Do PIČE!

Presne veru tak. Aby ste boli v obraze, nedala som si nijakú whisky. Kupovala som darček pre našich. Skvelý nápad som mala. Vlastne ani ne ja, ale to je teraz jedno, lebo ja som sa hneď pustila do toho ho zrealizovať. Letenky do Milána vo februári, super, ne?
Až na to že Ryanair je pojebaná neseriózna spoločnosť a teraz mám letenky ne dve ale štyri. Lebo pri platbe vám vyhodí že spojenie zlyhalo, tak to skúšate ešte raz, znovu vám "spojenie zlyhá" a potom si bum bác nájdete v schránke dva maily, že ďakujeme že ste si vybrali našu leteckú spoločnoť. Hovno s makom pod padákom a piču s ryžú, srnky sa lížu a ne ďakujeme, vy kurvy vyjebané. Takto ojebávať, to mi pripadá, ako keby to bola slovenská spoločnosť, ale zjavne aj iní majú dobré nápady.
Mojím zábleskom jasného rozumu bolo poistenie storna, takže sa teraz úfam, že mi jednu z nich preplatia naspäť. Prijmem aj len 80% ceny, ale som presvedčená, že mi patrí plná suma. Keď vám vypíšu že spojenie sa nedá nadviazať, hádam to nemáte pochopiť tak, že letenka bola úspešne zaplatená??? Alebo som blbá ja? Poviem vám, že keď som tam tie maily videla, oblial ma najprv studený a potom horúci pot (alebo možno naopak) a zamávala som 30 eurám na diaľku. Potom som si spomenula na storno pistenie a začala som na ich stránke hľadať, ako sa dá letenka stornovať. Myslíte, že to tam majú? Trt.
Napísala som mail a keď nič nevyriešia, zavolám do call centra a spravím tam bordel, aby si precvičili ako jednať s eskalovaným zákazníkom. Som zvedavá. Fakt.
Prinajhrošom (haha, pozrite čo som napísala, chcela som prirodzene prinajhoršom, ale hento je celkom smiešne) môžu ísť fotri do Milána dvakrát, lebo letenky nejsú v rovnakom dátume. To je, čo?
Neviem z akého dôvodu ma napadlo dať iný dátum. Božia prozreteľnosť. A ja som o 60 éčiek ľahšia. Do prasačej prdele aj s pojebaným Ryanairom. Nech skapú všetci, čo mali na starosti to internetové spojenie.

Ooooh yeah, ooooh yeah

...sólo na bicích, posledný úder a gitara zabrnkala (ale nie melódiu bez chochmesu). Konec a ide nová pieseň. Ok, to je súčasný stav, púšťam si Zeppelin a pijem ohnivú vodu, ktorú mi sám otec rodiny nalial.
Mama má dole sešlost, nejaké kamošky, tak sme zase varili (už som sa etablovala ako osvedčená kuchárka, lebo sledujem blog o varení, vidíte ako málo stačí. Nosím stále nové recepty a skúšame všetko naostro, takže vlastne ani my, ani hostia nevieme ako by to malo vyzerať a chutiť ale zatiaľ sa nikto nesťažoval.)

Tato mi nalial whisky a tak si chlipkám, hovadsky na úrovni. V teplákoch. A rozmýšľam o živote a tak podobne, lebo pred chvíľou (no pred dobrou hodinou a pol) sa dole hovorilo o životnom postoji a že všetci stále hovoria ako sa majú nahovno a že potom sa fakt majú nahovno a že stačí si hovoriť, že nie je to také zlé (pre začiatok...možno pre pokročilých bude už aj "je mi super") a hneď je život iný. Veru neviem, či bude fakt život iný, ale celkový pocit rozhodne bude. Si myslím.

