiť zabávať detailným opisom jedného dňa Wicked Lady, to si prečítajte niekde nižšie.
Dnes aspoň chalanko z Pétržky zrušil doučko, a tak som tu a nemusím sa tam trepať. Samozrejme to aj zaplatí, lebo moja kapitalistická časť osobnosti si to tak výhodne zariadila. A on to často ruší a vždy platí - hotové požehnanie.

Dnes som sa cítila o dosť lepšie než včera (aj keď posledná prednáška bola kultiváciou nudy, ale to on je vždy taký a ešte nás trestá tým, že dáva body za účasť, čiže pre ľudí ako som ja - t.j. takých čo sa im nechce veľa učiť - sa oplatí nazbierať aspoň tie), priam ako znovuzrodená. Ešte stále sa všetci bavili o katedrálke, bola to fakticky podarená akcia, okrem toho sa ma všetci pýtali či som bola ok a ako som došla domov. Kks, keď vám je TROŠKU zle, každý si to všimne.
Dokonca som stretla Pána Šukača dnes na chodbe a už sa na mňa zďaleka usmieval (ja si samozrejme nepamätám, čo som mu navykladala v utorok) a zatiahol "Wickeeed...! Tak čo, žiješ?" (No, samozrejme že nepovedal Wicked, ale chápete, šak nejste blbí, či ste?)

Potom sa ma (ale už asi tak štvrtýkrát) pýtal, čo je za predmet tá diagnostika a či je tam ešte miesto (tak ten predmet je povinný a on už aj tak predlžuje, čiže predpokladám že si ho zrejme zapíše) a či ja tam chodím.
A tie dva predmety z dejáku, kde bol zapísaný aj so mnou, tak tam sa ešte neukázal a ja potajme dúfam že tam chodiť nebude, lebo sú dosť zaujímavé (aj keď ostatní sa pri názvoch "Vznik, vývoj a zánik sovietskeho bloku" a "Národná otázka v dejinách Balkánu" tvária dosť čudne) a ja by som sa potom nemohla sústrediť. Teda mohla, ale ne na Balkán. A to samozrejme nikto nechce.

Učitelka, ale naprosto nepoučitelná

Taká katedrálka je dobrá vec, lebo sa stretnete s toľkými spolužiakmi naraz že je to až priveľa. Možno. Ale bola sranda. Len som sa zliala ako mužik a elegantne ako dáma som ošablila celý hajzel. Nuž...stáva sa.
Aspoň sa mi podarilo nestrápniť pred nejakým profákom (najhorší možný scenár...), takže som pokojná.
A inak? Bolo tam celé moje panoptikum. Došla som až o deviatej, takže ma privítali búrlivé ovácie prítomných (cítila som sa ako hviezda). V prvom rade (samozrejme) som si všimla Pána Super Šukám. Napriek tomu, že celý Machnáč sa hemžil miliardou dejepisárov, všimla som si ho ako prvého.
Prvú polku večera som ho ostentatívne ignorovala. (Druhú polku sa mi to už nedarilo ani za mak, ale o tom teraz radšej nie...)

Hneď si ku mne sadol Morrison, moja platonická láska z druhého či ktorého ročníka. Vyzerá ako Morrison, pochopiteľne. Vtedy, keď som ho šialene chcela (asi dva mesiace to trvalo a k ničomu nedošlo), sa rozhodne netváril tak družne, ani sa nám pod stolom nedotýkali kolená a podobné záležitosti. Ale teraz už ho nechcem, takže som sa v duchu zasmiala (takto: haha, irónia) a celkom som sa bavila. Sranda musí byť. Keď som v priebehu hodiny dobehla spolužiakov (stavom opitosti), už som si aj zatancovala (aj keď nie na Vyjebanú zlatokopku, to som prenechala pánom docentom).
No a keby mi potom nedošlo tak šialene zle (prišlo to tak náhle...musela som doslova vyletieť od stola, ostatní sa asi čudovali) zostala by som aj dlhšie. Možno. Na druhej strane, aj tak už sa to tam pomaly rozpúšťalo...

Ale dnešné ráno bolo extrémne kruté. Želala som si umrieť.