Dnes som mala šesť prednášok, čo v praxi znamená prísť do školy o 8:30 (no dobre, o deviatej, lebo nie som nikdy schopná dojsť včas) a odísť z nej o 17:30.
S jednou voľnou hodinou po ôsmich odsedených, ani sa to nedá nazvať obednou prestávkou, lebo je to poobede, ďaleko po obede.
Ale nevadí, popojedem. Dnes som sa nalietala, aspoň v prvej polovici dňa. To máte tak, keď meškáte, musíte sa ponáhľať (no až tak zas ne, lebo radšej dojdem neskoro, než spotená a zadýchaná, v mojom prípade totiž meškanie zvyčajne presahuje 10 minút a zastávam názor, že je jedno, či meškáte 15 alebo 30 minút...už tak je to veľa. Preto nakráčam do triedy dôstojne.) (Ale hovno, aj tak bežkám po schodoch vždy a cestou sa vyzliekam, rozopínam a potím jak prasa - zmena teplôt - a jednou rukou vypínam mp3-ku, potom sa dorútim do triedy a zahuhlem pardón, dobré ráno, alebo niekedy aj nič a prášim do zadných radov. Cestou očami zdravím spolužiakov a rozdávam úsmevy.) (Potom sa ešte - hlavne v zime - asi 10 minút vyzliekam, hniezdim, vypínam zvonenie a hľadám vhodnú polohu na tvrdej stoličke.)
(Potom sa začnem baviť s ostatnými, väčšinou začínam vetou "Čau, o čom je reč...?")
A kde sme to...? Zasa som odbočila od témy. No tak som najprv dofučala na Politické procesy v ČSR a tam som lelkovala (vlastne som lelkovala celý deň, lebo som nemala so sebou nijaké papiere, tak som si nemohla písať poznámky...zakladač so sebou v prvý semestrový týždeň zásadne nenosím), ale henten chlapík je aspoň zaujímavý.
Potom som mala seminár k didaktike dejepisu, kde nás je mrte málo (ach...už vidím ako sa budem museť zapojiť do diskusie aspoň niekoľkokrát za hodinu...bŕŕŕŕŕ...), ale našťastie som tam dlho nezostávala. Akosi sa stalo, že teta mi nezapísala predmet do AIS-u, tak som jej dala podpísať také oné, potvrdenie a bežkala s tým na študijné.
Cestou som sa zastavila na M107-ke, kde mali niektorí vyvolení metódy, či metodológiu či ako sa tá pičovina volá. Ten predmet je VUZ (akože všeobecný učiteľský základ...pedagogické chujoviny, ktoré majú povinné všetci bez rozdielu rasy a je to takmer vždy nuda a je tam nával, takže je o hubu dostať sa tam...). Presne ako sa dalo čakať (v zimnom ho neotvárali), bolo tam asi trilión ľudí, celých nedočkavých. Vlézla som dnu, aby som jej povedala, že ja chcem dojsť o13:30, nech s tým počíta (ona že dobre, dojdite...).
Keď som vošla do triedy, hádajte, koho som medzi triliónom ľudí uvidela ako prvého. Presne. Stál tam (práve ma napadlo "stál tam on a možno chcel byť mojím snom" a moje spolužiačky to v štvrtej triede ZŠ prerobili na "stál tam on so svojím veľkým schneemannom" proste srandy kopec), celý v čiernom, jebač jak sviňa a usmieval sa na mňa tým svojím namotávačským pohľadom. Kývla som mu na pozdrav a zas prášila preč. A ešte som si hovorila chacha, dneska dobre vyzeráma ešte som aj namaľovaná, aspoň že to.
Bežala som na študijné - prosím pekne, cestovala etelinkou, lebo naša škola je rozlezená po meste jak rakovina - tam som si nechala zapísať predmet, vytlačiť nejaké pičoviny a mohla som ísť naspäť.
Cestou som počúvala Die Ärzte a oni majú super texty, tak som sa musela furt usmievať. Napriek mrholeniu a sychravu (sychravo som povýšila na podstatné meno, keď je teraz furt takto...).
