Od rána ránečka (teda od pol 11) sa učím literatúru a popri tom viac než zošit študujem svoje nohy, že kde mi rastú nejaké chlpy...lebo s depiláciou je kríž, vždy nejaký vynecháte. Márnosť šedivá.
A myslím nie na Goetheho, ale na to, že sa večer na chudáka rozbijem v bare a že si dnes oblečiem najkratšiu sukňu ever a podkolienky a na dôvažok (to sa nepíše spolu? Prečo mi to podčiarklo?) si obujem červené lesklé štekle, aby bol obraz dokonalý. Ja musím odpútavať pozornosť od brucha, lebo to má k dokonalosti ďaleko jak odtiaľto do Madridu (čo je letecky síce len tri hoďky, ale predstavte si tú trasu pešo...).
Našťastie nohy mám v porádečku, takže nimi vždy odpútam tú pozornosť, poprípade si dám taký výstrih, že žiadny heteráč sa už očami k bruchu nedostane. Je to overené.
Každopádne, najradšej by som to učenie hneď nechala tak a šla sa kúpať, depilovať, pleťové masky dávať a podobné záležitosti, ale bohužiaľ by som mala dnes niečo spraviť, pred tým, než tie bunky nadobro zlikvidujem nadmernou dávkou alkoholického nápoja.
Juchachá...Aligáč je dnes náš!!!
piatok 30. apríla 2010
štvrtok 29. apríla 2010
Petržalské sprisahanie
Ak niekto býva v tejto hnusnej štvrti, nech radšej hneď prestane čítať, lebo bude nasledovať nekonečný pičung, jedine, že sa chcete uraziť.
Dneska som strávila pol mladosti v tej vyjebanej štvrti za riekou. Presnejšie, asi tristo skurvených hodín (aby som skapal). Blúdila som tam jak kokot, vždy som nastúpila do blbého autobusu a potom som sa viezla jak vydrbaný malý chuj, čo sa vo vlastnom meste nevyzná (a to ešte nie je New York) niekam do prdele a zízala na smery behajúce v tej digitálnej pičusine jak čerstvo prefiknutá veverička. T.j. neveriacky. Zúrivo som zazerala na ostatných členov toho kmeňa spoza rieky (ak ste stretli dnes podvečer zazerajúcu slečnu vo fialovom kabátiku, tak to ja) a nakoniec som potichu pičovala a tresla som zošitom do stĺpiku na zastávke.
Ako len neznášam celú neprehľadnú Petržalku aj s tými zasranými spojmi, čo chodia nevyspytateľnými smermi a každých desať tisíc rokov. A okrem toho som polovicu toho času čakala na zasranom Osviští, ktoré považujem za jednu z najnechutnejších častí celej štvrte za riekou, ktoré som doteraz videla. Dúfam, že tam nikdy nebudem musieť bývať, lebo to asi nepredýcham.
Na hentom hnusnom Osviští mi už len nejaký feťák chýbal, aby bol ten obraz dokonalý. Fuj, grc.
Navyše, bolelo ma brucho, napriek tomu že žerem analgetiká jak lentilky a potom som už mala chuť aj zo zúrivosti plakať, lebo som polhodinovú cestu domov pretiahla na hodinu a pol, len kvôli drbnutým autobusom.
Hej hej, žena s krámami - boj sa, boj sa veľmi!!!
Okrem všetkých krívd, ktoré na mne spáchala Petržalka a Osvište (a nijaké svište som tam ani nevidela, ovso tobôž nie...) som musela zniesť ešte jednu. Keď už som konečne sedela v buse smerom domov a už sme boli aj na správnej strane rieky, sedela som si na dvojsedadle sama a rozťahovala som sa (mala som ruku položenú na vedľajšom sedadle -chacha, to znie ako keby som tú ruku nosila so sebou a nepatrila ani k môjmu telu) lebo som bola nasratá jak trpaslík. Jak sedem trpaslíkov aj so Snehulou aj s celou zlou kráľovnou s otráveným jebkom. A nastúpila nejaká babizňa a prisadla mi paprču. No videl toto svet??? Kks, skoro mi zlomila necht, ani sa neospravedlnila! A podotýkam, že tam bolo ešte sto voľných miest, ale ne, ona si musí sadnúť mne na ruku. Baba jedna.
Naši ma vysmiali, že sa mám pozerať akým smerom ten bus chodí...žiadna útecha. Navyše nemáme doma ani len tampóny. A vydrbaný fejs sa dosral a nemôžem si dať pičovací status, lebo mi už dvakrát zmizol, toto je chujovský svet.
