Hop prd tralala

Keď už tak spomíname (neviem ktorý z mojich dnešných úžasných dvoch článkov čítate ako prvý, ale ak je to tento, tak vedzte že som ho písala ako druhý a bežte na môj blog o varení, nech mi stúpa návštevnosť) na detstvo, viete taký vtip že hop prd tralala? Akože frčalo to v 90´s keď som mala asi tak 10 rokov a bola to pičovina jak mraky (mraky sú pičovina?) a nechápem, ako sme sa na tom mohli smiať vždy dve hodiny. Alebo aspoň dve minúty. Lebo teraz keby mi to niekto povedal tak by som sa len presvedčila, či nepotrebuje odbornú pomoc, a ak by mal tiež 10 rokov, tak by som sa silene usmiala. (Jasné, neviem to s deťmi...ale vôbec ma to netrápi, ja nemusím ich a oni mňa, vybavené.)

Inak mala som v hlave koncept celého tohto pokecu, ale úplne som ho zabudla, kým som vypisovala svoje skvelé recepty, ako polievku z bujónu napríklad (ale všetci nejako začíname a keď raz budem variť v telke, tak to bude humorný zážitok zo začiatkov).
Fakticky si vôbec nespomínam, čo som to chcela. Hm...dnes mi odpadlo doučko, ten dobrý chlapec mi zavolal 15 min pred začiatkom, keby som nesedela v aute ale v buse, tak asi dojdem tam a prerazím s ním vchodové dvere.

Mohla som ísť von s babami...ale potom som zistila že oni nikde neboli, lebo prší (katastrofa).
Musíme sa stretnúť, lebo ja a ešte dve ideme v nedeľu na tri týždne makať do D-landu ako dobrovoľníčky, no neni to super? Je to super. Budeme pracovať, dobrovoľne a s piesňou na perách (poznáte ten vtip s mačkou a horčicou? Ak ne, napíšte mi a ja ho zverejním. Nebojte, neni neslušný.)
Zo mňa si každý robí srandu že tam idem vyšukávať, ale prosím vás, to ne ja hľadám šukačku, to šukačka si vždy nájde mňa (to je podobný princíp ako s fackovaním hanby...po rokoch sa niektoré veci otočia). Ako keby som mohla za to, že raz za čas stretnem niekoho kto si priam žiada prejebať (eh, nešikovný slovný zvrat, žiada si to každý druhý, ale viete čo som tým myslela). A ja taký filantrop, häähää.

Včera som pozerala Boat That Rocked a ešte pred tým Almost Famous (najlepší film na svete). Ale aj Boat je najlepší, lebo to je film o rockeroch a ja milujem filmy o rock´n´rolle so skvelými soundtrackmi a jebačmi. Som si na konci aj poplakala, ne že by to končilo smutne, teda v istom zmysle aj hej, ale plakala som nad sebou (egoizmus?), že som sa narodila v dobe hnusných ajťákov, ktorých neznášam a ne v 60´s. V Amerike alebo v západnej Európe, to se rozumí samo sebou. To by bolo skvelé, bola by som groupie napríklad Led Zep (Robert Plant za mlada...OMFJ), alebo Rolling Stones (hovorte si čo chcete, Mick je škaredý jak noc, ale pretiahnuť by som sa nechala!) alebo alebo alebo...to je jedno.

A žila by som ako v Almost Famous. Presne tak si predstavujem svoj budúci život. Sú sny kvôli ktorým sa oplatí veriť na reinkarnáciu.
A vtedy všetci počúvali rock´n´roll, ne len päť a pol človeka, viete to bolo také iné a hudba mala úplne inú silu a význam, teraz už hudbu nikto nepočúva, trtkovia si sťahujú svoje elektronické sprostosti z internetu, kam sme to dospeli???
Je to na plač. A teraz si idem pozreť Samotárov. Už som aj zabudla o čom to je, len viem že jeden tam toľko húlil, že zabudol že má frajerku a začal chodiť s inou... Alebo Reqiuem za sen? Bože ale to nemôžem pozerať sama, šak sa budem báť.

Bože dočista som zabudla že dnes je výročie začiatku pvej svetovej vojny! (Zjem si za nich koláčik?)