Ja som samoser a pôžitkársky hundroš, pičujem pre vlastné potešenie a zábavu. Na druhej strane sa vlastne nemám zle. Lebo mi nič nechýba. Chýba mi trochu akcie a preto čakám kedy skončím školu aby som mohla ujsť zo Slovenska, lebo sa nudím. Niektorí prudérni ľudia by určite povedali, že to preto sa nudím, lebo chcem všetko hneď a keď to dostanem tak už ma to prestane baviť a že rýchlym životným tempom vás ľahko môžu veci omrzieť a bohvie čo ešte by povedali, neviem, nie som prudérna a tak sa mi ťažko myslí ich spôsobom. Takým tým staropanensko-upjatým. Viete, nejde o to, či niekto naskutku je stará panna, ale o to, že niektorí žijú tým spôsobom života a proste celé to z nich vyžaruje a ešte sa aj tak nemožne obliekajú, že to celý staropanenský štýl len podčiarkne a zvýrazní. Blueeeh. Ale to není můj případ.

(Krátka pauzička, ktorú vy nemôžete postrehnúť, ale práve som dopila zvyšok svojej ohnivej vody a pôjdem si po ďalšiu, len čo dopíšem toto múdre pojednanie o...ehm, no to je jedno.)

Inak máte aj vy takú kapelu, ktorú keď počúvate, máte pocit, že na svete nemôže byť nič zlé? Neviem ten pocit opísať, ale ja to mám pri Led Zeppelin. (Inak fotrova obľúbená kapela.) Ja keď ich počúvam, mám pocit, že ak niekto dokázal zložiť niečo takéto, svet predsa len má zmysel a život tiež, už len preto aby ste to mohli počúvať. Vždy sa celkom uvoľním, myslím tak psychicky, a to aj keď len v buse v mp-drajke to počúvam a okolo prší a smrdia tam dôchodcovia ako mokré psy. A myslím na to, aké to muselo byť, vidieť ich za mlada (či zamlada? Ako sa to píše?) naživo a ako dokázali robiť takúto hudbu a cítim také zvláštne šťastie a ešte sa aj hovadsky teším, že nie som hluchá. Tuším by som bola radšej slepá. Aj keď je fakt ťažké rozhodnúť sa, o ktorý zmysel by bolo horšie prísť. Nechajme to, zatiaľ mi ani jedno nehrozí, i keď včera keď som rozpaľovala uhlík na fajku, vyletela mi do oka iskra (Chantal dala, že budem mať iskrivý pohľad) a fakt to bolelo.
No a teraz mi hrajú a ja sa teším a každý tón sa mi zdá dokonalý. Máte takú kapelu?

A keď človek počúva svoju kapelu a pije whisky, nemôže sa cítiť zle. To sú chvíle keď mám chuť len ležať a dívať sa do stropu. To nemôžem robiť moc často, z nedostatku času. Bohužiaľ. Niekedy to robievam cez skúškové, ale to nie je ono, lebo mám výčitky svedomia a to je blbé. Ja som svoje svedomie síce dokázala úspešne demotivovať (svojím celkovým životným štýlom), až zakrpatelo a zlenivelo, ale občas sa predsa len ozve. Ale len výnimočné prípady mu robia problémy, napríklad teda škola, aby som bola konkrétna a nie hmlistá a obšírna, ako keď som písala bakalárku. Mňach, keď si na to spomeniem, obchádza ma hrúza, lebo automaticky myslím na diplomovku. Fujha. A viete čo je horšie? Že potom už budem veľká a už nikdy nebudú žiadne študentské časy, žiadny blic cez nudnú prednášku, žiadne kaviarne cez pracovný čas, žiadne výlety v strede týždňa kam ma napadne...žiadne žúry v nedele a pondelky...

Ach, to mi bude fakt chýbať. Napriek tomu ako mi škola lezie na nervy, alebo ani ne tak škola, ako tá inštitúcia a to že sa nudím. Myslela som si, že stredná škola boli najlepšie roky môjho života, ale toto je tuším ešte lepšie. A to som si strednú fakt užívala. Nikdy som to nepreháňala s učením, jedine matika mi robila problémy, lebo tam sa nedalo podvádzať. Inak som všetko vykryla. Nejak. Vždy.
Vidíte, čo zo mňa vyrástlo? Že "tam sa nedalo podvádzať" a ani som sa nad tou vetou nezamyslela. Teda zamyslela, ale nie natoľko aby som ju vymazala, že preboha, to sa nepatrí. (Ale v mojom prípade je to už jedno, všakže...peklo mám isté haha a to je dobre, lebo ja som letný typ - víme, kto dával pozor tak si pamätá - a mám rada teplo.)
Dzeci moje, idzem si ja asi ešte pre whisky.