Aaaaaaarrrrrrrrrrrrrgggggggggggggggggghhhhhhhhhhhhh, idem si dať asi dvojitú dávku jedu na líšky, aby som sa ukľudnila.
Za čo, ľudia, za čo???!!! (Za rebro, za rebro!)
Dneska som strávila pol mladosti v tej vyjebanej štvrti za riekou. Presnejšie, asi tristo skurvených hodín (aby som skapal). Blúdila som tam jak kokot, vždy som nastúpila do blbého autobusu a potom som sa viezla jak vydrbaný malý chuj, čo sa vo vlastnom meste nevyzná (a to ešte nie je New York) niekam do prdele a zízala na smery behajúce v tej digitálnej pičusine jak čerstvo prefiknutá veverička. T.j. neveriacky. Zúrivo som zazerala na ostatných členov toho kmeňa spoza rieky (ak ste stretli dnes podvečer zazerajúcu slečnu vo fialovom kabátiku, tak to ja) a nakoniec som potichu pičovala a tresla som zošitom do stĺpiku na zastávke.
Ako len neznášam celú neprehľadnú Petržalku aj s tými zasranými spojmi, čo chodia nevyspytateľnými smermi a každých desať tisíc rokov. A okrem toho som polovicu toho času čakala na zasranom Osviští, ktoré považujem za jednu z najnechutnejších častí celej štvrte za riekou, ktoré som doteraz videla. Dúfam, že tam nikdy nebudem musieť bývať, lebo to asi nepredýcham.
Na hentom hnusnom Osviští mi už len nejaký feťák chýbal, aby bol ten obraz dokonalý. Fuj, grc.
Navyše, bolelo ma brucho, napriek tomu že žerem analgetiká jak lentilky a potom som už mala chuť aj zo zúrivosti plakať, lebo som polhodinovú cestu domov pretiahla na hodinu a pol, len kvôli drbnutým autobusom.
Hej hej, žena s krámami - boj sa, boj sa veľmi!!!
Okrem všetkých krívd, ktoré na mne spáchala Petržalka a Osvište (a nijaké svište som tam ani nevidela, ovso tobôž nie...) som musela zniesť ešte jednu. Keď už som konečne sedela v buse smerom domov a už sme boli aj na správnej strane rieky, sedela som si na dvojsedadle sama a rozťahovala som sa (mala som ruku položenú na vedľajšom sedadle -chacha, to znie ako keby som tú ruku nosila so sebou a nepatrila ani k môjmu telu) lebo som bola nasratá jak trpaslík. Jak sedem trpaslíkov aj so Snehulou aj s celou zlou kráľovnou s otráveným jebkom. A nastúpila nejaká babizňa a prisadla mi paprču. No videl toto svet??? Kks, skoro mi zlomila necht, ani sa neospravedlnila! A podotýkam, že tam bolo ešte sto voľných miest, ale ne, ona si musí sadnúť mne na ruku. Baba jedna.
Naši ma vysmiali, že sa mám pozerať akým smerom ten bus chodí...žiadna útecha. Navyše nemáme doma ani len tampóny. A vydrbaný fejs sa dosral a nemôžem si dať pičovací status, lebo mi už dvakrát zmizol, toto je chujovský svet.
Aaaaaaarrrrrrrrrrrrrgggggggggggggggggghhhhhhhhhhhhh, idem si dať asi dvojitú dávku jedu na líšky, aby som sa ukľudnila.
Za čo, ľudia, za čo???!!! (Za rebro, za rebro!)
Krátky prehľad činností uplynulých dní
Patrilo by sa zase vás obšťastniť nejakou mojou úvahou živote. Lebo som si všimla, že posledné kecy tu pribudli v pondelok, to je pekelne dlhá doba. Ak chcete vedieť, čo som za ten čas spravila, tak nič. Možno by niekoho napadlo, že keď nepíšem, tak sa pilne učím, ale hovno hovno, zlatá rybka (strašne by ma zaujímalo, odkiaľ toto pochádza, ale nikto mi to nevie povedať).