Hey hey heeey

Začínam sa cítiť bezpečne. V stredu som nabúrala a zdrhla, ale ešte stále nedošlo nijaké predvolanie na políciu, tak sa mi to asi prepečie. Zase. Už som raz odrala auto pred dvoma rokmi a tiež som ušla. Hm, keby to bolo náhodou vaše, tak ma to fakt mrzí! Ja som nechcela ujsť, len som bola v panike. (No dobre, chcela som ujsť, lebo som v tej chvíli nevedela, že to sa hradí z poistky a už som si predstavovala ako to splácam našim z učiteľského platu nasledujúce dve desaťročia.)

Snáď to tomu chudákovi pánboh oplatí na deťoch. (Ok, ok...už prestanem, ale viete...to nebolo naschvál predsa.) Keď si predstavím, ako musel pičovať... Verím na karmu a preto očakávam, že ak si raz v živote zadovážim auto, hneď v prvý týždeň mi niekto minimálne prevalí dvere. Alebo mi ukradnú bicykel, ale to bude až za dlho, lebo neviem kedy sa ešte pôjdem voziť v tomto počasí a potom odchádzam preč.
(Inak prvú noc som mala problém zaspať, tak som sa bála, že ma vymáknu. Vidíte, som ako tí vrahovia v base, ktorí chodia a hovoria že strašne ľutujú...ľutujú, že ich chytili.)

Inak všetko beží ako vždy, nuda v Brne, bolo by síce ppč bývať vo vlastnom byte ale ak aj tam by bolo tak clivo ako tu, tak neviem. Len periem a príležitostne varím (iba polievky...) a ani chleba nekupujem, lebo ho toľko nezjem a potom akurát tak tvrdne a čo s tvrdým chlebom...dala by som ho von vtákom, ale nemám vtáka, chacha, sme še pobavili...no chápete, keby tu aj nejaké vtáky boli, mačka ich už dávno zežrala. (Ale možno aj ne, už je stará a nejak nevládze. A kým bola mladá, bola tlstá a vyžraná a tiež nevládala, foter sa jej z okna vysmieval.)
Joj, verili by ste že práve ide v telke Rolling Stones? Ako vedia že pozerám?
Boháča, šak som chcela dať do pračky...čaute deti, ja mám robotu.

Harley Davidson Pub

My s Martinou sme aj tak najlepšie partymejkerky. (A ja som zistila že som aj namotávač-kalerábista v ženskom vydaní, ale to s tým celkom nesúvisí.)
My keď sa vyberieme žiť, stiahneme sedmičku absolutky u nej doma (ja relatívne triezva a ona na sračky, mali ste vidieť ten moment keď otvorila dvere na hajzli, vyhlásila že kým pôjdeme, ešte sa vygrcá, strčila si dva prsty do krku a asi tri sekundy rozmýšľala. Potom vytiahla prsty, že radšej asi ne. Skaping, škoda že si to ona sama nepamätá.) a potom ešte prevrátime Harley hore nohami. Inak na to že bol vlastne nejaký poloprádzny (CP-čkári sú doma), tak sme nazbierali celkom slušné panoptikum. Minimálne čo do počtu.
Asi ani 5 minút sme neboli samy, vkuse nás niekto balil, oblapával, olizoval, strkal prsty bárskam a kupoval nám drinky. (Existuje nejaký repelent na chlapov?)
Ale bolo to zábavné.
Nakoniec sme sa zoznámili s tromi kamarátmi, ktorí boli rovnako ujebaní jak my a potom sme s nimi šli aj trolejbusom. Ranným, ale nie prvým, o 6:19. Viete čo nechápem? Prečo niekto ide ranným busom v nedeľu, ak teda nejde domov z krčmy??? To kam chodia tí ľudia??? Hm, budem sa tým hlbšie zaoberať keď prestanem byť taká vymetená.
Tí traja chlapci boli absolútne zábavní, hlavne keď ráno na zastávke začali kecať po česky (len už neviem prečo)..."Pane příboři".
Ja som s jedným z nich mala ísť sa vydať do kostola, lebo som mu povedala že mám 17 a som nevinná a sex bude až po svadbe. On niečo trepal o orgazme a ja - čo, aký organizmus? On: Som čítal v Brave.
(Toto sme ziapali asi aj v tom trolejbuse...)
A vlastne mňa ešte predtým balil jeho kamoš a keď som sa potom, ehm, rozprávala s týmto, tak kamoš sa spýtal "Slniečko a ty ma už prečo neľúbiš?"
Jááááj...toto bol jaký večer. Sme vychytali a zabili. Tak určite.

