Na chrbát mi svieti slniečko, aké príjemné.
Nechcem týmto článkom vo vás vzbudiť ľútosť (ani posmech, Chantal!) a podobné záležitosti, len sa chcem niekde nerušene rozpísať.
Napriek niekoľkoročnej výchove najrôznejšími ženskými časopismi sa mi nepodarilo vybudovať to, čo na vás hučí Dívka, Eva alebo hoci Ema Tekeliová (sorry, ale fakt neviem ako sa to jej sprosté meno píše). Sú to samé kecy a ja som skončila len ako Bridget Jones. Nejsom slobodná 30-čka, ani ma to nejak netrápi, ale ten problém s postavou a hmotnosťou. Je otrasným zistením, že nenávidíte vlastné telo. (Ja vždy dodávam - je ale možné takéto telo milovať? NE!)
Akože vždy som to tak trochu tušila, ale až tento mesiac som si naplno uvedomila, ako hlboko to siaha. Keď sme boli v Olomouci (nehorázny výžer, ale ja neviem odolať takým tým strašne dobrým chlebíčkom s majonézou...ale aby ste si nemysleli, radšej som ich obchádzala, aby som sa na ne zakaždým nevrhla), s Dašou sme stále riešili naše postavy. (Napríklad sme stáli pri tom stole s chlebíčkami, žrali keksíky a debatovali a nadváhe.)
Ako som písala nedávno, v piatok začala konferencia improvizačným divadlom. Súťažili dva tímy hercov a jedno kolo sa volalo Love Song. Vtedy vytiahli jednu babu z publika a dvaja herci jej mali zaspievať svoj love song a ona sa mala rozhodnúť, ktoré družstvo dostane hlas. Keď rozhodca vysvetľoval pravidlá, trnula som hrôzou. Sedela som dosť blízko ehm, pódia (nebolo tam nijaké pódium, len plocha) a na kraji rady. Keď som si predstavila, že sa budem musieť posadiť na tú stoličku a celé publikum sa na mňa bude dívať a sledovať moje brucho, tak ma oblial studený pot. Potom si vybral inú, z prvej rady.
Na druhý deň Daša povedala, že sa strašne bála, aby ju nevybrali (sedela predo mnou, tiež na kraji), lebo je tučná. Skôr, než som s tým začala ja. Bola som prekvapená, že to napadlo aj niekoho iného, lebo som si myslela, že len ja sa tak strašne zhadzujem (aj keď vačšinou len v duchu, prípadne pred kamoškami, ale ani by ma nenapadlo trepať nejakému chlapovi čo o mňa javí záujem, že pozri, netrčí mi tu sadlo? No to zas ne.)
Daša totiž vôbec neni tučná. Má prsia a zadok a štíhly pás (omg, čo by som ja dala za jej pás). Aj tak som presvedčená, že je lepšie mať väčší zadok než obrovské brucho. Pcha.
No a keď už sme si navzájom prijali svoje frustrácie a navzájom sme sa uistili že "preboha, ty predsa vôbec nejsi tlstá!", riešime to s prestávkami doteraz. Napríklad keď ideme po ulici a ja pozerám na figuríny a hovorím si - piče aké sú chudé, je to jedno že sú umelé a Daša povie - nenávidím figuríny!
No, je to normálne? Bežné asi hej, ale je to normálne?
Je normálne nenávidieť svoje vlastné telo? Podľa mňa je to nezdravé a viem to a napriek tomu si nepomôžem, lebo ako som už povedala, je možné milovať (alebo sa aspoň zmieriť) s takýmto telom? Ne.
Napríklad včera som sekla s krátkou a neúspešnou diétou, po deviatich dňoch predstierania. Koniec koncov, predstierať niečo druhým má ešte aký-taký význam (ak to neni orgazmus teda), ale sebe? Nejsom zasa psychicky chorá. (Som len narušená, čo sa týka príjmu potravy. Prijímam jej priveľa. Vlastne ani ne priveľa ale v idiotských dobách, ako napríklad noc. Jasné jasné - nejdez v noci. Keby sa to robilo tak ľahko, už dávno mám miery 90-60-90. Totiž k tomu mi už len chýba, vlastne prebýva ten pás. Ostatné sa zmestí do normy. Síce, tie kozy už asi tiež ne...bohatstvo!)
Po normálnom obede som mala nenormálne výčitky svedomia. (V tejto časti pristúpme rovno k malinovej torte, ktorú som mala dnes, takej torte že čistý sex s viacnásobným orgazmom. Vypýtam si recept.)
A navyše, včera som išla nakupovať. Nelenže majú HOVNO (presne - veľké H, malé o, rímska päťka, N a O), ešte aj strihy sú čudné, akoby celý svet trpel podváhou a vzory sú tiež čudné a vôbec, proste toto je tá časť o frustrácii a móde.
Doniesla som si jedny úzke gate (veľmi úzke a jediné čo mi vadí, že to neni veľkosť 34, ale ...ehm, pomlčíme, okrem toho Levi aj tak nečísluje klasickými konfekčnými veľkosťami, takže v páse sú samozrejme menšie než 34...omg, to už by čo bolo) a depresiu.