Len sa tak potácam životom (joj) a snažím sa učiť, ale mne to moc nejde. Pre mňa je skôr ten študentský život. V pondelok som čítala lexu o dušu (haha, Lexa I., teda pardon, Ivan L.) ale potom to šlo do riti jak jarný sneh. V utorok som pretrkala deň (vlastne, metaforicky, aj doslova...chvalabohu, minule som uvažovala nad tým, aké premárnené sú dni, keď človek nesexuje, to je v mojom prípade už niekoľko premárnených rokov...ach, dokelu) a potom večer som ešte aj jednu členku slepačieho výboru odlákala od učenia a šli sme na čaj. Chacha, na Long Island samozrejme, ale usúdili sme, že to je len malý (chápete to? Ľudia normálne rozdeľujú chlast na normálny poldecák a dvojitý, ale my na normálny a polovičný...kks). Sedeli sme v Pička bare na Obchodnej a tam sú síce lacné drinky, ale oni ojebávajú, dajú vám mrte ľadu a málo chlastu. Čiže ten Long Island bol malý, keď tam dali menej chlastu, ako býva normálne. Za normálny považujem taký ten klubový drink (1,2l, ak by niekoho zaujímalo), čo majú v istom nemenovanom podniku menom Milenium.
A v tomto Pička bare bola ešte aj lenivá čašníčka, takže nedostala tringelt (pre mňa nie je problém nenechať ani cent, niektorí sú takí útlocitní a nechávajú vždy, aby si náhodou niekto niečo nepomyslel...ja si myslím, že tringelt sa má dať, keď som spokojná s obsluhou. Takže tak.)
Potom sme si dali jednu štvrťku pizze napoli (aspoň sme nepribrali, jasné) a šli sme na etelinku, akurvát, že mne už nijaké z Obchodnej nešli, tak som sa drbala k Tescu a cestou som stretla takú hrozne nadrbanú skupinku. Teda ako predvoj si to srali dvaja mládenci, jeden vykrikoval (teda nevykrikoval, len hovoril nahlas a neartikuloval už moc), že toto vyriešia už len zbrane a revolúcia (asi myslel našu politickú situáciu) a za nimi sa tiahli dve devy. Vlastne netiahli, stáli, lebo jedna už bola neschopná pohybu a držala sa zábradlí pri ceste na Mariánskej (myslím, že vyšli zrovna z Crystal Baru) a druhá ju presviedčala, aby s auž pohli. Ale očividne nemala ani silu presviedčať, ani silu udržať balanc na opätkoch. Bolo mi to smiešne, lebo bol len utorok, ale potom som si spomenula, koľkokrát som sa sundala na chudáka počas pracovných dní a koľko rohov som ogrcala v rámci očisty tela od alkoholu.
Nuž.
V stredu, t.j. včera, som nerobila vôbec nič, ani behať som nebola (akože, čakala som krámy a vtedy som taká ubolená, že zo zásady necvičím...krámy síce nedošli, ale pre istotu som sa nehýbala, chacha). Snažila som sa učiť, ale nejak to nevychádzalo. Jediná zmysluplná vec bola, keď som večer šla doučovať, dokonca som zase nadobudla pocit, že nie som úplne beznádejná učiteľka (teda minimálne nemčinárka, lebo ako všetci dobre vedia, ako slovenčinárka som zlyhala...najmä morálne, ale jazyková stránka tiež nebola bohviejaká. Teda, jazyková ako abstraktný pojem, hehe) lebo moji manželia všeličo vedeli, čo som ani nedúfala. (Inak, hocikto má chlapa, alebo ženu, manžela, či manželku, ale ja mám manželov, no kto sa tým môže chváliť? Chacha.)
Napríklad aj slovíčka spred sto rokov, čo som tak trošku skúšala, či niečo vydolujú z tých hláv. A vydolovali. No teda.
Aj keď manžel ešte stále odmieta pripustiť, že Nemci časujú slovesá a zanovito ich používa v neurčitku a keď sa naňho zahľadím, tvári sa, že nič. (Je to celkom vtipné, ale len niekedy, lebo postupne mi to už príde otravné, ale asi by som si mala zvyknúť.)
A dnes som sa vysrala na gramatiku a prešla som na literatúru. Tá je aspoň zaujímavejšia.
Né, že by som už niečo poriadne vedela. Ako to tak vidím, zasa prídem len tak polopripravená, ako to robievam už od strednej, s nádejou, že si minimálne polku otázok nevytiahnem.
Idem sa asi najesť. Lebo čipsy neboli práve najvýživnejší obed, ale tak....bože, krámy! Nemôžem za nič, zametajú so mnou hormóny, zbavujem sa týmto zodpovednosti.