Hláška z dnešného rána (ale vstali sme o pol jednej a toto bolo až po raňajkách, tak neviem...):

"Mne tam niekto furt dával moju ruku do svojho rozkroku..."
"Aj mne."
"Ale kto??"
"Neviem..."
"Ježiši, nebol to ten biely?"
"Asi hej. A stál mu."
"No hej, ty kokos, fakt. Šak bodaj by ne."

Nadbytok potravín

Viete mi poradiť jedlo pre jednu osobu z pollitra mlieka? Alebo to mám nechať skysnúť a vyliať? Och, nenávidím vyhadzovanie potravín!

Augen auf, ich komme!

Výrok zájazdu: "Ak všetko pôjde takto rýchlo, za chvíľu budeme mŕtve."

Veď práve.
Ale poporadí.
V stredu...vlastne nie, mala by som začať už v utorok. Presne, v utorok totiž malo byť blogové stretko, ale nakoniec som z našej strany mala čas len ja a boli sme u Dreamgirl doma a ona ma opila vodkou (ale fakt sme pili veľa? Lebo mne sa nezdalo...) a na druhý deň mi bolo hrozne zle, ale hrozne. Doobeda som bola učiť takého 18-ročného sopláka čo mi ide na nervy (tie jeho ťahy...) a jak mi bolo zle, nemala som ho ani chuť počúvať.
Cestou domov som myslela že umrem (a ešte v tom trolejbuse bolo asi 300 stupňov) a ledva som dobehla domov kde som hodila elegantnú šablu do hajzla.
Neviem ako som sa zbalila, rýchlo, ale efektívne, lebo mi nič nechýbalo...teda...ale o tom až za chvíľku.

Baby došli autom pre mňa a vyrazili sme niečo po tretej. Nákup a šecko, ideme si, konečne sme sa vytrepali z mesta a na diaľnici smerom na Senec ma zrazu napadla hrozná vec - nemám lístok, do piči!
Chaos panika zhon horor stres, zastavili sme na prvom odpočívadle (také nejaké núdzové, malilinké) a ja som volala drahému tatovi že či mi donesie ten lístok. Drahý tato je našťastie veľmi obetavý a tak vyrazil aj s lístkom neohrozene vpred, ale zrovna v čase rush hour (ja to inak volám happy hour), takže mu trvalo asi hodinu kým sa dostal k nám. My sme medzitým napelili (to čo je za kokotinu? :D chcela som povedať nalepili...ale toto je také smiešne že to ani nevymažem, haha) na okná náš slávny nápis ktorý sme vyrábali už na Novarock (a zabudli doma) (I wanna rock´n´roll all nite and party every day), žrali cukríky a lamentovali že tie kamióny idú okolo nás strašne rýchlo a blízko a že nás odjebe do kukurice týmto štýlom...

Nakoniec tato predsalen došiel aj s lístkom a my sme sa zaradili do premávky a vyrazili za dobrodružstvom. Baby tvrdia že sú radi že to prežili, ale viete, aspoň so mnou v aute neni nuda. (Neni podľa vás zábavné keď šofér podchvíľou vykrikuje "Panebože!" alebo "Skapal mi motor?" ? Podľa mňa je.)
Po diaľnici to bolo ok (vrátane predbiehania kamiónov a hlášok "To čo sa mi lepí na riť ten kokot?" - už nadávam aj za volantom...), ale potom nastal ten vražedný úsek v Českej republike cez dediny (zablúdili sme len dvakrát a jedno z toho bolo kvôli obchádzke ktorú sme si nevšimli a to sa neráta) a cez kopcovitý terén ("Ten kopec sa na trojke né a né poddať" - na margo môjho podraďovania uprostred strmého kopca, keď už motor hučal a auto zastavilo...).