Vyzerám obrovsky (nechajte si tie kecy že chlapi majú radi keď majú ženu za čo chytiť...lebo aj chudé ženy majú chlapov, takže nemám obavy že keby som schudla už ma nikto nebude chcieť. Na tomto mieste sa hodí spomenúť jeden výrok z Prahy, ktorý možno patrí do Fragmentov: "My SME pekné...len sme tučné.")
S Martinou sme sa chceli uchýliť k čiernej mágii, ale povedala, že by sme asi museli jesť hadie oči a obetovať mačiatka. To by som fakt nezvládla. A zapredať dušu sa mi ešte nepodarilo. Keď to človek potrebuje, Satan ne a ne sa zjaviť. (Síce, včera som videla takého pudla...dofrasa, možno som si nadobro presrala šancu.)
Chantal tvrdí, že Diabol má moju dušu istú a nemá dôvod mi za ňu ešte čosi ponúkať. Pravda. Dopiče.
Zobrazujú sa príspevky s označením fashion. Zobraziť všetky príspevky
Zobrazujú sa príspevky s označením fashion. Zobraziť všetky príspevky
nedeľa 10. apríla 2011
streda 29. decembra 2010
Ženské problémy
Ženské problémy sú oveľa širším pojmom (božko, nejsom zvyknutá písať na tejto novej klávesnici, som teraz na fotrovom compe...viete šla som si niečo vytlačiť a skysla som tu, no normálka), než si všetci myslia. Krámy nejsú problémy, to je pliaga. ženské problémy sú napríklad to, že sa vám vyhodí impozantný jebák ktorý dominuje vášmu lícu práve keď sa chytáte na rande/pohovor/hocikam kde nie je nutné ísť s jebákom...takže vlastne hocikam. ženské problémy sú napríklad, že si nemáte čo obliecť na silvestra (ach, nechce sa mi to písať s veľkým s), napriek tomu že neváhate vyraziť podľa hesla "čím kratšia sukňa, tým dlhšia spoveď". Lebo to ešte stále nerieši tú podstatnejšiu časť, čo na vrch. (Martina má nejaké nové tričko a tvrdí, že má moc veľký výstrih aj na ňu. Pýtala som sa jej či teda vôbec nemá predný diel. Ale toto sa robí? Vaša kamoška má tričko s mega výstrihom, takzvaným kolosálnym a vy nič? Jak ja mám zaujať toho silvestrovského muža???)
A dneska som prešla po Obchodnej, vyskúšala si asi tristo tričiek v Taco fashion (všetky vyzerali hrozne), obehla som New Yorker svetelnou rýchlosťou, aby som sa definitívne uistila, že som už fakt stará na tie veci (hrom do toho, ale nezarábam toľko, aby som sa mohla vyšantiť v Zare) a potom som odtiahla domov so štyrmi novými gaťkami (dala som za ne polku výplaty, chacha...viete, išla som práve z dočka). Chcela som pôvodne pohodlné bavlnené obrázkové, ale potom som videla čipkované a povedala som si, že bavlnené si môžem kupovať po zbytok svojho zadaného života a ne keď som v strehu a človek nikdy nevie a treba chodiť pripravený (no...tak je to, nikdy neviete a je lepšie poistiť sa vopred). Tak mám teraz fakt pekné spoďáre ale čo z toho, keď nič iné, no jedine že fakt pôjdem nahatá.
Potom som doma lelkovala a pozerala jeden fakt stupídny americký film, kým som varila a došla som na to, že jediný problém všetkých Američanov je podľa všetkého to, že nedokážu zapadnúť a potom ich nikto nepozve na maturitný ples a oni dokážu aj priateľov zapredať, len aby boli obľúbení. Nakoniec samozrejme dôjdu k rozumu, pochopia že sa chovali jak debili a ospravedlnia sa a celá škola pochopí čo sú pravé hodnoty a potom najkrajšia blondína školy začne randiť s tlstým černochom o dve hlavy nižším (obézne decko to bolo a fakt si nevymýšľam, kto by chcel presnejšie, volalo sa to Z nuly hrdinom, v origoši The Perfeckt Guy, či jak).
Potom som šla na ďalšie doučko, kde som najprv asi 20 minút prekecala (aj som sa hanbila) a potom som skoro zaspala, lebo na mňa došla brutálna únava (no čo chcete, vstávala som o nehoráznej deviatej hodine rannej). Cestou domov som premýšľala nad tým, o čo je lepšie sedieť v ľadovom aute a primrznúť k volantu, než čakať 20 minút na autobus v príjemných -8 stupňoch.
O dosť, milí moji.
A to som dneska ešte aj pustila bláznivé ženské cez prechod, aj keď mali červenú a ja zelenú, ale inak by nestihli bus a to sa mi zdalo také kruté a autá na mňa trúbili jak divé. Tsss...pritom som konala dobrý skutok, aby tie dobré ženy nepomrzli na zastávke pri Poluse.
OMFJ.
A viete čo? Ešte sa pochválim, teraz budem jaký macherko! Dostala som tričko HRC New York. Chacha. Škoda že nemá výstrih, mohla by som si ho na Silva obliecť.