Len sa tak potácam životom (joj) a snažím sa učiť, ale mne to moc nejde. Pre mňa je skôr ten študentský život. V pondelok som čítala lexu o dušu (haha, Lexa I., teda pardon, Ivan L.) ale potom to šlo do riti jak jarný sneh. V utorok som pretrkala deň (vlastne, metaforicky, aj doslova...chvalabohu, minule som uvažovala nad tým, aké premárnené sú dni, keď človek nesexuje, to je v mojom prípade už niekoľko premárnených rokov...ach, dokelu) a potom večer som ešte aj jednu členku slepačieho výboru odlákala od učenia a šli sme na čaj. Chacha, na Long Island samozrejme, ale usúdili sme, že to je len malý (chápete to? Ľudia normálne rozdeľujú chlast na normálny poldecák a dvojitý, ale my na normálny a polovičný...kks). Sedeli sme v Pička bare na Obchodnej a tam sú síce lacné drinky, ale oni ojebávajú, dajú vám mrte ľadu a málo chlastu. Čiže ten Long Island bol malý, keď tam dali menej chlastu, ako býva normálne. Za normálny považujem taký ten klubový drink (1,2l, ak by niekoho zaujímalo), čo majú v istom nemenovanom podniku menom Milenium.
A v tomto Pička bare bola ešte aj lenivá čašníčka, takže nedostala tringelt (pre mňa nie je problém nenechať ani cent, niektorí sú takí útlocitní a nechávajú vždy, aby si náhodou niekto niečo nepomyslel...ja si myslím, že tringelt sa má dať, keď som spokojná s obsluhou. Takže tak.)
Potom sme si dali jednu štvrťku pizze napoli (aspoň sme nepribrali, jasné) a šli sme na etelinku, akurvát, že mne už nijaké z Obchodnej nešli, tak som sa drbala k Tescu a cestou som stretla takú hrozne nadrbanú skupinku. Teda ako predvoj si to srali dvaja mládenci, jeden vykrikoval (teda nevykrikoval, len hovoril nahlas a neartikuloval už moc), že toto vyriešia už len zbrane a revolúcia (asi myslel našu politickú situáciu) a za nimi sa tiahli dve devy. Vlastne netiahli, stáli, lebo jedna už bola neschopná pohybu a držala sa zábradlí pri ceste na Mariánskej (myslím, že vyšli zrovna z Crystal Baru) a druhá ju presviedčala, aby s auž pohli. Ale očividne nemala ani silu presviedčať, ani silu udržať balanc na opätkoch. Bolo mi to smiešne, lebo bol len utorok, ale potom som si spomenula, koľkokrát som sa sundala na chudáka počas pracovných dní a koľko rohov som ogrcala v rámci očisty tela od alkoholu.
Nuž.
V stredu, t.j. včera, som nerobila vôbec nič, ani behať som nebola (akože, čakala som krámy a vtedy som taká ubolená, že zo zásady necvičím...krámy síce nedošli, ale pre istotu som sa nehýbala, chacha). Snažila som sa učiť, ale nejak to nevychádzalo. Jediná zmysluplná vec bola, keď som večer šla doučovať, dokonca som zase nadobudla pocit, že nie som úplne beznádejná učiteľka (teda minimálne nemčinárka, lebo ako všetci dobre vedia, ako slovenčinárka som zlyhala...najmä morálne, ale jazyková stránka tiež nebola bohviejaká. Teda, jazyková ako abstraktný pojem, hehe) lebo moji manželia všeličo vedeli, čo som ani nedúfala. (Inak, hocikto má chlapa, alebo ženu, manžela, či manželku, ale ja mám manželov, no kto sa tým môže chváliť? Chacha.)
Napríklad aj slovíčka spred sto rokov, čo som tak trošku skúšala, či niečo vydolujú z tých hláv. A vydolovali. No teda.
Aj keď manžel ešte stále odmieta pripustiť, že Nemci časujú slovesá a zanovito ich používa v neurčitku a keď sa naňho zahľadím, tvári sa, že nič. (Je to celkom vtipné, ale len niekedy, lebo postupne mi to už príde otravné, ale asi by som si mala zvyknúť.)
A dnes som sa vysrala na gramatiku a prešla som na literatúru. Tá je aspoň zaujímavejšia.
Né, že by som už niečo poriadne vedela. Ako to tak vidím, zasa prídem len tak polopripravená, ako to robievam už od strednej, s nádejou, že si minimálne polku otázok nevytiahnem.
Idem sa asi najesť. Lebo čipsy neboli práve najvýživnejší obed, ale tak....bože, krámy! Nemôžem za nič, zametajú so mnou hormóny, zbavujem sa týmto zodpovednosti.
pondelok 26. apríla 2010
Poézia
Jasné. Už je to tu. Hovorila som, že neznášam poéziu, ale musela som svoj vzťah k nej prehodnotiť. (Ešte toto napíšem a sľubujem že už sa bežkám učiť.)