A inak tá obchádzka - to bolo cez Divoký Kurdistan, také čudné panely provizórne namiesto cesty (strmo do kopca, to tam som sa pýtala či mi skapal motor, lebo sme nejak zastali a auto za nami zažívalo stresovú situáciu...hádam mali po ruke nervoguľu) a podobne. Ale nakoniec sme dorazili, a ten posledný úsek cez les, keď som sa najprv čudovala ako môže byť taká tma ("To jak móže byť les taký hustý?") a potom som si uvedomila že mám na očiach slnečné okuliare...vtipné proste.

V kempe sme dostali lukratívne miesto, do sprchy sme to mali hádam bližšie než doma (pre mňa minimálne to platilo, lebo doma musím zdolávať aj schody) a do stánku rovnako. Problém nastal vždy v noci, keď sedelo v bufete päť ožranov, ktorý sa dožadovali aby hudba hrala hlasnejšie (stále sa tam púšťali metalové koncerty) a my sme chceli spať. (A my by sme aj boli bývali pili, lenže bola kurevská zima!)
Voda bola studená (mala som niektoré dni pocit že sa sprchujem ľadovcom), ale aspoň tiekla normálnym prúdom a ne cícerkom (nesporná výhoda pri teplote 1°C) a hajzle splachovacie - no čo si môžete viac želať v kempe???
Prvú noc sme sa hotovali piť, ale ja som bola tak rozbitá z toho nešťastného utorka, že som zaľahla (a bola som 1. official funspoiler). (Baby sa sundali pred stanmi a riešili závažné témy ako degradáciu/devalváciu školstva v USA.)

Došli sme na to, že funspoiler je zlý duch, ktorý raz za čas každého posadne, lebo na druhý deň to bola Maťa, ktorá prespala postojačky koncert Rhapsody asi tak, ako ja System na Nove. My sme sa ale celkom dobre bavili, lebo Rhapsody (píše sa to tak vôbec?) je nejaký speed metal (a ja moc nemám rada speed) a viete aké sú speedové bicie (v štýle "bubeník si šlahol éčko lebo nestíha, my len strofu on už refrén, kurva kde si, há?") a ja som vyhlásila že to znie jak kalašnikov a potom sme tam celý čas robili kokotiny, predstierali zasiahnutie kalašnikovom (hrozne vtipné) a ja som prekladala jeden ich taliansky song (zčasti som si vymýšľala, ale zčasti to bola pravda!). Nejaká teta vedľa sa na nás rozhorčene osopila "Keď vás to nebaví, choďte do divadla!".

Chvíľu sme boli jak zmrazené a potom nasledoval pohľad úkosom a újeb. Jej manžel sa nás zrejme zastal, lebo jej iba volačo povedal a ona naňho vybehla že "Ale šak oni majú také prenikavé hlasy...!!!" Potom sa s ním pohádala a on odišiel.
Usúdili sme, že funspoiler posadol ju a nám sa už bude vyhýbať. Btw, stále sme si navzájom vyberali manželov - jeden vyzeral jak žabiak, jeden jak Kazík, môj mal účes, ktorý Nemci volajú Vokuhila (vorne kurz hinten lang) - ten typický český drbnutý účes vpredu vykosené a vzadu dlhé vlasy, no fuj. Čím starší, špinavší, opitejší a hnusnejší, tým lepší adept.

Čo sa hudby týka, tento rok to bolo slabšie, ale atmosféra! Každopádne sme videli Twisted Sister (skvelé), Helloween a Oomph!, ktorých som tam videla už pred troma rokmi a vtedy ma až tak neočarili, ale teraz hej a práve ich počúvam na youtube...čo vám povím, Nemci. (Ja: "Bliká mi nemcový radar." Radana: "Kde máš prosím ťa nemcový radar?" Triss: "Fakt to chceš vedieť, kde ho má?")
Ešte Powerwolf stojí za zmienku, mladšia heavy metalová kapela. Inak si už kokot pamätám...ale mohla by som vám vymenovať čo sme jedli. Haha.
Aha a posledná kapela boli Tři sestry a na to som sa vytancovala (šak pri tom sa nedá sedieť, bola by to nuda).