Došla som spať a zaparkovala v bufete (môj luxusný obed pozostával z jednej predraženej bagety, v ktorej bolo všetkého málo, akurát masla tam bolo príliš...bleh), ale pani Bé (terminologický aparát používaný ešte na strednej - skratka pre pani bufeťáčku) šla na obed (do jedálne...som trdlo že ma to nenapadlo skôr než som si kúpila tú hnusnú bagetu), tak nás vykopla. Vytrepali sme sa na prvé poschodie a zistili, že naša prednáška je na prízemí, ale keď už sme tam boli, zostali sme tam chvíľu sedieť.
A zasa. On išiel po schodoch, kráčal si ako poloboh (som si istá, že by nesúhlasil s takým označením, lebo sa asi považuje minimálne za boha...to
polo by nezodpovedalo veľkosti jeho...EGA) a znova mi venoval svoj zvodný úsmev (omg, na moju hanbu musím povedať, že fakticky zvodný, na sekundu som až zabudla že je to kokot, to preto, že u mňa zakrnel zmysel pre morálku).
Keď mi bol už chrbtom, vážne som sa zaksichtila, takže baby vyprskli do smiechu.
Neviem či vás nudiť opisom ostatných prednášok, ale hádam aj áno.
Literatúra bola ako vždy, teta rozprávala veľa a od veci ale jednu múdru vec povedala - že tento semester tu bude veľa utrpenia (samozrejme myslela obsah kníh, ale my vieme svoje).
Potom som sa dopravila na tú metodológiu, ktorá bola v ešte menšej miestnosti než tá doobeda a bolo tam asi rovnako veľa ľudí. Na starú pannu sme museli čakať asi tak 40 minút (kokóóós...a vraj má dieťa, ale to nič nemení na jej výzore starej panny, stále na tom trvám) aby nám oznámila "Nejako sa dohodnite, miestnosť máme malú a všetci tu zostať nemôžu."
Milujem tento ich prístup, že nejako sa dohodnite. Viete si predstaviť dohadovanie s 50-timi študentami, ktorých ani nepoznáte...
Oznámila som, že prídem budúci rok v zime a odplichtila som sa...našťastie je vždy v zálohe ešte iný predmet (keďže nám sa vkuse všetko prekrýva...aspoň nejakú výhodu to má). Budem chodiť s Dašou na religionistiku.
Kým sme tam čakali, začala som jej hovoriť o chalanovi. A ona že hej, všimla si ho v triede, vraj hrozný jebač. Ona ešte totiž nevedela celú story. Keď som jej dopovedala koniec príbehu, považovala ho za kkta. Veď tak to je.
Ale dnešný deň bol ako nejaký fantóm...
Máte pocit, že tento deň je nekonečný? To aj ja. Religionistika nie je posledný bod programu.
Po nej (ale nebojte, už sme vo finále) nasledujú dejiny niečoho (nie som si istá ani obdobím...ale myslím že ide o strednú Európu a nejaký novovek, či čo, proste jebte na to, celý čas som si aj tak čítala Posledný kabriolet...nie, nie je to povinné čítanie, to pre radosť).
Najprv som sa zamotala na katedru dejepisu, že či sa nestači len zapísať a vypadnúť, ako to u rozumných vyučujúcich na prvej prednáške chodí. (Ale ne, tento nudný patrón
prednášal predčítaval a pri tom robil asi 5-minútové pauzy...na skapanie.)
Na katedre som stretla dve spolužiačky a tam sme vykecávali. Sedeli sme na takej lavičke oproti nástenke a tak som sa začítala do papierov. Visia tam zoznamy prednášok na ktoré sa môžte zapísať (veď viete, nástenkový systém u nás fičí, aj napriek tomu, že už dva roky univerzita funguje na AIS-e. Ale staré dobré zvyky netreba meniť, hlavne to nečakajte u historikov, tí ľpia na starých obyčajoch) a tak som kukala na stredajšie poobedia s Pannou Máriou (Sovietsky blok a Balkán, pohoda-jahoda, neviem sa dočkať kedy tá ježibaba začne na nás hulákať to svoje "Pani kolegynka!!!!"), že kto je tam zapísaný.
No, už to asi viete skôr, než sa vymáčknem. Chalan. Jeho meno tesne pod mojím, úha, aká blízkosť. Bože dobrotivý...štyri hodiny na prednáške kde je vás sedem dokopy...žúžo.