Čítala som tie básne od Bukowského (veď viete, už som to tu spomínala, ak ste pozorne čítali, tak viete, ak nie, tak si zalistujte dozadu) a sú fakt super. Sú len o chlaste (alkoholik! Juj!), sexe (dosť explicitne popísané, kde všade sa špáral a komu), kurvách a sraní (o sraní je tam toho kopa, človek by neveril, že niekto normálne napíše do básničky "docela slušně jsem se pivně vysral").
A o tom jak si sám bol v tom svojom kamrlíku a bol si tam nechutný. A ešte jak si ho vyhonil niekde v aute a pozeral pri tom na nejaké školáčky čakajúce na zastávke, či čo a zakončil to slovami "jsem úchyl, ale aspoň s tím nechodím na veřejnost".
To už aj ja som ochotná uznať, že poézia nemusí byť nuda.
(Doteraz som ju akceptovala iba ako súčasť rockových pesničiek.)
Čítala som tie básne od Bukowského (veď viete, už som to tu spomínala, ak ste pozorne čítali, tak viete, ak nie, tak si zalistujte dozadu) a sú fakt super. Sú len o chlaste (alkoholik! Juj!), sexe (dosť explicitne popísané, kde všade sa špáral a komu), kurvách a sraní (o sraní je tam toho kopa, človek by neveril, že niekto normálne napíše do básničky "docela slušně jsem se pivně vysral").
A o tom jak si sám bol v tom svojom kamrlíku a bol si tam nechutný. A ešte jak si ho vyhonil niekde v aute a pozeral pri tom na nejaké školáčky čakajúce na zastávke, či čo a zakončil to slovami "jsem úchyl, ale aspoň s tím nechodím na veřejnost".
To už aj ja som ochotná uznať, že poézia nemusí byť nuda.
(Doteraz som ju akceptovala iba ako súčasť rockových pesničiek.)
Vážne veci
Hneď sa lepšie bloguje, keď mi ten blbý blogspot furt nepripomína, že sa mám ísť učiť. Dnes usilovne čítam (nudím sa pri tom jak sviňa) a mala by som sa pratať na študijné podať si prihlášku na štácky (chacha, ako hovorieva jedna teta docentka), ale nechce sa mi a deadline je v stredu, tak preco sa tam netlačiť s ostatnými? Inak, mám študijné asi 10 minút pešo od domu, keby vás to zaujímalo.
Počas obednej pauzy (fúha a naozaj trvala iba pol hodinu) som pozerala kúsok Zohana. Bože, to je taká strašná blbosť, že to ani opísať neviem. Už som videla veľa chujovín (lebo privítam každú príležitosť zajebať sa od práce, hoci aj pred telkou), ale toto som normálne vypla. Lebo napríklad cez víkend som pozerala King Konga (dosť sme sa zasmiali na vážnych scénkach...aj keď, čo ja viem, možno to aj malo byť vtipné) a ešte aj Cestu do stredu Zeme (chujovinaaaaaaaaaaaaaaa), s drahou sestrou. A s ňou najradšej kukám chujoviny, lebo my to šťavnato komentujeme (začneme obligátnym, "hen jaká je chudá tá puča" a pokračujeme "ešte máš to tielko biele, ale dlho nebude" a "ona sa dojebe do stredu Zeme, kde neni voda, ani jedlo a ona ani len krámy nedostane" a "šak tam neni kyslík, to čo je tam za flóru, navyše zelenú, veď to potrebuje slnečné žiarenie". Chantal to zakončila múdrym "jakožto maturant z fyziky môžem potvrdiť, že toto nie je možné").
A to sme robili namiesto učenia, my keď sa spolu učíme, to je skaza, lebo nikto nič neurobí, ale zato prídeme na kopu dôležitých vecí, čo ľudstvo opomenulo. Napríklad, že nezmar je chýbajúci článok medzi rastlinou a človekom (plus "neverím, že nezmar má len dva centimetre, musí mať minimálne sedem, ja neverím na dvojcentimetrové nezmary"), alebo že Michal Dávid poslal vierozvestcov na Veľkú Moravu.
A ešte aj že Matej Kurvín opieral Jána Vitéza a jemu sa to prestalo páčiť a potom ponúkol korunu nejakému Jagelovskému (asi), a ten povedal "dobre, diky".
Odporúčam sa.
(Mám chuť sa nahodiťna kurvu ehm, na úderku a ísť do baru robiť neplechu. A dala by som si jahodové daiquiri - také som sa naučila piť pri prachatých chlapoch, chacha.)