S ploskačkou do Viedne

Vo štvrtok sme zorganizovali trip do Viedne, my germanistky z pedagogickej fakulty. (To znie ako nejaký film, alebo tak, len teraz neviem aký.)
Začalo to vtipne, tým že sme bežali nadzvukovou rýchlosťou, zato s poriadnym ozvučením cez hlavnú stanicu, aby sme stihli vlak. Potom sme hľadali miesta pri sebe, čo sa zdalo ako nemožná misia, lebo bol plný (divné, inokedy býva prázdny), aby sme mohli trošku ploskaňu vytiahnuť a náladu si spraviť. Nikde voľné nebolo, až v prvom vagóne, viete v takom tom, kde je plno miesta, lebo tam sa môžu prevážať lyže a iné a sú tam také sklápacie sedadlá. Sedel tam nejaký divný chlapík (takzvaný čudák), ktorý začal pindovať už keď sme sa tam zozbierali. Sme taká veselá chasa, ale ešte sme neboli až také hlučné. A on za chvíľu vypadol. Zasmiali sme sa, že sme ho asi vyštvali a že sa to stáva často. Nám.

Za chvíľu dokvitol ujo konduktor (to slovo si vygooglite) a henten chlap sa vrátil. Očividne sa poznali, lebo sa chvíľu bavili a keď sme stáli na prvej zastávke, konduktor otvoril dvere a kukal von a chlap sa postavil k oknu a von z okna vyprával (nahlas, samozrejme sme ho počuli) - študentky sú tu, plný vlak ich je a hučia, sú prijebané. Nevieme komu to hovoril, ale dosť sme stíchli a kukali na seba že čo teraz urobí, lebo mal asi tak stopadesát kilo.
Každopádne sme sa potom uchechtávali a on v niektorej časti odišiel, tak sme sa mohli v kľude rozprávať, len už sme nestihli piť.

To sme dohnali na vianočných trhoch. Bola kurevská zima a mrzli sme, tak sme šli do trhového bekstejdžu (to akože za stánky) a tam sme vytiahli našu vodku. Muselo to vyzerať fakt smiešne, keď si šesť báb podávalo ploskaňu a za tým tonic a ešte ten náš prízvuk (určite si všetci mysleli že sme Rusi). Inak hneď jak sme vytiahli ten chlast, prechádzala okolo nás nejaká učiteľka aj s 20 škôlkarmi. Na hovado scénka. My sme skrývali fľašu a mali sme hrozné údrby. Na druhej strane to zaujalo takú rakúsku skupinku (mužskú), ktorá si nás fotila a došla sa s nami zoznámiť. Našťastie potom pochopili a odpáchli.
Keď sme dopili vodku, kúpili sme si punč (juj) a to už bolo výborné. Ja som bola originál nadrbaná a Daša natočila video, kde mám taký záchvat smiechu, že neviem stáť a prehýbam sa (aj s punčom v ruke) a ona do toho hovorí niečo o opitosti už pred dvanástou. No...

Keď sme dopili punč a vonku bolo asi mínus sto a v mojich topánkach tiež (a to som mala poriadne zimné boty, žiadne čižmičky vhodné akurát tak do madridskej zimy...), tak sme sa vybrali so sushi-arne. (Čítať sušiareň, chápeme sa?)
Bol to vlastne taký fastfood v nejakom nákupnom centre, za 9 evier. A bolo to all you can eat. No viete si predstaviť, ako sa chovajú Slováci v all you can eat. Asi ako Češi (nie, neuznávam slovo Česi). Sadli sme si, to sedíte pri takom páse a z neho si beriete čo chcete, to len okolo vás chodí jedlo, ako v raji. Tak sme chmátali a na stole sa nám kopili misky a cpali sme sa. Bolo to fakt dobré a hláška obeda bola "Chce niekto toto? - Čo to je? - Neviem. - Zober to, to sa ešte zíde."
Takže "zober to, to sa zíde" sme hovorili furt a nakoniec nám zostala miska aj úplne nedotknutá, lebo už nikto nevládal. Mali sme aj taký nápad že čo sme nezjedli, to si dáme zabaliť (haha, viete si predstaviť, ako by sme to niesli domov...), ale potom sme radšej zaplatili a (po dvoch hodinách) odišli. Ešte sme aj rozmýšľali, že tri z nás tam zostanú sedieť a tri si pôjdu pozreť obchody a potom sa vystriedame a začneme druhé kolo žrania. No, taký ruský štýl.