A dneska som prešla po Obchodnej, vyskúšala si asi tristo tričiek v Taco fashion (všetky vyzerali hrozne), obehla som New Yorker svetelnou rýchlosťou, aby som sa definitívne uistila, že som už fakt stará na tie veci (hrom do toho, ale nezarábam toľko, aby som sa mohla vyšantiť v Zare) a potom som odtiahla domov so štyrmi novými gaťkami (dala som za ne polku výplaty, chacha...viete, išla som práve z dočka). Chcela som pôvodne pohodlné bavlnené obrázkové, ale potom som videla čipkované a povedala som si, že bavlnené si môžem kupovať po zbytok svojho zadaného života a ne keď som v strehu a človek nikdy nevie a treba chodiť pripravený (no...tak je to, nikdy neviete a je lepšie poistiť sa vopred). Tak mám teraz fakt pekné spoďáre ale čo z toho, keď nič iné, no jedine že fakt pôjdem nahatá.
Potom som doma lelkovala a pozerala jeden fakt stupídny americký film, kým som varila a došla som na to, že jediný problém všetkých Američanov je podľa všetkého to, že nedokážu zapadnúť a potom ich nikto nepozve na maturitný ples a oni dokážu aj priateľov zapredať, len aby boli obľúbení. Nakoniec samozrejme dôjdu k rozumu, pochopia že sa chovali jak debili a ospravedlnia sa a celá škola pochopí čo sú pravé hodnoty a potom najkrajšia blondína školy začne randiť s tlstým černochom o dve hlavy nižším (obézne decko to bolo a fakt si nevymýšľam, kto by chcel presnejšie, volalo sa to Z nuly hrdinom, v origoši The Perfeckt Guy, či jak).
Potom som šla na ďalšie doučko, kde som najprv asi 20 minút prekecala (aj som sa hanbila) a potom som skoro zaspala, lebo na mňa došla brutálna únava (no čo chcete, vstávala som o nehoráznej deviatej hodine rannej). Cestou domov som premýšľala nad tým, o čo je lepšie sedieť v ľadovom aute a primrznúť k volantu, než čakať 20 minút na autobus v príjemných -8 stupňoch.
O dosť, milí moji.
A to som dneska ešte aj pustila bláznivé ženské cez prechod, aj keď mali červenú a ja zelenú, ale inak by nestihli bus a to sa mi zdalo také kruté a autá na mňa trúbili jak divé. Tsss...pritom som konala dobrý skutok, aby tie dobré ženy nepomrzli na zastávke pri Poluse.
OMFJ.
A viete čo? Ešte sa pochválim, teraz budem jaký macherko! Dostala som tričko HRC New York. Chacha. Škoda že nemá výstrih, mohla by som si ho na Silva obliecť.
pondelok 27. decembra 2010
Chorí ľudia smrdia
Akurát hovorím, že aj by sa mi chcelo písať blog, ale nič sa nedeje keď som furt doma a chorá (!!! piči piči piči, slepačí výbor ide dnes nakupovať a ja musím drepeiť doma, lebo ak chcem byť do silvestra zdravá, rozum mi nahovára že sa nemám tralalákať po nákupných centrách, tak sedím tu a vynudzujem sa a mohla by som robiť aspoň niečo do školy...a to sa mi nechce). Jedine by som sa mohla sťažovať, ale veď komu sa to furt chce čítať, že. Lebo to sú také prvotriedne sťažnosti, na celý život, a okrem toho už o tom písala Chantal, tak si môžete prečítať, čo nás trápi.
A keď nemôžem ísť dnes nakupovať, nebudem si mať čo obliecť na silva a to je tragédia. TRAGÉDIA. Pôjdem holá a hotovo. Pfffffffffffff. (To som akože zlostne zafučala.)
Dobre, dobre aspoň som chorá teraz a ne na silvestra, čo by bolo ešte horšie, lebo keby som mala v ten večer sedieť sama doma (lebo aj naši idú žiť, veru tak), asi by ma jeblo a revala by som ako zmyslov zbavená a potom by som žrala a žrala, lebo keď som chorá, nemám chuť na chlast a pozerala by som chujoviny v telke a to by ste potom ešte videli, čo za depresívne chujády by som sem vyplodila. No ne? No áno. Dobre že som chorá dnes. Zajtra už nebudem, lebo už som bola chorá aj včera a viac ako dva dni to neznesiem, fakticky. Nemám chuť ani čas. Jaj, keby ma niekto teraz donútil (s hlavňou na mojom spánku asi len) porobiť tie školské veci. OMFJ.
A ešte k nadpisu. Chorí ľudia smrdia, lebo sa z nich vyparujú lieky, ale našťastie majú zapchatý nos, takže to necítia. No každopádne, ja som posadnutá vetraním aj keď som zdravá, ale keď som chorá, tak to je čistý konec. Nemôžem to béčko vyparujúce sa mi z kože ani cítiť.
Zbohom idem od vás, neublížil som, nikomu z vás...mama varí a ja cítim človečinu napriek upchatému nosu...
A keď nemôžem ísť dnes nakupovať, nebudem si mať čo obliecť na silva a to je tragédia. TRAGÉDIA. Pôjdem holá a hotovo. Pfffffffffffff. (To som akože zlostne zafučala.)