A rozmýšľam, v akej riti zajtra zaparkujem, lebo odmietam opakovať trapas z minulého týždňa, keď som potupne požiadala o parking chlapa. Nie, nie. Radšej si zájdem do nejakej uličky a prejdem sa kúsok.
Počas obednej pauzy (fúha a naozaj trvala iba pol hodinu) som pozerala kúsok Zohana. Bože, to je taká strašná blbosť, že to ani opísať neviem. Už som videla veľa chujovín (lebo privítam každú príležitosť zajebať sa od práce, hoci aj pred telkou), ale toto som normálne vypla. Lebo napríklad cez víkend som pozerala King Konga (dosť sme sa zasmiali na vážnych scénkach...aj keď, čo ja viem, možno to aj malo byť vtipné) a ešte aj Cestu do stredu Zeme (chujovinaaaaaaaaaaaaaaa), s drahou sestrou. A s ňou najradšej kukám chujoviny, lebo my to šťavnato komentujeme (začneme obligátnym, "hen jaká je chudá tá puča" a pokračujeme "ešte máš to tielko biele, ale dlho nebude" a "ona sa dojebe do stredu Zeme, kde neni voda, ani jedlo a ona ani len krámy nedostane" a "šak tam neni kyslík, to čo je tam za flóru, navyše zelenú, veď to potrebuje slnečné žiarenie". Chantal to zakončila múdrym "jakožto maturant z fyziky môžem potvrdiť, že toto nie je možné").
A to sme robili namiesto učenia, my keď sa spolu učíme, to je skaza, lebo nikto nič neurobí, ale zato prídeme na kopu dôležitých vecí, čo ľudstvo opomenulo. Napríklad, že nezmar je chýbajúci článok medzi rastlinou a človekom (plus "neverím, že nezmar má len dva centimetre, musí mať minimálne sedem, ja neverím na dvojcentimetrové nezmary"), alebo že Michal Dávid poslal vierozvestcov na Veľkú Moravu.
A ešte aj že Matej Kurvín opieral Jána Vitéza a jemu sa to prestalo páčiť a potom ponúkol korunu nejakému Jagelovskému (asi), a ten povedal "dobre, diky".
Odporúčam sa.
(Mám chuť sa nahodiť
A rozmýšľam, v akej riti zajtra zaparkujem, lebo odmietam opakovať trapas z minulého týždňa, keď som potupne požiadala o parking chlapa. Nie, nie. Radšej si zájdem do nejakej uličky a prejdem sa kúsok.
sobota 24. apríla 2010
Deutschland Deutschland über alles
Zachovajte paniku, nie som nijaký nácek. Len taký malý teutonofil. (tak ma nazvala Chantal, myslite si čo chcete).
Práve som si na jednom blogu prečítala, že autorka ide v lete do Berlína a premkla ma (samozrejme) závisť. Mám skúsenosti so všetkými smrteľnými hriechmi, len vždy prevláda nejaký iný. Ja sa zúfalo snažím zohnať si v tom zavšivenom meste prácu na leto (zas až tak zúfalo ne...už mám vlastne plán B, ktorý s najväčšou pravdepodobnosťou sa stane plánom A) a nič. Nikde ma nechcú, okrem toho pri predstave byrokracie sa mi chce vracať a viete akí sú úradníci ochotní. Tí nemeckí sú rovnakí (si myslím. Som Počula.) a jasné že od vás chcú kadejaké debilné potvrdenia.
Keď tam nepôjdem pracovať, chcela by som sa tam aspoň zajebávať, ale moje konto sa mi pri takej myšlienke vysmeje do očí.
Včera mi kamarátka hovorila, že sa chce prihlásiť do sprievodcovského kurzu, či nechcem tiež. Trvá to od októbra do apríla (bože tak dlho) a je to trikrát týždenne (bože tak veľa...a ešte aj v sobotu doobeda, vtedy predsa slušní ľudia vyspávajú opicu). A stojí to púhych 240 evri (nechutné slovo, však), ktoré síce mám, ale vedela by som ich využiť všelijako inak. (Na chlast, na prádlo, na financovanie môjho bufeťáckeho spôsobu života...)
Lebo, čo môže byť lepšie, než život kaviarenského povaľača? To je okrem iného rezultát včerajšieho zasadnutia Slepačieho výboru.