V nedeľu podvečer, keď sme sa chystali na posledné koncerty, sme sa pri stanoch zoznámili s našimi susedmi z Ostravy. (Ten ich príííízvuk!!!) Oni nám aj noc predtým želali dobrú noc a volali nás piť, ale my už sme boli zalezené tak sme nechceli, lebo v spacáku je teplo a vonku bolo asi mínus milón.
Tí chlapci boli takí jednoduchší a jeden z nich (kulturista) sa smial ako Otík z Vesničko má středisková. Ale uznali že Slovensky sä krajšie než Češky. Heh.

Po tomto výlete sa už definitívne označujeme za ujebané, lebo náš humor je prevelice svojský. Už dva dni si napríklad spievame "Kriste Kristeeee, Bože Boooožeeeee..." na melódiu Hare Krišna.
Papier s hlodmi tu nemám...ale krátky výber:

Sedíme a sledujeme nejakého vtáka čo letí po oblohe.
Ja: To kam letí tak sám?

Alebo:
Načo máme nektarinky?
To je jasné, šak nemajú chlpy!

A neustále opakované slová: Gerard Leopardiüé.
A Radana je homosexuál. ("Zober si tieto buzerantské záležitosti...")

Na záver sa chcem už len podeliť o jeden zážitok zo sobotného rána. Sadli sme si do nášho bufetu na kofolu, lebo už o deviatej bolo jak v saune. Mala som tielko a teda mi bolo vidieť moje tetovanie plaza. Nejaký postarší Čech (stáva sa mi to inak vždy na Mastri) hovorí: "Hezká ještěrka!"
Ja sa otočím a hovorím: "Dík."
Jeho kamoš zareve na celý bufet: "Sralas??!!"

Long live rock!

I need these simple pleasures to make my life OK

Chcela som pôvodne nazvať tento plodný príspevok Futbalová jedenástka, ale zdalo sa mi, že nemusím byť až taký vulgárny cynik a okrem toho som cestou domov počúvala mp3-ku a toto mi spievali.
Ak vás to zaujíma a ja verím že už len horíte nedočkavosťou, nakoniec som sa predsa len šla kurviť. A hovorím si - a no a čo. There´s time to live, there´s time to die and there´s time to be a slut a basta fidli.

Hovorila som vám že chlapec z Kanady má rodičov z Arménska? Nehovorila, lebo som to nevedela, ale poviem vám, Arménec ma vyšukal ako námorníkovu ženu (ako by povedala Chantal) a to bola konečne poriadna šukačka tento rok (ten ožratý pokus s Morrisonom nerátam, lebo alkohol má síce svoje čaro, ale ne keď ste jak zakliata panna vo Váhu, že sa nevládzete ani hýbať. Ale dosť bolo detailov.)
Včera som sa poobede vyparila z domu a šla som za ním do Viedne (ne len že messing around with every guy in town, ešte aj do zahraničia sa trepem...). Našim som povedala že spím u kamošky (síce patria ku generácii, ktorá prelomila ľady sexuálnou revolúciou, ale nejak ich pre istotu nestresujem keď netreba, lebo mama ma aj tak upodozrieva že spím s každým, kto sa okolo mňa mihne). (A ako všetci dobre vieme, to neni pravda.)

Sedeli sme v parku Belvedere, chlastali sme Ottakringer (to aj na Novarocku!) a kecali o blbostiach. Večer sme šli k nemu a ďalej už viete. Chacha.
Ráno som síce vstala načas a šecko, ale aj tak som zmeškala svoj vlak (došla som dve minúty po tom ako odišiel, shit shit shit) a hodinu som stepovala po Semmeringu hore dole a nudila som sa jak sviň.
Všetci na mňa hrozne čumeli, lebo som mala ultrakrátku sukňu (tak ale keď inú nemám...) a tričko priesvitné a celé je to vlastne jeden taký veľký výtrih...parádička, ale bolo trošku zima a ja som bola nevyspatá a vtedy sa najradšej skývam, lenže v hentom sa veru neskryjete...
V dôsledku všetkých udalostí som zmeškala svoje prvé doučko s novým žiakom (nevadilo mu to, chlapec má 18 a nechce za mu ani za mak), celý čas sme kecali o Pohode, na ktorej bol a o všetkom možnom a zistili sme že sme chodil ina rovnakú základku a podobne.