Dobre, dobre aspoň som chorá teraz a ne na silvestra, čo by bolo ešte horšie, lebo keby som mala v ten večer sedieť sama doma (lebo aj naši idú žiť, veru tak), asi by ma jeblo a revala by som ako zmyslov zbavená a potom by som žrala a žrala, lebo keď som chorá, nemám chuť na chlast a pozerala by som chujoviny v telke a to by ste potom ešte videli, čo za depresívne chujády by som sem vyplodila. No ne? No áno. Dobre že som chorá dnes. Zajtra už nebudem, lebo už som bola chorá aj včera a viac ako dva dni to neznesiem, fakticky. Nemám chuť ani čas. Jaj, keby ma niekto teraz donútil (s hlavňou na mojom spánku asi len) porobiť tie školské veci. OMFJ.
A ešte k nadpisu. Chorí ľudia smrdia, lebo sa z nich vyparujú lieky, ale našťastie majú zapchatý nos, takže to necítia. No každopádne, ja som posadnutá vetraním aj keď som zdravá, ale keď som chorá, tak to je čistý konec. Nemôžem to béčko vyparujúce sa mi z kože ani cítiť.
Zbohom idem od vás, neublížil som, nikomu z vás...mama varí a ja cítim človečinu napriek upchatému nosu...
sobota 18. decembra 2010
Viva Las Vegas!
Stále sa ma niekto pýta, čo budem robiť na Silvestra a ja každému hovorím že idem do Vegas a že pozývam všetkých a všetko platím, Niektorí mi vôbec neveria, napriek tomu presvedčivému tónu. No neviem, či pôsbím na ľudí nedôveryhodne, asi by som nemala nikdy predávať poistenie.
Môj zásadný problém spočíva v tom, že si nemám čo obliecť. Malo by to byť extravagantné a ja som s hrôzou zistila, že moja skriňa neobsahuje toľko extravagantných vecí, koľko potrebujem. (V podstate žiadne.) (Ak vás to zaujíma, práve som zežrala celú Milka bonboniéru, ale ne veľmi veľkú, takú mini, také to srdénko, to neni až taký prehrešok, či?)
Takže čo si mám obliecť do Vegas? Niečo čipkované? Mám plnú riť čipkovaných vecí, ale všetky som už na sebe mala a nemám nijaký lesklý top (alebo čo sa teda nosí na Silvestra? Asi jedine lesklé topy s glitramia flitrami a kadečím.) a vôbec. Sukňa, čipkované pančuchy, korzet (???)...bože ja neviem. Neviem či nebudem mať tlstý deň a to si potom nebudem môcť dať korzet lebo by som sa nezniesla. Ale kúpila som si čelenku s pierkami a mašľou, fialovo-čiernu. Takú každý potrebuje. Aspoň dačo.
Nedávno som tak rozmýšľala (to sa stáva) nad tým oným...no neviem či to mám nazvať akcia, alebo ako, ale v podstate išlo o to (hehe), jak občas (hlavne v zahraničí to býva) niekde na námestí postávajú nezávisláci a tabuľami Free Hugs. A chcú vás objať. Alebo chcú aby ste vy objali ich. Nedošla som na to, aký to má vlastne význam, či posolstvo. No dobre, nebudem hrať blbaňu, asi chcú šíriť lásku alebo niečo také, ale to chceli aj hipisáci a vidíte jak dopadli a to mali oveľa lepšie lákadlá - sex bez kondómov, drogy a žiadna práca.
Zatiaľ čo títo chudáci a tam buď potia alebo trasú, podľa ročného obdobia a vlastne som nikdy nevidela nikoho kto by si bežal po horúce objatie. Ja sa teda nehrniem. Ne že by som sa nerada objímala. Dokonca aj s cudzími (a rada), ale to musí byť splnených niekoľko podmienok (tma, bar, promile, pekný muž, alebo ak príliš veľa promile tak akýkoľvek, čo nemá nejakú viditeľnú vadu - dobre dobre, Pečeňový sa neráta a vymažeme ho z pamäti, dobre?!). Ale s cudzími, navyše ženami, navyše za triezva...čo ja viem.
A ešte jedna vec ma dnes napadla...kks ja som skoro jak filozof (a po Vianociach aj budem podobná sudu). Každý vie, čo znamená obcovať. (Menej ľudí už, že čo znamené ovcovať, to je sex s ovcou.) A keď niekoho vyobcujú z cirkvi, prakticky by sa to v normálnom jazyku dalo povedať, že ho odtiaľ vyjebali. Či nie?
Môj zásadný problém spočíva v tom, že si nemám čo obliecť. Malo by to byť extravagantné a ja som s hrôzou zistila, že moja skriňa neobsahuje toľko extravagantných vecí, koľko potrebujem. (V podstate žiadne.) (Ak vás to zaujíma, práve som zežrala celú Milka bonboniéru, ale ne veľmi veľkú, takú mini, také to srdénko, to neni až taký prehrešok, či?)
Takže čo si mám obliecť do Vegas? Niečo čipkované? Mám plnú riť čipkovaných vecí, ale všetky som už na sebe mala a nemám nijaký lesklý top (alebo čo sa teda nosí na Silvestra? Asi jedine lesklé topy s glitramia flitrami a kadečím.) a vôbec. Sukňa, čipkované pančuchy, korzet (???)...bože ja neviem. Neviem či nebudem mať tlstý deň a to si potom nebudem môcť dať korzet lebo by som sa nezniesla. Ale kúpila som si čelenku s pierkami a mašľou, fialovo-čiernu. Takú každý potrebuje. Aspoň dačo.