Po obedíku sme sa odgúľali na Máriahilferštráse pozreť obchody. Započala som tam nákupy vianočných darčekov a začala som tradične ako každý rok - sebou. Kúpila som si Converse tašku (ne že by som bola maniakálne zaťažená na túto značku, ale bola fakt pekná a mala rovnakú farbu ako moje amsterdamské kožené tenisky!!!) No nekupte to, když je to laciný. A laciný to teda vôbec nebolo, ale vyžobronila som si ju akože na moje pondelkové meniny (ach bože už zase som o rok staršia než minulý rok na meniny...). Mama sa síce najprv tvárila všelijak, ale potom povedala, že daj mi ju do izby. Dúfam že to znamená, že ju dostanem aj s peňázmi. Pohulíme, uvidíme.
A inak...akože super trip to bol. Ja vždy napríklad keď idem metrom, chytám hrozné údrby, neviem prečo (btw to čo je za spojenie že chytať údrby...) a neviem prestať, takže celý vagón o mne musí vedieť. Takže sme sa dosť nasmiali. A tú druhú ploskačku sme ani nepotrebovali.

No I´m not drunk i´m just dancing

Kokos Chantal, keď už sa nezabudneš tristokrát pripomenúť, že jaký koment si mi nechala, tak napíš aspoň vác než len jednu vetu! Haha. Akože, vidíš, píšem o tebe, aby si mala viac tagov, ne aby si bola rada že máš viac než ten chuj lover, ale pindáš že máš menej ako...čo vlastne? Veď ti večne na fejsi píšem ako ti fandím a lajkujem celú tvoju stenu aj tvoju existenciu, ale proste človeku sa nezavďačíš...skončila som ako Fredy Špáršvajn, dočkala som sa vysokého nevďaku.
Inak milí moji, práve som odučila takú hodinu až haMba, proste toto keby mne niekto predviedol akože súkromné doučko a drzo by si vypýtal tú sumu ktorú ja beriem, tak by som ho dobre kopla do riti a ne že by som zaplatila ale chcela by som aby mne on zaplatil. Našťastie moji žiaci nejsú tak domýšľaví a inokedy sa zase snažím, ale viete, každý učiteľ je aj tak trochu psychológom  niekedy sa chcete vyrozprávať a komu je to lepšie než učiteľovi? (Aj keď má 23 a vy 34, aj tak to platí.) Som ja ale pedagóg, jak sviňa.

A došla som domov a pozerám na fejsi že môj drahý bratranec svojím nezameniteľným štýlom (btw, zdravím!) absolútne zmiatol moju spolužiačku. Pýtala som sa totiž, kedy zajtra začína sociálno-pedagogický tréning a on tvrdil, že o deviatej a že stretol našu vyučujúcu a že ona mu to povedala a tváril sa tam tak presvedčivo, že tá chuderka si zrejme ešte trikrát musela skontrolovať časy na stránke. Pritom vôbec nechodí na moju fakultu. To sa robí? Ne. Ale smiala som sa jak hovado. Takto: chachacha. Čo už, keď máme vtipnosť v génoch. Hádam tam zajtra tá baba nedojde až na deviatu.