A čo som to pôvodne chcela? Okrem toho že sa tu chvastám (ale niektorí by ma hnali do pekiel, či z kostola von...možno), že už si môžem zostaviť futbalovú jedenástku?
Tak ale život nekončí a treba aj náhradníkov keď niekto dostane červenú kartu a trénera (haha).

Woman driver no survivor

To sa mi veľmi páči a naučila som sa to v pátek. (O mne to neplatí, dneska som šla za Triss autom, do blízkej, ehm obce pri Bratislave a šlo mi to skvele. Hovorím ja, minimálne.)
Medzi nami germanistkami sa nejak rozmohlo funkcionárčenie, odkedy sa Martina sama vymenovala za kultúrneho referenta, lebo až dvakrát zohnala lístky do divadla.
Mira sa potom vymenovala za športového referenta, aspoň sa mi tak zdá. Hádajte za čo som bola vymenovaná ja. Pišťala som totiž, že chcem aj ja nejakú funkciu (šak som nejaký káder, či??) a teraz sme boli dva dni v Trenčíne (ešte kým začala Pohoda, takže tam bol svatý pokoj) a baby usúdili (a ja som fakt spokojná) že by som mala byť jednoznačne referent pre zahraničné styky. Neni to super?
Ja mám často styky s cudzincami, preto ma táto funkcia náramne uspokojuje. Hähähähäääää.
Ale nie tak často ako by som chcela.

Napríklad včera som sa stretla s takým chlapcom z Kanady (btw jebač to bol, aspoň ja si myslím) a keď bolo tak strašne teplo tak sme celý deň pili pivo, najprv slušne v krčme a potom sme si kúpili plechovky a sedeli pred Eurovejou.
Celý deň sme normálne kecali, chápete, nebalil ma a ja už som rozmýšľala či je niečo v neporiadku, lebo no...nejsom zvyknutá že ma niekto nebalí. (No dobre dobre, to znie dosť namyslene, ale buďme k sebe úprimní, veď chlapi myslia kokotom!)
A keď už sme sedeli pred tou Eurovejou a pili asi štvrté pivo v ten deň čo v kombinácii sto stupňov a takmer žiadne jedlo vyvoláva stav, ktorý by som nazvala dizzy (moje obľúbené anglické slovo inak), taký rozpustilý a rozmarný (wow, to je slovo, že rozmarný!).
Už nasledovali také tie pohľady do očí, viete a dvojzmyselné reči a potom on povedal že "I´m being super flirty with you." (Alebo tak nejak.)
A ja len že "Are you?" s tým mojím špeci úsmevom (joj, tento úsmev, to je asi najlepšia vec ktorú dokážem, haha). (Inak je dosť možné že som tresla "Do you" lebo ja v týchto otázočkách vždy spravím nejakú chybu a po všetkom tom pive...)
A potom sme sa bozkávali.
Bolo to také milé, lebo sa mi fakt páčil a už od rána som rozmýšľala či k tomu dôjde. Škoda že chlapec musel včera večer odísť, do Viedne kde bude týždeň, akurát že ja tento týždeň moc času nemám, čo to je dosť blbé (pre mňa).
Chcela som tam dnes prísť za ním a prespať (chacha) do nedele, lenže ešte stále nemá ten byt a býva u volakoho a tak, no proste to nevyšlo, takže tam možno pôjdem len zajtra, akože sight-seeing.
("I already have been to Vienna."
"Great, you can show me around."
"Oh, I´ll show you."
"You show me...?"
"Yes!")
Prestala som sa zaoberať myšlienkou "dievča moje, to je čisté kurvenie sa" a beriem to tak, že využívam všetky svoje životné príležitosti bez výnimky a vytrieskam z nich to najlepšie. (Presne ako s kradnutím kníh z knižnice - neberiem to ako krádež, ale ako obohatenie svojej zbierky.) Ako som už povedala (a Triss ma citovala), v našom veku už na nič nie je priskoro. Tak preto.
Budem vás udržiavať v obraze, či som sa teda šla kurviť, alebo ne.
Pááá, papušky! Majte sa mi krásne a nepite moc, v tom teple to stúpa do hlavy!