Nedávno som tak rozmýšľala (to sa stáva) nad tým oným...no neviem či to mám nazvať akcia, alebo ako, ale v podstate išlo o to (hehe), jak občas (hlavne v zahraničí to býva) niekde na námestí postávajú nezávisláci a tabuľami Free Hugs. A chcú vás objať. Alebo chcú aby ste vy objali ich. Nedošla som na to, aký to má vlastne význam, či posolstvo. No dobre, nebudem hrať blbaňu, asi chcú šíriť lásku alebo niečo také, ale to chceli aj hipisáci a vidíte jak dopadli a to mali oveľa lepšie lákadlá - sex bez kondómov, drogy a žiadna práca.
Zatiaľ čo títo chudáci a tam buď potia alebo trasú, podľa ročného obdobia a vlastne som nikdy nevidela nikoho kto by si bežal po horúce objatie. Ja sa teda nehrniem. Ne že by som sa nerada objímala. Dokonca aj s cudzími (a rada), ale to musí byť splnených niekoľko podmienok (tma, bar, promile, pekný muž, alebo ak príliš veľa promile tak akýkoľvek, čo nemá nejakú viditeľnú vadu - dobre dobre, Pečeňový sa neráta a vymažeme ho z pamäti, dobre?!). Ale s cudzími, navyše ženami, navyše za triezva...čo ja viem.
A ešte jedna vec ma dnes napadla...kks ja som skoro jak filozof (a po Vianociach aj budem podobná sudu). Každý vie, čo znamená obcovať. (Menej ľudí už, že čo znamené ovcovať, to je sex s ovcou.) A keď niekoho vyobcujú z cirkvi, prakticky by sa to v normálnom jazyku dalo povedať, že ho odtiaľ vyjebali. Či nie?
sobota 11. decembra 2010
S ploskačkou do Viedne
Vo štvrtok sme zorganizovali trip do Viedne, my germanistky z pedagogickej fakulty. (To znie ako nejaký film, alebo tak, len teraz neviem aký.)
Začalo to vtipne, tým že sme bežali nadzvukovou rýchlosťou, zato s poriadnym ozvučením cez hlavnú stanicu, aby sme stihli vlak. Potom sme hľadali miesta pri sebe, čo sa zdalo ako nemožná misia, lebo bol plný (divné, inokedy býva prázdny), aby sme mohli trošku ploskaňu vytiahnuť a náladu si spraviť. Nikde voľné nebolo, až v prvom vagóne, viete v takom tom, kde je plno miesta, lebo tam sa môžu prevážať lyže a iné a sú tam také sklápacie sedadlá. Sedel tam nejaký divný chlapík (takzvaný čudák), ktorý začal pindovať už keď sme sa tam zozbierali. Sme taká veselá chasa, ale ešte sme neboli až také hlučné. A on za chvíľu vypadol. Zasmiali sme sa, že sme ho asi vyštvali a že sa to stáva často. Nám.
Za chvíľu dokvitol ujo konduktor (to slovo si vygooglite) a henten chlap sa vrátil. Očividne sa poznali, lebo sa chvíľu bavili a keď sme stáli na prvej zastávke, konduktor otvoril dvere a kukal von a chlap sa postavil k oknu a von z okna vyprával (nahlas, samozrejme sme ho počuli) - študentky sú tu, plný vlak ich je a hučia, sú prijebané. Nevieme komu to hovoril, ale dosť sme stíchli a kukali na seba že čo teraz urobí, lebo mal asi tak stopadesát kilo.
Každopádne sme sa potom uchechtávali a on v niektorej časti odišiel, tak sme sa mohli v kľude rozprávať, len už sme nestihli piť.
To sme dohnali na vianočných trhoch. Bola kurevská zima a mrzli sme, tak sme šli do trhového bekstejdžu (to akože za stánky) a tam sme vytiahli našu vodku. Muselo to vyzerať fakt smiešne, keď si šesť báb podávalo ploskaňu a za tým tonic a ešte ten náš prízvuk (určite si všetci mysleli že sme Rusi). Inak hneď jak sme vytiahli ten chlast, prechádzala okolo nás nejaká učiteľka aj s 20 škôlkarmi. Na hovado scénka. My sme skrývali fľašu a mali sme hrozné údrby. Na druhej strane to zaujalo takú rakúsku skupinku (mužskú), ktorá si nás fotila a došla sa s nami zoznámiť. Našťastie potom pochopili a odpáchli.
Keď sme dopili vodku, kúpili sme si punč (juj) a to už bolo výborné. Ja som bola originál nadrbaná a Daša natočila video, kde mám taký záchvat smiechu, že neviem stáť a prehýbam sa (aj s punčom v ruke) a ona do toho hovorí niečo o opitosti už pred dvanástou. No...
Keď sme dopili punč a vonku bolo asi mínus sto a v mojich topánkach tiež (a to som mala poriadne zimné boty, žiadne čižmičky vhodné akurát tak do madridskej zimy...), tak sme sa vybrali so sushi-arne. (Čítať sušiareň, chápeme sa?)