Teraz taká filozofická chvíľka. Neviem čo sa to tento mesiac deje s cyklom, ale je to nezvládnuteľné. A zjavne to postihuje aj iných v tomto geografickom pásme. Čo má znamenať keď PMS plynule prejde do nejakého nepomenovateľného stavu, kedy sa vaše nálady nezmenia, možno len k horšiemu? Potom to dávam za vinu decembru a masívnej vianočnej kampani. Síce sa jej úspešne vyhýbam, tým že trčím doma a pozerám HBO, kde nechodia reklamy (to je, čo...tieto vymoženosti), ale v duchu viem, že existuje, a to ma znepokojuje. Čím sa pomaly dostávame k téme Vianoce, ktorú dnes aj Triss rozoberala a cítila som sa oslovená (keď vyjadrila nepochopenie nenávisti k Vianociam). Áno, ja som totiž jeden z tých ľudí, čo tieto svátky nemusia. Ako ja som vždy mala rada Vianoce keď som bola malá a hlúpa a tak a nevedela som nič o svete. Ó ne, nemyslím na hladné deti v Afrike, až TAKý ALTRUIZMUS U MňA NEčAKAJTE. Dopiče aj s capsom...nechce sa mi to teraz prepisovať, tak si ho trošku užite, heh.

(Ideme, odsek.)
Nuž, ide v podstate o to, že mne by ani Vianoce samé o sebe nevadili, keby sa okolo toho nerobil taký humbuk. A trhy sú ok, keď zrovna nehrajú koledy. (Nemôžem si pomôcť...nemám rád koledy.)
Ale je zima a sneh a buď musím nosiť hnusné zimné boty, alebo mi načisto premoknú pekné čižmy. To ma dostáva do zúfalstva. Každopádne tento rok presne začína počasie ako má byť, som takto spokojná. Snežiť by malo každopádne v decembri, a v januári by sa to malo začať topiť. Vo februári by už malo byť na ľahký kabátik, v marci na koženú bundu, v apríli na ľahkú plátenú bundičku a baleríny, v máji by sa to ešte zlepšovalo a koncom mája už minisukne bez pančúch. Cez deň. Samozrejme, nemusí byť už také teplo aj v noci. Vidíte tú veľkorysosť? Vlastne od počasia až tak veľa nechcem!

A dôvod prečo by som Vianoce zrušila je, že proste je to hrozne nanútené a ja mám najväčšie nervy z toho keď sa cítim zahnaná do kúta. Neznášam kupovanie darov, lebo moja rodina (okrem Chantal) nie je schopná sformulovať svoje požiadavky, takže každoročne zostávam bezradná. To ma stresuje. Druhá vec je, že nemám bohvieaký rozpočet a to ma tiež stresuje lebo mi potom tie darčeky prídu o ničom. (Nehrám sa na také že "ale stejně, největší radost udělá dárek, který někdo vyrobil sám, z lásky". Ako by som mohla, keď sama som dostala laptop? No? Povedzte.)

To všetko sú ešte nepodstatnosti. Najhoršia je moja vianočná depresia. Jedného roku sa zjavila a odvtedy chodieva pravidelne. A zistila som že to nemám len ja, ale aj foter. Tak žeby to bolo temné rodinné tajomstvo?
Je to tým, že každý rok riešim nejakého jebnutého chlapa zrovna cez Vianoce. (Predpokladám, že u fotra to bude iný dôvod.) Napríklad minulý rok som si ukážkovo porevala na zemi na hajzli (hádajte kvôli komu) a minula som asi polku hajzláku keď som smrkala. Je to praktické revať na hajzli. Tento rok nebudem riešiť nikoho a možno ani nebudem depresívna, ale to len spôsobí, že zaujmem tento rok k Vianociam zmierlivý neutrálny postoj.

Lebo to už tak je. Nejsom negativista. Ale chápte ma, narodila som sa v lete. Milujem leto. A teplo. A páči sa mi aj keď je 40 stupňov, hej aj v meste. Akože jasné že sa potím jak prasa a to sa mi až tak nepáči ale keď si mám vybrať medzi mínus 20 a plus 40, tak hlasujem za trópy. Takže ja som bola jediná kto nadšene prijal tie tropické teploty, ktoré v júli oblažovali Bratislavčanov.
V lete je takmer nemožné mať depku. Keď svieti slnko. A je pekne. A keď si furt môžete chlípať mojito. Lebo nám na záhrade rastie mäta a to je už základ. naši kupujú Havanu a ja si doma furt miešam drinky a potom presviedčam aj našich, aby šli piť (aby to nevyzeralo že to celé vypijem sama), ale ja vypijem tak tri a oni po jednom, takže viete...
Jaj, dala by som si teraz také leto.
Hmmm...mám pocit že celý december mi bude v reprákoch hučať Faith No More. Tak pekne drsné. Aj Be Aggressive je od nich a spievajú tam refrén naozajské roztlieskavačky.