Ja síce som schopná pracovať, ale nikdy sa mi nechce, ale keď už pracovať, nech mi za to aspoň kurva zaplatia a ne že 5 korún na hodinu. No a chcela by som aj notebook, aby som mala vlastný. Nie ani tak kvôli štúdiu, ale aby som sa mohla na svojom PC zajebávať kedy ja chcem, lebo takto ma odtiaľto môže hocikto hocikedy vystrnadiť s tým, že potrebuje pracovať. No.
A tak neviem, čo s tým kurzom, lebo ešte aj na angličtinu som plánovala chodiť (zase...nekonečný kolobeh, skoro ako krámy), ale mať trikrát do týždňa kurz, raz AJ...no kedy budem chodiť chlastať, preboha?
Práve som si na jednom blogu prečítala, že autorka ide v lete do Berlína a premkla ma (samozrejme) závisť. Mám skúsenosti so všetkými smrteľnými hriechmi, len vždy prevláda nejaký iný. Ja sa zúfalo snažím zohnať si v tom zavšivenom meste prácu na leto (zas až tak zúfalo ne...už mám vlastne plán B, ktorý s najväčšou pravdepodobnosťou sa stane plánom A) a nič. Nikde ma nechcú, okrem toho pri predstave byrokracie sa mi chce vracať a viete akí sú úradníci ochotní. Tí nemeckí sú rovnakí (si myslím. Som Počula.) a jasné že od vás chcú kadejaké debilné potvrdenia.
Keď tam nepôjdem pracovať, chcela by som sa tam aspoň zajebávať, ale moje konto sa mi pri takej myšlienke vysmeje do očí.
Včera mi kamarátka hovorila, že sa chce prihlásiť do sprievodcovského kurzu, či nechcem tiež. Trvá to od októbra do apríla (bože tak dlho) a je to trikrát týždenne (bože tak veľa...a ešte aj v sobotu doobeda, vtedy predsa slušní ľudia vyspávajú opicu). A stojí to púhych 240 evri (nechutné slovo, však), ktoré síce mám, ale vedela by som ich využiť všelijako inak. (Na chlast, na prádlo, na financovanie môjho bufeťáckeho spôsobu života...)
Lebo, čo môže byť lepšie, než život kaviarenského povaľača? To je okrem iného rezultát včerajšieho zasadnutia Slepačieho výboru.
Ja síce som schopná pracovať, ale nikdy sa mi nechce, ale keď už pracovať, nech mi za to aspoň kurva zaplatia a ne že 5 korún na hodinu. No a chcela by som aj notebook, aby som mala vlastný. Nie ani tak kvôli štúdiu, ale aby som sa mohla na svojom PC zajebávať kedy ja chcem, lebo takto ma odtiaľto môže hocikto hocikedy vystrnadiť s tým, že potrebuje pracovať. No.
A tak neviem, čo s tým kurzom, lebo ešte aj na angličtinu som plánovala chodiť (zase...nekonečný kolobeh, skoro ako krámy), ale mať trikrát do týždňa kurz, raz AJ...no kedy budem chodiť chlastať, preboha?
piatok 23. apríla 2010
Posteľová latinčina a iné vtipnosti
Keď zasadá slepačí výbor, vždy o tom musí vedieť celý bar. Stavila by som krk (no, krk možno nie, alebo...nie vlastný), že sme boli dnes najhlučnejšie. Ale obsluha bola napriek tomu milá. Minule (neviem kedy, ale nebolo to dávno) sme oficiálne započali novú sezónu úderky -tzv. jarnú ofenzívu. Dnes sme započali leto, v podstate. V istom nemenovanom bare na SNP (btw, teraz je tam ešte aj stanový tábor, no je tento svet ok? Stanovať v apríli? Akože no way, aj keď mám nový spacák, ale ešte som ho nevidela, lebo sme si ho kúpili s bratrancom napoli...ne, žiadna súrodenecká láska, proste šetríme) sa dajú kúpiť klubové drinky a my tam chodíme veľmi radi. Štvrtá členka Slepačieho výboru sa dala tetovať (tetáreň - miesto, kde vás potetujú, alebo miesto kde sa zdržujú tety - čítať tvrdo, bratislavsky) a tak členky žiadali premenovať sa na Vlkodlačí výbor (chápete tie súvislosti? Skérovanej vlkodlak, ak ne, vypočujte si Lucie. My sme už všetky skérované. A napriek vrelým radám mojej mamy "daj si srdiečko na zadok" alebo "daj si na chrbát vytetovať meno tvojho chlapa, ale začni niekde hore, nech sa ti tam všetci zmestia" sú moje kérky origoš plný koš. Inak, moja drahá matka ani zďaleka nemá tušenia s kým sa kedy a kde ťahám/som sa ťahala, takže ani nevie ako blízko je pravde s tým "začni niekde hore".) ale mne sa Slepačí páči viac. Lebo predsa len, sme síce drsne potetované, ale keď sa stretneme, hihňáme sa jak sliepky, kvíkame a pištíme. (Môj drahý otec hovorieva niečo o tom, že dáma nehíka ako kôň, nepije ako námorník a nehreší ako dlaždič, ale to sa nás asi netýka...)