Bol to vlastne taký fastfood v nejakom nákupnom centre, za 9 evier. A bolo to all you can eat. No viete si predstaviť, ako sa chovajú Slováci v all you can eat. Asi ako Češi (nie, neuznávam slovo Česi). Sadli sme si, to sedíte pri takom páse a z neho si beriete čo chcete, to len okolo vás chodí jedlo, ako v raji. Tak sme chmátali a na stole sa nám kopili misky a cpali sme sa. Bolo to fakt dobré a hláška obeda bola "Chce niekto toto? - Čo to je? - Neviem. - Zober to, to sa ešte zíde."
Takže "zober to, to sa zíde" sme hovorili furt a nakoniec nám zostala miska aj úplne nedotknutá, lebo už nikto nevládal. Mali sme aj taký nápad že čo sme nezjedli, to si dáme zabaliť (haha, viete si predstaviť, ako by sme to niesli domov...), ale potom sme radšej zaplatili a (po dvoch hodinách) odišli. Ešte sme aj rozmýšľali, že tri z nás tam zostanú sedieť a tri si pôjdu pozreť obchody a potom sa vystriedame a začneme druhé kolo žrania. No, taký ruský štýl.
Po obedíku sme sa odgúľali na Máriahilferštráse pozreť obchody. Započala som tam nákupy vianočných darčekov a začala som tradične ako každý rok - sebou. Kúpila som si Converse tašku (ne že by som bola maniakálne zaťažená na túto značku, ale bola fakt pekná a mala rovnakú farbu ako moje amsterdamské kožené tenisky!!!) No nekupte to, když je to laciný. A laciný to teda vôbec nebolo, ale vyžobronila som si ju akože na moje pondelkové meniny (ach bože už zase som o rok staršia než minulý rok na meniny...). Mama sa síce najprv tvárila všelijak, ale potom povedala, že daj mi ju do izby. Dúfam že to znamená, že ju dostanem aj s peňázmi. Pohulíme, uvidíme.
A inak...akože super trip to bol. Ja vždy napríklad keď idem metrom, chytám hrozné údrby, neviem prečo (btw to čo je za spojenie že chytať údrby...) a neviem prestať, takže celý vagón o mne musí vedieť. Takže sme sa dosť nasmiali. A tú druhú ploskačku sme ani nepotrebovali.
Začalo to vtipne, tým že sme bežali nadzvukovou rýchlosťou, zato s poriadnym ozvučením cez hlavnú stanicu, aby sme stihli vlak. Potom sme hľadali miesta pri sebe, čo sa zdalo ako nemožná misia, lebo bol plný (divné, inokedy býva prázdny), aby sme mohli trošku ploskaňu vytiahnuť a náladu si spraviť. Nikde voľné nebolo, až v prvom vagóne, viete v takom tom, kde je plno miesta, lebo tam sa môžu prevážať lyže a iné a sú tam také sklápacie sedadlá. Sedel tam nejaký divný chlapík (takzvaný čudák), ktorý začal pindovať už keď sme sa tam zozbierali. Sme taká veselá chasa, ale ešte sme neboli až také hlučné. A on za chvíľu vypadol. Zasmiali sme sa, že sme ho asi vyštvali a že sa to stáva často. Nám.
Za chvíľu dokvitol ujo konduktor (to slovo si vygooglite) a henten chlap sa vrátil. Očividne sa poznali, lebo sa chvíľu bavili a keď sme stáli na prvej zastávke, konduktor otvoril dvere a kukal von a chlap sa postavil k oknu a von z okna vyprával (nahlas, samozrejme sme ho počuli) - študentky sú tu, plný vlak ich je a hučia, sú prijebané. Nevieme komu to hovoril, ale dosť sme stíchli a kukali na seba že čo teraz urobí, lebo mal asi tak stopadesát kilo.
Každopádne sme sa potom uchechtávali a on v niektorej časti odišiel, tak sme sa mohli v kľude rozprávať, len už sme nestihli piť.
To sme dohnali na vianočných trhoch. Bola kurevská zima a mrzli sme, tak sme šli do trhového bekstejdžu (to akože za stánky) a tam sme vytiahli našu vodku. Muselo to vyzerať fakt smiešne, keď si šesť báb podávalo ploskaňu a za tým tonic a ešte ten náš prízvuk (určite si všetci mysleli že sme Rusi). Inak hneď jak sme vytiahli ten chlast, prechádzala okolo nás nejaká učiteľka aj s 20 škôlkarmi. Na hovado scénka. My sme skrývali fľašu a mali sme hrozné údrby. Na druhej strane to zaujalo takú rakúsku skupinku (mužskú), ktorá si nás fotila a došla sa s nami zoznámiť. Našťastie potom pochopili a odpáchli.
Keď sme dopili vodku, kúpili sme si punč (juj) a to už bolo výborné. Ja som bola originál nadrbaná a Daša natočila video, kde mám taký záchvat smiechu, že neviem stáť a prehýbam sa (aj s punčom v ruke) a ona do toho hovorí niečo o opitosti už pred dvanástou. No...
Keď sme dopili punč a vonku bolo asi mínus sto a v mojich topánkach tiež (a to som mala poriadne zimné boty, žiadne čižmičky vhodné akurát tak do madridskej zimy...), tak sme sa vybrali so sushi-arne. (Čítať sušiareň, chápeme sa?)