Aj ke´d zasa, v zime sa môžete nadrbať z čaju. Ne z tatranského, ani z Long Islandu, z normálneho, najobyčajnejšieho čaju. (S kvapkou rumu teda.) Veru, každé ročné obdobie má dačo do seba.

Fear of the dark

Školské vyučko (viac-menej) úspešne, taliančina celkom úspešne za mnou a ešte jedno doučko predo mnou a pondelok mám z krku. Tieto pondelky to je smrť. Zmrdi robia všetko čo je v ich silách, aby ma každý týždeň načisto zničili a pripravili o nervy, vždy inou formou zloby. Dnes som nechcela byť zlá, ale proste je Mikuláš a to je pre nich znak, že poďme sa hrať na mobile. No prosííím???
Na druhej strane mi pochválili vlasy (mám znova svoj prirodzený fialový odtieň, ktorý za mesiac odrastie a zmyje sa) a ešte mi aj povedali že som krajšia než kadejaký fajčiar (no, mali sme malú debatu o škodlivosti fajčenia, kde som mudrovala aké je to nepekné, keď deti fajčia...koniec koncov si to fakt myslím, ale aj tak som sa cítila čudne, lebo ešte donedávna som sa podobným rečiam vysmievala). A potom bola reč aj o feťákoch ("Bol tu pán policajt a hovoril že ten dealer je taký hnusný, modrý, zelený a má chrasty a je odporný a chudý..." "Dealer asi nie, to akôr ten feťák, či?" "Ale to hovoril pán policajt...") a o FB a ja som sa modlila, aby sa nepýtali, či pijem alkohol, lebo by som musela klamať a povedať že len príležitostne (vlastne je to naozaj tak, akurát, že by som musela zamlčať ako často mávam príležitosť). Lebo oni nejsú na fejsi, lebo "to je hovadina". To je dobré, neviem odkiaľ majú tieto názory, myslela som si že tam sú nastúpení všetci krpci v pozore...tak asi až od určitého veku ich to chytá. Čo je tiež dobre.

Na taliančine som nebola tak vymletá ako obyčajne a to som sa ešte furt poriadne neučila slovíčka, čo v preklade znamená že vlastne takmer vyhadzujem prachy von oknom a presne to neznášam na vlastných žiakoch...ale ja už začnem.

Najhoršia, alebo najdesivejšia alebo neviem aká vec je toto. Mala som hrozný sen. Zobudila som sa normálne vystresovaná, nevyspatá, proste od hrôzy, viete, ako keď sa vám sníva niečo fakt príšerné a keď sa zobudíte, chvíľu vám trvá, kým zistíte že fakt to bol len sen a môžete si vydýchnuť. Samo o sebe je to ale dosť zlé. Ten sen teda.
Snívalo sa mi totiž, že som mala dieťa. Neviem kde sme boli, ale bola som tam ja, mama a moje dieťa a neviem ani poradie týchto udalostí, ale aspoň vám vymenujem čo sa dialo. Tak za prvé, bola to dcéra, čomu som sa hrozne potešila (v tom sne akože), lebo ja chcem dcéru. No a proste to si pamätám, ten pocit (neviem či som vôbec niekedy v živote mala taký živý sen...), ako strašne mi odľahlo, že to neni syn. A chcela som ju pomenovať Koralina (to sa tiež zakladá na realite) a typicky samosersky som sa rozčuľovala dopredu, že ak mi to na matrike nedovolia, to ešte uvidia aký tam spravím cirkus.