Tak sme tam sedkali, debatili o posteľovej latinčine (bigus dickus a ešte všeličo iné), ktorú treba, ak chcete baliť medikov (jedna z nás by rada a stále sa dožaduje rád, ako má toho-ktorého zbaliť, ale my nevieme). Medici majú fakultu hneď pri našej, vidím ich tam často postávať a pofajčievať (človek by povedal, že budúci doktori nebudú fajčiť, ale to je ako keby u nás pedagógovia nepoužívali ťaháky. Poviem k tomu len CHACHA.) a zadrbávať sa. A väčšinou sú to kadejakí Arabáši, iránski lekári, ako ich nazýva môj spolužiak. Počerné indivíduá, ktoré očumujú pekné pedagogičky v necudných podkolienkach k proklatě krátkej sukni.
My jej všelijako radíme a dosť sa na tých radách bavíme.
Samozrejme ona sa bráni. Ale načo sú tu kamoškovia, keď ne na to, aby si z vás robili srandu?
Mimojazdom, kamoškovia vyzerá byť naše nové oslovenie. Ešte sme sa bavili aj o kobylích pučiach (neviem prečo) a konských kokotoch (doslova, nie metaforicky, trochu mi to naháňa hrôzu), o brkách (ale myslené tým boli slamky, chacha, ale aj tak je vtipné "poletuje tu tvoje brko" a "hneď si dám to brko do úst a budem cucať") a o najlepších polohách ("ja som viac-menej na ňom, a viac-menej na boku, teda chrbtom viac na posteli a menej na ňom a panvou viac na ňom a menej na posteli" - úplne zrozumiteľné, však) a o tom kto potrebuje prejebať. A komu nestál a podobne. Detailistky. Neviem, či si muži hovoria detaily o svojom sexuálnom živote, ale myslím, že nezachádzajú až do takých sfér, ako preslávený slepačí výbor.
Plus ešte:
"Ja potrebujem sex!"
"Stále len ty."
"Ale ja ho potrebujem!"
"Aj ja!"
"Ako vidíte, ja tatkne, tak...tat...taktne mlčím."
"Hej, vážime si to."
"Ja tatkne mlčím."
"Baby, ide vám päťdesiatka."
Bežíme cez cestu, len aby sme ju stihli.
"Ale šak to neni padík, to je sedemdecka."
Presne. My sme premenovali číslovanie. 70-ka je odteraz sedemdecka.
My jej všelijako radíme a dosť sa na tých radách bavíme.
Samozrejme ona sa bráni. Ale načo sú tu kamoškovia, keď ne na to, aby si z vás robili srandu?
Mimojazdom, kamoškovia vyzerá byť naše nové oslovenie. Ešte sme sa bavili aj o kobylích pučiach (neviem prečo) a konských kokotoch (doslova, nie metaforicky, trochu mi to naháňa hrôzu), o brkách (ale myslené tým boli slamky, chacha, ale aj tak je vtipné "poletuje tu tvoje brko" a "hneď si dám to brko do úst a budem cucať") a o najlepších polohách ("ja som viac-menej na ňom, a viac-menej na boku, teda chrbtom viac na posteli a menej na ňom a panvou viac na ňom a menej na posteli" - úplne zrozumiteľné, však) a o tom kto potrebuje prejebať. A komu nestál a podobne. Detailistky. Neviem, či si muži hovoria detaily o svojom sexuálnom živote, ale myslím, že nezachádzajú až do takých sfér, ako preslávený slepačí výbor.
Plus ešte:
"Ja potrebujem sex!"
"Stále len ty."
"Ale ja ho potrebujem!"
"Aj ja!"
"Ako vidíte, ja tatkne, tak...tat...taktne mlčím."
"Hej, vážime si to."
"Ja tatkne mlčím."
"Baby, ide vám päťdesiatka."
Bežíme cez cestu, len aby sme ju stihli.
"Ale šak to neni padík, to je sedemdecka."
Presne. My sme premenovali číslovanie. 70-ka je odteraz sedemdecka.
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)