Bol to vlastne taký fastfood v nejakom nákupnom centre, za 9 evier. A bolo to all you can eat. No viete si predstaviť, ako sa chovajú Slováci v all you can eat. Asi ako Češi (nie, neuznávam slovo Česi). Sadli sme si, to sedíte pri takom páse a z neho si beriete čo chcete, to len okolo vás chodí jedlo, ako v raji. Tak sme chmátali a na stole sa nám kopili misky a cpali sme sa. Bolo to fakt dobré a hláška obeda bola "Chce niekto toto? - Čo to je? - Neviem. - Zober to, to sa ešte zíde."
Takže "zober to, to sa zíde" sme hovorili furt a nakoniec nám zostala miska aj úplne nedotknutá, lebo už nikto nevládal. Mali sme aj taký nápad že čo sme nezjedli, to si dáme zabaliť (haha, viete si predstaviť, ako by sme to niesli domov...), ale potom sme radšej zaplatili a (po dvoch hodinách) odišli. Ešte sme aj rozmýšľali, že tri z nás tam zostanú sedieť a tri si pôjdu pozreť obchody a potom sa vystriedame a začneme druhé kolo žrania. No, taký ruský štýl.
Po obedíku sme sa odgúľali na Máriahilferštráse pozreť obchody. Započala som tam nákupy vianočných darčekov a začala som tradične ako každý rok - sebou. Kúpila som si Converse tašku (ne že by som bola maniakálne zaťažená na túto značku, ale bola fakt pekná a mala rovnakú farbu ako moje amsterdamské kožené tenisky!!!) No nekupte to, když je to laciný. A laciný to teda vôbec nebolo, ale vyžobronila som si ju akože na moje pondelkové meniny (ach bože už zase som o rok staršia než minulý rok na meniny...). Mama sa síce najprv tvárila všelijak, ale potom povedala, že daj mi ju do izby. Dúfam že to znamená, že ju dostanem aj s peňázmi. Pohulíme, uvidíme.
A inak...akože super trip to bol. Ja vždy napríklad keď idem metrom, chytám hrozné údrby, neviem prečo (btw to čo je za spojenie že chytať údrby...) a neviem prestať, takže celý vagón o mne musí vedieť. Takže sme sa dosť nasmiali. A tú druhú ploskačku sme ani nepotrebovali.
piatok 29. októbra 2010
Chaos panika zhon, horor stres
Ja. Si. Nemám. Čo. Obliecť.
Ale fakt ne! Ako mám ísť do Harleya oslavovať dušičky reunion, keď nemám čo na seba? Pôjdem holá, ako holá veta? To nebude pekný pohľad. Ešte sa mi nepodarilo schudnúť tých 100 kíl.
Plus, potrebovala by som práveže niečo extravagantné, lebo veď Halloween, ale včera som bola v Auparku (bola som nakupovať sama - vyberte si, či ako socka, alebo ako pracujúca žena, ktorá po robote rýchlo skočí do potravín a jej jediná výhoda oproti predchodkyniam z minulého režimu je, že v dnešnej dobe sa potraviny nachádzajú v nákupných centrách takže cestou do Terna môže abchecknúť nejaké tie handrárne. Sama vám dám indíciu, nepracujem a včera som ani v škole nebola, lebo sa mi nechcelo...) a nemali ani HOLÝ KKT. Ne že by som sa po ňom zháňala, aj keď holý kkt nikdy nie je na škodu.
Hohohóóóó, teraz ma napadá, v nedeľu som večer volala s Martinou, ktorá chcela vedieť všetko, t.j. VŠETKO a ja som jej rozprávala detaily (kto by chcel aj detaily, 54 korún minúta hovoru...alebo si proste načítajte môj blog, však. Dnes sme zavalení informáciami o všetkom...) a potom to ona uzavrela (úplne vážnym hlasom, slovný prúd prerušovala rozmýšľacími pauzami - panebože ako sa to po slovensky správne povie?? Proste Denkpausen, hej?) slovami: "No...keď dáme dohromady všetky naše skúsenosti s Nemcami, akože aj moje aj tvoje, tak z toho vyplýva, že Nemci sú nadpriemerní."
A čo si z toho môžete zobrať vy? Napríklad že v našich kruhoch je celkom bežnou mierou "dva a pol Anticolu" (veľmi zavádzajúce, lebo to bol odjedený a nikto by hádam neveril že dva a pol neodjedeného Anticolu je vôbec fyzicky možné, pričom už nikto naozaj nevie, koľko z neho odjedené bolo...) alebo ešte dve päste a kúsok (prípadne teraz dve päste a pol kúsku).
Kam som sa zasa dostala od nakupovania (čo je celkom nevinná téma) až ku kokotom a to celkom konkrétnym (nie veľmi slušná téma).
Čo som to...aha. Tak som teda chodila po Auparku, počúvala som pesničky od Hamburgera (no...dobre dobre...dala som si ich do mp3-ky, hovorte si čo chcete) a nenašla som nič poriadne. Ani doplnky (ach trt, v Nexte mali nádherný náramok...za 17 euro. Potom už sa mi až tak nepáčil), ani tričko, ani proste nič, len kabát, ktorý som nehľadala, ale zas keď som ho videla, tak som vedela že to je ON.