A to dieťa bolo fakt krásne (to sú stále dojmy zo sna) a cítila som k nemu ohromnú lásku (hovorím si, že hádam keď budem mať vlastné deti, tak ich asi aj budem mať rada, ale inak deti nemusím a čím dlhšie učím na ZŠ, tým menej ich musím, priam až nemôžem). Bolo to ešte bábo, teda. No a teraz tá hrozná vec. Celý sen som pri ňom sedela a strašne som plakala, že som si zničila život a že už nič nebude ako predtým a ako som mohla byť taká sprostá (ehm, samozrejme to bolo nemanželské dieťa bohvie od koho...) a proste ten hrozný pocit, že celý môj život je už v piči a že nič dobré ma nečaká, to nezabudnem. Tak som sedela pri decku, revala som a ono keď ma videlo, tak revalo tiež a ja že ty neplač a ono plakalo ďalej ale potom prestalo.

A bolo smädné, tak som šla do kuchyne, kde bola moja mama (a myslím, že ani nepovedala nič v zmysle že "ja som ti hovorila") a nalievala som do poldecáka (!!!) vodu z vodovodu a to som dávala tomu decku piť a ono na to povedalo že ok. Neviem v ktorej časti som sa presne zobudila, ale chvíľu som rozmýšľala, že dopiče dopiče, čo som to spravila, veď ja nechcem deti. A potom som si uvedomila, že to bol len sen. A zostala som z neho dosť rozbabraná. Neviem totiž, čo to má znamenať a že či je horšie keby som mala decko, alebo to, akú hrôzu som mala zo samotného toho faktu. Lebo to bol tak intenzívny pocit strachu, aký mávam vo sne málokedy, napríklad naposledy, keď sa mi snívalo, že ma chytili esesáci. (Hej, aj také sa mi občas sníva...nemôže sa mi boháča aspoň občas snívať praobyčajný erotický sen??? Ako iným?? Mne sa musí snívať o deťoch a fašistoch??)
Nechápem to a doteraz mám ešte tak trochu strach, že by sa to fakt mohlo stať. Bože. Bože to ne.

Be aggressive!

Je tu nuda jak sviňa a na mňa došla jedna z tých ponurých nálad. Je to kvôli zime. Ja som v zime vždy nešťastná a všetko mi ide na nervy, proste to je tým že na mňa nesvící slunko a kombinovaný žiarič vôbec nepomáha. Ja neviem, mala by som sa odsťahovať do tepla, lebo zbesniem. A aj ostatní, zo mňa.

Vraj priveľa nadávam na fejsi. Mne sa ani nezdá, ale kto vie...a to tvrdia ľudia čo vôbec nečítajú tento blog. No.
Ale ja veľa nadávam všeobecne, lebo to je také pôžitkárske nadávanie a to ma baví. Zostávam nepochopená, ach smutné. Aj tak si myslím že som na tom lepšie než iní. Niektorí z môjho FB-zoznamu si tam vycapia svoje fotky v spodnom prádle, v plavkách hore bez, v tangáčoch a búhví čo ešte. Tak ja radšej zostanem pri svojich pičungoch. Jediný koho by to mohlo ohroziť je môj 14-ročný bratranec...a veru som presvedčená že on nadáva tiež, akurát pred nami si to ešte nedovolí, čomu sa dosť čudujem, keďže nás počúva.
A konec, idem kukať telku. Majte sa a nenadávajte, vraj sa to nehodí. Nechajte to mne, lebo môjmu imidžu už fakt nič neublíži, hlbšie už neklesnem. Chacha.

Váš blogový príspevok sa úspešne publikoval!

Menštruujúca žena má právo povedať nie nejakému bezvýznamnému priebežnému testu. Však. Vôbec som tam nešla a tvárim sa že sa nič nedialo. On to nebral nikdy tragicky keď ste k nemu nedošli na test. Teda priebežný. Jebááááť.
Hlavne sa musím jebať pre nejaké sklo do našej chladničky lebo jedno sa nám rozbilo (voláka polička či čeho) a naše si spokojne odfrčali a mne nehali 5-eurofku na stole že "veľmi by si ma tým potešila, keby si tam zbehla". Oznámila som im že to je jasné citové vydieranie lebo teraz tam fakt musím ísť a boha, nechce sa mi v tej zime. Chce sa mi spať, musím si pred tým žúrom trochu oddýchnuť, keď som sa už včera do noci učila vysedávala na nete...