Za 81 euro, s malou dušičkou som volala drahej matke a ponížene kňučala som do telefónu aby som si vypočula nasratým tónom, že si mám radšej vypratať skriňu a hneď budem mať čo nosiť (chodia sa tie hlášky učiť do nejakej školy, či čo???). Nakoniec mi bola prisľúbená polovica, tak som spokojne zložila a kúpila si ho. Je úchvatný. Fakt.
A ešte som si doniesla domov jedno čierne tielko za päť evri, v zmysle zákona že čiernych tielok nikdy nie je dosť, ale chcem si obliecť na duše do Harleya obyč čierne tielko??? Nechcem!!! To by chcelo voľačo nápaditejšie. Navyše mám otrasnú pleť (mama to volá že zrelá na vysexovanie, práve mi to povedala...a tvárila sa pri tom vševedúco, aj keď nemá čo odkiaľ tušiť, lenže ona prezieravo predpokladá, že spím s každým, ako správna matka) a na tú by mi pomohol možno tak divadelný make-up, že by som sa zmaľovala a vypadala potom ako tropický hmyz? Porozmýšľam.
Kažopádne to vôbec nerieši skriňovú otázku. Konečné riešenie skriňovej otázky...tak je to, toto by mal riešiť európsky parlament a ne kokociny ako zákaz makových koláčov. Ach.
Ale fakt ne! Ako mám ísť do Harleya oslavovať dušičky reunion, keď nemám čo na seba? Pôjdem holá, ako holá veta? To nebude pekný pohľad. Ešte sa mi nepodarilo schudnúť tých 100 kíl.
Plus, potrebovala by som práveže niečo extravagantné, lebo veď Halloween, ale včera som bola v Auparku (bola som nakupovať sama - vyberte si, či ako socka, alebo ako pracujúca žena, ktorá po robote rýchlo skočí do potravín a jej jediná výhoda oproti predchodkyniam z minulého režimu je, že v dnešnej dobe sa potraviny nachádzajú v nákupných centrách takže cestou do Terna môže abchecknúť nejaké tie handrárne. Sama vám dám indíciu, nepracujem a včera som ani v škole nebola, lebo sa mi nechcelo...) a nemali ani HOLÝ KKT. Ne že by som sa po ňom zháňala, aj keď holý kkt nikdy nie je na škodu.
Hohohóóóó, teraz ma napadá, v nedeľu som večer volala s Martinou, ktorá chcela vedieť všetko, t.j. VŠETKO a ja som jej rozprávala detaily (kto by chcel aj detaily, 54 korún minúta hovoru...alebo si proste načítajte môj blog, však. Dnes sme zavalení informáciami o všetkom...) a potom to ona uzavrela (úplne vážnym hlasom, slovný prúd prerušovala rozmýšľacími pauzami - panebože ako sa to po slovensky správne povie?? Proste Denkpausen, hej?) slovami: "No...keď dáme dohromady všetky naše skúsenosti s Nemcami, akože aj moje aj tvoje, tak z toho vyplýva, že Nemci sú nadpriemerní."
A čo si z toho môžete zobrať vy? Napríklad že v našich kruhoch je celkom bežnou mierou "dva a pol Anticolu" (veľmi zavádzajúce, lebo to bol odjedený a nikto by hádam neveril že dva a pol neodjedeného Anticolu je vôbec fyzicky možné, pričom už nikto naozaj nevie, koľko z neho odjedené bolo...) alebo ešte dve päste a kúsok (prípadne teraz dve päste a pol kúsku).
Kam som sa zasa dostala od nakupovania (čo je celkom nevinná téma) až ku kokotom a to celkom konkrétnym (nie veľmi slušná téma).
Čo som to...aha. Tak som teda chodila po Auparku, počúvala som pesničky od Hamburgera (no...dobre dobre...dala som si ich do mp3-ky, hovorte si čo chcete) a nenašla som nič poriadne. Ani doplnky (ach trt, v Nexte mali nádherný náramok...za 17 euro. Potom už sa mi až tak nepáčil), ani tričko, ani proste nič, len kabát, ktorý som nehľadala, ale zas keď som ho videla, tak som vedela že to je ON.
Za 81 euro, s malou dušičkou som volala drahej matke a ponížene kňučala som do telefónu aby som si vypočula nasratým tónom, že si mám radšej vypratať skriňu a hneď budem mať čo nosiť (chodia sa tie hlášky učiť do nejakej školy, či čo???). Nakoniec mi bola prisľúbená polovica, tak som spokojne zložila a kúpila si ho. Je úchvatný. Fakt.
A ešte som si doniesla domov jedno čierne tielko za päť evri, v zmysle zákona že čiernych tielok nikdy nie je dosť, ale chcem si obliecť na duše do Harleya obyč čierne tielko??? Nechcem!!! To by chcelo voľačo nápaditejšie. Navyše mám otrasnú pleť (mama to volá že zrelá na vysexovanie, práve mi to povedala...a tvárila sa pri tom vševedúco, aj keď nemá čo odkiaľ tušiť, lenže ona prezieravo predpokladá, že spím s každým, ako správna matka) a na tú by mi pomohol možno tak divadelný make-up, že by som sa zmaľovala a vypadala potom ako tropický hmyz? Porozmýšľam.
Kažopádne to vôbec nerieši skriňovú otázku. Konečné riešenie skriňovej otázky...tak je to, toto by mal riešiť európsky parlament a ne kokociny ako zákaz makových koláčov. Ach.
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)